O svetroch a o živote

Na Vianoce som mojej mamine kúpila knihu od Evky Borušovičovej Urobíme všetko, čo sa dá. Vždy keď som u našich na návšteve, tak ju vezmem do ruky a prečítam si náhodne vybraný článok. Dnes to bol ten s názvom Odžmolkovač. Princíp životného odžmolkovača sa mi páči. Nepotrebujeme nový sveter, len oživíme ten starý, obľúbený. Očistíme ho od žmolkov a splstnatených miniguličiek. Tak je to aj so životom. Nepotrebujeme nový, len ho sem tam treba oprať v Perwolle alebo použiť ostrie odžmolkovača.

Dovoľte citovať:

„Nepotrebujeme nové životy, len si občas musíme odžmolkovať tie staré. Dopriať si životné odžmolkovače častejšie. Skôr, než sa v žmolkoch povinností, vecí, čo sa patria a musia, v rutine a zvyku celkom stratíme.“

Asi tak pred rokom som si uvedomila, aký zažmolkovaný je môj život. Nekonečné pracovné dni a pracovné víkendy, pragmatické priority, nedostatok času na čítanie aj písanie, spánok aj snívanie, nekonečné rozhovory a život mimo nutností a povinností. Asi tak pred troma mesiacmi som sa kvôli jednému nepríjemnému zisteniu nad tým zamyslela znova a vtedy som si povedala: „Dosť, milá moja!“ Robiť to, čo ma baví a v čom som možno aj tak trochu dobrá je motivujúce aj do istej miery napĺňajúce. Ale práveže len do istej miery. Neteriam a synovcom, prípadne vnúčatám predsa nebudem pri večerných posedeniach pri krbe rozprávať len o práci, nech je akokoľvek úžasná.

Spontánnosť mi nikdy nechýbala, len som ju pod tlakmi spomínaných nutností a povinností stále častejšie potláčala, snažila sa ju umlčať, zadupať kamsi, kde na mňa nebude žmurkať. Keď som nespočítateľné sekundy ležala v tuneli, ktorý som naposledy videla v niektorej z častí seriálu Doktor House, sľúbila som mojej milej kamoške Spontánnosti, že jej všetko vynahradím a začala som si dopriavať životné odžmolkovače tak často, ako sa len dá.

A tak som mala takmer tri týždne voľna cez sviatky. Šla som s Krajči do Tatier na neplánovananý osviežujúci týždeň. Po rokoch som sa opäť postavila na lyže, aby som zistila, že lyžovanie sa nezabúda. Vysaunovala som telo do zbláznenia a pripíjala sektom.

Niekde úplne inde s niekým úplne iným som absolútne pôžitkársky a nezáväzne tancovala telo na telo tak, ako si to pamätám ešte z intrákových čias. Stratila som kľúče, aby som sa mohla tešiť z toho, že sa našli.

Vybrala som sa s niekým, koho zasa ani tak veľmi dobre nepoznám na otočku tisíc kilometrov na sever, aby sme sa mohli pozrieť na more. Zažila som nefalšovanú radosť, akej sú schopné len deti a niektorí dospelí pri výnimočných príležitostiach. Tešila som sa z toho, že mi je nehorázna kosa, že mám pocit, že mi zamrzne tvár, odpadne a cinkne o zem. Smiala som sa nahlas len preto, že som v mori videla plávať labute a že som sa šmykla a strašne smiešne spadla na zadok. Spievala som v aute veľmi nahlas a veľmi falošne.

Niekedy, ale stačí oveľa menej, nemusia to byť šialené a nepochopiteľné úlety. Napríklad užívať si nedeľňajšie raňajky. Dať si drink pri bare. Pozrieť film, ktorý vlastne ani nemá dej, ale je pekný. Otvoriť si drahé víno, ktoré doma suším strašne dlho len preto, lebo sa mi niečo podarilo. Obnoviť schopnosť dávať ľuďom bezdôvodne darčeky, neriešiť, ako to zoberú a len si užívať ich radosť a prekvapenie. Nechať sa objať, a objímať, či dať niekomu pusu, lebo je skvelý.

Oslavovať život. Oslavovať, že tu môžem byť. Oslavovať to, že mám čo odžmolkovávať.