... je desné nudiť sa v práci, keď rátate minúty do konca pracovnej doby pri predstave voľného večera. Je ešte len pondelok a ja sa ešte len hodinu tvárim, že niečo robím. Hodinu preto, lebo doteraz robota bola. A keď nebola robota, bol obed. A keď nebol obed a ani robota, boli aspoň maily, ktoré už nie sú.
... sa mi nechce čítať ďalší kontrakt na dielo a vymýšľať nejaký nezmyselný koment len, aby som niečo povedal a bolo jasné, že robím aj ich agendu, nielen svoju, že celá táto šaráda má zmysel. Keby nebolo tých diét, tak ďalšie predstavenia zmetiem zo stola.
... by už mohlo prestať pršať. Zase mi bude stačiť trojminutová chôdza na zastávku autobusu, aby mi následne po päťnástich minútach v ľudským dychom vykúrenom povoze zmizli z gatí puky a vlasy sa nepoddajne zvlnili. Hm, Monika v subtrópoch sa môže schovať! Už len harfu do ruky, svätožiaru nad gebuľu, plahotku cez korpus a môžem ísť...
... už nemá zmysel prehladávať internet a dúfať v inšpiráciu. Obkladačky, podlahy, dvere, sanita, kuchynské linky. Aké je citoslovce jebnutia? Jeb... Nemám rád, keď sa niečo naťahuje. „Bude to úžasné, keď budeme mať už ten byt a budeme vyberať kuchyňu a podlahy. To už bude potom malina...“ Aááárgh! Neznášam maliny. A tieto dozrievajú sakra pomaly. (Akákoľvek súvislosť s touto, je čisto náhodná. Fakt!)
... sa nemusím po hodinovom behu a následnej sprche trepať na druhú stranu Mainu, aby som zistil, že lososa mi škrtli z menu, a potom sa trepať do Sachsenhausenu, lebo som tam videl vysvietené logo mekdonaldu (áno, pripravený zhrešiť a vypáliť si vnútornosti dákym fišom s hranolkami), aby som následne zistil, že to bola len reklama a aj napriek tomu, že som sledoval šípku na nej zobrazenú, ani po 15 minútach svižnej chôdze som sa stále nedostavil k fastfood-ovému žriedlu. Basomti! Nazostalo iné, ako si to svižnou chôdzou prejsť k najbližšej (ale napriek tomu ďalekej) stanici Sbahn-u a nechať sa zviesť... na junkfood do mesta.
... chcem sedieť v autobuse z letiska do Bratislavy, naštartovať Jacka, zhodiť vak pri posteľ, v ktorej bude podriemkavať Nick.
... chcem, aby už bola sobota a projekt na kuchyňu a obkladačky, umyvadlá, vane a iný sajrajt tiež.
... mám rád veci uzavreté, jasné a definované.
... chcem napísať úplne obludný, negatívny, stresujúci a vnútorný pokoj sťažujúci článok... ale zrazu zase začnú chodiť maily a „Bude to ok :D Nechcem nič prevratné, veď to vieš... Prevratné už mám.“ No, a potom sa ešte skúste sťažovať!
... sa to nedá :)))
pondelok 25. júna 2007
streda 20. júna 2007
Ked idú odborári mestom...
Na dnes som pripravil malú hádanku. Na priemerné IQ ľudí na nasledovnom obrázku sa pýtať nebudem, to by bolo priveľmi ľahké. Skúsim trochu ťažšiu otázku. Kto na nasledovnom obrázku z pochodu odborárov za podporu nového zákonníka práce má najväčšie IQ? Trochu som vám graficky nenápadne napovedal.
Zdroj: www.sme.skutorok 19. júna 2007
Narodeniny
Myslím, že práve teraz dozrel čas na článok o mojich narodeninách, prekvapeniu a všetkých tých vecí. Prvá vec okolo bola tá, že Reed bol odcestovaný na pár týždňov mimo domova a celkom som sa na neho tešil (to mu ale nevravte, nech si toľko nenamýšľa). Druhá vec okolo bola tá, že ostatok našej domácnosti sa tváril, že vlastne narodeniny nemám a že je obyčajný deň. A ja som im to uveril, hajzlíkom.
Kto by si to ale nemyslel, keď už prišla 23hodina a nikto nič! Charlie išla spať, Pecosita sa zabávať a Reed? Ten bol niekde na ceste z letiska domov. Super narodky, fakt. Ľahol som teda do postele s tým, že idem urazený a odutý na celý nespravodlivý a hnusný svet srať, teda späť.
Pri snahe o spánok (u mňa snaha trvá tak cca. 5-15minút, nie ako u Reeda, ktorý po necelej minúte ležania vyhlási „nemôžem zaspať“) som začul otvorenie dverí. A kto neprišiel! Reed! Vrhol sa do postele a .. nie, nie. Vstal a šiel sa vybaliť. No neroztrhajte ho. Človek sa teší na sex a on sa ide vybaľovať. A sprchovať a motať po byte, ako to len on vie. A tak čakám, čakám a konečne po polhodine sa vráti do izby.
Všade tma a ja len vidím tortu so sviečkami a kvetmi. Chápete? Ja a kvety. Moje prvé kvety v živote. A pritom som večeral, ach. No nechápal som, nečakal som, zaskočený som bol. No a potom prišiel šampus a darček, ehh.. Asi prvý darček pri ktorom som sa ozaj začervenal.
A s darčekom súvisí aj moja žiadosť na Vás. Potrebujeme vymyslieť meno pre DŽU DŽU II. Sem sa s nápadmi. Toľko k spestreniu sexuálneho života. Praktické skúsenosti opisovať radšej nebudem, aj tak to nechcete počuť. A ak by ste si ho chceli kúpiť, tak v Billa ho nekúpite. (To som sa v nedeľu poobede zobudil a cca. 14-ročné deti na ihrisku rozprávali o tom, že v Billa nekúpite vibrátor.)
Mimochodom, bola ho kupovať Charlie, ktorá je už stálym zákazníkom v seksšope a zľavu má istú. Mám pocit, že aj April bola s ňou. Kupovali aj Džu Džu 3, že vraj pre kamarátku, ha, tú imaginárnu. April, veď to nie je hanba! Vymyslíme meno aj tvojmu?
Čo mi ale nedalo spať je to, že dievčatá na mňa zabudli! Polnoc preč, narodeniny tiež a ony na mňa zabudli! Zobudil som sa a nasledoval ranný rituál, tzv. Nickov trojuholník. Záchod – kúpeľňa – šatník. Za druhým uhlom trojuholníka ale nastala zmena. Vojdem do obývačky a tam už nastúpené dievčatá, a na stole plno dobrôt, jednoducho raňajky pre kráľa, čiže mňa. Mňam, puding, praženica, pribináčik, monte od zotta, nutela od neviem koho, všetko možné a pravdaže Hubert Deluxe. Tak sme sa teda napratali. Mňam.
Toto boli prekvapenia štvorkáčov. Ďaľsie dni ma prekvapkali Lolek s Bolkom a príručkou pre pindíka a April nočným setom. To značí ponožky, vankúšik do lietadla a škraboška na oči. A to všetko v ružovom. Juchuuu...
Narodeniny ako vyšité. Len čo ja nešťastník budem robiť, Reedove sa blížia tiež.
nedeľa 17. júna 2007
Magori a iné monštrá, čo priťahujem
Fakt tomu nerozumiem. Mám na čele napísané: "Si magor? Skvelé! Nalep sa na mňa."? Magori, úchyláci, divné typy. Priťahujem ich. Neviem čím, neviem ako, neviem prečo.
Najprv jeden, čo mi už štyri roky vypisuje a vyvoláva, že som po troch stretnutiach jeho platonická láska, "nie" pre neho nie je odpoveď, "nechcem" tiež nie a perla "dovoľ mi ťa milovať a uvidíš, že aj ty pocítiš lásku" mi spôsobuje úsmev za sprievodu nepríjemných zimomriavok už riadne dlho. Našťastie už býva mimo Slovenska, tak sa ho veľmi nebojím.
Potom ten, čo mi z utajeného čísla voláva uprostred noci a neprestane, kým nezdvihnem. Potom zloží. Niekedy to spraví aj desať krát za sebou. S kratšími, či dlhšími prestávkami to robí už rok. Mám podozrenie, o koho ide, ale prezumpcia neviny...mi nedovolí to tvrdiť nahlas.
A teraz ďalší. Odmietla som rande. Pred dvoma rokmi. Odvtedy sa viac menej pravidelne ozýva a ja ho viac menej úspešne ignorujem, pretože nič iné na neho neplatí. Lenže teraz už zašiel priďaleko. Poslal mi fotky. V predmete správy bolo: Piatok. Fotky sú štyri. Som na nich ja a moja kamaratka B. v meste. Na rôznych miestach. To už prestáva byť sranda a ...začínam sa trochu báť. Aj keď pravedpodobne nemám čoho, len je to dosť nepríjemný pocit, že ma niekto fotil a ani som o tom nevedela a ešte ako taký riadny úchyl z amerického thrilleru mi tie fotky posiela. Akože bububu.
A teraz príde vskutku nečakaná otázka: Ako to robím?
A ešte jedna: Čo s nimi? Repelent? Poradíte nejaký spoľahlivý? A tiež poprosím návod na použitie. Vopred ďakujem.
nedeľa 3. júna 2007
Zopár otitulovaných ťukov a divný pocit
Tak som teda otitulovaná ( a aby ste boli úplne v obraze, tak aj Charlottka). Huráááá huráááá. Mám teraz plnú hlavu všeličoho, čo by som mohla napísať a neviem, kde začať. Tak to asi zhrniem mojim zopárťukovým štýlom. Snáď vás úplne neschaosím.
- Divný pocit. Mám ho už asi dva týždne. Pred štátnicami som nemohla spať, tak som pred komisiu predstúpila po troch prebdetých nociach a tak som aj vyzerala. Nezľakli sa. Snáď. A keby aj, tak je to už teraz jedno. Hneď po ohlásení výsledkov som nalačno exla pár vodiek, a v tomto duchu sa niesol zvyšok týždňa. Preto som teraz brutálne unavená, hanbím sa za seba ako pes a zaprisahala som sa, že okrem dobrého bieleho vína už nepijem. Aspoň týždeň.
- Treba podotknúť, že oslavy okrem toho, že boli alkoholicky výdatné, boli aj búrlivé a vlastne sakumprásk vydarené. To môže potvrdiť aj Nick, ktorý ma dva dni po štátniciach stretol po ceste do práce o ôsmej ráno, keď som sa konečne vracala domov po pretancovanej noci, raňajkách na schodoch parlamentu a rannej kávičke vo Vienna Cafe (btw. viete niekto o kaviarni, ktorá je v BA otvorená o piatej ráno? my sme takú nenašli, prvá otvárala o siedmej. Nie je to trapas?). Jediná čierna škvrnka je to, že nový rektor mojej alma mater dal zatrieť náš originálny a výrazný výtvor na chodníku pred školou. Asi mu tá červená hviezda v kruhu spôsobila nával paranoje, že je to nebodaj mierené proti jeho osobe.
- Jáj, a ešte sa musím a chcem ospravedlniť April a Lotke, ku ktorým som sa značne (ehm ako to nazvať?) podgurážená pridala v sobotu okolo polnoci po opekačke na intráku. Ani sa nečudujem, že ma nechali sedieť v mekáči vonku a nechceli, aby som s nimi šla kúpiť junk food. Ako som sa od Aprilky na druhý deň dozvedela, vyzerala som ako sfetovaná lesná víla, ktorú prešiel bager kominár. Vo vlasoch kadejaké lístky, po tvári sadze. Nálada povedzme vtipná, kedy sa smiech striedal s plačom a v jednom kuse som nadávala na každého, na koho som si v danej chvíli a v danom stave dokázala spomenúť. Komu sa v tú noc štikútalo, asi vie prečo. Neberte to ale osobne, v podstate som mierumilovná a mám rada každého. Takže ešte raz: Dámy, PREPÁČTE, máte u mňa mojito. Ja si dám virgin. A Aprilke ďakujem za nedeľňajšie raňajky v podobe riadnej nádielky zmrzky a vlastne za všetko.
