Langošová teta bez langošov

Neznesiteľne teplý deň, čo by človek neznalý problematiky povedal, že ho-ho-homosexuales majú radi také dni. Nie nemajú, fakt nie. Rýchle kúpanie na jazere na dákej privátnej pláži, cez ktorú nás (mňa s Valachom) prepašoval Tuško. Bolo to celkom zaujímavé, keďže sa Valach kúpal bez textilu a občas na nás mierne zazerali. Ale tvárili sme sa, že tam patríme, naozaj. Chvíľami sme tomu aj sami uverili.

Neskôr prišiel čas langošov a tak sme zavítali do neďalekého bufetu. Opis langošovej tety bude dlhší. Asi tak deväťnásťročné dievča, s celkom silnou dávkou sebavedomia, arogancie, výrečnosti (v preklade, ženskej ukecanosti) a neskonalej drzosti a neochoty, ktorú pri langošových tetách neviem zniesť. A tak sme začali z ostra. Valach si vypýtal od tety kofolu a langoš s cesnakom. (Myslím, že už pri oslovení teta išla vyskočiť z kože).

- Langoše nemáme. To že to je malým napísané na tomto lístku nevadí. Musí to byť na veľkom lístku, že máme. Na takom veľkom, veľkom (a neustále rozhadzovala rukami a ukazovala formát a4). Ľudia sa ma to pýtajú stále, už toho mám po krk, tak sú sprostí. A ja to hneď napíšem na veľký papier a nalepím sem. (Napísala veru a začala kresliť krásne farebné výkričníky, jeden za druhým.)
- (Tu som nevydržal a nastúpil na scénu ja.) Tuško, minule som čítal, že ľudia, čo používajú viac ako jeden výkričník za vetou sú riadni neurotici.
- (Počula to, super, to bolo aj cieľom.) Tak ale vieš, ľudia sú fakt hlúpi a nevedia to, že to musí byť vylepené na veľkom.
- A ako to majú prosím vás vedieť? (Musel som začať tykať, odstup nadovšetko a husi sme spolu nepásli. V tom Valach doplatil a prišiel som na rad ja.)

- Poprosím veľkú kofolu. A prosím vás, langoše nemáte?
- (V tom chytila pohár na kofolu a zahnala sa na mňa.) Tento pohár je dosť ťažký.
- Vidím tu aj ťažšie veci. (Fyzické vyhrážky na mňa neplatia, veď mám nechty dáke.)

- (Doplatil som a šiel na rad Tušo s mojim odporučením.) Skús prosím ťa langoš so syrom a kečupom, ten možno budú mať.

A len tak mimochodom, odvtedy sa aj viac usmievala. Mimochodom dva bolo to, že kofola bola hnusná. A mimochodom tri je to, že večer som dal s Valachom aj posilňovňu s vidinou tej teplej sprchy. Hovénko, aj tam bola odstávka. Tak som si zase zanadával pod studenou, jáj. A tu sa dostávam k dnešnej pointe, či takzvanému zrnku múdrosti. Ho-ho-homosexuales nemajú radi teplé dni, no ani ľadovú sprchu.

Odstávka

Včera sme sa vrátili po masovom (ešte že teraz píšem s diakritikou) a vyčerpávajúcom víkende. Upaľovali sme rýchlo do sprchy (tzv. posledná sprcha). Prestriedali sme sa všetci štyria.

Sa nepohoršujte. Hrozí nám totiž odstávka teplej vody. A ja naozaj nemienim potešiť Nicka studenou sprchou, lebo si zase bude robiť zo mňa prdel, že vydávam teplé zvuky.

No, uznajte, vážení, keď sa sprchujete ľadovou vodou, niekde ten už-mi-odzvonilo-pocit musíte ventilovať. Najlepšie to ide zvukom...
Pre lepší ándrstending nasleduje praktický príklad: Keď sa niekto brutálne opije, na druhý deň mu je sakra zle, a tak robí "abu, abu". Pomáha si v núdzi zvukom.
Tak ja to robím pri sprchovaní sa studenou vodou. Pomáham si zvukom.

V každom prípade som dnes narazil na vcelku vydarený návod, ako riešiť túto ošemetnú situáciu. Dokonca i bez vydávania zvukov. Keďže nám však vangel, resp. vandel chýba, alebo je pre istých jedincov primalý, špecifická frakcia v rámci F4 navrhla nasledovný plán riešenia krízovej situácie.

Citujem (pozn. č. 1: to nie je od slova "city"; pozn. č. 2: slovo "city" v pozn. č. 1 nie je anglického pôvodu)...

"Členovia F4 budú v čase odstávky teplej vody vo večerných hodinách vyhľadávať miesta, na ktorých sa v neobmedzenom rozsahu zaručuje prístup k teplej tečúcej vode, najmä posilňovne, telocvične a plavárne."

Aspoň máme motiváciu ;) i keď návyk asi nehrozí. To jedine, že by sa tam podávalo chladené biele víno a premietali nenáročné filmy :))

Štvorkácky roadtrip

Zase raz sa štvorka rozhodla podniknúť akciu „alle zusammen“ a hoci sme došli desne unavení, hodnotím tento výlet jedna plus. Už len to že sme sa v zdraví vrátili v počte, v ktorom sme odchádzali, je významný úspech. Zámienkou bolo Reedovo pojednávanie na súde, samozrejme pracovné (na iné mu zatiaľ neprišli) v jednej zo severnejších dedín Slovenska. Povedzme si to rovno, namierili sme si to priamo do centra národného uvedomenia alebo národnej zrady?

Šialené to bolo hneď od rána. Budíček 4.30 komentár určite nepotrebuje. Tátoš na veľké výlety v tridsaťstupňových teplotách bol rovnako primeraný – Škoda Felícia. V takýchto prípadoch si uvedomujem aká je klimatizácia úžasná. Presne to sa Nick snažil vysvetliť vodičovi jedného ešte pomalšieho stroja s dokorán otvoreným oknom, že mi klímu skutočne máme. A ešte akú. Ale všetko poporiadku a hlavne od začiatku.

Nasadli sme do tátoša o 5.45 a hurá na cesty. Zastavili sme sa po posilu v podobe minerálky a žuvačiek (šak proti stresu, neee), dotankovali plnú, keď sme zistili, na aké palivo vlastne naše tátošisko beží. Len taký detail, na ktorý sa Reed určite len omylom zabudol informovať. Nevadí. Trafili sme sa, motor sme nezadreli a tátoš cestu prežil v zdraví. Neviem či vo väčšom ako my, ale prežil.

Cesta bola pokojná, Pecosita dospala, čo ráno nestihla, Reed sa sústredil priam pekelne na cestu (veď viezol veľmi vzácny náklad), Nick navigoval či ísť po diaľnici v pravom alebo ľavom pruhu (ale ako výhovorka, aby mohol sedieť vpredu, to zafungovalo) a ja som pozorovala krásy Slovenska. Fakt je tá naša krajina krásna. Ach, chvíľka sentimentu. Ok, popojedem. Po pár prestávkach sme dorazili na miesto určenia. Na prekvapenie nás všetkých sme všetko našli hneď na prvýkrát. Zaparkovali a keďže sme sa ráno nijako zvlášť neprejedli, boli sme primerane hladní, tak sme sa vybrali hľadať reštauráciu, ktorá nám bude o pól deviatej ráno schopná a najmä ochotná ponúknuť teplé raňajky. Vyšlo to už na druhý pokus. Pecosita s Nickom ochutnali omeletu a ja s Reedom sme po dlhom čase okúsili miešané vajcia. Táto naša voľba sa neskôr prejavila, keď Reed začal grgať vajcami. Tým sa objasnilo prečo sa celý deň vznášal.

Počas Reedovho pojednávania sme sa zvyšok štvorky rozhodli objavovať (ale bez bambuče) krásy centra mesta (rozumej letné výpredaje). Začalo sa to v obchode „pre teba“, teda len pre pánov, kde si Nick kúpil biele tričko s odôvodnením, že aspoň vyniknú jeho bradavky. Pokračovali sme pátraním po obchode s dievčenskými čačkami-mačkami, ktorý Pecosita objavila pri svojej poslednej návšteve tohto rýdzo slovenského mesta. Čo čert nechcel, po ceste sme stretli iný obchodík. Aká skvelá voľba to bola, sme zistili hneď po vstupe doň. Objavili sme totiž pyžamá. Zvláštna úchylka, to teraz neriešme, ale boli vskutku úžasné. Najmä teda tie čo sme kúpili. Pecosita má po včerajšom dni prvú ružovú vec vo svojom šatníku, no a ja mám cicu. Keď sa Nick opýtal, že čo bude mať z toho on, predavačka pohotovo zareagovala, že aj Vy budete mať cicu. Zjavne sa jej zdalo, že sme pár alebo čo. No, nevyvádzali sme ju z omylu, zaplatili, poďakovali a išli ďalej.

Ešte sme pookukovali zvyšok mesta a výpredajov. Chceli sme aj sýkorky, ale žiadne nemali. Asi sú všetky na juhu. Super, aspoň to nemáme ďaleko. Nasadli sme do tátoša a so zistením, že sme stáli na platenom parkovisku bez zaplatenia parkovného, sme vyštartovali ako namydlený blesk, že po nás ani smrad nezostal.

Kazdy den... emailove njuzy na striedacku... udrzuju stvorku pohromade

bre ranko,
dnes sa vstavalo desne. napriek tomu som bol hotovy rychlejsie ako ine rana. myslim teraz hygienicky - v kupelke. oj, na co vy hned nemyslite :P

cesta nudna. nie kvoli charlie. ale kvoli tomu, ze sme v emhade viseli na tyci ako dva netopiere a dorozumievali sa vylucne pomocou "ultrazvukovych" signalov, t.j. vobec. (ale vysvitlo, ze tehotna pani po nasej pravici bude mat chlapceka. kto vie, ci to vie. ultrazvuk nepusti.)
a potom... nahle... suddenly a zrazu... ma akysi spolucestujuci zaskocil otazkou, ci 70ka ide k hotelu astra. reku wtf... astra je pekny kvet. este ze tam bola charlie, aby mu odpovedala.

teraz sedim v kancli. kukam ako puk, t.j. ako vzdy, a akosi neviem zacat pracovat. vysielam signal, snad sa odrazi a nieco so sebou prinesie naspat...

nevie niekto, kedy sa vrati z dovolenky trencan? je to zvlastne, ale tusim mi chyba komunikacia s nim. narozdiel od Neho, s trencanom sa komunikuje akosi sviznejsie a otvorenejsie. zvlastne. mam pocit, ze coskoro pride "matchpoint" a lopticka sa... prehupne? dopadne na moju stranu kurtu?
hm, akoby na tom zalezalo. iba cas ukaze, ktore riesenie bolo to stastne.

a ti, co nechapu, nech sa idu pozriet do kina :P

prajeme si krasny den s teplotami okolo 29 az 31 stupnov.

Mimo pohoďácka akcoška v meste

To sú tie moje plány. Na sobotu večer, po výlete na korčuliach, plávaní a únavnom vŕtaní poličiek, ktoré mám už konečne na stene, som sa vybral na malú prechádzku mestom s nemenovaným hrochom. Aj keď ja mu radšej vravím hrosica, s diakritikou hrošíča, nie hrošica. To je riadny rozdiel. Myslím, že hroch ho vníma najcitlivejšie.

Dali sme dobrú zmrku, nie tú teletabies, a pobrali sa mestom. Zastavili sme sa aj pri hot spote t-com fiesty. A spravili sme dobre, veru dobre. Vystupovalo tanečné štúdio Jumbo. S takými veľmi peknými dievčatami a veľmi sympatickými chlapcami. Hrochovi sa najmä jeden zapáčil. Časom sme zistili, že to je Martin Madej. Ten, čo kedysi hulákal „náš malý pes Bobi, stalé zle mi robí“ a končilo to nejako tým, že zožral lego a potom ho vys..., hmm vyskladal. Jemne som sa ale dopracoval k tomu, že hrochovi sa páčila dáka sedemnástka. A že ja som péďák. Ha! (Btw., fakt mu to seklo a nenormálne dobre tancuje, nech ostane pri tom, Madej jeden.)

O tom, ako som nadviazal očný kontakt s jednou tancujúcou dievčinou menom Dominika, ani vravieť nemusím. Aj tak to nemá pointu. Teda vlastne ona nadviazala so mnou. Každopádne sa nám tak páčili, že sme ich šli pozrieť na takmer každý hot spot fiesty a tak sme ich videli až tri krát. Úplní úchyli. Aj sme stretli hrochovu kamarátku Adelu, skvelá to holka, ktorá ich poznala. A tak sme tlieskali, tancovali a zabávali sa. Ale boli sme sami. Tá Slovač sa naozaj nevie baviť. Trapáci. Búúú.

Neskôr sme dali pivko s Lolkom a Bolkom, kam sa pridal aj The chaotic one s Predstavenou. Tú asi predstavovať nemusím, keď už raz je. A koho nestretnete na potulkách mestom. Pinďu zo štvorlístka a Alenu. S Pinďom som rozobral otázky života a smrti, napríklad, že modelka vedľa neho, ho nemá oblapkávať. Môže len pod stolom, aby som to ja i ostatní nevideli a podobné záležitosti. Modelky, to viete, pekné, ale v hlave nič. Naozaj. Ale oblapkávať asi vedia, ale to sa už Pinďu spýtajte.

Zakončili sme to o dákej tretej pod hradom. Súhrn večera: hermelín, neviem koľko pív (a po piatku som sa zaprisahal, že už žiadne nepijem), totálna únava od vyčerpania a bolesť bránice od smiechu. To sú tie moje výlety na hodinku do mesta.

