Na ceste

Po ceste odtiaľ tam ( veď vieš, preč odtiaľto, niekam inam) za volantom mám vždy hlavu plnú myšlienok, ktoré zdajú sa mi krásne a hodné zaznamenania. Píšem si v hlave zvukomalebné eseje, ktoré zmiznú hneď, ako dorazím a málokedy je mi za nimi smutno. Možno len v tých chvíľkach, keď sedím pred čistým hárkom papiera a on na mňa kričí: „No tak, popíš ma, daj mi obsah, daj mi zmysel.“ A ja sa mu vtedy snažím vysvetliť, že ja nie som tá, ktorá by mala dávať iným zmysel ich existencie. Stačí definovať ten svoj vlastný a sama pre seba. Dosť závažná misia sama o sebe, nemyslíš?

Včera som zasa tak maľovala v duchu melódie hlbokých a krásnych viet. Poznáš ma, aká vtedy som. Strapatá a rozjarená. Jesenné slnko sa akurát chystalo zmeniť farbu dňa. Z pravej strany na mňa láskyplne sálalo teplo jeho červenožltej ohnivej gule, vľavo moju hlavu ochladzovali obrysy chladivo zimnobieleho mesiaca. Jemné spŕšky veselých oranžových listov dláždili mi cestu, ktorú poznám lepšie než čiary na vlastnej dlani. To dokáže len október. Nesmej sa mi, skutočne ma niečo také dokáže ohúriť. Absolútna rovnováha, na ktorú som mala nulový vplyv a predsa tu bola.

A vtedy som sa spamätala. Stačí sa nadýchnuť a usmiať. Stačí sa tešiť a niekoho potešiť. Napríklad teba. Stačí sa pozerať a počúvať. Vychutnávať chuťovky aj prekážky, spievať, objímať a ľúbiť.

Schopnosť radovať sa nech je moja najlepšia priateľka, žmurknutie okoloidúceho mojím keksíkom ku káve a smiech mojím životným partnerom.

A aj cesta sa môže stať cieľom...Za fotografiu ďakujem Otovi (www.oto.kominak.sk)