- Ten môj divný pocit asi nesúvisí len s tým, že humpľujem svoje telo nedostatkom spánku a alkoholom. Škola skončila. Totálne zmiešané emócie mám. Hm. Nikdy by som neverila, že to poviem, ale asi mi to bude chýbať. Nie učenie, ale ten status študenta, ľudia, blicovanie, krúžkovice, posedávanie v bufete a kecanie o všeličom a istý nárok na miernu dávku nezodpovednosti... A hlavne, kurník šopa, čo ďalej? Čo teraz? Nemáte pre mňa fajný job?
- Okrem titulu mám ešte jednu príjemnú novinku. Má krásne zelenohnedé oči, mihalnice dlhšie ako ťaviatko Nick, krásne ruky, sexi hlas, príjemný humor, pevné objatie a ... veľa iného, o čom však musím mlčať, lebo mi zakázal to hovoriť, aby vraj nespyšnel.
- Ako ste si mohli všimnúť, Reed začal znovu písať. Tie služobky robia nášmu blogu dobre, škoda ale, že to, čo robí dobre blogu, nerobí dobre Nickovi, ani zvyšku F4. Predsa len nám doma chýbal. Ak to ale takto bude aj keď nabudúce vyrazí do Dojčlandu, tak možno dostanete aj odpovede na svoje závažné otázky.
- S Charlottkou a April sme zasa raz navštívili Obchod (rozumej sexshop). Džu džu sa stal populárnym, tak sme mu šli kúpiť kamošov. Ale o tom sa hádam dozviete viac z nasledujúceho Nickovho postu. K tomu poviem len toľko, že na to, ako sa Charlottka nenápadne tvári, tam chodí podozrivo často.
- Kúpila som si knihu Evy Urbaníkovej: Všetko alebo nič. Potrebovala som oddychovku po tých kvantách múdrostí a teórií, ktoré som si musela narvať do hlavy. No a môžem povedať, že je to fakt oddychovka. Celkom milá. Nie príliš hĺbavá, ale zasa ani nie príliš lacná. Len by som tam možno tak nasilu nepchala časopis Eva a rádio Okey.
- Týmto zdravím nášho nového čitateľa Misha, ktorý napísal Reedovi pekný mail o tom, akí sme super.
Dalo by sa toho poťukať oveľa viac, ale tuším som zasa unavená, tak to nebudem siliť. Dá sa niekedy dospať dvojtýždňový deficit?
Čauky čauky.
Vaša Ing. Pecosita
štvrtok 31. mája 2007
„Bruce Darnell pre chudobných“
To mi šplechla Upírka. Sa cítim poctený. (Chápete to? Som „poctený“ pôvodne napísal „podstený“!) A preto prinášam ďalšie dobrodružstvá môjho a zdá sa, že i vášho hrdinu...
Včera som zappen-il (rozumej: prepínal televízne kanály za účelom nájdenia vhodného programu) a natrafil na nášho hrdinu u J.B.Kernera v talk show na ZDF.
Hr. Darnell má 49 rokov a každý deň cvičí tak hodku a pol. Teda ani nie tak každý deň, pretože... keď je na hoteli, tak spraví takých 30-40 brušákov na posteli a basta fidli. Božský Bruce jedáva veľa, ale snaží sa to rozdeliť na celý deň a spáva tých 8 až 9 hodín denne... „a k tomu ešte treba prirátať to, čo naspí v noci,“ ako následne poznamenal show master :)
Zdá sa, že sa hanbí za výroky typu „ich werd gleich in meine Hose kaka machen“ a tvrdí, že je spontánny, čo následne dokazuje tým, že sa show mastra spýta, či môže povedať „Scheisse“ a zrazu si uvedomí, že už to vlastne povedal...
Hr. Darnell šprechuje skvele, hovorí po nemecky predsa už 25 rokov. Občasné preklepy v orálnom prejave jeho zjav a vystupovanie len a len umocňujú: „DAS HandEtasche muss lebendig sein!“. Predviesť živú kabelku nie je pre Bruca, samozrejme, žiaden problém :)
Je to fakt! Keby sa niekto iný takto odviazal, je to všeobecne považované za trapošinu, vytáčanie sa a hodnotené ako „divné“ (viď. dlhovlasý kaderník ukrajinského pôvodu z jojkárskeho wannabe celebritného kempu, ktorého tiež môžete nájsť na you.tube, ako hlási počasie štýlom „helou maj bejbi“).
Darmo, Bruce je len jeden a Germany´s Next Topmodel jednoznačne „one man show“.
Včera som zappen-il (rozumej: prepínal televízne kanály za účelom nájdenia vhodného programu) a natrafil na nášho hrdinu u J.B.Kernera v talk show na ZDF.
Hr. Darnell má 49 rokov a každý deň cvičí tak hodku a pol. Teda ani nie tak každý deň, pretože... keď je na hoteli, tak spraví takých 30-40 brušákov na posteli a basta fidli. Božský Bruce jedáva veľa, ale snaží sa to rozdeliť na celý deň a spáva tých 8 až 9 hodín denne... „a k tomu ešte treba prirátať to, čo naspí v noci,“ ako následne poznamenal show master :)
Zdá sa, že sa hanbí za výroky typu „ich werd gleich in meine Hose kaka machen“ a tvrdí, že je spontánny, čo následne dokazuje tým, že sa show mastra spýta, či môže povedať „Scheisse“ a zrazu si uvedomí, že už to vlastne povedal...
Hr. Darnell šprechuje skvele, hovorí po nemecky predsa už 25 rokov. Občasné preklepy v orálnom prejave jeho zjav a vystupovanie len a len umocňujú: „DAS HandEtasche muss lebendig sein!“. Predviesť živú kabelku nie je pre Bruca, samozrejme, žiaden problém :)
Je to fakt! Keby sa niekto iný takto odviazal, je to všeobecne považované za trapošinu, vytáčanie sa a hodnotené ako „divné“ (viď. dlhovlasý kaderník ukrajinského pôvodu z jojkárskeho wannabe celebritného kempu, ktorého tiež môžete nájsť na you.tube, ako hlási počasie štýlom „helou maj bejbi“).
Darmo, Bruce je len jeden a Germany´s Next Topmodel jednoznačne „one man show“.
streda 30. mája 2007
Designed for your pleasure
Tento príbeh (ak sa dá nazvať príbehom) je retrospektívny. Reed je ešte stále mimo vlasti a v príbehu sa opisuje bližšie nešpicifikované ráno bližšie nešpecifikovaného dňa. Toľko prológ (teraz som už múdry, keď sme si v našej ostatnej debate s Ranyou vysvetlili zásadné rozdiely).
Rána (rozumej čas medzi 0630 a 0745 hod.) boli vo štvorkovej domácnosti v poslednej dobe „poněkud tiché“ (sa ospravedlňujem všetkým bohémom, ak sa to píše inak, ale takto by sa to malo písať, tak sa to už raz naučte...), lebo Pecosita mala v tom čase práve polnoc a Charlie mala v tom čase neviem-čo, keďže sme o nej počuli akurát tak z mailov. Vieme však, čo mali Reed a Nick. Problémy so vstávaním!
Teraz sa bude bonzovať...
Obaja trdliaci (inak hlavní hrdinovia tohto postu – zatiaľ len postu, ale ich hrdinstvo bude raz docenené!) pozerávajú do noci rôzne seriáliky, počínajúc Prison Break-om (ktorý momentálne nebeží, lebo majú pauzu, ale Reeda ako vždy sklamal, lebo druhá séria skončila blivne), cez Desperate Housewives (ktoré momentálne fičia na plné obrátky, i keď Bree civilne rodí a seriálovo dovolenkuje) až po Heroes (na ktorých sa Rick brutálne namotali, dúfajúc, že časť, ktorú videli minulý týždeň, nebola poslednou v prvej sérii, pretože chcú vedieť, kto to vlastne vybuchne a či sa Sylera nejako zbavia už teraz, akoby sa patrilo a nebudú to naťahovať do trinástej série ako Akty X).
Trdliaci ráno vstali...
Je ťažké povedať (nie to ešte napísať), kto vlastne vstal skôr, ľahké však je povedať (aj napísať), kto z trdliakov je moták. Hoci motáctvo motáka sa prejavuje najmä vo večerných hodinách, keď miesto toho, aby sa už konečne(!) odobral pod sprchu, pobehuje v spodnom prádle (v tom lepšom prípade) po izbe a robí všakovaké úkony, ktoré by každý normálny(!) človek nechal na druhý či tretí deň (a možno aj na budúcu sobotu) – moták z rodu motákovcov sa nezaprie a cestou do sprchy, ktorá je dlhá asi osem mestrov a ktorú absolvuje tak za tri švrte hodiny, ešte založí dáke „dôležité“ papiere do zakladača, poškrabe sa tristopäťkrát na tých najnemožnejších miestach na tele, zabudne si vziať uterák, odskočí si do kuchyne (na úúúplne opačnú stranu bytu), aby zahodil do odpadového koša nejakú nitku, ktorú odkiaľsi vytiahol, vysmrká si nos do toaleťáka a nespláchne, lebo pôjde ešte močiť a... – motká sa i ráno.
Následne je priam zázrakom, že sa moták v takéto ráno dopravil k Jackovi, naštartoval, naložil Nicka (ktorý medzičasom stihol vysypať aj smeti) a zaradil sa do rannej zápchy, lebo zase raz nestihol odísť z domu dosť zavčasu na to, aby ju obišiel.
Ranná zápcha by bola super príležitosťou na siahodlhé rozhovory, lenže... nie je. Rick na striedačku čučia do blba. Do blba čučali aj v to ráno, ktoré sa však od iných rán odlišovalo tým, že im uštedrilo ranu, čumiac do blba. Vytáčal sa na zastávke električky.
Stačil jeden pohľad a vedeli... „Designed for your pleasure!“ Rifle na eL, tmavomodrá klasika, tenisky vykričanej značky – ležérne nasadené, asi tričko (nebolo moc vidieť), na tom kožená bundička (pochybnosti o tom, či to bol Hugo von Miletič, boli rýchlo preč). Na opasku značky DG (určite nie Drahý Goméz) sa hompáľaľ ten najtenší jabĺčkový mp3 player s displejom v ešte značkovejšom obale. Rozmýšľam, čo je zvrátenejšie – zasadiť si to na opasok alebo na rameno? V tvári mal osadené bríle podľa najnovšej módy – veľké a nápadné (pretože o pol ôsmej ráno treští slnko nevídanej sily). Už len nalepiť mu na čelo EAN.
Ostáva už len pár zásadných otázok...
Myslíte si, že také dodávajú aj v darčekovém balení? Sú náhradné diely drahé? A najmä... dá sa to prefinancovať cez americkú hypotéku?! (A toto definitívne je epilóg.)
Rána (rozumej čas medzi 0630 a 0745 hod.) boli vo štvorkovej domácnosti v poslednej dobe „poněkud tiché“ (sa ospravedlňujem všetkým bohémom, ak sa to píše inak, ale takto by sa to malo písať, tak sa to už raz naučte...), lebo Pecosita mala v tom čase práve polnoc a Charlie mala v tom čase neviem-čo, keďže sme o nej počuli akurát tak z mailov. Vieme však, čo mali Reed a Nick. Problémy so vstávaním!
Teraz sa bude bonzovať...
Obaja trdliaci (inak hlavní hrdinovia tohto postu – zatiaľ len postu, ale ich hrdinstvo bude raz docenené!) pozerávajú do noci rôzne seriáliky, počínajúc Prison Break-om (ktorý momentálne nebeží, lebo majú pauzu, ale Reeda ako vždy sklamal, lebo druhá séria skončila blivne), cez Desperate Housewives (ktoré momentálne fičia na plné obrátky, i keď Bree civilne rodí a seriálovo dovolenkuje) až po Heroes (na ktorých sa Rick brutálne namotali, dúfajúc, že časť, ktorú videli minulý týždeň, nebola poslednou v prvej sérii, pretože chcú vedieť, kto to vlastne vybuchne a či sa Sylera nejako zbavia už teraz, akoby sa patrilo a nebudú to naťahovať do trinástej série ako Akty X).