Euforický víkend, alebo Pohoda s predohrou

Part 1. : PREDOHRA

Tá od vedľa ( v tomto článku ju z praktických dôvodov budem volať Matilda) je jeden z tých ľudí, ktorých stretnete a cítite sa s nimi, ako keby ste sa poznali odjakživa. Naše dámske jazdy trvajú zo stretnutia na stretnutie dlhšie a sú čím ďalej tým intenzívnejšie. K F4 a spol. zapadla úplne dokonale. Ale poporiadku:

Víkend začal už v piatok. V práci som nemohla vydržať a Matilduška prišla do hlavnej dediny, tak som radšej vypadla a bežala som sa s ňou stretnúť. Doviedla som ju do nášho hniezda. Reed bol (ako inak v kúpeľni) a Nick spokojne napapaný čakal v kuchyni. Posadali sme si okolo stola, ktorý má odteraz prezývku začarovaný, pretože v jeho okolí nám z úst padali ozajstné perly. Keď Nick, povedal dačo o neveste so závejom a Matilda mi vysvetľovala, ako si chcela ísť do obchodu kúpiť gesto, bolo to jednoznačné. Čáry máry, šalala, okolo stolalala.

Prišla Charlottka s novými botičkami a kabelkou (všetko dokonale zladené, len tá pracka na sandálkach tuším nebola úplne totožnej farby s prackou kabelky, neviem, neviem, či to bude môcť dokopy nosiť). Ani nám to dlho netrvalo a vychystali sme sa do ulíc piatkovej Bratislavy v očakávaní príjemného decentného večera plného intelektuálne iskrivých rozhovorov. Chlapci vyzerali skvele, dievčatá tiež a ja som sa cítila nenormálne sexi...ach. Celé sa to však zvrhlo dosť iným smerom. Ale keďže sme už známi svojimi víkendovými výčinmi, ani nás to veľmi neprekvapilo.

Začali sme v pajzli prvotriednom, na jednej rušnej ulici, kde nám pred očami korzovali samé sýkorky, teda...nie tak celkom, na podgurážené skupinky ružových Britov sme už celkom alergickí. Po ceste sme vyfasovali balóniky napustené héliom a to už len bolo pre nás. Ako malé deti. Najprv sme sa s balónikmi fotili, potom som skúšala, koľko úderov balónikom znesie Reedov účes. Ako večer plynul ďalej, balóniky našli aj iné uplatnenie, ale o tom až nižšie.

Dali sme si teda pivko (o dobre, tak pár piviek) a sedeli sme na najrušnejšej ulici. Okolo šiel Stephen a kamarátom a neskôr sa pridala Dáška a aj Jasper s Vandou. Celkom slušná blogujúca partia sme boli. Teda, slušná asi nebude to správne slovo, najmä ak nás niekto pozoroval, keď sme inhalovali hélium z balónikov a Reed nás natáčal pri tom, ako spievame: "my sme tí, Pa a Pi, z mačacej, planéty" hlasom Šmoulinky a tatka Šmoulíka.

Naša spevavá parta sa potom pobrala do Karaoke baru a to bol teda nášup. Centrum mesta sa triaslo. Revali sme ako o dušu, samozrejme intonačne čisto, až do chvíle, kým sa k nám nepridala skupinka britských „sex-drogy-alkohol-za-lacne-prachy turistov“. Ale nevadí, aj pekné kúsky medzi nimi boli, tak sme sa aspoň pokukali. Lesbiens and Gay song podrobne opisuje Tá odvedľa. Naše ďalšie kroky viedli do Havany, kde nám absolútne nevadili slizkí zahraniční páprdi, ktorí slintali teraz neviem, či viac na nás, baby, alebo na Reeda s Nickom. Latino, to je moje (no dobre, tak krútenie zadkom je moje), takže spokojnosť nadovšetko. Z luxusnej sauny sme sa ešte pobrali na minerálku (no dobre, ja som si dala daiquiri) do nášho terazužobľúbeného podniku a skvelý večer sme zakončili cestou nočákom.

Part 2.: POHODA

Myslím, že ja aj s Matildou sme správne do boku hlavy trafené staré kozy (to povedala ona, nie ja). Lebo sme také krepé (ako sa to správne východňarsky píše?), že sme sa vybrali na Pohodu po preflámovanej noci a po (v mojom prípade) troch hodinách spánku.

Pôvodne sme sa chceli vo vlaku vyspať, ale keďže sme rozoberali všeličo možné a v jednom kuse sme sa rehotali na výjavoch z predošlého večera, nejako nevydalo.

Rýchlik bol skôr pomalík, lebo sa vliekol ako slimák napodobňujúci opičku makak (aj keď ešte stále neviem, ako tá opička vyzerá, ale meno ma bohovské).

Už po vystúpení z vlaku sme nadobudli taký ten pohodový pocit, ktorý sme oslávili na staničných WC za päť korún. Ale teta záchodová tam bola dosť milá, mali sme jej nechať tringelt.

Prvá mierne negatívna chvíľa prišla, keď sme sa dotrepali k bráne a tam taký malý chlapec s tričkom SECURITY, Matilde starostlivým hlasom povedal: „Pani, to musíte ísť tam doľava za roh, a tam vám dajú pásku.“ No nenaštvalo by vás to? Že PANI!!! Veď ona je úplne mlado vyzerajúca slečna! Chlapci, ktorí nám mali okolo zápästia osudnú pásku pripnúť boli dosť milí. Tak sme flirtili, že nám aj program zabudli dať, a Matilda mi potom celý čas otrieskavala o hlavu: „Nooo, to lebo ty si na neho musela mrkať.“ Ale ja za to naozaj nemôžem ;)). Zabijem sa, keď som sexi? ;)) Nič strašné sa aj tak nestalo, vo vnútri v kotli sme samozrejme stretli niekoľko dosť známych, ktorí nám program vždy ochotne ukázali.

Matilda tancuje so zatvorenými očami, najprv som to brala osobne, lebo som si myslela, že sa na mňa nemôže pozerať keď skackám, ale neskôr mi vysvetlila, že ona to nerobí kvôli mne, ale kvôli dokonalému sústredeniu sa na hudbu.

Pohoda bola tradičné pohodová. Skackali sme, pili pivo (teda, ja pivo, Matilda kofolu, bo mala asi kocovinku, či čo), obzerali krásne opálené obnažené mužské telá, užívali mjúzik a jednoducho robili všetky tie dôležité činnosti, ktoré sa na Pohode robia. Robili sme ich až do pol tretej, keďže ja som mrzla (lebo som „inteligentná“ a nevzala som si ani tenisky, ani ponožky, ale len chabé flip flopy), vybrali sme sa na stanicu. Pri bráne sa so mnou Pohoda ešte náležite rozlúčila, keď sa mi zrak stretol s úplne najsamfasasexicoolovitým kusom chlapa. Ach, ach....iné na neho povedať nemôžem. Matilda do mňa potom ešte dlho rýpala, že som mala niečo spraviť. Neviem síce, čo sa v takýchto situáciách podniká. Mala som sa otočiť, a taká zmrznutá a strapatá prísť k nemu a povedať: „ Helou, si pekný, idem domov, pa.“ Alebo: “Ahoj, chces sex? Áno? Sorry, som na odchode.“ Alebo čo? Týmto vyhlasujem minianketu: Máte spoľahlivý návod na riešenie takýchto prípadov?

Part 3: STANICA

Trenčianska stanica je pomerne malá na krajské mesto, ale atmosféra v nej bola celkom prijateľná až do chvíle, kedy rýchliku, na ktorý sme plánovali ísť, ohlásil 80 minútové meškanie. Tak sme sa utáborili v najšpinavšom kúte a obe s Matildou sme zalomili. Takzvaný houmlesstajl. Najvtipnejší bol člen železničnej polície, takzvaný trtko T, ktorý sa tam po ľuďoch rozkrikoval, že veď stanica nie je nocľaháreň. Vtipálek.

Nakoniec sme ani neviem ako nasadli do vlaku a celú cestu úspešne prespali. Do hlavnej dediny sme sa vrátili okolo siedmej. Bolo nádherné ráno. Pohodová eufória aj napriek únave a drkotajúcim zubom rašila cez moje pery a aj v električke, keď mi hlava stále nadol padala som mala na perách blažený úsmev.

Part 4.: EUFÓRIA

Nedeľu som statočne prespala až do štvrtej poobede, dala sprchu a potom sme sa s Nickom a Matildou pobrali na najväčšiu pizzu v meste, kde sme všetci svorne mrkali na veľmi fešného čašníka ( aj prdelku mal peknú). A vyzeralo to, že Nick mrkaciu súťaž vyhral, to bude asi tým, že má mihalnice ako ťava.

Matildu sme potom odprevadili na električku k stanici. Patetická rozlúčka na zastávke sa zaobišla bez sĺz, veď Matilda k nám MUSÍ povinne prísť opäť.

My s Nickom sme sa pobrali ešte pivkovať do mesta s navrátivším LOLekom, neskôr sa pridala aj Charlie. LOLek a BOLek nám z dovolenky priniesli poučný darček. Kalendár s ilustráciami čoho iného ako všakovakých sexuálnych motívov. Dali sme ho do chodby, aby bol stále po ruke a slúžil všetkým.

Eufória ma neopustila do tejto chvíle a dúfam, že ma ani tak skoro neopustí. Kašľať na chlapov, kašľať na problémy, keď je POHODA, všetko ide, a keď máte pri sebe ľudí, ktorí dokážu vymýšľať teórie o mrkacích ťavách, všetko je úplne allright.

Totálny mišung pocitov a vášní

Alenka v ríši divov, Guliver medzi obrami, Eskimák v Afrike, Majka z Gurunu na Slovensku ešte v ére komunizmu. Tak si niekedy pripadám. Aj dnes.

Mám pocit, že som divná. Úplne out a totálne čudná, s nereálnymi očakávaniami, nesplniteľnými cieľmi, priveľmi vyvinutým zmyslom pre pravdu, úprimnosť a korektnosť. Bléééé!!! Bláboly.

Škoda, že by ma aj teraz potešilo jednoduché: „ No, tak sa pochváľ, čo máš nové...Niečo ti vidím na očiach“. Lenže ona to tam skutočne nevidí a mne sa už nechce vyvíjať iniciatívu.

Už viem, že aj žiadna odpoveď je odpoveďou. Síce tou, ktorú naozaj neviem, či chcem poznať, ale je.

Aj tak mi ale nedá zarevať len tak do prázdna horúcej noci v ktorej sa aj steny potia smradľavým potom ako umastenci v električkách: „Už mám dosť romantických hrdinov s úžasnými očami a silnými rečami neschopných vyrásť v rytierov!“(Za zrod tejto metafory ďakujem Hrochovi.)

Tak prečo nie som schopná zavolať tomu, kto sa mi vždy javil najbližšie k rytierovi? ( Aj keď to je pravdepodobne len predstava zostavená z úryvkov dávnych rozhovorov, milostných scén skonštruovaných mojím podvedomím a niekoľkých šteklivých e-mailov.) Veď ma minimálne raz doslova zachránil. Odpoveď je tu a je dosť jednoduchá, ba až prostá (alebo, že by sprostá?): lebo nie som dosť veľká mrcha (ja viem, milý Grga, že to nie je vôbec cool). Už dlho má niekoho, koho ľúbi a to je pre mňa sakra veľká prekážka. A keby sme sa stretli, tak by som ho asi dakde oprela. Nebudem riskovať. Trápne správne, že nevolám, čo? Namiesto toho, keď si dám trochu vínka, po ceste v električke štylizujem očividne akože nevinne provokujúce maily, ktoré aj tak nemám gule poslať.

Alebo, že by to bolo tým, že aj ja som nekonečne a nonstop nadržaná? Škoda, že kaleráby nejako nežerem, alebo,lepšie povedané, mám ich radšej v ich prapôvodnej zeleninovej podobe.

Nechcem byť herečka. Nechcem byť dokonalá potvora a ani dokonalé nič iné. Nie som a nikdy nebudem. A viem, že niekedy príliš "riešim". Som to len ja, nič viac, ale ani menej. Len človek so svojimi snami, myšlienkami, úsmevmi, slzami, citlivou dušou a skrytou naivnou nádejou, že jedného dňa...budem môcť veriť a nebudem unavená, a všetci okolo mňa budú mať to, po čom túžili. A tí, ktorí by mali byť dôveryhodní nebudú mať potrebu tváriť sa kamarátsky a za chrbtom vyzradiť, nafúknuť a prekrútiť každé jedno slovko, ktoré vypustím z úst.

Čomu všetkému sme schopní uveriť a ešte si nahovárať, že to berieme s nadhľadom? Keď sa niečo zdá neuveriteľne ideálne, spravidla to je sebaklam. Mám dôkazy...empirické. Čo všetko sme ochotní vysloviť, len aby sme sa aspoň na minútku cítili lepší, múdrejší, krajší, skvelejší, silnejší, viac nad vecou a úplne iní než v skutočnosti sme? Na čo sa stále hráme? Prečo to, do kelu ružičkového nechápem?

Aké jednoduché je súdiť druhých a vyratúvať ich chyby. Výčitky a ponosy slúžia ako taký osamotený schodík. Na ňom sa na moment cítime vyšší, ale keď sa pohneme, čo i len o krok, zasa klesáme tam, kde sa naše komplexy naplno ukážu a sme zasa tam, kde sme boli.

Mňa už tie skrývačky naozaj nebavia. Škoda, že priamosť sa dnes nenosí a zo mňa sa stáva srab. A tak všetko vyššie napísané teraz zvalím na to, že je štvrť na dve v noci, som hladná, mám pustený akýsi zlý horor a nedávno som vysadila hormóny. Áno, výhovorky.

Ranné njúzy - flashback

Dobré ráno, vitajte pri stredajších ranných njúzoch
(napriek tomu, že mám pocit, že je pondelok)

Hitom dnešného dňa je song o štyroch prasiatkach v podaní Charlie. Pieseň sa spieva zásadne v stave rozospatom, keď reč stojí (v stave rozospatom sa neočakáva, že by stalo niečo iné), a tak sa ma nepýtajte na melódiu. Mám dojem, že je viac-menej ľubovoľná a vyznačuje sa označením "Ohrwurm". V každom prípade, doteraz som žil v presvedčení, že tie prasiatka boli tri (a mali tri domčeky a proti nim brojil veľmi zlý vlk), no zjavne som sa mýlil... i keď tú LP-čku, ktorú som ako decko počúval u starej mamy na predpotopnom gramofóne, som ovládal naspamäť a prisámvačku sa tam spievalo takto: "tri-tri-tri prasiatka ružové, tri-tri-tri nájdete nás pri hre, nájdete nás však aj v práci, lebo nie sme darebáci, tri-tri-tri..."