Trdliaci ráno vstali...
Je ťažké povedať (nie to ešte napísať), kto vlastne vstal skôr, ľahké však je povedať (aj napísať), kto z trdliakov je moták. Hoci motáctvo motáka sa prejavuje najmä vo večerných hodinách, keď miesto toho, aby sa už konečne(!) odobral pod sprchu, pobehuje v spodnom prádle (v tom lepšom prípade) po izbe a robí všakovaké úkony, ktoré by každý normálny(!) človek nechal na druhý či tretí deň (a možno aj na budúcu sobotu) – moták z rodu motákovcov sa nezaprie a cestou do sprchy, ktorá je dlhá asi osem mestrov a ktorú absolvuje tak za tri švrte hodiny, ešte založí dáke „dôležité“ papiere do zakladača, poškrabe sa tristopäťkrát na tých najnemožnejších miestach na tele, zabudne si vziať uterák, odskočí si do kuchyne (na úúúplne opačnú stranu bytu), aby zahodil do odpadového koša nejakú nitku, ktorú odkiaľsi vytiahol, vysmrká si nos do toaleťáka a nespláchne, lebo pôjde ešte močiť a... – motká sa i ráno.
Následne je priam zázrakom, že sa moták v takéto ráno dopravil k Jackovi, naštartoval, naložil Nicka (ktorý medzičasom stihol vysypať aj smeti) a zaradil sa do rannej zápchy, lebo zase raz nestihol odísť z domu dosť zavčasu na to, aby ju obišiel.
Ranná zápcha by bola super príležitosťou na siahodlhé rozhovory, lenže... nie je. Rick na striedačku čučia do blba. Do blba čučali aj v to ráno, ktoré sa však od iných rán odlišovalo tým, že im uštedrilo ranu, čumiac do blba. Vytáčal sa na zastávke električky.
Stačil jeden pohľad a vedeli... „Designed for your pleasure!“ Rifle na eL, tmavomodrá klasika, tenisky vykričanej značky – ležérne nasadené, asi tričko (nebolo moc vidieť), na tom kožená bundička (pochybnosti o tom, či to bol Hugo von Miletič, boli rýchlo preč). Na opasku značky DG (určite nie Drahý Goméz) sa hompáľaľ ten najtenší jabĺčkový mp3 player s displejom v ešte značkovejšom obale. Rozmýšľam, čo je zvrátenejšie – zasadiť si to na opasok alebo na rameno? V tvári mal osadené bríle podľa najnovšej módy – veľké a nápadné (pretože o pol ôsmej ráno treští slnko nevídanej sily). Už len nalepiť mu na čelo EAN.
Ostáva už len pár zásadných otázok...
Myslíte si, že také dodávajú aj v darčekovém balení? Sú náhradné diely drahé? A najmä... dá sa to prefinancovať cez americkú hypotéku?! (A toto definitívne je epilóg.)
utorok 29. mája 2007
Ekonomické minimum
Ako náhle chcete niekto robiť skúšky na Ekonomickú univerzitu, ako také ekonomické minimum potrebujete. A ja to viem veľmi dobre, keďže som ich zopárkrát robil a keďže som aj veľmi lenivý a nie a nie preliezť tretí ročník, tak ich opäť budem robiť. Ale nie o tom som chcel.
Do ekonomického minima samozrejme spadajú ujo Keynes, Malthus, Marx atď. atď. No asi najhlavnejšieho som zabudol úmyselne. Adam Smith a jeho najznámejšia teória neviditeľnej ruky trhu. Jednoducho povedané ide v tejto teórii o to, že každý jeden sme vlastne egoistom a sledujeme vlastný záujem, no ale svojím konaním nepriamo prispievame k blahobytu každého jedného. A trh si funguje. Teoretické a zjednodušené, ale základ trhu je položený.
Po včerajšom dni a hlavne po nápade s novou rafinériou som túto teóriu musel trocha upraviť. Definícia viditeľnej ruky Fica ja taká, že každý sledujeme svoj egoistický záujem sa nabaliť, ale v podstate nám to je hovno platné, bo vždy sa nabalí ten čo riadi trh a tým priamo prispieva k blahobytu seba samého. Snáď nebudeme tak naivný, že to je pre naše dobro.
Kde som to už len videl. Aha, Dark Sidious chcel postaviť Death Star. Či to bolo science fiction? A je tam rozdiel?
Do ekonomického minima samozrejme spadajú ujo Keynes, Malthus, Marx atď. atď. No asi najhlavnejšieho som zabudol úmyselne. Adam Smith a jeho najznámejšia teória neviditeľnej ruky trhu. Jednoducho povedané ide v tejto teórii o to, že každý jeden sme vlastne egoistom a sledujeme vlastný záujem, no ale svojím konaním nepriamo prispievame k blahobytu každého jedného. A trh si funguje. Teoretické a zjednodušené, ale základ trhu je položený.
Po včerajšom dni a hlavne po nápade s novou rafinériou som túto teóriu musel trocha upraviť. Definícia viditeľnej ruky Fica ja taká, že každý sledujeme svoj egoistický záujem sa nabaliť, ale v podstate nám to je hovno platné, bo vždy sa nabalí ten čo riadi trh a tým priamo prispieva k blahobytu seba samého. Snáď nebudeme tak naivný, že to je pre naše dobro.
Kde som to už len videl. Aha, Dark Sidious chcel postaviť Death Star. Či to bolo science fiction? A je tam rozdiel?
sobota 26. mája 2007
Diakritika mimo praxe
V jeden úplne nenormálne teplý pracovný deň na ICQ...
Upirkaa: ale dnes vecer ideme urcite pit, si sa slubil
Nick: hej hej, ale tento tyzden je to hrozne, mam piciu snuru normalne
Upirkaa: ehh?
Nick: slovny zaklad pit
o chvíľu neskôr...
Nick: ty koza
Upirkaa: ked uz tak, tak mam dve
Upirkaa: do pusky
Upirkaa: vypadla nam elektrika
Nick: ehh?
Upirkaa: ale dnes vecer ideme urcite pit, si sa slubil
Nick: hej hej, ale tento tyzden je to hrozne, mam piciu snuru normalne
Upirkaa: ehh?
Nick: slovny zaklad pit
o chvíľu neskôr...
Nick: ty koza
Upirkaa: ked uz tak, tak mam dve
Upirkaa: do pusky
Upirkaa: vypadla nam elektrika
Nick: ehh?
piatok 25. mája 2007
Piratenlook kommt, Brzda immer noch nicht
Včera som sa statočne kosil na hotelovej izbe. Bruce válil! „Ich werde KAKA in meine Hosen machen,“ bola zjavne veta večera a na hlodavej stupnici minimálne rovnako dobrá ako: „Ohne Tasche keine Competition!“. Potom to ešte zaklincoval tým, že sa snažil vyvolať napätie opakovaním tej istej otázky: „Wie fühlst du dich, Barbara? Wie fühlst du dich? Na, wie fühlst DU DICH?“
Dnes ráno statočné kosenie na hotelovej izbe pokračovalo. (Varovanie: Nekoste sa s hubou plnou zubnej pasty a najmä nie vtedy, keď tam máte strčenú ešte aj zubnú kefku!) Dozvedel som sa totiž, že prichádza Piratenlook. Mh, vždy som túžil uviazať si páčo šatkou s lebkami a obliecť si čierno-biele pásikové gata a la Beetlejuice!
Keď som následne prišiel do práce, našiel som si mail od Brzdy. Okrem toho, že sa mi patrične vysmiala...
Aha, to som ešte nespomínal, že mi môj Arbeitgeber rezervoval izbu v hoteli priamo pri najlepšom a najznámejšom miestnom bordeli. Odvtedy ten hotel voláme „Hotel am Puff“. Týmto vám prinášam Brzdinu reakciu, ktorá zodpovedá všeobecnému priemeru: „:-))))))))))) Vôbec sa nesmejem, kde bývaš :-))))))))))))))))))))))) No ty koky, riadny hotel! Zainvestovali!“
Náhodou, nie je to až také zlé. Je to v centre a od včera mám izbu smerom k rieke, takže už konečne nepočujem hluk, ktorého zdrojom bol tamojší Verkehr :-P (Pre nemecky nepostihnutých pripomínam, že slovo Verkehr má dva významy – jedným je doprava a druhým pohlavný styk.)
Zdrojom Brzdinej škodoradosti je fakt, že nedobrovoľne preťahuje svoje tehotenstvo do ďalšej päťročnice: „Chápeš to? On si vo mne rozložil stan a každý, kto ma vidí alebo mi zavolá, sa pýta: EŠTE NIČ? Som agresívna, keď počujem tú otázku...“
Samozrejme, ako sa na správneho Reeda patrí, spýtal som sa jej to! :-))) Vraj ma zabije, takže keby sa mi niečo stalo, viete, kde máte začať pátrať...
„Kokoos, v piatok ma jedna ženská nasrala. Nastupovala som do autobusu a ona ma pustila, že Poďte, Vy ste dvaja, alebo aj traja?! ... No uznaj! Ti vravím, naše dieťa bude jedináčik!“
Brzda, prinesiem ti zo služobky fasa darček... Tehotenský test! Záramuješ a zavesíš si ho v spálni nad posteľ ako VÝSTRAHU do budúcna!!! :-))
Dnes ráno statočné kosenie na hotelovej izbe pokračovalo. (Varovanie: Nekoste sa s hubou plnou zubnej pasty a najmä nie vtedy, keď tam máte strčenú ešte aj zubnú kefku!) Dozvedel som sa totiž, že prichádza Piratenlook. Mh, vždy som túžil uviazať si páčo šatkou s lebkami a obliecť si čierno-biele pásikové gata a la Beetlejuice!
Keď som následne prišiel do práce, našiel som si mail od Brzdy. Okrem toho, že sa mi patrične vysmiala...
Aha, to som ešte nespomínal, že mi môj Arbeitgeber rezervoval izbu v hoteli priamo pri najlepšom a najznámejšom miestnom bordeli. Odvtedy ten hotel voláme „Hotel am Puff“. Týmto vám prinášam Brzdinu reakciu, ktorá zodpovedá všeobecnému priemeru: „:-))))))))))) Vôbec sa nesmejem, kde bývaš :-))))))))))))))))))))))) No ty koky, riadny hotel! Zainvestovali!“
Náhodou, nie je to až také zlé. Je to v centre a od včera mám izbu smerom k rieke, takže už konečne nepočujem hluk, ktorého zdrojom bol tamojší Verkehr :-P (Pre nemecky nepostihnutých pripomínam, že slovo Verkehr má dva významy – jedným je doprava a druhým pohlavný styk.)
Zdrojom Brzdinej škodoradosti je fakt, že nedobrovoľne preťahuje svoje tehotenstvo do ďalšej päťročnice: „Chápeš to? On si vo mne rozložil stan a každý, kto ma vidí alebo mi zavolá, sa pýta: EŠTE NIČ? Som agresívna, keď počujem tú otázku...“
Samozrejme, ako sa na správneho Reeda patrí, spýtal som sa jej to! :-))) Vraj ma zabije, takže keby sa mi niečo stalo, viete, kde máte začať pátrať...
„Kokoos, v piatok ma jedna ženská nasrala. Nastupovala som do autobusu a ona ma pustila, že Poďte, Vy ste dvaja, alebo aj traja?! ... No uznaj! Ti vravím, naše dieťa bude jedináčik!“
Brzda, prinesiem ti zo služobky fasa darček... Tehotenský test! Záramuješ a zavesíš si ho v spálni nad posteľ ako VÝSTRAHU do budúcna!!! :-))
utorok 15. mája 2007
Študentská jebóza, soľ a pleseň
Nerieš, nepremýšľaj, ser na všetko a uč sa, milá Pecosita. Prosím ťa pekne v mene zachovania psychického zdravia tvojho aj tvojho okolia.
Dnes je deň Blbec. Odkedy som vstala všetko čo spravím, poviem, napíšem je zle. Môžem sa vyhovoriť na počasie, na málo spánku, na nezáživné štátnicové otázky, ale nebudem to skúšať. Proste mi statočne zadrbáva (a to ani nepapám také isté tabletky ako Charlottka).
Zobudím sa na vŕtanie (do prdele, prečo vždy vŕtajú práve vtedy, keď potrebujem spať, lebo som sa učila do rána?). Tak sa nasratá poberiem do kuchyne, že si spravím smrťáka a pôjdem pokračovať v šprtaní. Kafe som si síce spravila, ale oblejem ním práve šprtanú otázku číslo 30: Transnacionálne korporácie a ich vplyv na vývoj svetového hospodárstva. Písmo sa krásne rozpíja, zvýraznené časti stvoria strašidelný ružovo žlto zelený obrazec. Budem mať z neho nočné mory ešte roky. Hreším, nadávam, suším to fénom, snáď z toho ešte niečo bude. Musím variť novú kávu a na milión percent tú otázku na štátniciach tasím.
Zapínam komp. Chyba. Zamotám sa do diskusie len preto, že sa mi nechce šrotiť, dovolím si nesúhlasiť a potom sa dozviem, že som hysterická, urazená, infantilná a neviem ešte čo (no, nič nové pod slnkom, ale áno, opakovanie matka múdrosti a treba mi osviežiť pamäť). Zatváram všetky okná, a snažím sa do hlavy dostať čo to o finančnej kríze v novoindustrializovaných krajinách juhovýchodnej Ázie, keď začujem, ako mi škvŕka v bruchu. Oujé, moja milá, zabudla si sa najesť. Otváram chlebník a čo ma tam čaká? Plesnivý chlieb. Nádhera. Tak ho hodím do koša a chuť si nechám zájsť, resp. nahradím plesnivý chlieb kúskom Enciánu.
Sadám k učeniu. Japonsko je celkom fajn téma. Zaibacu, keirecu, éra Meidži... Nááájs. Počujem kroky, hlasy, Rick sa vrátili z práce. Do kríčka jahodového, to už je toľko hodín? Koľko vlastne je? Kukám na komp, lebo hodinky nevediem a tam mi na Gmaili svieti Reedov status: Pecosita nevie vynášať smeti...a ešte čosi k tomu. Za normálnych okolností by som si ja dala status podobne vtipný, ale v danom rozpoložení a pri mojej výbušnej povahe o sile pár ton semtexu nabehnem k nemu do izby, zaklopem, v zápätí sa zháčim, otočím na päte a zdrhám naspäť do svojej komôrky. Lenže Reed zaťuká a pýta sa, čo sa deje. No a vtedy milej Pecke rupnú nervy už nadobro. Začnem neartikulovane blabotať čosi o tom, že mám stres, nezvládam sa učiť a ani upratať poriadne a ... už ani neviem čo. Reed to vzdá, zatvára dvere a ja sedím na stoličke, ruky v dlaniach a plačem. Slzy mi nezadržateľne stekajú po tvári zhruba pol hodiny. Vzlyky nedokážem zastaviť. Tak to vzdávam a radšej sa poriadne vyrevem.
Trochu sa mi uľaví. nabehnem do kuchyne, ospravedlním sa Reedovi. Z očí mi stále strieka slaná tekutina, ale už sa cítim lepšie. Chalani to tuším chápu (vďaka, vďaka) a tak mi naberú z veľmi chutnej a dobrej a výživnej polievky, ktorú cez víkend navaril sám Nick (bez Reedovej pomoci). Jedló! A bez plesne! To mi asi chýbalo. Pri papaní rozoberáme teóriu veľkej spotreby toaletného papiera v našej domácnosti za posledný týždeň a iné chutné záležitosti. Plné bruško, čistejšia hlava. Môžem študovať. Teda až po tom, čo si šľahnem pohárik bechera na uvoľnenie.
Uff. Už aby bolo zajtra. Alebo radšej o mesiac. Alebo radšej o pol roka. Chcem titul. Chcem vedieť, čo ďalej. Zostať pracovať tam, kde som teraz? Ísť niekam inam? Hľadať? Snažiť sa predať? Som dosť dobrá? Zostať v hlavnej dedine, alebo skúsiť zahraničie? Stihnem sa našprtať tie hromady informácií a nespravím si trapas pred komisiou? Nesklamem našich? Nesklamem sama seba? Neporazí ma z toho všetkého?
Prepáčte všetci, čo so mnou prídete do styku v budúcnosti veľmi blízkej. Neberte ma vážne, nevšímajte si ma a keď uvidíte, že sa správam divne, objímte ma/prefackajte (nehodiace sa škrtnite) a potom sa radšej vzdiaľte do bezpečnej vzdialenosti. Pár dní zvládneme, no nie? A potom...potom bude dobre.
Dnes je deň Blbec. Odkedy som vstala všetko čo spravím, poviem, napíšem je zle. Môžem sa vyhovoriť na počasie, na málo spánku, na nezáživné štátnicové otázky, ale nebudem to skúšať. Proste mi statočne zadrbáva (a to ani nepapám také isté tabletky ako Charlottka).
Zobudím sa na vŕtanie (do prdele, prečo vždy vŕtajú práve vtedy, keď potrebujem spať, lebo som sa učila do rána?). Tak sa nasratá poberiem do kuchyne, že si spravím smrťáka a pôjdem pokračovať v šprtaní. Kafe som si síce spravila, ale oblejem ním práve šprtanú otázku číslo 30: Transnacionálne korporácie a ich vplyv na vývoj svetového hospodárstva. Písmo sa krásne rozpíja, zvýraznené časti stvoria strašidelný ružovo žlto zelený obrazec. Budem mať z neho nočné mory ešte roky. Hreším, nadávam, suším to fénom, snáď z toho ešte niečo bude. Musím variť novú kávu a na milión percent tú otázku na štátniciach tasím.
Zapínam komp. Chyba. Zamotám sa do diskusie len preto, že sa mi nechce šrotiť, dovolím si nesúhlasiť a potom sa dozviem, že som hysterická, urazená, infantilná a neviem ešte čo (no, nič nové pod slnkom, ale áno, opakovanie matka múdrosti a treba mi osviežiť pamäť). Zatváram všetky okná, a snažím sa do hlavy dostať čo to o finančnej kríze v novoindustrializovaných krajinách juhovýchodnej Ázie, keď začujem, ako mi škvŕka v bruchu. Oujé, moja milá, zabudla si sa najesť. Otváram chlebník a čo ma tam čaká? Plesnivý chlieb. Nádhera. Tak ho hodím do koša a chuť si nechám zájsť, resp. nahradím plesnivý chlieb kúskom Enciánu.
Sadám k učeniu. Japonsko je celkom fajn téma. Zaibacu, keirecu, éra Meidži... Nááájs. Počujem kroky, hlasy, Rick sa vrátili z práce. Do kríčka jahodového, to už je toľko hodín? Koľko vlastne je? Kukám na komp, lebo hodinky nevediem a tam mi na Gmaili svieti Reedov status: Pecosita nevie vynášať smeti...a ešte čosi k tomu. Za normálnych okolností by som si ja dala status podobne vtipný, ale v danom rozpoložení a pri mojej výbušnej povahe o sile pár ton semtexu nabehnem k nemu do izby, zaklopem, v zápätí sa zháčim, otočím na päte a zdrhám naspäť do svojej komôrky. Lenže Reed zaťuká a pýta sa, čo sa deje. No a vtedy milej Pecke rupnú nervy už nadobro. Začnem neartikulovane blabotať čosi o tom, že mám stres, nezvládam sa učiť a ani upratať poriadne a ... už ani neviem čo. Reed to vzdá, zatvára dvere a ja sedím na stoličke, ruky v dlaniach a plačem. Slzy mi nezadržateľne stekajú po tvári zhruba pol hodiny. Vzlyky nedokážem zastaviť. Tak to vzdávam a radšej sa poriadne vyrevem.
Trochu sa mi uľaví. nabehnem do kuchyne, ospravedlním sa Reedovi. Z očí mi stále strieka slaná tekutina, ale už sa cítim lepšie. Chalani to tuším chápu (vďaka, vďaka) a tak mi naberú z veľmi chutnej a dobrej a výživnej polievky, ktorú cez víkend navaril sám Nick (bez Reedovej pomoci). Jedló! A bez plesne! To mi asi chýbalo. Pri papaní rozoberáme teóriu veľkej spotreby toaletného papiera v našej domácnosti za posledný týždeň a iné chutné záležitosti. Plné bruško, čistejšia hlava. Môžem študovať. Teda až po tom, čo si šľahnem pohárik bechera na uvoľnenie.
Uff. Už aby bolo zajtra. Alebo radšej o mesiac. Alebo radšej o pol roka. Chcem titul. Chcem vedieť, čo ďalej. Zostať pracovať tam, kde som teraz? Ísť niekam inam? Hľadať? Snažiť sa predať? Som dosť dobrá? Zostať v hlavnej dedine, alebo skúsiť zahraničie? Stihnem sa našprtať tie hromady informácií a nespravím si trapas pred komisiou? Nesklamem našich? Nesklamem sama seba? Neporazí ma z toho všetkého?
Prepáčte všetci, čo so mnou prídete do styku v budúcnosti veľmi blízkej. Neberte ma vážne, nevšímajte si ma a keď uvidíte, že sa správam divne, objímte ma/prefackajte (nehodiace sa škrtnite) a potom sa radšej vzdiaľte do bezpečnej vzdialenosti. Pár dní zvládneme, no nie? A potom...potom bude dobre.
štvrtok 10. mája 2007
V skratke o tom, o čom a prečo niet času písať
V práci to mám poslednú dobu veľmi veselé. Naladili sme sa na nôtu čierneho humoru. Občas až takého brutálneho, čo by nikomu tu nebol smiešny. Tak ale o čom budeme pri obede v pizzerii. Včera sme konečne zistili, podľa čoho vymysleli tvar pizze, respektíve podľa čoho ho pizzu vyrezávajú. Neviem či to priamo súviselo s tým, že boli otvorené dvere na dámske wécé, ale asi to tomu trochu pomohlo. Apgrejd už bola pizza, ktorú keď preložíte a pricviknete doskou.. už zapaľuje? Nie? Nevadí. Calzone je správna odpoveď.
Minule nám napadlo aj také menšie vylepšenie denného menu. Namiesto zákusku by bola thajská masáž. No kto by to nebral. Masáž chrbta. „Poprosím biznis menu, nie ďakujem, zákusok nebudem, namiesto toho masérku.“ Povedal by aj taký, ehm, napríklad Hannibal Lecter. Hlad je hlad.
O inom som ale chcel písať. Poslednú dobu máme veľmi málo času. Asi to je aj vidieť na množstve nových článkov. Týmto sa pokúšam dementovať bulvárne informácii o rozhádaní sa F4, či nebodaj odsťahovaní sa určitej časti F4. A nemyslím tým jednej ruky alebo nohy. Ale keď tak uvažujem, tak kebyže zverejním fotky Pecosity a Charlie zo sprchy, tak môžem hneď písať ďalší článok s titulom „Hľadáme nové spolubývajúce“. Hmm, to si ešte nechám prejsť hlavou, no určite nie tak, ako Curt Cobain.
Vážne teraz. Veľa práce máme a dievčatá sa učia na štátnice. Teda Pecosita sa snaží. Teraz sa snaží už druhý večer s niekým niekde vonku. Práve prišla, že vraj dnes to bol pohovor, HA! Určite osobný, hehe. A Charlie sa snaží tiež. Ale orgazmus, ktorý sme jej s Reedom naordinovali nie a nie. Musíme zaobstarať Džudžu 2. A nebude to žiadne lacné pokračovanie. Ešteže sme už členské kartičky v seksšope dostali.
Dievčence sa teda učia. A čo sa udialo závažné v životoch mužskej časti F4 v posledných dňoch? V pondelok sme boli na tanečnom divadle Warhol. Odporúčam. A to nielen preto, že tam tancovali polonahí tanečníci s ultrasupernajsamlepšímeakrajšími telami. Ale aj preto, že to malo dej a úplne krásne sa dal pochopiť život Andyho Warhola. A spomínal som už tie telá?