...koniec kultúrnej vložky...

Cestou do práce Reed zistil, že postúpil na vyššiu jogínsku úroveň napriek tomu, že jogu necvičil už nejaký ten týždeň. Uvedené zistenie sa nezakladá na "najsilnejšej" stránke Reedovej osobnosti - jeho nekonečnej trpezlivosti, ktorá je nekonečná len z hľadiska NEKONEČNÝCH problémov, ktoré mu spôsobuje fakt, že akúkoľvek trpezlivosť postráda - ale na poznaní, že dokáže ovládať svoj potný režim.
Kým Charlie sa v električke potila od prvej sekundy (tento fakt nebol odhalený Reedovou empíriou, ale Charlieniným priznaním), Reed sa cítil... hmm, osviežujúco. Aspoň do času, kým nenasledoval pravidelný ranný pobeh pri prestupe na 50ku.

V 50ke sa začal potiť aj Reed. A to najmä v dôsledku šoku z toho, že Charlie neovláda "agent talk". Keď ju totiž upozornil, že má upriamiť svoje očné buľvy na PO (rozumej "potenciálna obeť", synonymum slova "sýkorka") nachádzajúcu sa na jej "5 hodín", Charlie svoje očné buľvy len nechápavo vyvalila... A tak sa Reed podujal na nehorázne nebezpečnú a svojou tajnosťou do neba volajúcu akciu. Navrhol Charlie, aby sa posadili na "7 hodín", a tým pádom rovno oproti PO. Zvyšok akcie je zahalený rúškom tajomstva...

...nasleduje krátke resumé predchádzajúceho večera...

Štvorka sa po napätých vyjednávaniach dohodla na pravidelnom pláne upratovania bytu, označenom aj ako "otrokárske služby". Už visí na chladničke. Následne sa počas zasadnutia vypracoval finančný plán spoločných výdavkov, ktorý je tiež k nahliadnutiu na chladničke (aspoň mám konečne výhovorku, keď ma zase načapú v špajze). V závere rokovania bola vypracovaná správa o piatku štrnástom, kedy nás svojou návštevou pocti istá M., ako aj správa o budúcom víkende, ktorý má byť v znamení Letnej Pauzy.

...a ešte predpoveď na dnes, ktorá znie...

Väčšina v práci. Menšina na pohovore.
Pecosita vypätá zo svojej trubadúrskej šéfky, ktorá sa priam obťažujúcim spôsobom vytešuje z prvého ultrazvuku svojej "fazuľky". Nick hrajúci formu v reklamnej agentúre, ktorej šéfovia majú rovnaké priezvisko ako Reed v civile. Charlie dýchajúca na krk neplatičom v klímou ošetrenom prostredí a búchajúca do klávesnice rady na počkanie. Reed zapchávajúci si uši pri vzdychoch svojej kolegyne, ktorých intenzita je priamoúmerná teplote vzduchu v kancelárii, nadávajúci na svoju prekliatu netrpezlivosť.

Prajeme si krásny a trpezlivý deň.

Fasa víkend s Charlie a Rídom

Začalo to piatkom. Reed šiel randiť do kina. Ja s Charlie sme sa rozhodli nasadnúť na inlajny a trocha to rozbehnúť v meste. Neskutočne veľa ľudí prišlo, čiže sme aj akciu predčasne opustili. Sýkoriek tam teda bolo, to by Charlie vedela rozprávať (nech to nie je len na mne, že len mne sa o nich sníva, čo vôbec, ale vôbec nie je pravda).

Sobota ráno, ťažké to vstávanie, no na inlajny treba znova ísť. U Bosorky, tak sa že vraj ten bufet volá, sa pridal jeden z valachov. Opálení, vykúpaní, spotení, no všetko sexi, veď si viete predstaviť, sme sa poponáhľali domov pripraviť sa na večer. Znova všetko na sexi, len aby bolo jasné. My len tak chodíme. Na sexi. Módna vlna, žiadna ovčia.

Večer sme to roztočili. Zostava bola riadna, tak pekne postupne. Stephen, so že vraj kamarátom inTonym. Ja vám neviem, ale bežne sa s kamarátom nezvyknem držať za ruku, a vkladať mu svoju časť tela určenú k hovorenému slovu do úst. Ehhm, budem radšej diskrétny a viac nepoviem. Ak chce niekto vedieť viac, spýtajte sa ich, alebo mi napíšte na mail. A keď to niekto vytiahne, tak všetko popriem.

Ďalej prišiel jeden z valachov aj so svojim kamarátom Lacom, Tuško so svojím frajerom Marekom, Maťka s Palculienkou, Alena a Oranžáda. Maťka prišla úplne, ale úplne vystrihaná. Tak na 3 milimetre. Neuveriteľne jej to svedčí. Dostal som aj od nej darček zo Škótska, kondómy s arómou škótskej whisky. Niečo pre mladých alkoholikov. Mňam. Tak komu chutí whisky? Haló, haló. A zase ticho, zbabelci.

S Alenou sme boli trocha zlí na Stephena a inTonyho, keďže boli hanbliví a dosť zakríknutí. Asi sa nás báli. Snáď nám to odpustia, musia si zvykať. Po spoločnou hot shote (nie, žiadna prasačina, ale nápoj, ktorým som sa minule oblial a horela mi celá ruka), sa aj trochu rozhovorili. Škoda len tej hudby, tancovať sa veľmi nedalo. Asi to chce dáku žúrku na byte. Už s vlastnou hudbou, sýkorkami, sýkorkami a tak ďalej. Uff, teším.

V nedeľu ráno som zistil veľmi zaujímavú vec. Nemôžem piť pivo. Tak ma bolela hlava zase, tak mi bolo zle zase. Fuj zase. A pritom skoro nič iné som nepil. Tak som si teda povedal, že už nebudem piť pivo. Aspoň do ďalšieho víkendu. Fuj. S Charlie sme ešte stihli večer upratať byt, a potom sme si pustili Cellular. Zaujímavý to film. No skôr odporúčam ten včerajší, čo sme dali v kine od režiséra menom Francois Ozon, Le Temps Qui Reste (Time To Leave). Zoberte si ale určite vreckovky.

Ranné njúzy

Dobré ránko,

začínajú sa ranné njúzy, vitajte pri ich čítaní :)

Toto ráno sa nič nepredvídateľné alebo zvláštne nestalo. Hrad stojí, pravdepodobne aj prezident ešte žije. Čo je horšie, to isté sa dá povedať aj o novej, čoraz "obľúbenejšej" vláde a jej čelných predstaviteľoch. Škoda, že u nás nie je Al-kaida alebo iný extrémistický blok. Aha, správy sú nestranné a bez komentárov. Hups, nevadí, pokračujeme po reklame :)

(priestor pre oddýchnutie čitateľa :) Schválne, že myslíte na tú reklamu so sexujúcimi lienkami ;)

Vitajte späť pri čítaní ranných njúzov priamo z centra BBC V, ktoré pomaličky, ale isto ožíva. Veď aj dnes sa musí pracovať. Zdá sa, že viacerí si mysleli, že 70 pôjde prázdna a v pohode sa natrepú do tej ich vybranej, ale nestalo sa tak. Pech :) Jediné moje šťastie bolo, že som postrčila dievčinu podobného vzrastu ako ja (rozumej krpatého), aby sa zavesila na tyčku a ja som sa pohodlne pridržiavala sedadla a počúvala mp3 player. V skutku nesebecké a nezákerné, aj také je dnešné ráno :)

Ak máte záujem vybrať sa len tak na potulky po meste a provokovať menej šťastných jedincov, ktorí pracujú od skorej hodiny ako fretky, odporúča sa ísť čo možno najmenej oblečení = niečo na zakrytie toho, čo nechcete aby bolo vidieť, hádam to nemusím špecifikovať ;), všetko v jemných svetlých tónoch (hlavne to nezabudnite zladiť) :) a s vysokým ochranným faktorom.

Napriek vyššie uvedeným inštrukciám sa dnes neodporúča vychádzať z domu, nakoľko hrozí uhynutie v dôsledku tepla alebo smradu, nakoľko existuje viac jedincov ako jeden zo 70, ktorí ešte nepočuli o dezodorante, antiperspirante alebo podobnom ante, aby nepáchli ako polozdochnuté ryby. Fuj :) V prípade záchrany pred takouto istou smrťou, hrozí nebezpečenstvo, že predsa len neuniknete a uhyniete v dôsledku stretu všetkého v kope v jednej veľkej zápche v meste, keďže niektorí sa naozaj "prechádzajú" (rozumej šuchtajú) a nedá sa ich obehnúť.

Takže veľa šťastia a nervov. Dúfam, že poslúchnete moje rady a zostanete v teple vlastných domovov :) Výnimka sa povoľuje len tým, ktorí zastupujú neodkladné záujmy svojich zamestnávateľov, ktorí ich však zato veľmi dobre platia :)

Ranné njúzy sa končia, prajem príjemné prežitie dnešného dňa :)

Sedemmíľové čižmy

Dotkol som sa ťa.
Akoby náhodou.
Hádam aj desaťkrát...

Ostal som sám, kto sa akoby náhodou dotýkal.

Chápem, že ak by si to opätoval, posunulo by nás to ďalej. Ale bol by to len krôčik. Cesta je dlhá a treba veľa krokov. Nemám sedemmíľové čižmy...

A ani ich nechcem!

Ostáva spýtať sa: „Kráčame obaja rovnakým smerom?“ To je jediné, was zählt, pretože tempo... tempo sa dá vždy zladiť.

Víkendové momentky alebo Riadna divočina

Piatok po práci: Navnadila som Nicka a aj Charlie, aby sme nevarili a išli sa napapať do pizzerky tu za rohom. Čašník je tam veľmi šarmantný a zjavne sme mu celkom spríjemnili deň. Flirtoval. Teraz neviem, či so mnou, Charlie, alebo Nickom alebo so všetkými naraz, ale milé to bolo.

Piatok večer: S Charlie sme sa vybrali na dámsku jazdu do jedného klubu, okuknúť sýkorky a tak. Síce sa pridal môj najsamlepší hetero kamarát Iggy, takže tá jazda nebola celkom dámska a čo sa mňa týka, veľa som toho nenaokukávala, ale popravde som ani veľmi nemala chuť. Dávam si pauzu od chlapov. Ha, len fakt neviem, ako dlho mi toto predsavzatie vydrží. Charlie vyzerala skvele, ako vždy, a myslím, že v danom podniku by si aj napriek jej vysokým nárokom vybrala. Škoda, že nie sme diskotékové pipky schopné a ochotné naletieť každému bullshitu, ktorý tí nagelovaní krásavci ponúkajú. Napríklad ako ten celkom sympatický týpek, čo mal vlasy štýlovo strapaté a biele tričko dosť obtiahnuté. Nalepil sa na Charlottinu kamošku Luciu. Oblboval a oblboval, a keď to nevyšlo, posunul sa o box ďalej a tam uspel. Do konca večera potom vylizoval hrdlo inej kočke. Ale nie o tom som chcela. Iggy je fešák, a skvele tancuje, vyzvŕtal ma tak, že som aj stihla zabudnúť na to, že ja mám vlastne depku. Isto som aj strašné tisíce kalórií spálila. Dosť sme popili, ako vždy, keď my dvaja niekde spolu ideme. Tak sme sa dokonca ocitli aj na zemi uprostred parketu, ako dve opité hnilé hrušky (ale celkom sexi vyzerajúce). Iggy u nás prespal, lebo tento víkend bol bezdomovec. Bohužiaľ som nebola taká silná, ako som sa zdala, tak keď som za sebou zatvorila dvere izby, premohla ma sebaľútosť, tak z oho vznikol celkom slušný srdcervúci výlev, ako ste si mohli všimnúť. Môj image coolovej chladnej potvorky sa rúca ako domček z karát.

Sobota sa niesla najprv v znamení slušnej kocoviny. S Iggym sme skočili do reštiky s tým flirtujúcim čašníkom a môžem zodpovedne prehlásiť, že tam majú najlepšiu šošovicovú polievku, akú som okrem maminkinej jedla.

Aj napriek bolehlavu som sa nechala presvedčiť a F4 úplne kompletná sa vybrala do fitka. Haluz nad haluz. Pre mňa to bolo po dlhšom čase ten krát po prvé a cítila som sa ako exot a Papeky v jednom, v čom mi nepomáhalo ani to, že naši chlapci sa na mňa celý čas škerili a Reed do mňa neustále rýpal. To rýpanie je jeho hobby, alebo čo. Najviac som sa zabavila na fit lopte. Skackanie je fun fun fun ( a je dobré na stehienka). Nick mal síce nejaké nevhodné poznámky o gumkáčoch, ale to mňa nerozhádže, cháápeš cica moja? Asi som ale zamakala, keďže dnes si cítim asi všetky svaly na tele, nemôžem vystrieť ruky a každý pohyb mi spôsobuje ťažkosti.