A týmto som dal aj nenápadne odpoveď pre Lilith, ktorá by bola rada, kebyže vydáme kuchársku knihu. Haló, Erde ruft Lilith, kto by to jedol, ha? Aj keď chápem, že kakacinky vyzerali lákavo, ale ostatné by som neriskoval. Najmä nie ryžu od Charlie a iné pochúťky z našej kuchyne.
Inak verím že sa polepšíme a aj častejšie napíšeme. A keď sa pustíme do tej 57% jabĺčkovice od svokra, tak hneď máte aj odpovede na vaše súrne otázky, na ktorých závisia životy. Prípadne ak otázky, na ktorých záviseli životy nie sú aktuálne, oznámte nám to, a my ich tak dáko s pietou a jemnejšie zodpovieme. Nesľubujeme ale.
Ku koncu už len odkaz nášmu novému čitateľovi Stefano, ktorý nemá rád anglické vsuvky a články bez logiky. Ehh, čo som to chcel týmto článkom? Hmm, neviem. Ale dont wory, bi hepi! Bude lepšie. Fakt.
Minule nám napadlo aj také menšie vylepšenie denného menu. Namiesto zákusku by bola thajská masáž. No kto by to nebral. Masáž chrbta. „Poprosím biznis menu, nie ďakujem, zákusok nebudem, namiesto toho masérku.“ Povedal by aj taký, ehm, napríklad Hannibal Lecter. Hlad je hlad.
O inom som ale chcel písať. Poslednú dobu máme veľmi málo času. Asi to je aj vidieť na množstve nových článkov. Týmto sa pokúšam dementovať bulvárne informácii o rozhádaní sa F4, či nebodaj odsťahovaní sa určitej časti F4. A nemyslím tým jednej ruky alebo nohy. Ale keď tak uvažujem, tak kebyže zverejním fotky Pecosity a Charlie zo sprchy, tak môžem hneď písať ďalší článok s titulom „Hľadáme nové spolubývajúce“. Hmm, to si ešte nechám prejsť hlavou, no určite nie tak, ako Curt Cobain.
Vážne teraz. Veľa práce máme a dievčatá sa učia na štátnice. Teda Pecosita sa snaží. Teraz sa snaží už druhý večer s niekým niekde vonku. Práve prišla, že vraj dnes to bol pohovor, HA! Určite osobný, hehe. A Charlie sa snaží tiež. Ale orgazmus, ktorý sme jej s Reedom naordinovali nie a nie. Musíme zaobstarať Džudžu 2. A nebude to žiadne lacné pokračovanie. Ešteže sme už členské kartičky v seksšope dostali.
Dievčence sa teda učia. A čo sa udialo závažné v životoch mužskej časti F4 v posledných dňoch? V pondelok sme boli na tanečnom divadle Warhol. Odporúčam. A to nielen preto, že tam tancovali polonahí tanečníci s ultrasupernajsamlepšímeakrajšími telami. Ale aj preto, že to malo dej a úplne krásne sa dal pochopiť život Andyho Warhola. A spomínal som už tie telá?
Zdroj: www.snd.sk
Sviatok sme s Reedom strávili chodením v jednej nemenovanej lokalite s heslom „poznaj svoj budúci kraj“. Obzreli sme lenivých robotníkov, ktorí ani cez sviatok nelenili a čiže vlastne ani nie sú leniví a pracovali. Na panskom, veď za tie peniaze, kto by nerobil. Potom sme si dali dobrého švédskeho lososa a na záver konečne návšteva tety Kika. Fakt pekné kusy tam majú a tým nemyslím predavačov. Aj takú krásnu pohovku mali, čo sa najmä Reedovi páčila, pokiaľ sme nezbadali visačku so sumou 120tisíc. Naozaj bola hnusná, zhodli sme sa obaja. Fuj.
Včera sme cestou do práce stretli Reedovho spolubojovníka za zdravú stravu. Darmo, netušil som, že aj oni sú makrobiotikmi.
A týmto som dal aj nenápadne odpoveď pre Lilith, ktorá by bola rada, kebyže vydáme kuchársku knihu. Haló, Erde ruft Lilith, kto by to jedol, ha? Aj keď chápem, že kakacinky vyzerali lákavo, ale ostatné by som neriskoval. Najmä nie ryžu od Charlie a iné pochúťky z našej kuchyne.
Inak verím že sa polepšíme a aj častejšie napíšeme. A keď sa pustíme do tej 57% jabĺčkovice od svokra, tak hneď máte aj odpovede na vaše súrne otázky, na ktorých závisia životy. Prípadne ak otázky, na ktorých záviseli životy nie sú aktuálne, oznámte nám to, a my ich tak dáko s pietou a jemnejšie zodpovieme. Nesľubujeme ale.
Ku koncu už len odkaz nášmu novému čitateľovi Stefano, ktorý nemá rád anglické vsuvky a články bez logiky. Ehh, čo som to chcel týmto článkom? Hmm, neviem. Ale dont wory, bi hepi! Bude lepšie. Fakt.
piatok 4. mája 2007
Njúzy z jedného malého šuštiaceho mestečka
Caute fesaci a fesanda,
kedze som slubila, ze sa budem tak priebezne hlasit, tak sa hlasim, tu som :) este stale som sa nezblaznila, aj ked uz k tomu nemam daleko. Moji rodicia zacinaju chapat co znamena zit so mnou kazdy den pod jednou strechou, aj ked som si myslela, ze to utajim dlhsie, ale prva davka bezdovodneho smiechu pripominajuca splasenu kobylu prisla uz vcera alebo predvcerom, uz si to presne nepamat, dni sa mi nejako zlievaju do jedneho. Jedine co viem, je ze mam 3 dni sklz, co moze byt pricina mojho vyssie uvedeneho stavu.
A aby som nezabudla na najdolezitejsiu novinku, na ktoru urcite netrpezlivo cakate, orgazmus som nemala, aka skoda :) aha to asi moja...nevadi, nejako si to vynahradim distribucnymi systemami, s ktorymi zacinam zajtra, kedze dnes koncim prvu cast z trilogie statnicovych otazok. ale kedze ma uz nebavi pisat o sebe, pochvalte sa co mate nove?
Pec, podarilo sa odovzdat nacas doplomovku? a co ti povedali v praci? uz mas bezkonkurencnu pracovnu ponuku s horibilnym platom ;)? a ozaj si tu ci tam? tym mam samozrejme na mysli, ze ci si este v BA alebo uz v Telnici, ci ako to Nick nazval :)))a to som vam este chcela povedat, ze nam (mne a brachovi) tatino kupil tabletky na podporu mozgovej cinnosti, koncentracie a tak vsetkeho suvisiaceho so sedou korou, tak len hltame, tvarime sa ze nam to pomaha a dufame ze tie skoly skoncime na prvy pokus. aj keby to fungovalo len na psychologickom efekte, staci :))) a este objavil bio obchod a doniesol mi tiez nejake vysoko stimulujuce pripravky a sladkosti, asi aby som na nich nevrcala, lebo on teraz kazdemu rozprava, ze sa ucim. To je namiesto "dobry den" - moja dcera sa uci, tak mi pre nu nieco doporucte :) Zabava a to ani z domu nemusim vychadzat a ani nevychadzam. teda pred chvilou som bola ulozit popolnicu a vcera rano som davala rano psovi vodu, ale nepobudla som vonku viac ako 2 minuty, takze sa to ani nerata, takze aj toto je jedna z veci, ktore mi riadne lezu na mozog :) este ze mam svoje tabletky :)))
Tolko vysunuta spravodajkyna zatvorena medzi styrmi stenami, dobrovolne :)))
Majte sa krasne a ja sa zase ozvem, ked budem na pokraji druhej fazy zufalstva :)))
kedze som slubila, ze sa budem tak priebezne hlasit, tak sa hlasim, tu som :) este stale som sa nezblaznila, aj ked uz k tomu nemam daleko. Moji rodicia zacinaju chapat co znamena zit so mnou kazdy den pod jednou strechou, aj ked som si myslela, ze to utajim dlhsie, ale prva davka bezdovodneho smiechu pripominajuca splasenu kobylu prisla uz vcera alebo predvcerom, uz si to presne nepamat, dni sa mi nejako zlievaju do jedneho. Jedine co viem, je ze mam 3 dni sklz, co moze byt pricina mojho vyssie uvedeneho stavu.
A aby som nezabudla na najdolezitejsiu novinku, na ktoru urcite netrpezlivo cakate, orgazmus som nemala, aka skoda :) aha to asi moja...nevadi, nejako si to vynahradim distribucnymi systemami, s ktorymi zacinam zajtra, kedze dnes koncim prvu cast z trilogie statnicovych otazok. ale kedze ma uz nebavi pisat o sebe, pochvalte sa co mate nove?
Pec, podarilo sa odovzdat nacas doplomovku? a co ti povedali v praci? uz mas bezkonkurencnu pracovnu ponuku s horibilnym platom ;)? a ozaj si tu ci tam? tym mam samozrejme na mysli, ze ci si este v BA alebo uz v Telnici, ci ako to Nick nazval :)))a to som vam este chcela povedat, ze nam (mne a brachovi) tatino kupil tabletky na podporu mozgovej cinnosti, koncentracie a tak vsetkeho suvisiaceho so sedou korou, tak len hltame, tvarime sa ze nam to pomaha a dufame ze tie skoly skoncime na prvy pokus. aj keby to fungovalo len na psychologickom efekte, staci :))) a este objavil bio obchod a doniesol mi tiez nejake vysoko stimulujuce pripravky a sladkosti, asi aby som na nich nevrcala, lebo on teraz kazdemu rozprava, ze sa ucim. To je namiesto "dobry den" - moja dcera sa uci, tak mi pre nu nieco doporucte :) Zabava a to ani z domu nemusim vychadzat a ani nevychadzam. teda pred chvilou som bola ulozit popolnicu a vcera rano som davala rano psovi vodu, ale nepobudla som vonku viac ako 2 minuty, takze sa to ani nerata, takze aj toto je jedna z veci, ktore mi riadne lezu na mozog :) este ze mam svoje tabletky :)))
Tolko vysunuta spravodajkyna zatvorena medzi styrmi stenami, dobrovolne :)))
Majte sa krasne a ja sa zase ozvem, ked budem na pokraji druhej fazy zufalstva :)))
piatok 27. apríla 2007
Toto musím linknúť: Pozvánka na podujatie roka
Nemienim okolo toho veľa kecať, tak len napíšm toto: Kliknite a plačte od rehotu so mnou.
Prajem krásny deň všetkým (aj tým, čo nedopisujú diplomovku na poslednú chvíľku a nezačínajú stresovať zo štátnic).
Prajem krásny deň všetkým (aj tým, čo nedopisujú diplomovku na poslednú chvíľku a nezačínajú stresovať zo štátnic).
pondelok 23. apríla 2007
Jeden skvelý týždeň, alebo opäť raz pár ťukov
Pondelok večer, sedím doma pri počítači, snažím sa už konečne dopotiť diplomovku, ale asi ešte nemám ten správny stres, ktorý ma donúti napísať 100 strán za 10 hodín. Nevadí, veď nejako bolo, nejako bude a keďže mám písať diplomovku prípadne sa učiť na štátnice, tak vám, milí naši čitatelia, s radosťou prinášam svojich ďalších pár ťukov a postrehov z toho, čo sa dialo aj nedialo v poslednom čase v našej domácnosti, aj mimo nej.
- Tramtaradá! Môj nový supertruperskvelý vibrujúci kamarát nadobudol svoje jedinečné meno. Ďakujem za invenčné nápady všetkým zúčastneným. Rozhodovanie bolo síce veľmi ťažké, ale Jasperkovo Džu džu ma jednoducho oslovilo. Jasper vyhráva drink. Vybrať si ho môže kedykoľvek bude mať čas a chuť ( a ja nebudem práve štátnicovať, alebo tak).