Sobota večer: Zapadli sme do nášho terazužobľúbeného podniku a riadne sme to roztočili. Keďže sme sa všetci štyria dali minulý týždeň ostrihať, boli sme neprehliadnuteľní. Prišla aj nová hviezda blogspotu Naranciata, prišli LOLek s BOLekom a dokonca aj valasi. Riešili sme problémy druhu všelijakého. Ale hlavne sex a veci s ním súvisiace. S pribúdajúcim promile som cítila, ako sa mravy uvoľňujú a tiež som cítila potrebu každému vyjadriť, ako ho mám rada a prečo. S Reedom sme rozobrali to, akú dôležitú úlohu v našom vzťahu zaujíma aviváž. S Naranciatou sme sa totálne zvrhli a ohodnotili každého chlapa v miestnosti s konštatovaním, že čo z toho, keď má niekto peknú tváričku, ale keď príde isté k istému, tak má takéhoto malého. LOLek sa odhodlal ísť na parket, a BOLekovi som povedala niečo v takom zmysle, že oni dvaja sú pre mňa romantickým vzorom numero uno. Charlie s Nickom si vyhliadli naježeného (mám na mysli účes) týpka, ktorý sa mi síce nejako extra nepáčil, ale úplne to pokašľal tým, že fajčil, a vyzeral cca na 16, 5 roka veku. Našťastie sa o neho nepobili. Proti gustu žiadny dišputát, ale nedá mi necitovať LOLeka: „ Nick bol vždy pedofil.“(Nickušik, aj tak ťa ľúbim ;))

Keď promile alkoholu v krvi nás všetkých dosiahlo istú hladinu, a DJ nás dosť potešil skvelou mjúzik, stali sa z nás páni parketu. Reed ma vyzvŕtal tak, že sa mi ešte teraz hlavička točí a točí a točí... A neviem, či môj blažený výraz v tvári mal na svedomí alkohol, Reedov temperament, alebo Végečka, ktorých použitie v daný večer mi schválila aj Tá odvedľa. ;))

Blízko parketu sedela skupinka akýchsi pipeniek, ktoré sa na nás rehotali. To ma dosť naštvalo, lebo sedieť a rehotať sa na tom, ako niekto iný tancuje (aj keď chápem, že asi ešte nevideli také kreácie, ako sme predvádzali my) považujem za viac ako nevhodné a nevychované. Pocítila som prudkú potrebu položiť im zásadnú otázku. Tak som k nim podišla a z mosta do prosta sa spýtala: „ Aké je to byť piča?“ (Ja som inak naozaj dosť kultivovaná osoba, a snáď mi prepáčite, ale naozaj som to chcela vedieť, pretože v puberte som bola už dávno, tak si nepamätám). Milé pipky zostali sedieť ako obarené a ja som pokračovala v zábave. O pár minút však inkriminované šušky zmizli. Hm, že by som sa spýtala niečo šokujúce a nevhodné?

Cesta domov prebehla klasicky, taxikár nás síce s veľkou pravdepodobnosťou ošmekol o dvacku, ale nevadííí. Vystúpili sme. Prišli ku vchodu, a v tom nám všetkým ako na povel v hlavičkách skrsla diabolská myšlienka! Hojdačky!!!!!! Predstavte si štyroch relatívne dospelých opitých ľudí, ako sa uprostred noci hojdajú na hojdačkách na detskom ihrisku. Niektorí dokonca vyskúšali aj šmykľavku. Škoda, že sa v nej Nick nezašprajcol, bola by prča. Asi by sme museli zavolať hasičov, aby ho vypáčili.

Nabití energiou z hojdania sme sa rozhodli ísť na prechádzku do potravín. Po ceste si Nicky oddýchol na jednej lavičke. Poviem vám, drahí moji, že ani houmlesák profesionál by sa za takú pózu nemusel hanbiť. Predavačky z nás asi mali slušnú prdel. Ale veď my radi pobavíme okolie. Kúpili sme nejaké kalorické bomby (Teda, ja som kúpila. Makrobiotici si kúpili pivo, ktoré je aj z pohľadu vyváženej harmonickej stravy, či ako sa tomu nadáva, kóšer).

Nabehli sme domov za svitania a pustili sme si gay porno, že nech je sranda. To, že to sranda nebola dokazuje aj fakt, že sme všetci konzumovali nejaké papaníčko, kým ten nesympatický týpek si mastil neprirodzene obrovské hrôzostrašne vyzerajúce péro. Naše nevzrušené a dokonca znudené pohľady hovorili za všetko.

Odbočka: Otázka do pléna. Keď konzumujete jedlo o piatej ráno, s tým, že ste celú noc preflámovali, ako sa toto jedlo volá? Samozrejme odhliadnuc od toho, čo sme mali pri danej konzumácií pustené. Večera? Raňajky? Dilema! Pomóóc!

V nedeľu ráno na obed sme sa vybrali zasa do pizzerky. Lenivosť nám nedovolila variť. Asi si tam nahlásim prechodný pobyt. Pán čašník ma pozdravil ako starú známu, a ja som sa začala rehotať ako cvok. Ale veď nevadí, hlavne, že je sranda. A sranda veru bola statočná. Hlavne vtedy, keď sa pán čašník chlapcov spýtal: „Nezvládnete dezert? To čo ste za chlapi?“ Ako keby vedel the truth. ;))Deň sme ukončili v pokojnom duchu pri filmoch. Zabavili sme sa pri Láske nebeskej ( ja som si aj zaslzila)a zadramatizovali sme si pri filme Na dotyk.

Akčný víkend práve končí. Mám nehoráznu svalovicu, kocovinu a hlavu plnú dojmov. Myslím, že z takýchto víkendov spravíme tradíciu. Nie je nič lepšie, ako mať pri sebe ľudí, s ktorými sú aj tie najbláznivejšie nápady realizovateľné a realizované.

Už nie...

neodpustím....

neprepáčim...

nezaslúžiš si to,lebo si doráňal moje vnútro úplne kompletne...možno vedome, a možno nie.

od A po Z

...a jediné, čo som urobila zle bolo, že som ťa naozaj milovala.

moja chyba.

Lustverzögerer

Môžem sa snažiť, ako chcem. Nie som...

Keď niečo cítim, dokážem to uhrať tak týždeň. Sondovať. Dvojzmyselniť. Hádzať udičky (ako vraví tá, čo miluje slnko). To je moja inkubačná doba. Týždeň.

Potom sa prejavím.
Je to ako výsyp. Začne to niekde vnútri. Možno pri srdci, možno oveľa nižšie. Vzápätí sa začne výsyp šíriť a výsledok je zaručený – vyrukujem s pravdou von. Nedá sa mi inak. Som už raz taký. Potrebujem mať vo veciach jasno...

Ako zámienka slúži argument, že keď sa dozviem odpoveď, veci sa pohnú – ja sa pohnem.

Darmo, naozaj nie som Lustverzögerer.

Deň v skratke

Chúďa kamarátka Laďka. V dámskych kaderníctvach ju nechcú ostrihať. Že vraj nestrihajú dievča ako chlapca. Tak som ju dnes zobral do svojho obľúbeného pánskeho kaderníctva a bolo. Zobrala ju teta strihačka. Či dievča, či chlapec, jej to bolo jedno. Inak veľmi vtipná teta. Asi bude po Majke, ktorá odišla do Írska, mojou novou obľúbenou kaderníčkou. Pointa tohoto odstavca? No hľadaj cico, hľadaj.

Ďalej mi napísala list kamarátka z Anglicka. O tom, ako učila dáku Angličanku malovať sa, pretože to zjavne nevedela. Také krivé očné linky už dlho nevidela a tak sa obetovala. Samozrejme jej darovala aj svoju novú maskaru. Síce to, že jej ju darovala, zistila až keď angličanka odišla, ale nevadí. Bola to kúl holka. Najlepšie to tá kúl Angličanka zakončila otázkou: „Ovsené vločky sú vaše národné jedlo?“ „Áno ty krava“, povedala jej. Následne aj preložila a povedala: „Of course not.“

Ružový deň s ružovou košeľou

Nerád počúvam cudzie rozhovory, veď sa to nepatrí, no občas si dáky ten rozhovor vypočujem. Úplnou náhodou samozrejme. Ako aj dnes.

Idem si tak po námestí SNP, totálne nahodený v obleku na pohovor (to je teraz moja zábava na letné teplé mesiace). Predo mnou ide dievčina v tých najlepších rokoch na letné žúrky či iné plodné činnosti a telefonuje so svojou skvelou kámoškou.

- Čo ti poviem moja, ono to bolo také, ja neviem, eh hm.

V tom sa rozhliadla, zbadala ma a povedala.

- Ružové.

No dobre, mal som ružovú košeľu. A čo. Každopádne som rád, že som jej pomohol nájsť to správne slovo. Dúfam, že to bolo k veci. A obrázok som priložil tiež, vidíte to pozadie dúfam, tématické.

...vymazať...

Telefónne číslo, ICQ, smsky, maily.

Všetko preč!

Všetko vymazané. Pred pár minútami.

Prečo tak veľmi chcem a potrebujem dostať odpovede? Prečo nie si schopný mi ich dať?

Som trápne naivná. Verím v priamosť a úprimnosť. Dúfam v to, že to, čo si povedal, je pravda...ale tú zjavne nepoznáš ani ty sám.

Posrané klamstvá pri rozchodoch! Alibistické zbabelé čičíkanie krutejšie než rany zhrdzaveným nožom do hrude!

Asi to tak chodí.

Teraz mi už zostáva len taký "detail": vymazať Teba zo seba.

Zbohom.

Sobota (ako vyšitá) – príbeh v zátvorkách

Na scéne sa objavili nové charaktery. (Možno na začiatok silné slovo. No pravdepodobnosť výstižnosti každým dňom stúpa.) V každom prípade pôvodne len Nickiho kamoši. S tromi z nich sme dnes dali sobotu ako vyšitú.

V rámci zachovania anonymity, ktorú si tu veľmi vážime, predstavenie bude krátke a zmätočné: Dve kreslené postavičky – volajme ich valasi (i keď pásť ovce sa zatiaľ pokúsil len jeden z nich, viac-menej neúspešne), a jeden LOLek (pôvodne som uvažoval nad označením vták Gabo, keď už sme pri tých večerníčkoch; žiaľ, ukázalo sa ako nevhodné), lebo Bolek trávil čas v žltých loptičkách v istom nemenovanom nákupnom centre (teda aspoň LOLek tvrdil, že ho tam odložil).

Pecosita a Charlie sa upratali k rodičom, a tak to dnes bolo len o Nickovi a mne. (Čitateľu, prosím, žiadne narážky – sme slušní a radi v centre pozornosti.)

Začali sme s LOLekom pod starým mostom. (Je to názov? Píše sa to s veľkým? Nicky, ja viem, že slovné spojenie „s veľkým“ ťa určite zaujme, no skús sa vyhnúť akýmkoľvek dvojzmyselným špekuláciám.) Korčule nás niesli svižným tempom po slnkom vyhriatej hrádzi (aké poetické) až k prvému bufetu, kde sme museli pekných štyridsaťpäťminút čakať na valachov (tu končí všetka poézia). Nakoniec sa valasi dovalili... ale bez plaviek. (A na tomto mieste už začíname tušiť, k čomu sa naši hrdinovia uchýlia v druhej časti príbehu.)

Zástavky boli pravidelné a determinované možnosťou zakúpenia tekutín, v spoločnosti označovaných ako minerálka a kofola. Išli ako na dračku – dovnútra (rozumej pitný režim) i von (rozumej potný režim). O druhej sme už sedeli v istej nemenovanej Markovej reštike v Čuňove.

(Pozor, nastáva zvrat, ktorý má každý dobrý a pikantný príbeh – úprimné priznanie, jedným slovom vyznanie:) Objednal som si pizzu a zjedol ju! Na svoju obhajobu uvediem len toľko, že zásady harmonickej a vyváženej stravy (zámerne používam označenie stravovacieho režimu, ktoré zodpovedá vyhláške F4 zo dňa 23. 6. 2006 prijatej v dôsledku šíriacich sa reakcií typu „ti jebe, že neješ mäso? ani jogurt? ani čokoládu? tak to je už choré!“) som porušil týmto len tretíkrát a uvedený pokrm neobsahoval mäso, cukor ani mlieko. (Howk.)

Napití (výlučne vodou a kofolou, hik!) a nadupaní (pizzou a podaktorí aj halászle – to sa aj [skloňu]je?) sme sa uchýlili k návratu. Slniečko pripekalo a podaktorých to motivovalo k zvláštnym hmatom. Hmaty zásadne viedli k vysokotóninovým recitálom jedného z valachov. (Valasi sú už raz takí.)

A potom prišiel čas sa rozlúčiť. Plavkári sa vyzuli (ááááááááááááááááááách – citoslovce úľavy) a tí z nás, ktorí si z nevysvetliteľných príčin (the truth is out there) plavky nevzali a nuda-kúpanie odmietli, sa pobrali svojou cestou (búúúúúúúúúúúúúúúúúúúú – citoslovce veď-vieme-čoho).

Prvý vliezol do vody LOLek vyhlasujúc, že voda je príjemná. (Bola. Ale fakt. Aj keď to píšem do zátvorky. No ale fakt bola! Príjemná!) A potom zrazu z nevysvetliteľných príčín (to už nebude náhoda, to bude karma) začali v Nickovej blízkosti dochnúť ryby. Samozrejme, nezaprel svoju slovenskú náturu a rybu nám ponúkol na večeru s tým, že na pravej ruke sa mu zachytila nejaká riasa, tak si to môžeme skombinovať. (Zásadám harmonickej a vyváženej stravy by to zodpovedalo.) A potom sa do tej vody v tej nádrži Nick praprosto vyšťal! (Absolútny koniec akejkoľvek harmónie a vyváženosti! Odmietol som sa do vody vrátiť. Podľa mojich výpočtov bude zase čistá až v roku 2046. To budem mať 67 rokov – som si vyrátal na kalkulačke, a k nádrži dokulhám o bakuľke plný nadšenia. Si predstavte, že by ste sa 40 rokov tešili, že sa znova okúpete. Neboli by ste nadšení?)

Na LOLeka a seba nemám čo nabonzovať. Boli sme slušní, svojim plávaním sme nerušili žiadne podvodné tvory (ani toho sumca, čo tu zabil to teľa – o ktorom, keď mi povedali, som sa skoro utopil), či rastlinky. Háčikom rybárov sme sa úspešne vyhli (to by bol úlovok!) a na blízkom brehu prebiehajúci „románik“ (ako to nazval Nick) dvoch chlapcov v strednom veku (rozumej okolo šestnásť) sme tolerovali napriek tomu, že to nie je normálne!

Domov sme došli nadšení a vyfľusnutí potom, čo sme si odkorčuľovali celú cestu späť pod starý most (tak s veľkým, či čo?). A koniec je rýchly a krátky... Koniec.

Psycholak

Keď som bol malý (náročky nepíšem „decko“, lebo to som asi ešte stále), tak sme s chalošmi zvykli stanovať u nás na záhrade.
Pretože nás vždy uprostred noci vyhnal vlastný strach z hororových príbehov, ktoré sme si rozprávali, nikdy sme v tom stane nevydržali do rána.

Okrem hrôzostrašných príhod bol najväčším strašiakom tzv. ucholak.

Včera Charlie jedného zabila v kuchyni papučou. Neviem presne, kde sa na treťom poschodí vzal – a radšej po tom ani nebudem pátrať. Dôležité je, že mi pripomenul, ako sme si s chalanmi pchali vatu do uší s cieľom predísť tomu, aby nám ucholak svojimi drobnými klieštikmi prestrihol ušný bubienok.

Teraz som už vraj veľký, no občas si želám, aby prišiel ucholak. Niektoré veci sa človeka jednoducho dotknú alebo ho vyhodia z koľaje ako električku na nábreží. Bol som vyhodený z koľaje. Nemyslel som, že sa mi stane, aby ma nejaký chlap vyhodil z koľaje...

A tak namiesto ucholaka prišiel psycholak. A ako ho ja len neznášam! Votrie sa do mňa v tom najhoršom momente a rýpe, rýpe, rýpe...

Chvalabohu :)



p.s.
Len, aby sa nezabudlo... Toto nie je o JP.
„Who the fuck is JP?“

Taký zvláštny deň

Plný radosti a najväčšieho sklamania. Ani vo sne by mi nenapadlo, že to, čo sa stane, je možné.

Posledná skúška tohto semestra úspešne za mnou, aj keď som to nečakala. Konečne prázdniny. Budem s ním, budeme vychádzkovať za ruky. Budeme sa milovať v tráve. Bude nám hej.

Mal konečne prísť na víkend. Nepríde. Ani dnes, ani zajtra, ani už asi nikdy.

Ešte stále tomu nemôžem uveriť, v jednej minúte do telefónu povie: „Už sa na teba veľmi teším, milujem ťa.“ V ďalšej: „ Asi naozaj bude lepšie, keď to skončíme.“

A to vraj na vierovyznaní nezáleží, keď sa dvaja milujú.

Hovno!

Ako môže povedať: „Ja ťa milujem, ale moja mamička nechce doma ateistku?“ Naozaj by som nikdy neverila, že je toto možné a už vôbec nie, že sa to stane nám. A vlastne...niekde v kútiku duše som to asi tušila.

Ako to mohol len tak vzdať? Teraz, keď som sa utvrdila v tom, že toto naozaj je „ono“. Aj Jasper povedal, že my dvaja spolu vyžarujeme niečo, čo sa len tak nevidí.

Miliónkrát sme sa o tom bavili. Vždy prišlo uisťovanie, že všetko zvládneme, že príde žiť sem, že budeme spolu a všetko bude ružové. Že jemu to nevadí. Nech si maminka a ktokoľvek, hovorí čokoľvek.

Škrt cez rozpočet. To, čo nás držalo nad vodou, dočasnosť odlúčenia a nádej na to, že budeme konečne spolu nie je pravda. Všetko sa zmenilo. Klinec do rakvy.

Prečo vždy, keď už uverím, tak je všetko inak? Chcela by som mu vidieť do hlavy. Chcela by som vedieť, ako to všetko naozaj bolo.

Prečo ho milujem, aj keď sa vedel takto vzdať? Alebo to bola odvaha? Prečo podľahol tlakom? Prečo mi radšej nepovie, že už ma nemá rád a namiesto toho mi v nocí volá a necháva odkazy, v ktorých mi znova a znova vyznáva lásku? Prečo túžim, aby som sa ráno zobudila so zistením, že to bola len ďalšia nočná mora a všetko je v poriadku?

Chcela by som niečo urobiť, ale nemôžem. Nie je čo. On sa rozhodol. Vybral si jednoduchšiu cestu. Alebo nie? Neviem. Ja by som sa asi nedokázala vzdať lásky, nevzala by som si na triko to, že som sa možno vzdala toho jediného skutočného. Ale bojovali sme dlho, vlastne od začiatku do konca. S osudom, s rodinou, s diaľkou. Vybili sa mu baterky.

Môžem sa teraz pohnúť ďalej? Áno, dá sa to. Bude sa dať. Niekedy. Už zasa. Poznám to, len už strácam energiu. Rozumovo všetko zdôvodnené už len otupiť tú bolesť, vymazať city. Ako jednoducho to znie.

Koľkokrát ešte?

Ja už nechcem. Nechcem milovať a ... Nechcem cítiť tú bezmocnosť. Viem, to ma prejde, ale ja už vážne nechcem takéto zvláštne dni.



PS: Chápem, že narušujem celkovú atmosféru tohto blogu, ale snáď to prežijete a snáď tu nebudem otravovať vzduch pridlho.

Ako sme s Reedom zisťovali, či je JP gay

„Prídeš o 18:45, počkáš na mňa pri mašine na sladkosti a ja ti ho ukážem. Ale nepriznám sa k tebe.“
„Tak ako budem vedieť, že je to on?“
„Veď nejako žmurknem alebo ho pozdravím, to už budeš vedieť.“
„Dobre. Sme dohodnutí. Budem tam.“
„Ale spýtaj sa ho najprv na vek, keď bude mať pod dvadsať, tak nato kašleme.“
„Rozkaz. Vykonám“
Plán pripravený. Už len vymyslieť formuláciu a nepomýliť si JP s iným teenagerom.

„Už je vnútri, sedí na gauči a má zelené tričko bez rukávov. Nechcem ťa nejako súriť, ale už by si mala ísť. “
Od nedočkavosti aj farby prestal rozlišovať, nakoľko to tričko nebolo zelené, ale hnedé, až také kaki by som povedala. No, vkus ten deň rozhodne nechal doma.

Akcia ľadová stanica
„Ahoj. Ty si JP?“
„Hej.“
„Môžem sa ťa niečo spýtať?“
„Jasné. “
Veľmi jasné a hlavne stručné odpovede. Je pragmatik.
„Koľko máš rokov?“
„22.“
Super. Prvý bod splnený. Ale tak pohotovo a bez problémov som ešte nikoho nevidela hovoriť o svojom veku. Darmo, nebol žena.
„Môžem mať jednu indiskrétnu otázku?“
„No.“
„Niekto by mal o teba záujem, ale je v tom jeden malý háčik. Je to chlap. Myslíš, že by to bol problém?“
Zamyslenie.
„Nooooo, to by bol veľký problém!“
Konečne jedna dlhá veta.
„Tak ďakujem. Čau.“

Pravá viera

Dnes som zašiel do kostola. Cítil som ten zvláštny pocit, ako už dávno nie - oslobodzujúci. Tešil som sa. Bolo to ako kedysi, keď som si ešte zvykol „zahulákať“ z chóru.

Zrazu prišla kázeň a ja som sa dozvedel, že musím ísť voliť, lebo inak sa môže stať to, čo sa stalo v Taliansku, keď bola malá účasť vo voľbách a vyhral Mussolini. WTF?

Bol som upozornený na to, že napríklad taká pani Černá o sebe vyhlasuje, že je veriaca, ale pritom propaguje homosexuálne zväzky, ktoré urážajú Boha. Vraj je trápne, keď sa robí veľa kriku v prípade, že z práce vyhodia homosexuála a nerobí sa krik, keď z práce vyhodia otca štyroch detí.

Farárko sa zjavne veľmi rád zaoberá následkom, ale príčinu neobjasnil. Nepovedal, že veľa kriku sa robí iba, keď homoša vyhodia práve preto, že je homoš. V každom prípade i tak sa nijaký podobný krik ku mne ešte nedoniesol.

Musím ísť voliť, lebo inak i tu (vraj podobne ako v Belgicku) môže byť jedného dňa podaný návrh zákona, ktorý odobruje „sexuálne tetle-mechtle dvanásťročných detí“.

Štvorkáči, ešte sa čudujete, prečo som bol nadšený z tej kázne, ktorú sme si u nás vtedy vypočuli spolu? Tu ho máš...

Vytiahli sme do boja

Vždy sa snažím mať dobré susedské vzťahy. Za čias bývania v rodičovskom ma mali susedia radi. Nikdy sme im s bratmi nekradli čerešne priamo pred očami. V dákom podobnom duchu sa to snažím aj tu, len bez čerešní. Ale čo je veľa, to je veľa.

S Pecositou sme dnešný deň chceli stráviť (m)učením. A spaním, no dobre, priznávame sa. Ale plán zatiaľ spĺňame. Keď tu zrazu, tam zrazu, neďaleko obďaleč, taká hlasná hudba od susediek pod nami. Hrôza. Bývajú tam také mladé fešandy, asi študentky, či dáky podobný druh. Jednoducho dáke ženy, viac nevieme a ani vedieť nebudeme.

Zvolili sme na ne s Pecositou priam úchvatnú taktiku. Pustili sme si hudbu ešte hlasnejšie ako ony. Pridali sme k tomu aj dupanie a skákanie. Skutočne to bola bravúrna taktika. Odrazu bolo ticho, fungovalo to. A tak tu mám na hlave dáky výživný maglajz, sedíme pred telkou, vyjedáme zmrzlinu a za chvíľu si otvoríme pivo. Len s tým rozdielom, že nepustíme futbal. Ale radšej Bridget Jonesovú.

Jóóóóóóóóóóój!!!!!

Dnes večer som sama doma. Reed fuč, Charlie fuč, dokonca aj Nick, ktorý sa dnes celý deň tváril, že sa učí, je fuč (pre zachovanie bulvárnosti uvádzam, že odišiel Hrochom). On sa ale vráti (snáď) aj s pizzou (snáď ju nespapá po ceste). Tak som si dnes pre zmenu na odľahčenie pustila správy na Jojke.

A dozvedela som sa úúúúúúžasnú vec. Že ŽENA, ktorá chodí nakupovať, odnesie za život asi milión ton. Objav storočia!!! Moja "obľúbená" "reportérka" (tie uvodzovky sú tam náročky zvlášť, lebo nie je ani obľúbená, ani reportérka), dokonca zastavila nejakú tetu s coolovými športovými slnečnými okuliarmi. Volala sa tuším Marta, alebo tak. Martuška jej priamo na ulici ochotne poroprávala, že chodí nakupovať podľa potreby a síce dva, až trikrát denne. To som vždy chcela vedieť! Moja milá "reportérka" dokonca uskutočnila anketu v uliciach a ukázala nám svoje bicepsy v posilňovni. To, že použila úžasný tvar slová kilo, konkrétne povedala : "...o pár kiloU viac," a skloňuje ako Slota, keď sa rozkrikuje v nejakej diskusnej relácií, by som jej možno prepáčila.

Ja skapem. Týždeň pred voľbami a takéto niečo v siedmej minúte hlavnej spravodajskej relácie? Informácie o Zarkáwím (tak sa to píše???) a iných udalostiach zo sveta prišli na rad až o 19:45.

Viem, viem, čo čakať od Jojkových správ. Teraz ale neviem, čo je horšie. Či magazín Reflex, kde si vajcový Bruchala nacvičuje recitáciu na Hviezdoslavov Kubín a desná Horná predvádza, ako sa to (moderovanie) naozaj robiť nemá, alebo táto "spravodajská" relácia.

Jóóóóóój!!!

Lenivá Charlotta

Prišla na mňa lenivosť. Len teraz neviem, že aká, keďže jar už bola, oficiálne je leto a vonku to vyzerá na jeseň. Nazvime ju rozlišovacia. Tak ako tú diétu, čo som nedávno videla v telke, kde do nás zase tlačili, že akí sme obézni, ako sa zle stravujeme, málo cvičíme a blablablaaaaaaaaaa... Hlavne že sme stále pekní. Ale vráťme sa k podstate veci. Zobrala som si na pondelok voľno, že pôjdem ku kaderníčke, nech sa na mňa dá zase aspoň trochu kukať. Nakoniec z kaderníčky nič nebolo, tak prišiel na rad náhradný plán.

Ešte včera večer som sa sama so sebou, aj keď po stráaaašne dlhých úvahách dohodla: doobeda skočím do knižnice (fakt tam nechodím často), potom hurá do práce a večer ešte na angličtinu. Za normálnych okolností by to bol taký môj normálny deň. Čo však Charlotta – pokušiteľka chcela, sa jej aj podarilo. Ráno o siedmej zvoní budík, odhrniem záves, slniečko je už relatívne vysoko, ale moje oči naopak relatívne hlboko. Neviem kedy som si navykla spať osem hodín denne (!), ale musím s tým okamžite prestať, lebo si pokazím reputáciu. Charlotta začala vymýšľať a spustila: „ale moja, kam by si chodila, veď máš voľno. Do práce? Nemusíš tam byť každý deň. Vyspi sa, aby si sa zas celý deň nedula na ľudí a nečučala na nich jak čerstvo vyhrabaný krtko. Šak oni za to naozaj nemôžu, že sa furt na superženu hráš a nevieš, kedy je na čase počkať na supermana.“ Jaaaaaj, to by som sa ale načakala. Aj možno celých tisíc rokov. A čo keby nejaký ten na koni za ten čas zabudol, že ružová trúba ešte stále kdesi drichme, čaká a nie a nie sa prebrať? To by bola pakáreň. To si v tejto situácii fakt nemôžem dovoliť.
Nakoniec som skončila pri pozeraní relácie pre ženy o chudnutí za nula korún, v strašnej kose a s plným tanierom jedla.
Takže ponaučenie: nedebatovať po ránu so Charlottou, lebo tá by aj ťavu presvedčila, že po hrbe by sa jej lepšie po púšti behalo a ani prstom by pritom nemusela pohnúť;)

Nenapraviteľný

Som nenapraviteľný. Zase som raz dospel do štádia, kedy neviem...