- Posledný týždeň sa ešte stále niesol v duchu mojich narodenín. Ja som si myslela, že nemám veľmi čo oslavovať, ale prišla som na pravý opak. Keď už pre nič iné, tak pre dôvod na pitky menšieho, či väčšieho rozmeru, ako aj pre tú fúru darčekov, ktoré som si asi zaslúžila od všetkých mojich drahých priateľov aj kolegov. Nedá mi to, musím sa pochváliť, pretože som bola niekoľkonásobne potešená a Džu džu s tým potešením nemá veľa spoločného. V sobotu som zvolala do našej skvelej a úžasnej domácnosti dušičky mne blízke spolu s ich telesnými schránkami. A tak sme jedli, pili, hodovali a radovali sa. Prvý prišiel J
asper v celej svojej dvojmetrovej kráse. Od neho som dostala prírastok do mojej knižnice aj audiotéky. Samá kvalitka. Leporelo z kvalitného tvrdého materiálu s výstižným názvom Cicák (s precíteným Jasperovým prednesením predslovu v jazyku maďarskom, v ktorom je mimochodom tento kus hodnotnej literatúry pre deti a mládež napísaný od prvej až po poslednú siedmu stranu, pričom ja viem po maďarsky povedať akurát tak nem tudom) a CD, ktoré by som žánrovo mohla zaradiť do world music (rozumej úžasná česká dychovka). Od B. som dostala krásne zelené náušnice a ručne odšklbnutú kyticu orgovánu. Iggy aj s mojou druhou školskou láskou Bruníkom mi darovali veľmi užitočné antistresové hračky, ktoré si potom Jasper aj s April pol večera hádzali z jednej strany obývačky na druhú. April ma obdarovala sexi voňavkou (na obale bolo napísané, že do nej nemám pchať baterky, škoda škoda, mohla byť sranda) a telovým mliečkom v rovnakej vôni a ako čerešničku na torte som od nej dostala Príručku sexu pre pokročilých. Nuž, som rada, že má o mne takú vysokú mienku. To, že asi vyzerám tak, že sa v tejto oblasti potrebujem vzdelať dokázal aj darček od Lolkovcov, ktorí mi okrem mňam torty so sviečkami (podľa nich mám 18) dali aj Kámasutru do prírody. Juchu! Sa teším, až sa oteplí. No a jeden z ďalších zlatých klincov programu bol príchod Upííírky a samotného záhadného Disposable draka v celej svojej kráse. ĎAKUJEM VŠETKÝM za príjemnú spoločnosť aj za darčeky a vôbec nevadí, že po oslave mal Džu džu podozrivo vymlátené baterky. - Oslavu mi spáchali aj kolegovia. Pizzeria v Petržalke bola len naša. Spolupracovníci prekvapivo intonačne správne zaspievali Happy Birthday a dostala som plno krásnych zelených bižu prkotiniek a zelený hrnček v zelenej taške. Vedia, čo mi svedčí. Kvak! Vodka bola skvelá, jeden kolega je Dídžej a domov som sa vrátila nad ránom dosť slušne vyskackaná.
- S Aprilkou a Upííírkou sme si v sobotu naplánovali intelektuálne raňajky spojené s burzou kníh. Upííírku sklátila choroba, tak sme si v sobotu s Aprilkou privstali a strávili krásny deň v meste. Asi to začneme praktizovať častejšie. Sobotňajšie doobedie sa totiž dá využiť aj príjemnejšie než dospávaním piatkového flámu. To naše sa pretiahlo do neskorého popoludnia, ale nevadí. Navštívili sme našu obľúbenú obuv (ak máte niekto navyše tri litríky, tak som sa zaľúbila do jedných úžasných topánočiek), prehrabovali sme sa starými knihami na burze, posedávali na námestí popíjajúc hnusné mojito a vyhrievajúc sa na slniečku a preberali všeličo možné aj nemožné. Mňa síce nechránený styk so slnečnými lúčmi stál mierne spálený noštek a o niečo viac spálený dekolt, ale stálo to za to. Reed s Nickom mi teraz s obľubou a škodoradostným úškrnom hovoria: „Pecositka, daj si už dole ten červený podbradník.“ A ja si hovorím, že čo, keby bol výpadok dodávky plynu, tak si môžem spraviť volské oko na vlastnom dekolte.
- Neviem, či je to vekom, alebo len tou diplomovkou, ale asi som sa nakazila sklerózou. Príklad: Pečiem mozzarelovú pizzu, vytiahnem mozzarelovú pizzu, spapám mozzarelovú pizzu. Mňam. Potom si dám šlofíka a po ňom pokračujem v písaní toho skvostu ekonómie nazývaného diplomová práca. Zrazu ťuk ťuk na dvere. Nick: „Moja a ty pečieš neviditeľný koláč?“ No, takže tak. Aspoň, že si ešte pamätám, ako sa volám a kde bývam.
- Nickie, chúďatko naše malinké a krásne je choručké. Reed sa o neho ale vzorne stará, takže sa nie je čoho báť. Aj tak by ho ale určite potešila zbierka farebných tabletiek hocijakého druhu, nejaké ovocie, čokoládky a iné hodnotné podarúnky. Takže ak máte chuť, viete, kde bývame. A ak neviete, tak škoda.
- Už od prvého apríla sa snažím prísť na chuť novému Fun radiu a asi sa toho prídenia nedočkám. To teda riadne (s prepáčením) posrali. Fakt ma už nebaví počúvať dookola takmer v tom istom poradí tie isté songy. Nebaví ma zaspávať s odrhovačkou v hlave a ráno sa s ňou prebudiť a po zapnutí rádia zistiť, že ju hrajú znova (alebo ešte stále???). Vyzerá to tak, že preladím, len vážne neviem kam.
- Za posledných sedem dní som sa zoznámila s troma úžasnými ľuďmi, s ktorými by som dokázala kecať od rána do večera a od večera do rána o veciach vážnych aj menej vážnych. Odporúčam všetkým. Je to osviežujúce, obohacujúce, potešujúce a celkovo nádherné.
- Už chcem, aby bolo 24. mája. Dúfam, že budem otitulovaná a nehorázne opitá.
piatok 13. apríla 2007
Veľká noc, veľa vody, vibrátor a dierky
Myslím, že nebudem veľmi originálna, keď poviem, že nemám rada šibačku. Už to dávno nie je taká švanda, ako bývala, keď som bola decko. Teraz je to viac menej trápna povinnosť. V očakávaní tohto druhu doobedňajšej sviatočnej nudy som začala aj tohtoročný Veľkonočný pondelok. Pravidelní šibači odišli okolo jedenástej, ja som zostala podivuhodne suchá (ehm, teda teraz myslím moje oblečenie). Nikoho iného som nečakala, tak som zaliezla do mojej izbietky v rodičovskom dome, prezliekla sa do pohodlného s ambicióznym plánom, že pohnem s diplomovkou. Vtom zazvonil zvonec a rozprávky je ešte len začiatok.Maminka na mňa kričala: „Pééééckaaaa, nááávšteva pre teba!“ Začudovala som sa. Kto by to tak mohol byť? Tých, čo ešte v okolí môjho rodného menšieho okresného mesta mám, som navštívila v nedeľu. „Mamíííí a kto to jeee?“ Precvičila som si hlasivky zasa ja. „No poď, budeš prekvapená, dlho si ich nevidela.“ Tak to som už vôbec netušila, kto by to mohol byť. Matilda so Šťastím sú predsa mimo republiky. Tak som sa teda zasa nahodila do nového trička, rukami prehrabla chaluhy (pre neznalých: chaluhy=moje háro) a cupitala dole schodmi. Prišla som ku dverám a kto tam nestál! F3 (F3= F4 mínus Pecka). Tu som začala šípiť nejakú habaďúru. Tak som ich pekne privítala a čakala, čo sa z toho všetkého vykľuje. Reed ma požiadal, že či by som s nimi nešla na malú prechádzku. Bolo mi to podozrivé, ale čo už. Nech je sranda. tak sme teda šli. Asi desať krokov, pred dom, kde už čakal Jack. Chalani otvorili kufor, vybrali dva zatvorené kýbliky od kyslej kapusty a na mňa aj na Charlottku vychrstli celkom slušnú dávku H2O! Reed trafil Charlottku teda statočne a ja, keďže som mala nežný tušák, čo sa chystá som sa postavila tak, že Nick svojím strelivo zasiahol síce mňa, ale zvládol aj celkom slušne umyť auto môjho tatíčka. Charlie tuším zvýskla. Ja som sa ani na to nezmohla, len som v sebe dusila rehot. A to nebolo všetko.
Aby tých prekvapení nebolo málo, Reed sa rýchlo vrátil k Jackovi a niečo z neho vytiahol a schoval si za chrbát. Potom ma chytil za ruku a pred nos mu strčil nádhernú kyticu oranžovožltých tulipánov: “Všetko najlepšiééé, trošku popredu, ale aj tak.“ Ahá, tak o toto išlo. Veď mi aj nešlo do hlavy, ako by mládenci presvedčili Charlie, aby s nimi šla k nám za tým účelom, aby bola verejne na ulici obliata. Po Reedovi prišiel na rad Nick a po prenádhernej gratulácií mi do ruky dal darčekové vrecko. Keď ma vybozkávala aj Charlie, tak prišiel čas pozrieť sa na darček. Už som tušila, čo to bude. Ani neviem ako, ale tušila.
Tramtaradá! Áno. Aj keď sú štvorkáči romantici, citlivé umelecké duše, majú zmysel pre užitočné a využiteľné praktické darčeky. Normálne som ich začala upodozrievať, že sa spikli s Upííírkou, s ktorou sme pár dní pred tým spoločne posilnené silnou nadržanosťou surfovali po internetových sexshopoch. Túto moju teóriu štvorka odmietla. Z toho mi teda vyplýva, že nedostatok sexu je na mne dosť vidieť a cítiť a preto sa rozhodli kúpiť mi vibrujúceho obšťastňovača veľmi realistického vzhľadu z kvalitného materiálu. Žiadny lacný plast, ale kvalitka. Skvelé!
Keď som uprostred ulice prestala mávať vibrátorom, pozvala som nečakanú, ale o to príjemnejšiu návštevu dnu. Usadila som ich v obývačke k môjmu vtipnému tatovi, ktorý na otázku: „Hádaj, čo som dostala?“ odpovedal: „No, dúfam, že to, čo zabezpečí, že už nebudeš taká nervózna a frflavá.“ Ehm, nuž, neviem, ako to vedel, ale zjavne vie, čo potrebujem.
Pohostenie síce nebolo harmonicky kóšer, ale snáď ma za to kamaráti neohovoria. Od mojich vtipných rýpavých rodičov sa štvorčeka na mňa dozvedela všetko možné, verím, že to nezneužije proti mne. Keď sme už mali usedené zadočky, navrhla som, aby sme si šli zastrieľať z tatovej superfasašportovej kuše. Pri garáži máme postavený provizórny terč v tvare diviaka. Nick ho trafil do chvosta, ja do zadnej nohy. Sme sadisti! Potom prišla na rad Charlottka. Natiahnuť, vložiť šíp, odistiť. Cvak! Šíp skončil v nedávno ohodenej stene novej garáže. Tato sa začal smiať, že paráda, tam dáme obraz, aspoň nebudem musieť vŕtať dierku. Smial sa aj Reed. Dosmial sa, až keď jeho strela skončila pár centi od tej Charlottkinej v rovnakej stene. No čo? Nemal byť ten diviak taký krpatý, nie? A aspoň budú obrázky na stene visieť dva, aby im nebolo smutno.
Po prehliadke domu, spapaní niekoľkých nemakrobiotických zákuskov ma štvorka naložila do Jacka a namierila si to k Charlottke a potom domov do hlavnej dediny. Doma sme si všetci náležite obzreli môjho nového kamoša na baterky, kamoši ma požiadali, aby som po vyskúšaní predniesla správu o spokojnosti a skúšali sme vymyslieť mu meno. Na nič priliehavé sme neprišli, tak by som vás, našich priateľov a kreatívnych čitateľov, chcela poprosiť, či by ste mi nepomohli vymyslieť mu meno. Totiž u nás doma to tak chodí. Keď majú meno fit lopty a bobor sídliaci na záchode, mal by mať svoje meno aj vibrátor. Najkreatívnejší nápad bude odmenený minimálne tým, že jeho výmysel bude zakomponovaný do môjho (sexuálneho) života a ak to bude možné, výhercu pozvem na drink.