Chcem Ťa na plný úväzok? Nechcem Ťa na plný úväzok?
Mám chuť pátrať ďalej po JP? Mám chuť ho každý utorok a štvrtok odignorovať?
Nazriem zase na pokec? Nenazriem?

Brrrr!

Snažím sa preniesť cez vedľajšie účinky tvojho absolútneho odchodu, rozohrať geniálnu partiu šachu tak, ako si to vedela len ty. Pešiaci sa rozbehli. Budem mať tú trpezlivosť, vyčkať, kým sa objavia prvé výsledky?

Budem musieť... Dve dilemy.
A čakanie je také únavné.

Domovy

Dospel som do štádia, kedy mám dva domovy. Jeden s rodinou - tam, kde som vyrástol - a druhý s vami (sem rátam i teba, J.). Tým, že ste ma prišli podporiť, priniesli ste kus nášho spoločného domova do toho môjho rodinného.

Prišli ste skôr a práve včas... Moje domovy splynuli a srdce pookrialo. Neuveriteľne.

Stačil jeden pohľad cez ten dav ľudí, cez to príšerné sklo - pripomínajúce pavilón opíc - a ja som bol na kilometre vzdialený, a predsa stále dostatočne prítomný.

Zostali ste so mnou až dokonca. Od uplakaných očí a súcitno-povzbudzujúcich pohľadov som zas a znovu nachádzal k vám, moji drahí.

Ďakujem...

Rozvíjej se poupátko, časť druhá

Darmo, začínam mať pocit, že na narodeniny musí byť oslávenec za degeša. Tým nemyslím len spievanie semenu mäty priepornej, ale aj párty. Ale pekne poporiadku. Najprv k semenu. Zo semena vyrástol sedem ročný bonsaj. Zázrak.

Na oslavu mojich narodenín sme prišli ako všade, fashionably late. Prišiel som ako zákusok. Ale tak to všetko tým Džonyho dokrkvaným tričkom, čo fakticky vyzeralo ako keby ho krave z papule ťahal. Zahrievacie kolo hruškovicou, chlapi zo severu, rozumej Džony, nevedia piť. Hrôza, des, sklamanie.

Sklamaním ale neboli prekvapkania vo forme darčekov. Jasper s Vandou ma ozdobili osláveneckou čiapkou, hrabličkami, trúbkou a vozom s týmito komponentmi. Traja na sebe nalepení vojaci (naozaj nie som na military veci), pi-cha-ču, napodobenina Matúša (to je taká veľmi dobrá sýkorka),smradľavá plastelína, dláto na bližšie neurčené použitie a také prasiatko naplnené neznámou tekutinou a celaskonom.

Od Tušky Aladinovu lampu, z ktorej po zašúchaní vylezie to, čo si budem želať. Pravdu povediac, asi sa tam niečo pokazilo. Šúchal som celú noc, a nič nevyliezlo. Tak buď je pokazená, alebo neviem šúchať. Snáď to prvé.

Od Hrocha to je dáke prekvapenie na DVD a ešte aj DVD Willmušky. Idem pozrieť to DVD, snáď to nebude veľká prasačina. Jéééj, špukiho som dostal. Traumschiff Surprise, tak to sa ti ozaj vydarilo Hrošíku.

Od Tomina s Ďurkom to bola knižka Hon na ovcu s venovaním. „Naháňať sa dajú aj ovce, nie len sýkorky.“ Čo tým asi tak mysleli? Hmm.

A čerešnička na torte bola moja obľúbená Edita Papeky. Fakt tam bola. Síce zacvičiť nechcela, ale bola, a to mi stačilo. Tak čo kukáš ako banán na makak, bolo fakt skvelo. A to ani nebudem vravieť o tom, ako sme to tam na parkete roztočili.

Mimochodom. Ak ste včera videli tancovať dvoch chlapov spolu v nemenovanom podniku v starom meste, tak vedzte, že ja a Jasper máme alibi. Dopočutia.

Rozvíjej se poupátko

Narodeninové dietka majú čarovnú moc. Ako náš Nick. Alebo má len zvláštne poľnohospodárske schopnosti...hmmm...Ja som mu vravela, že by mal voliť Slovenskú agrárnu stranu (či ako sa volá ta haluz, čo som našla v tom lajstri, čo nám prišlo, s tým, že "POĎTE VOLIŤ".

Chcete aj vy zažiť malý zázrak? Tu je recept.

Zoberte jedného oslávenca (napríklad Nicka), najlepší čas je tak okolo polnoci, keď sa noc prehupne práve do narodeninového dňa dotyčného. Dajte mu semiačka mäty (alebo inej zeliny), črepník, dva papierové obrúsky a trošku vody. Donúťte ho, aby semiačka zasadil. Použite ešte zvláštnejšie presviedčacie schopnosti a zabezpečte, aby chúďatku semiačku zaspieval Róózvíjej se póóupátko (lebo inak nič nevyrastie). Keď sa bude tváriť, že neovláda slová, pomôžte mu.

Myslím, že štyria akože dospelí ľudia falošne spievajúci taký nadupaný song uprostred noci by rozrehotali aj to najzaťatejšie a najdistingvovanejšie semienko. Aj toto Nickovo semeno (ehm mätové samozrejme) sa takejto zábavke potešilo, a ráno milého Nicka obšťastnilo.


Ako, to vám už isto povie Nick sám.

Ešte raz, zlatíčko: VŠETKO NAJ NAJ NAJ NAJ!!!

Vé Gé

Nick je už raz taký, čo nevie, nepovie. Ej, ale ja som rovnaká. Ale uznajte, musela som sa pochváliť s tým darčekom, nie?

Cesta k nemu bola poeticky povediac celkom slušne zarúbaná. A aj relatívne vtipná. Minulý víkend prišiel Johnny, a šli sme sa napapať na Račko,do nášho obľúbeného červeného podniku. Tam sme sa celkom nažhavili, keďže sme sa dlhšie nevideli. Po ceste na električku ma drahý stiahol iným smerom a vtiahol ma do TOHO OBCHODU, kde sme Jasperovi zaobstarali Salvatora Živenu.

Tváril sa ten milý Johnny ako veľký hrdina, ale jeho pravá tvár sa ukázala, až keď sa staršia z predavačiek na nás obrátila s otázkou, či nám môže nejako pomôcť. Johnny až podozrivo rýchlo odpovedal: "Ďakujeme, zatiaľ pozeráme." Teta (nedá mi ju tak nenazvať) sa diskrétne vzdialila a môj drahý, zrazu akýsi červený (hlavne uši) mi šepká: " Keď ja sa pred tebou hanbím."

Musela som sa smiať. Nakoniec to dobre dopadlo. Spýtal sa s rumencom v lícach na to, čo súvisí s Venušou a gulôčkami, nechal si vysvetliť, ako to funguje, ako sa to zavádza, co sa s tým stvára. Dozvedeli sme sa, že je dobré ich nosiť pri upratovaní. To ma asi navnadí (na upratovanie, alebo čo).

Johnny radšej rýchlo zaplatil, ešte som narýchlo pokynula Salvatorovmu bratovi vo výklade a bežali sme kadeľahšie. Po ceste z OBCHODU, ktorý (ako mnohí isto viete) sa nachádza presne za zastávkou slávneho autobusu 39, sme prechádzali okolo mladíka (okej, tak puberťáka), ktorý nahodil desne drsný výraz, ale ako sme ho obchádzali, neubránil sa úšknu na celú hubu. Asi závidel ;).

Čo nám týždeň priniesol, bocian našťastie nič

• Narodeninovú párty jednej spoločnej známej v homo bare. No fuj, boli tam ho ho homosexuáli! Ale dobre bolo. Tam bola posledne videná sýkorka menom Matúš. Chcem číslo!
  
• V Eláme sme dali oldies párty. To sa nám dievenky opili. A ja tuším tiež, toľko vodiek s krídlami som ešte nemal. A ešte som tam aj bývalého stretol, aby sa nezabudlo.
  
• Že vraj chytil som maďarská prízvuk. Úplne ma to prekvapkalo. Ja a maďarský.
• Pecosita dostala neskorší narodeninový darček od frajera, hádajme čo. Sú to dve slová. Jedno má dačo s Venušou a druhé dačo s guľôčkami.
• Jednu svadbu v Rakúsku. Strašne dobrá sýkorka tam bola, ach jaj. Snáď nebudem mať na fotkách otvorené ústa.
• Reed sa nám zakukal do násťročnej sýkorky. Ako Jasper povedal, vitaj v Nickovom svete. Veľmi smiešne Jasper!
• Charlie nám málo spala, no to je u nej normálne. Kiežby mi stačilo v priemere štyri až päť hodín spánku denne.
• Zmenil som dočasne pracovisko. A tak som u jedného nemenovaného mobilného operátora za debila.
• Inak bol týždeň blbec. Až na pár spravených skúšok nežnejšej časti našej štvorky. Nie, ja som nespravil ešte ani jednu a Reed už doštudoval. Naozaj myslím holky.
• A nakoniec týždňa musel dôchodca nášho pána učiteľa upozorniť na zákaz konzumácie jedla v električke. Ďakujeme, už mu to ozaj musel niekto povedať.
  

Konečne som muž

V utorok som po dlhom čase navštívil bývalú. Prácu samozrejme, ženu asi ťažko. Idem si tak po chodbe s bývalou kolegyňou a počujeme za nami hlasy.

- Kto je to ten mladý fešák pred nami?

Otočil som sa a spoznali ma.

- To je nebodaj mladý Nickie!

Dozvedel som sa, že vyzerám spokojne, zdravo, chudo a že som sa zmenil. Že vraj som zmužnel. Konečne som muž! A tak dlho som na to čakal.

f4.nick@gmail.com to f4.reed@gmail.com at 09:54

Ahojte herecky :)

Neuverite, dnes je ale europsky, ci svetovy boj proti homofobii, takze Reed,
dnes ta budem tolerovat ;))

Pha :))

Nickie

Horúčka sobotňajšej noci

Sobota bola nudná a vstávanie nutné. Už o pol šiestej ráno som bol na nohách a do dvanástej som sa nezastavil. Brekeke! Popoludní som z povinností snáď-budúco-pracovných presedlal na povinnosti vyváracie a reálne-pracovné. Double brekeke!

Večer začal ostýchavo. Jasper sa chvíľu ondel, ale potom dorazil. S láskavým dovolením Pána sirupu (rozumej Nick) namiešala Pecosita brzdu a ja som z komory vytiahol hruškovicu (ročník 2004). Je dobrá na upaľovanie bacilov a rozviazanie jazyka.

O baciloch nič neviem, ale jazyky sa nám rozviazali. A veci sa začali vyjasňovať. Pucle (osobne dávam prednosť výslovnosti „pazl“, ktorá je však širokej verejnosti zo záhadných dôvodov zatiaľ neznáma) do seba zapadlo. A my tiež, hoci niektorí brzdili a iní zas nie.

Priznávam, som iný.

P.S.
Chlapi – či mám napísať radšej „kvetiny“, ako hovorieva Jasper (?) – na niečo sme zabudli... Ono to nie je len o tom, že musí byť sympatický, inteligentný, vtipný, verný a dobrý. Musí aj neuveriteľne priťahovať, a to v tých najnemožnejších situáciách. Ich meine HALLO! Keby tomu tak nebolo, tak už by sme dávno... Poviem to takto: sme sympatickí, inteligentní, vtipní, verní a dobrí.

Štence

Štence sú malé.
Vidím.

Štence sú nevinné.
Dúfam.

Štence sú hlučné.
Nesmierne!

Sobota ráno. Po fláme. Budím(e) sa už o pol ôsmej za rytmického zvuku škrípajúcej hojdačky. Kde sú tie časy, keď rodičia strčili štence pred telku a štencom do ruky fungl nový ovládač? Nová doba! Štence sú na čerstvom vzduchu od prvého kohútieho kikiríík.

Streda popoludní. Snažím sa pracovať. Vonku zase revú štence. Nájde sa snáď nejaký svedomitý rodič, ktorý im vysvetlí, že keď jačia, akoby ich drali z kože, odráža sa nimi vydaný vreskot od stien okolo stojacich domov?

Na(ne)šťastie, nie som svedomitý rodič a tiež si myslím, že štence by horeuvedenému vysvetleniu porozumeli asi ako textu piesne od Björk. Volím prístup v štýle, ktorý je štencom blízky – hodný päťdesiatich centov: „Kurva, držte huby!“

(A nabudúce... keď budem z tretieho poschodia štence verbálne vychovávať, otvorím si okno, aby ma lepšie počuli. Sľubujem!)

Kotva

Mám obľúbenú Pí Ár menedžérku. Padli sme si do oka hneď pri prvom stretnutí. Tuším vtedy, keď si prilepila vlastnú žuvačku na rukáv a celý čas ju dávala dole. Alebo to bolo vtedy, keď si obliala celú klávesnicu kofolou? Alebo vtedy, keď mala na sebe ten mech? Ehh, vlastne videl som ju v niečom inom?

Aby sa tu ale zase nerozprávalo o tom, aký som povrchný, opíšem ju a hodím na seba lepší obraz. Zoberte si desiatich Nickov, ako objemom myslím, a dostanete objem menedžérky. (To vôbec nebolo povrchné Nickie, ideš ďalej, ide ti to.) To by nebolo ani na škodu, pokiaľ by nechodila ako kosačka a nebola oblečená ako je, v mechu. Pí Ár menedžérka musí vyzerať! (Týmto si zo seba Nickie striasol podozrenie z povrchnosti, bravó!)

Najviac ma dorazila svojou inteligenciou a odbornosťou. Včera som si našiel od nej e-mail s otázkou, čo znamená v CMS systéme KOTVA (v angličtine Anchor). Mal som sto chutí napísať „Kokotská tvár, ty krava“. No ovládol som sa. To preto, že ju mám naozaj rád. Najmä, keď ju nevidím.

Sýkorky s príchuťou jahodového sirupu

Sú naozaj všade. Na ulici, v električke, v autobuse, v obchode a dokonca aj v banke! No je to normálne? V nedeľu v posilňovni (áno chodím tam občas a nie len očumovať, či kvôli sprchám) bola vyšportovaná opálená sýkorka, ach. Dnes na zastávke mladší dvojník Lee Rayna z Blue (na fotke), objímajúci dáke dievča. Nevadí, chcem na neho číslo, nie každý je hneď dokonalý!

A v autobuse taký športovec. V podstate priemer, ale tak pekne pozeral. A hlavne vždy odvrátil zrak, keď som na neho pozrel. Nenamýšľam si, vážne. Ale ten účes by mal zmeniť. Potom mi môže napísať, ak toto číta. Alebo ho dáme ostrihať Pecosite, tá s tým má skúsenosti.

Ďalej sýkorka, ktorá vždy cestuje mojím autobusom, och. A dnes na obchodnej, uff, aká modelkovská tvár inej sýkorky. Nepáčia sa mi také typické modelkovské, ale tento mal dačo do seba. Dačo veľa, asi som nemal pozerať s otvorenými ústami.

A nakoniec, predchvíľou v električke. Sedel priamo predo mnou. Oči krásne hnedé, mihalnice dlhé, krása, jednoducho krása. Na záver človek príde domov, že sa pochváli a čo sa nestane. Rozbije sa mu jahodový sirup v chodbe. Teraz len zistiť, čím to bolo. Či tým vytržením zo sýkoriek alebo tým, že po tých krásnych sýkorkách som zbadal len Pecositu s Charlie. (Určite mi povedia strigôň, ale ja len pátram po príčinách.)

Čerešne

Tak ale toto musím napísať. Pre istotu ešte raz otočím kľúčikom a idem na to. Aj na holky prišla jar. Najmä dnešným dňom. Máj, lásky čas prišiel, a s ním aj chuť bozkávania sa pod rozkvitnutou čerešňou. „Čo na to povieš Nickie?“, zdôraznila Pecosita a pozrela tými jej šibalskými očami. Jáj, keby Džony vedel! A tak, tak som sa pre istotu zavrel v izbe. Zase! Snáď ich to rýchlo prejde. Reed, vráť sa konečne, nech na ne nie som sám.

Kým príde si pustím niečo tématické.. La la la.. Keď sa na vás chlapec, zadíva uprene, ako tie čerešne, budete červené. La la la.. Tak čo, je to aspoň do divadla?

PROSÍM O POMOC

PROSÍM POZOR!

VYHLASUJEM PÁTRANIE!

Stratili sa dvaja členovia Fantastickej štvorky. Menovite: Charlotte a Nick.

Naposledy sme o nich počuli včera v piatok 28.4.2006. Vtedy Nick prezradil Reedovi, že idú von s Nickovou záhadnou kamarátkou a potom s Pinďom (!!!!!). Odvtedy o sebe nepodali ďalšiu správu.

Vzhľadom na Pinďove tendencie k zmiznutiu sa o oboch (vlastne o všetkých troch) veľmi bojíme. Väčšinou sa totiž podobrom fláme zvyknú pochváliť.

Nick je vysoký, štíhly, okatý mladý muž, velice sexi vyzerajúci. Oblečené mal určite niečo mňamkovité.

Charlie nie je až taká vysoká, je štíhla a okatá. Obliekla sa určite dokonale. Všetko so všetkým zladené. Make up jemný, ale rovnako dokonalý. Účes (pekvapivo) dokonalý.

Uvažujem o niekoľkých možných dôvodoch ich zmiznutia.

1. uniesli ich mimozemšťania (čo je však vysoko nepravdepodobné, resp. keby sa to aj stalo, verím, že by ich veľmi rýchlo vrátili)

2. uniesol ich Pinďo a teraz im rozpráva svoje príbehy z mladých čias a o tom, čo vyviedol s triednou knihou ešte vtedy dávno na strednej (čo je horšie? Pinďo, alebo mimozemšťania?)

3. "mierne" to prehnali s alkoholom a teraz dospávajú ( aj keď už je deväť hodín večer následujúceho dňa, hm prozaický dôvod)

4. niekoho zbalili a teraz si to užívajú ( obom by to prospelo, takže toto je možnosť, v ktorú tíško dúfam)

5. nič sa nestalo, len ich bolí hlava a vzhľadom na Charlottine študijné povinnosti a pracovné povinnosti Nicka makajú ako fretky ( no, Chalrie možno, u Nicka o tom silno pochybujem)


Ak by vám napadli ďalšie dôvody ich mlčania, uveďte ich prosím v diskusií.

Ak by ste náhodou dostali akékoľvek informácie o tom, kde sa nachádzajú, urobte, prosím to isté.

Vopred ďakujem za spoluprácu.

Veľká či malá?

Strašne sa mi chcelo... a tak som zašiel na verejné záchody! Ja a verejné záchody! Chápete to? Ja nie. Doteraz.

Mlynské Nivy. Stanica pustá, stanica tichá.
To máš vidieť! Ľudí na milú kedveš! A teraz šti, keď okolo teba postávajú a pobehujú iní. Nedá sa mi nikdy, a preto som si vypracoval plán.

Plán mal jediný bod. Bod 0, bod zero. VYBER SI KABÍNKU!!!

Ewan si v Trainspottingu vybral život, ja som si vybral kabínku. Zostalo dúfať, že hoci výber je filmový, záchod bude netrainspottingový (rozumej čistý).

Hlasom rozhodného, počúrať sa idúceho, som pani záchodárke (označenie hajzelbaba sa mi zdá akési nevhodné, pretože si nie som istý, či by ma odvar z jej ucha zachránil pred návratom do podzemia) oznámil: „Kabínku!“
Pozerá na mňa. Pozerám na ňu. Zrazu z nej vypadne: „Na malú?“

Bože, aká impertinentná otázka...

Pozriem vpravo, na papier veľkosti A4. Stojí na ňom: PISOÁR 2,- Sk; KABÍNKA 4,- Sk. Ani slovo o malej! „Kabínku,“ zopakujem a začínam si pripadať ako Adela, keď volala do elektrární a stále opakovala slovo „faktúra“.

Kabínka. Kabínka. Kabínka! Koho tu musím pretiahnuť, aby som sa nepototo?! Podávam jej dvadsaťkorunáčku.

Neviem, čo sa presne odohrávalo v hlave pani záchodárky, ale vyzeralo to asi takto: if pisoár=malá and kabínka=veľká, then pisoár=2 Sk and kabínka=4 Sk. Ale prečo sa rovno nepozrela na ten papierisko, čo jej tam visel pod nosom? A možno len rozmýšľala nad tým, aký osviežovač na záchody kúpi. A potom si povedala, že taký istý ako naposledy – t.j. nijaký, a vydala mi šestnásť korún.

Až neskôr mi došlo, že pani záchodárka vlastne okráda svojho zamestnávateľa, keďže za malú berie dve kačky aj v prípade, ak zákazník (?) ide malú-ovať do kabínky.

Radšej nechcem vedieť, či by odo mňa pýtala cenu za použitie kabínky, keby som šiel na veľkú k pisoáru...

Prečo je Nick ako stará panna

Nick je v poslednej dobe na nás odporný ako svokra na neželanú nevestu, ktorá nevie uvariť kapustnicu. Teda hlavne na Charlie, a na mňa...na Reeda bol taký odjakživa (neviem, čím to je, alebo, že by som vedela..?).

Nikdy si neodpustí sakrastickú poznámku na margo nášho výzoru, nemôže si nevšimnúť (zdôrazňujem) DROBNÉ nedostatky našej pleti a nemôže sa k nim nevyjadriť. (Uff, mierne komplikované, nech!)

Kedysi, ešte vtedy dávno, keď sme sa zoznámili a bol zadaný, tak to bol taký milý príjemný chlapec. A teraz....? Strigôň!(Ty brďo, aké slovo!) A ešte k tomu je FURT unavený! Ako stará panna.

Je to jasné! Včera sme TO aj pomenovali...

Vieme, čo s amu stalo....respektíve, čo sa s ním deje! Včera totiž po Jasperovom článku polemizoval, že či sa náááhodou nepridá k mormónom.

NEDOSTATOK SEXU!

Takže, drahý Nickie náš! Už si nejaký zabezpeč ;), JASNE???

Takmer babská jazda

S kamoškou (Ona) sme dali vychádzku po meste, pozrieť dáke nové sýkorky a tak. No najmä vyliečiť jej depresiu z jej chlapa, ako inak. Zase. V poslednej dobe sú to jej najväčšie problémy. Ako sama povedala: „Nemám s kým jesť, nemám s kým spať. Moje primárne spoločenské potreby sú neuspokojené. Ešteže piť mám s kým“. Usmiala sa na mňa a pokračovala: „Aj keď chľastať môžem sama, to mi vadí podstatne menej ako tie prvé dve“.

Ja: No tak vrav, čo ten tvoj zase vymýšľa.
Ona: Áale, asi sme sa rozišli. Zjavne sa mu nepáčil môj spôsob prejavu.
Ja: Spôsob prejavu? V čom preboha?
Ona: Poviem neskôr, počkám si, až budeš večerať, nech ti má čo zabehnúť.
Ja: Určite dačo o sekse! Tak už konečne chcel? Už nezaspal pri tebe a nič?
Ona: Nó hej. Ako to ty zweistein všetko vieš. Dobre teda. Tak sme sa dohodli na takých tých veciach, že čo a ako budeme robiť, ale asi som to prehnala. Veď vieš, putá, vosk a iné veci. Hmm, asi som bola až moc zlá.
Ja: Tak to dobre že som nejedol, hahaha, už by bolo po mne, smrť udusením. To je horšie než na otravu alkoholom. Ale veď ty si bola vždy zlá! To nevedel?
Ja: Jéj, pozri, püdelchen!

V tom sa otočil postarší majiteľ psa na ktorého som ukázal.

Ja: Nie vy, to bolo na psa.
Ona: Ha, koho to nevidím. Slávka s Maťkou a Palculienkou. Herečky a estét. Dívaj sa.
Slávka: Nickie, jéj, áá. Aká babská jazda a neplánovaná!
Ja: Ehhmmm.
Palculienka: Ehhmmm.
Slávka: Ale Nickie, hehe, šak sranda.
Ja: Nó to vieš, ako v tej reklame ... tú tú .. akože obsadené, chápeš sranda. Popukám sa.
Ona: Náhoda, tak ale o tomto musíš napísať, aj keď Slávku ťažko verbálne sprítomníš.

Slávka, hmm, že vraj jej chýbam. Vravela niečo na štýl, že už nikto normálny nechodí busom odkedy som sa odsťahoval a nemá s kým a o čom, ani o tom svojom psychológovi či sestre Báši. Jedna uletenejšia ako druhá. Báša sa rozhodla zarobiť si v Anglicku. Prácu si našla v dákom gay bare. Odkedy sa vrátila späť, inam ani chodiť nechce. Samé gay bary. Dáko si na ne zvykla. Zvláštne, ja som si na také nikdy nevedel.

Maťka, ehh, no tak tá má teraz tiež problémy. Také ako Ona. S chlapom dákym, sa jej páči či čo. Čašník s ktorým kedysi až päť dní chodila. Fuj, aké strašné slovo, že chodila. Ale ony sú s Ňou rovnaké. Raz chcú holku a raz chlapa, nevedia sa rozhodnúť.

A palculienka, reálne sa volá Jurko. Estét, umelec, ako aj Maťka so Slávkou. Účes podobný hercovi diskopříbehu. Ale nehorázne mu to svedčí, to je fakt. Má celkom peknú holku a veľa nápadníkov. Vravel som mu nech nechodí s Bášou po gay baroch.

Tak to sú oni. Estéti. Zaspomínali sme si trocha na staro nové časy pri víne. Vo víne pravda predsa je. Tak sa vraví a nevraví sa len tak. A mimochodom. Ako dopadla kamoška Ona? Dnes mi napísala, že je čerstvo rozídená, má nového kamoša a konečne si nemusí holiť nohy. Čo dodať. Nič. Má plán, ale o tom už snáď nabudúce.

Vyznanie

Nastúpila pri Novom moste. Bola úžasná. Plavé vlasy, skvelá postava. Opasok bledohnedého kabátu jej ležérne visel pozdĺž dlhých nôh. Na výške jej pridávali čierne topánky na podpätkoch. Jednou rukou sa pridŕžala v uháňajúcej električke, v druhej držala akési papiere a vkusnú hnedú kabelku.

Bola odo mňa len pár metrov. Na tvári som vykúzlil ten najočarujúcejší úsmev, akého som schopný. Musel som jej to povedať.

Podišiel som bližšie a zacítil jej parfém.

„Bejby,“ nadýchol som sa a pozrel jej hlboko do očí, „hnedá kabelka a čierne topánky? Ts-ts-ts...“

Otázky

Koniec alebo začiatok? Svetlo alebo tma? Deň či noc? Aká je krehká hranica medzi nimi. Uvedomujeme si to vôbec? Zamyslíme sa niekedy nad tým? Prečo by sme mali? Hm, dobrá otázka.

Pomôcť alebo nechať tak? Prísť alebo zostať doma? Spýtať sa alebo zostať ticho? Tak málo a zároveň tak strašne veľa.

Dnes nepriatelia a zajtra najlepší kamaráti. Naozaj nešťastie zbližuje? Prečo? Aj tak sa to nedozvie. Alebo predsa? Čo je POTOM? Je vôbec niečo POTOM? Aký to má celé význam? Je vôbec dôvod sa ponáhľať? Má zmysel vyčkávať na niečo? Dočkáme sa alebo nie?