PREVENTÍVNE UPOZORNENIE PRE GRGU PITIČA: "Na drink" neznamená predvádzanie vibračnej hračky v akcií.
Týmto veľmi ďakujem Charlie, Nickovi a Reedovi za prekvapko, vodu, aj darčeky, ktoré sú doslova osobné. :) Miláčiky, ste úžasní! A prepáčte, že som chlapom zabudla dať po vajci, bola som taká natešená a v šoku, že som zabudla. Tak vám posielam aspoň toto.
pondelok 2. apríla 2007
Krútim hlavou
... nad šoférmi, ktorí sa bez problémov preradia do vášho pruhu spôsobom nabúram, nenabúram, je mi to jedno, snáď ubrzdí
... nad šoférmi, ktorým nepoznajú prednosť sanitkám
... nad chodcami, čo nevedia, kde majú prechod pre chodcov a bezhlavo skáču do cesty a pritom sa ešte dokážu aj rozčuľovať
... nad chodcami, ktorí nevedia, že na eskalátoroch sa stojí vpravo, keďže vľavo chcú prejst ľudia, čo sa ponáhľajú
... nad ľuďmi, ktorí sú schopní zastaviť v tenkom priechode v obchodnom dome bez ohľadu na to, že ostatní nemajú kade prejsť
... nad ľuďmi v obchodoch, ktorí idú hlava nehlava
... nad premiérom, ktorí si myslí, že za ekonomický rast krajiny nemôžu vlády, ale len a len ľudia... nad ľuďmi, ktorí mu to naozaj veria a nie je ich málo
... nad p. Gaburom, ktorý tvrdí že k téme homosexualita sa už vyjadrovať nebude, no opäť potvrdil svoje výroky na margo nej
... nad netoleranciou a večnou hlúposťou
... nad ignorantstvom a egoizmom ľudí
Krútim hlavou a hovno mi je to platné.
... nad šoférmi, ktorým nepoznajú prednosť sanitkám
... nad chodcami, čo nevedia, kde majú prechod pre chodcov a bezhlavo skáču do cesty a pritom sa ešte dokážu aj rozčuľovať
... nad chodcami, ktorí nevedia, že na eskalátoroch sa stojí vpravo, keďže vľavo chcú prejst ľudia, čo sa ponáhľajú
... nad ľuďmi, ktorí sú schopní zastaviť v tenkom priechode v obchodnom dome bez ohľadu na to, že ostatní nemajú kade prejsť
... nad ľuďmi v obchodoch, ktorí idú hlava nehlava
... nad premiérom, ktorí si myslí, že za ekonomický rast krajiny nemôžu vlády, ale len a len ľudia... nad ľuďmi, ktorí mu to naozaj veria a nie je ich málo
... nad p. Gaburom, ktorý tvrdí že k téme homosexualita sa už vyjadrovať nebude, no opäť potvrdil svoje výroky na margo nej
... nad netoleranciou a večnou hlúposťou
... nad ignorantstvom a egoizmom ľudí
Krútim hlavou a hovno mi je to platné.
utorok 27. marca 2007
Moje detské sny
Neviem, či niekto z Vás rozmýšlal nad tým byť slávny už vo svojom detstve. Lebo ja áno. Niekto chcel byť kozmonautom, iný zase lekárom či právnikom. Ja som vždy chcel byť spevákom. Škoda len, že môj hlas znie ako štartovanie eletrickej píly. Preto v zásade škriekam doma osamote a v karaoke bare robím maximálne křoví. Ale zase aj taká Paris Hilton nemá príliš vábny hlas a spievať spieva. Konkrétne ma zaujali jej spevácke výkony ocenené kritikom v nemenovanom časopise. "She gets up on the stage, pukes, leaves. . . I find the music business charming." Ja tiež.
Keď som si to ale so spievaním po čase rozmyslel, či musel rozmyslieť, dal som sa na sen herca. Nie porno herca, bo to by vyznelo tak, že som sa len snažil byť lacnou kópiou Paris Hilton. No nie je tomu tak. K tomu mi chýba oveľa viac elegancie, obtlstlý pes v kabelke a iné módne doplnky. Ale nechajme už túto skrachovanú pornoherečku, o snoch rozprávajme.
Keďže na herectvo mám príliš málo sebavedomia, som musel časom zavrhnúť aj túto možnosť. Potom prišiel sen modela. Len tak chodiť po cudzích krajinách, mólach a spoznávať kultúru a podobné kraviny. To by bolo niečo pre mňa. No zistil som, že ľudia nemajú radi púder na nose, teda okrem Naomi Campbell. A potom by som si pudroval a pudroval a už by sa o mne šírili vtipy ako o Jackovi Nicholsonovi v podaní Ellen Degeneres (to je mimochodom tá, čo uvádzala tohtoročných Oskarov, či tá, ktorá hrala v úžasnom filme If These Walls Could Talk 2). V monológu po Oskaroch vraví o svojej tréme tesne pred vystúpením na pódiu a o tom, čo sa jej odohrávalo v hlave.
„What if you don’t talk? What if you don’t remember anything? What if you just come out and .. robbydoubidadada. And then Jack Nicholson is the only one who understands me and says: Robbydoubidadada.“ (celý monológ)
Ale späť k snom. Ako dieťa som bol v slepej uličke. Nevedel som, čo ďalej. Čo by som ešte chcel robiť? Po čase som na to prišiel. Ešte by ma bavilo byť návrhárom! A tu som sa dostal k pointe. Vždy som chcel byť vlastne Madonnou. Spievať, hrať, navrhovať vlastné šaty, adoptovať si deti v Afrike, aby mi mal kto šiť moje najnovšie modely. Dobre to má vymyslené. To je podnikateľský zámer, to je ono!
Keď som si to ale so spievaním po čase rozmyslel, či musel rozmyslieť, dal som sa na sen herca. Nie porno herca, bo to by vyznelo tak, že som sa len snažil byť lacnou kópiou Paris Hilton. No nie je tomu tak. K tomu mi chýba oveľa viac elegancie, obtlstlý pes v kabelke a iné módne doplnky. Ale nechajme už túto skrachovanú pornoherečku, o snoch rozprávajme.
Keďže na herectvo mám príliš málo sebavedomia, som musel časom zavrhnúť aj túto možnosť. Potom prišiel sen modela. Len tak chodiť po cudzích krajinách, mólach a spoznávať kultúru a podobné kraviny. To by bolo niečo pre mňa. No zistil som, že ľudia nemajú radi púder na nose, teda okrem Naomi Campbell. A potom by som si pudroval a pudroval a už by sa o mne šírili vtipy ako o Jackovi Nicholsonovi v podaní Ellen Degeneres (to je mimochodom tá, čo uvádzala tohtoročných Oskarov, či tá, ktorá hrala v úžasnom filme If These Walls Could Talk 2). V monológu po Oskaroch vraví o svojej tréme tesne pred vystúpením na pódiu a o tom, čo sa jej odohrávalo v hlave.„What if you don’t talk? What if you don’t remember anything? What if you just come out and .. robbydoubidadada. And then Jack Nicholson is the only one who understands me and says: Robbydoubidadada.“ (celý monológ)
Ale späť k snom. Ako dieťa som bol v slepej uličke. Nevedel som, čo ďalej. Čo by som ešte chcel robiť? Po čase som na to prišiel. Ešte by ma bavilo byť návrhárom! A tu som sa dostal k pointe. Vždy som chcel byť vlastne Madonnou. Spievať, hrať, navrhovať vlastné šaty, adoptovať si deti v Afrike, aby mi mal kto šiť moje najnovšie modely. Dobre to má vymyslené. To je podnikateľský zámer, to je ono!
sobota 24. marca 2007
Nechápačka
Prečo ľudia robia niečo, na čo zjavne nemajú bunky, ani náladu, ani chuť? Hlavne im nerozumiem vtedy, keď pri tej znechutenosti prichádzajú do styku so zákazníkmi. A nechápem ani zamestnávateľov, ktorí ich nechajú kaziť meno firmy aj náladu zákazníkom. Môžete namietať, že nejako si zarábať na živobytie musia, ale tu by som argumentovala tým, že Bratislava nie je hladová dolina a vždy sa dá nájsť job, pri ktorom je kontakt s ľuďmi viac menej minimálny. 
Príklad: po dvoch mesiacoch som sa vybrala do školy. Potrebovala som jeden kus podpisu od niekoho ehm ehm kompetentného a jeden kus pečiatky. Na počudovanie som toto všetko zohnala v rekordnom čase (asi niekto tam hore chce, aby som na moji alma mater spomínala s láskou) a tak som bola veľmi spokojná. Nuž, ale nič nie je ideálne. Dotyčný podpísaný a opečiatkovaný dokument totiž potrebujem naskenovať a vo formáte JPEG uploadnuť a odoslať (to je jedno kam). A tu sa objavil problém. Spolu s mojou úžasnou kamarátkou B. sme sa teda vybrali do kvetinkového copy shopu (či ako to nazvať), ktorý sa nachádza priamo v budove školy. Tam sa nás so znechuteným výrazom ujala teta predavačka (či ako ju nazvať) a že teda ona nám s tým pomôže, keď sme ju tam už prišli otravovať. Ja sa síce necítim ako technické drevo, ale predsa len, čo skener, to iný systém, a čo počítač, to iné finty. Tak to teta teda začala skenovať. Celé skenovanie trvalo dosť dlho. Myslím, že tak 15 minút. Potom si odo mňa otrávene vypýtala médium, na ktoré to teda chcem akože uložiť. Do dierky som strčila USB kľúčik mysliac si, že po pár nevyhnutných klikoch bude po procedúre. Ale kdeže! Teta mi to síce uložila, ale potom sa vzdialila do opačného rohu miestnosti, kde musela smskovať (tak ako to robí vždy, keď tam prídem a má plný obchod ľudí). Tak som si povedala, že ešte skontrolujem, či sa mi uložilo všetko ako má. Vtedy som prišla na to, že mi to tetuška uložila vo formáte TIF (či ako sa to oné). Tak sme teda začali s B. maturovať nad tým, ako to zmeniť.
Dotyčný počítač bol celý akýsi spomalený a odmietal spolupracovať, tak asertívna B. schmatla prvého sympaťáka a požiadala ho o pomoc. Ten nám ochotne vysvetlil postup a ešte sa aj usmieval a pekne voňal (darmo, jar na mňa fakt pôsobí). Tak sme teda urobili všetko ako bolo treba a čakali sme, kým dotyčný lenivý počítač urobí, čo má, keď v tom bzz bzz, seklo. No tak sme skúsili znova. Fešák mal zjavne dosť času, pretože sa môjmu dokumentu venoval ako keby bol jeho vlastný. B. musela odbehnúť, tak ma tam s ním nechala samotnú.
Chalan bol skutočne očarujúci a trpezlivý, keď sme tam s tým šachovali už dobrú pol hodinku, tak tetuša doesemeskovala a dovalila sa k nám so slovami: „Čo to tu vymýšľate? Ako ste si to uložili?“ Tak som jej odpovedala, že som to chcela v JPEG ale sa mi nedarí a ona ma s otráveným úškrnom dorazila: „No, ale to vám tu nepôjde. Na to nemáme blablalba(nepamätám, čo konkrétne na to nemajú).“ Tak som jej pekne poďakovala. Zaplatila som (aj keď neviem za čo) a odišla s tým, že si to skúsim prerobiť v práci. V práci som strčila kľúčik do správnej dierky a potom som už len ďakovala adminovi, že máme fungujúci a aktualizovaný antivirák. Toľko vírusov, koľko som mala na kľúčiku by som nenazbierala ani na prechádzke po nemocnici počas chrípkovej epidémie. Tak som sa na to vybodla a obrátila sa na spoľahlivých kamarátov Loleka a Boleka.
Nabudúce sa na kamarátov asi obrátim rovno, pretože u nás to je ešte stále tak, že za služby síce platím, ale niekedy tie služby jednoducho nedostanem. A ak áno, tak k nim dostanem aj nejakú malú „pozornosť“ napríklad v podobe zásoby vírusov.