(chlpatá) Oberačka

Tak sme oprali – biele na štyridsiatke. Ja spodné prádlo a nejaké tričká. Nick tiež prihodil nejaké spodky. Charlie dala pyžamo a Pecosita velikánsky uterák.

Tak sme usušili – na sušiaku v obývačke. Pozbierané prádlo sa u nás väčšinou suší aj po usušení. Potom nejaký iniciatívny jedinec vytiahne dosku na žehlenie, naštartuje nástroj a ide sa na to. Tentoraz som to bol ja, lenže...

Aaaaaaaaa! (Zdesenie)

Obzerám svoje spodné prádlo a nejde mi do hlavy, kde sa tam vzalo toľko vlasov. Krátkych vlasov. Beriem do rúk ďalšie a ďalšie. Samé vlasy. Vlasy spredu, vlasy zozadu. Vlasy zvnútra, vlasy z vonku. Zahreším.

Rozmýšľam. Pecosita strihala cez víkend Johnnyho. Áno, zase. Buď je tak veľmi nespokojná s jeho zostrihom, alebo jej i nám chce jej podvedomie niečo povedať... Je to jedno, lebo mne to došlo. Ten prekliaty uterák. Ten vychcaný, veľký uterák. Zahreším.


A teraz sú Johnnyho vlasy na MOJOM spodnom prádle. Na mojich tričkách. Vždy som túžil mať Johnnyho hrivu v rozkroku mojich spoďárov!!! Zahreším. Zas a znova.

Beriem prvý kus spodného prádla a nad vaňou sa ho snažím okefovať. Výsledok je nulový. Beriem pinzetu a vlas po vlase odstraňujem. Po pol hodine znova vidím svoje boxerky. Tie vlasy sa zapichali na tie najnemožnejšie miesta. Ďalej...

V utorok som odchlpoval svoje prádlo dve hodiny. V stredu v noci, keď Nick a Charlie zronení svojou vlastnou chlpatou oberačkou, pozerali film, ja som si oberal tričká, nadávajúc ako pohan! Včera som svoje dielko zavŕšíl. To najzavlasenejšie tričko som obral pinzetou za necelú hodinu.

Odporúčam, je to skvelé na podporu činnosti nervového systému a vylepšenie slovnej zásoby. Tú svoju som obohatil minimálne o pätnásť nových vulgarizmov.

Stačí nám dať vedieť, kedy budete prať. Pošleme vám Pecositu aj so zachlpeným uterákom. Bude švandaaaaaaa!

Zdenka Predná, Charlottina nevoľnosť, slepá baba a šampáňo v parku: tomu hovorím happy b-day

Poznáte to, keď sa už zobudíte unavení a viete, že ten deň bude nanič? Ja som sa tak zobudila včera. To som však ešte nevedela, čo ma čaká.

Ráno škola, potom práca. Svetlým bodom dňa mal byť koncert Zdenky Prednej, na ktorý sme mali ísť všetci z F-štvorky. Album sme mali napočúvaný, celkom sa nám pozdával. Hlavne Reed pri jej pesničkách rád skackal medzi dverami do obývačky. Poobede som sa stretla s Charlie a Nickom doma, Reed nás mal čakať pred Babylonom.

Naša klasická cesta električkou. Spolucestujúci z nás museli mať šou, ale niektorí si už hádam aj zvykli. Charlie sa ale sťažovala, že sa necíti dobre, že jej je nejako čudne, a že dúfa, že nebude grckať. Obaja s Nickom boli mierne haluzní, ale keďže to nie je u nich nič výnimočné, neprikladala som tomu žiadnu dôležitosť. Reed mrzol presne tam, kde povedal, že mrznúť bude, tak sme sa začali tlačiť dnu.

Prvý dojem nič moc, keď bola kosa ako na Sibíri a my sme sa naobliekali a v Babylone nefungujú šatne. Zmätok, panika. To však potom vyriešil niektorý z našich chlapcov, keď navrhli, aby sme išli úplne k pódiu a bundy si položili tam. Potom prišiel Hroch s kamošmi. Dosť sympaťák, ten Hroch. Fakt! Mali by ste ho spoznať. Ani sekuriťáka sa nezľakol...no dobre, tak len trošku.

Dali sme si gin tonik a čakali, že čo bude. A veru aj bolo! Prišla Tina s kapelou a vokalistkou Sašou (Áno, tou čo skoro postúpila namiesto Kepeňovej do SHS2) a parádne to rozbalili. Neviem, či je to len v Bratislave tak, alebo je to tak všade, ale ľudia, čo tam boli, prišli na koncert a stáli ako prikovaní a čučali ako puci. Bez pohybu, takmer bez známky života, naobliekaní v zimných bundách, potiaci sa a smrdiaci.

Dosť divné. Myslím, že Tina bola clekom rada, že sme tam boli. Z jej pohľadu, ktorý k nám často vrhala som to vycítila. Hneď ako to ona rozbalila, my sme to rozbalili s ňou. Zvyšok obecenstva na nás síce čudne pozeral, ale...nám to bolo total egal. Veď sme prišli na koncert, zabaviť sa, vyblázniť sa. Hroch a jeho company sa pridali k nám a vytvorili sme akýsi "živý" kúsok "mŕtveho" publika.

Tinu som poznala, aj jej hudbu, ale to, čo tá žena robí na pódiu, to je sila. Klobúk dolu. Energia a sexepíl z nej len tak sršia, a všimli si to dokonca aj naši chlapci, čo už je vzhľadom na ich orientáciu, čo povedať.

Zdenka to tiež rotočila na plné obrátky. Náš "živý" kútik si hneď všimla a nazvala ná tancujúcim fanklubom. Skoro sme rad za radom omdleli. Zdenka je kočka. A to fakt naozaj úplne vážne neklamem. A ten jej hlas! Kde sa to v takej malinkej osôbke berie? A tak sme skackali, spievali, tancovali... Len Charlie na mňa stále hádzala také čudné pohľady. Som sa bála, že hodí tyčku na toho strnulého fotografa, čo sa jej postavil rovno pred nos a ani keď ho poprosila, tak nechcel uhnúť. Suchár!

Keď došlo na odovzdávanie platinovej platne, Charlie zbledla. Nick sa veľkodušne ponúkol, že ju zoberie von. Reed zostal so mnou do konca a vyťakával a vyvreskoval so mnou: "Ešte, ešte!!!", keď sa Zdenka tvárila, že už koncert skončil. Prídavok bol úžasný. Najmä reagge verzia Nothing Compares To You, ktorou v doprovode Tiny koncert zakončila.

S Hrochom sme odniesli poháre k baru, Reed stále telefonoval a tváril sa pri tom, ako James Bond. Keď sme sa k nemu vrátili, všimli sme si, že Zdenka na druhej strane pódia dáva podpisy. Rýchlo som kúpila plagát a predierala sa cez detičky, čo mi boli akurát tak po pás, čo sa okolo nej zhŕkli. Asi na mňa zonvu prišla puberta.

Myslím, že F4 & friends slušne zvyšovali vekový priemer na koncerte, ale treba neskromne uznať, že aj úroveň zábavy. Zdenka sa s deckami milo bavila, a keď prišlo dievčatko na vozíčku, zoskočila z pódia a spýtala sa jej, či sa koncert páčil, a či hudba nebola príliš nahlas. Veľmi zlaté žieňa, táto Zdenka. Podísala nám plagát, heč! A keby ste náhodou neverili, tu je dôkaz!

Tak sme sa s Reedom a Hrochom pobrali hľadať zelenú Charlie a chrabrého Nicka záchrancu. Vraj nás čakajú na Račku. Po ceste sa Reed hral na to, že ja som smäd a auto je Sprite, tak ma postavil do stredu cesty...našťastie to Sprite nestihol.

Cupkali sme si spolu po úzkom chodníčku, keď zrazu Reedovi totálne hrablo, či čo. Vytasil na mňa takú dlhú vec! a začal ňou mávať pred mojimi očami!! Bol to šál. zaviazal mi oči. A potom...potom....Hroch zmizol, Reed ma roztočil, a vliekol niekam preč! Únos v priamom prenose!

On je strašná koťuha. Určite je členom sicílskej mafie a len sa tak nevinne tvári. Vláčil ma po cestách necestách, dokonca si vymýšľaľ, že: "Pozor stĺp. Pozor, schod!" A pritom tam žiadny nebol! Vyzerala som isto ako riadny pošuk. Nakoniec ma pustil nechal stáť, a že mám spievať hymnu...tak to už bolo na mňa po dvoch gin tonikoch trošku priveľa. Zrazu som tam stála sama, svet sa mi krútil. A bola som v takom tranze, že som si ten šál ani dole nedala. Zrazu sa Reed vrátil, ešte ma párkrát pootáčal, potiahol pár krokov a...

...dal mi dolu ten šál. Tám stál Nick s kapucňou na hlave (vyzerak ako okatý škrečok), v rukách mal tulipány, Charlie držala nejakú haluz, či čo to bolo a na lavičke za nimi stáli štyri poháre na sekt a dve sviečky. Vraj to je pohreb pre moju dvadsaťdvojku. Sviečky síce nehoreli, lebo fučalo ako hlúpe, ale boli. Romantika neuveriteľná. Vybozkávali ma, Reed ponalieval sekt a tak sme tam tak stáli v akomsi parku (fakt som bola dezorientovaná) a popíjali šampáňo.

Bola kosa, tak sme sa teda pobrali na električku. Nick niesol tú veľkú kyticu, čo najprv budila dojem haluze (poslal mi ju kamoš Iggy s priateľkou), ja som niesla tulipány, Charlie zvyšné dva poháre, vraj do výbavy. Všetci sme mali v ruke pohár so šampanským a...pohoda. Ľudia síce divno kukali, ale nikomu z nás to nevadilo.

Domov sme prišli totálne grogy, ale v super náladičke. Zdenku sme hneď nalepili na čestné miesto hneď na chodbe. Nech každý vidí. Prídite sa na ňu pozrieť, svedčí jej to tam!

Prajem všetkým, aby mali takých priateľov, ako mám ja. Takých, ktorí sú schopní vymyslieť takmer špionážny film, zahrať nevoľnosť na oskara, odísť skôr z koncertu, nehanbiť sa ísť po ulici so ženskou, ktorá chodí ako opitá a má na očiach šál, a to preto, aby ma potešili.

Charlie, Nick, Reed (v abecednom poradí) ĎAKUJEM! Nepamätám si lepšie narodeniny (aj keď to bolo o deň skôr).

Salvátor Živena alebo Aby ste vedeli, vo co go

Ak vám to náhodou ušlo, tak Jasper náš drahý mal narodeniny. Už dlho vopred mala štvorka nasadeného hmyza v gebuli, že čo mu podarúnkujeme. Po jednej chodbovej diskusií sme sa rozhodli, že skočíme do sexshopu, ktorý Charlie romanticky nazvala, že obchod. Tak sme sa jedného slnečného dňa stretli v jednom obchode blízko miesta, kde pracuje Charlie a Nick. Charlie bola oblečená ako panička manažérka, alebo také niečo, jednoducho veeeeery elegantná bola.

Vliezli sme dnu, ale teta predavačka v obchode nebola ani sexi, ani nápomocná a mali tam hrubé prd, aj keď všetko bolo veeeeľmi drahé.

Trolíkom sme sa teda odviezli k tomu, viete, čo je na Račku za zastávkou 39. Zastávka bola plná, všetci na nás čumeli a my sme s noblesou Fantastickej štvorke vlastnou vplávali dnu. Bol tam taký akýsi akože sexi vôňosmrad, z ktorého som sa mierne nafetovala.

Cez sekciu DVDčiek so samými genitáliami vycapenými na obaloch sme prešli dozadu k pultu a tam sme objavili JEHO. Salvátora Živenu (meno ale vymyslel Jasper). Oslovil nás a tak šiel potom s nami k nám domov.

Zoznámte sa, prosím, tu je. A v skutočnosti nie je taký škuľavý.



Z Jasperovho rozprávania sme zistili, že si získal sympatie nie len jeho vercajgu, ale aj sympatie Čechove. A to sme ani netušili, že si Jasper akurát kúpil ružovo-čierne tričko. Charlie bola nadšená, je totiž posadnutá zlaďovaním všetkého so všetkým. A Salvátor ladí s naším blogom. Jupííí....

Chodbovica

Neviem čo nám to napadlo. Ale včera bol už druhý večer, čo sme mali chodbovicu. Stojíme v chodbe, medzi dverami a rozprávame. A všetkom možnom, problémoch, či radostiach života. Na chodbe, v stoji. Charlie včera v tureckom sede. Ešteže máme tú obývačku s hovníkom na hovenie.

Tip na nedeľné popoludnie

Kam sa vybrať v nedeľu popoludní? Dilemu pri raňajkách vyriešili Bratislavské noviny. Na poslednej strane sme našli to pravé pre nás.


2.4. o 16:00 Popoludnie pre seniorov, dychová hudba: Veselá muzika zo Stupavy a Trio Bučkovcov. Bezplatné meranie tlaku a krvi. PKO, vstup zadarmo.

Už sa ideme vyfešákovať...Nech zapadneme.

Bleskovka

Je polnoc z piatka na sobotu.Práve okolo mňa prešiel Reed len v spoďároch (som nevedela, že má také pekné brucho, ako grécky boh).

Exhibicionista sa nezaprie.

Ja si tu mierumilovne a nevinne sedím s Nickom na gauči a pozeráme Simpsonovcov a on toto. Síce sa tváril, že to preto, lebo bol v bare a je vyfajčený, pardon ofajčený a musel sa ísť vyzliecť na balkón, aby tu nesmrdel, ale my mu to nezožerieme.

Išiel totiž až podozrivo pomaly. Nás nezmýli.

A vrcholom tejto scény je, že vošiel k sebe do izby, pustil Other side od Red hot a začal spievať s nimi. Má v sebe síce niekoľko drinkov, ale normálne to nie je falošne ako divá sviňa! Dá sa to počúvať. Cmorík bol dnes síce lepší, ale...aj tak poteší.