Príklad: po dvoch mesiacoch som sa vybrala do školy. Potrebovala som jeden kus podpisu od niekoho ehm ehm kompetentného a jeden kus pečiatky. Na počudovanie som toto všetko zohnala v rekordnom čase (asi niekto tam hore chce, aby som na moji alma mater spomínala s láskou) a tak som bola veľmi spokojná. Nuž, ale nič nie je ideálne. Dotyčný podpísaný a opečiatkovaný dokument totiž potrebujem naskenovať a vo formáte JPEG uploadnuť a odoslať (to je jedno kam). A tu sa objavil problém. Spolu s mojou úžasnou kamarátkou B. sme sa teda vybrali do kvetinkového copy shopu (či ako to nazvať), ktorý sa nachádza priamo v budove školy. Tam sa nás so znechuteným výrazom ujala teta predavačka (či ako ju nazvať) a že teda ona nám s tým pomôže, keď sme ju tam už prišli otravovať. Ja sa síce necítim ako technické drevo, ale predsa len, čo skener, to iný systém, a čo počítač, to iné finty. Tak to teta teda začala skenovať. Celé skenovanie trvalo dosť dlho. Myslím, že tak 15 minút. Potom si odo mňa otrávene vypýtala médium, na ktoré to teda chcem akože uložiť. Do dierky som strčila USB kľúčik mysliac si, že po pár nevyhnutných klikoch bude po procedúre. Ale kdeže! Teta mi to síce uložila, ale potom sa vzdialila do opačného rohu miestnosti, kde musela smskovať (tak ako to robí vždy, keď tam prídem a má plný obchod ľudí). Tak som si povedala, že ešte skontrolujem, či sa mi uložilo všetko ako má. Vtedy som prišla na to, že mi to tetuška uložila vo formáte TIF (či ako sa to oné). Tak sme teda začali s B. maturovať nad tým, ako to zmeniť.
Dotyčný počítač bol celý akýsi spomalený a odmietal spolupracovať, tak asertívna B. schmatla prvého sympaťáka a požiadala ho o pomoc. Ten nám ochotne vysvetlil postup a ešte sa aj usmieval a pekne voňal (darmo, jar na mňa fakt pôsobí). Tak sme teda urobili všetko ako bolo treba a čakali sme, kým dotyčný lenivý počítač urobí, čo má, keď v tom bzz bzz, seklo. No tak sme skúsili znova. Fešák mal zjavne dosť času, pretože sa môjmu dokumentu venoval ako keby bol jeho vlastný. B. musela odbehnúť, tak ma tam s ním nechala samotnú.
Chalan bol skutočne očarujúci a trpezlivý, keď sme tam s tým šachovali už dobrú pol hodinku, tak tetuša doesemeskovala a dovalila sa k nám so slovami: „Čo to tu vymýšľate? Ako ste si to uložili?“ Tak som jej odpovedala, že som to chcela v JPEG ale sa mi nedarí a ona ma s otráveným úškrnom dorazila: „No, ale to vám tu nepôjde. Na to nemáme blablalba(nepamätám, čo konkrétne na to nemajú).“ Tak som jej pekne poďakovala. Zaplatila som (aj keď neviem za čo) a odišla s tým, že si to skúsim prerobiť v práci. V práci som strčila kľúčik do správnej dierky a potom som už len ďakovala adminovi, že máme fungujúci a aktualizovaný antivirák. Toľko vírusov, koľko som mala na kľúčiku by som nenazbierala ani na prechádzke po nemocnici počas chrípkovej epidémie. Tak som sa na to vybodla a obrátila sa na spoľahlivých kamarátov Loleka a Boleka.
Nabudúce sa na kamarátov asi obrátim rovno, pretože u nás to je ešte stále tak, že za služby síce platím, ale niekedy tie služby jednoducho nedostanem. A ak áno, tak k nim dostanem aj nejakú malú „pozornosť“ napríklad v podobe zásoby vírusov.
Nabudúce o tom, ako som bola s Upííírkou pizzerii v Avione (alebo o tom, že drzosť a nekvalitné služby môžu dosiahnuť skutočne nevídaných rozmerov).
pondelok 19. marca 2007
Let's súťaž: The vrchol
Milí naši skvelí a úžasní čitatelia!
Prišla chvíľa dlho očakávaná. Let’s súťaž končí a prichádza vyhodnotenie. Skôr, ako oznámime meno víťaza, dovoľte nám, aby sme sa s vami podelili o najvydarenejšie a najkreatívnejšie odpovede na jednotlivé otázky.
VG - všobecne nazývané ako Venušine guličky (po porade so slovníkom slovenského pravopisu uvádzam, že správny názov je Venušine guľôčky - tu si to môžete skontrolovať http://www.forma.sk/onlines
Venušine guličky sú mnoho rokov stará erotická pomôcka pôvodom z Ázie. Jedná sa o duté guličky, v ktorých sa skrýva ďalšia spravidla kovová gulička. Tá pri pohyboch naráža na stenu vonkajšej guličky a tím dochádza k záchvevu a teda vibrácii. Vibrácie následne spôsobujú stimuláciu pošvových stien a tým aj želatelný efekt. Existujú takisto aj verzie s vibračným elektrickým zariadením.
Kreatívna časť:
VG sa môžu používať pri akejkoľvek príležitosti. Nakoľko ako muž som nemal možnosť vyskúšať tento ázijský vynález len sa domnievam, že napríklad pri pracovnej porade (tie s elektrickým pohonom) by to mohlo byť osvieženie nudných šéfových (šéfkiných) kecov o plánovaných výkonoch a tak podobne.
Tie bez elektrického pohonu je dobre používať podľa môjho názoru pri nejakej aktívnej činnosti, napr. beh, prechádzka, resp. v Pecositinom prípade pri tanci a ešte k tomu na verejnosti. Viem si celkom živo predstaviť aký blažený výraz jej to spôsobuje :-D, xixixi.
Ďalej si myslím, že VG pri tanci veľmi uľahčujú úsilie mužom, nakoľko žena sa stáva roztúženejšou a vo výslednom efekte povoľnejšou (toto je čisto hypotéza, nakoľko tento čisto laický názor nie je ničím podložený).
A čo sa týka tej nespavosti - veď komu by sa chcelo po použití VG spat, roztúženie predsa nikdy nestačí, že Pecosita?! Xixixi
Kreativita: Nakolko poznam Pecku a jej napady, tak by som povedala, ze ich pouziva na odreagovanie ako klik-klaky, kto nevie, ako to vyzera - tak takto: http://www.jeugdsentimenten
2, Fakt: Vegetariansky gaucho (vybrate z jedalneho listku mexickej restauracie)
Kreativita: Vegetarianska mnamka pre kazdeho, zlozena vysostne z prirodnych produktov v skleniku, bez pridavanych herbicidov, pesticidov a inych -cidov na to, aby boli vacsie - aj tak to nefunguje. Za kvalitu sa zarucuje samotny mexicky gaucho, za dovoz ruci Sky europe a Jakub(to bude dalsia otvorena linka v buducom roku - Bratislava - Mexico City (kto to este nevedel)). A to samotne zlozenie ma skvely ucinok na tu Tvoju nespavost. Po zjedeni tohto vegetarianskeho gaucha Ti bude tak dobre, uvidis spiraly, zajace, komety...ozije spartakus v knihe na zachode (to je moja osobna skusenost :))- ved posud zlozenie: prvotriedna zelena koka, prvotriedna bez - icidna trava a do toho skvely vanilkovy tabak..prifarbene je to konskym trusom (vysostne z biopotravin).
Germa:
no ešte mi názorne ukážte, ako si vystrihnem kupón.
VG = Vyspatá Germa
Súvislosť: Keď bude germa vyspatá, pecka nebude mať žíadne problémy so spávaním. Howg.
Lolek sa vyjadril takto a dovďačili sme sa mu za to. Hádajte, čo dostal k narodeninám:
Je mi jasné, že normálny smrteľník by si mohol myslieť, že ide o VENUŠINE GULIČKY, ale JE TO CHYTÁK.:)
Pretože ide o VATOVITÝ GÝČ, = povestný plyšový alebo inak vypreparovaný predmet súvisiaci s Veľkou Nocou, Vianocami, Valentínom alebo iným sviatkom, ktorý vyvoláva u človeka nábeh na zvracanie.
Využitie:
ak chcete, aby sa s Vami polovička rozišla, alebo Vás niekto znenávidel, stačí Vatovitý gýč darovať. Ak dotyčný oznámi po zhliadnutí Vatovitého gýču, že je milučký alebo zlatý je to neklamný znak , že s ním máte urýchlene prerušiť všetky kontakty.
A prečo nemôžeš spávať?
Niekto na kom Ti fakt záleží a máš ho veľmi rada Ti daroval Vatovitý Gýč a ty nevieš aký postoj máš zaujať.
Hroshica ešte predtým, než sa zo súťaže odhlásila napísala:
Aprilka poslala ako správna súťažiaca korešpondenčný lístok:
April sa zasa vybúrila obrázkovo a treba uznať, že nás všetkých veľmi potešila (teda naše oči aj duše):
Lizardik ako pravý romantik napísal:
Zastavkarom nazvala charlie taký typ človeka (muža), ktorý hoci má koč s mnohými tátošmi aj tak pošle svoje rande dievča na autobus.
No čo k tomu dodať. Somár je to, veď v aute sa dá robiť toľko zaujímavých vecí, dokonca aj s rande dievčaťom, ale k tomuto má asi viac čo povedať grga, ibaže by nie :-D.
... vlastne len to, som chcel, že sa už vážne teším na tú večeru
April nás zasa potešila, a zabavila nás minimálne na pol dňa. Vyplňte aj vy a nájdete odpoveď:
Lizardík sa zjavne potreboval vypísať a celkom sa mu to podarilo:
Takže.
Aj napriek tomu, že ste ma už určite vybrali za výhercu vašej "lets sútaž" sútaže a z tohto dôvodu je uplne neúčelné sa aj naďalej snažiť, posielam Vám zaručene správnu odpoveď na vašu poslednú otázku (jedenásť z desiatich jasnovidcov potvrdilo jej správnosť).
No.
Čo by tak asi mohol byť Nickov obľúbený šport? Dlho som si lámal hlavičku nad týmto problémom.
"medzihra"
len tak na okraj, Reed a Nick viete, že ste jedna a tá istá osoba, teda Reed Nick, resp. Nick Reed. Vlastne vy dvaja spolu tvoríte niekoľko osôb zároveň. Veštkine mi potvrdili, že je to zaručene úplne pravdivá správa. Ako dôkaz uvádzam nasledujúce linky:
http://sportsillustrated.cnn
http://www.pfd.co.uk/clients
http://www.cancerschool.gla.ac
http://www.nickreed.co.uk/
http://www.radivarl.demon.co
no a tak ďalej.
"koniec medzihry"
Čo by tak asi mohol byť Nickov obľúbený šport?
S prihliadnutím na tie spomenuté "sýkorky" by to mohla byť štvorka žien v tenise, ale keďže taká Serena a tá druhá sestra Williams sa len zťažka dajú označiť za sýkorky, takáto možnosť padla. Tak som si ďalej lámal hlavičku, že či by to teda vážne mohol byť čisto ženský šport. Ani také synchoronizované plávanie nie je na zahodenie, ženy v plavkách, akurát, že majú na nosáľoch to tie štipce a vôbec, pri tých zvláštnych hyperepileptických pohyboch ani nevyzerajú ktovieako príťažlivo. No nakoniec som to s týmito úvahami vzdal, veď ešte by sa s tým aj Reed náhodou stotožnil a preboha, bol by oheň na streche.
Moje úvahy pokračovali.
Zistil som po úvahe, že v otázke je zásadná chyba, pretože nie je presne špecifikované, či ide o pasívnu alebo aktívnu obľubu daného športu. Tieto dve veci sa môžu diametrálne odlišovať. A tým som sa dostal do nezávidenia hodnej situácie, pretože som nevedel.
Nakoľko Nicka nepoznám osobne, a vaša web camera dosiaľ nefunguje, nedá sa s istotou povedať, resp. vysloviť tvrdenie na aký šport by bol vhodný. Avšak v súlade s heslo "podľa seba súdim teba" ma napadlo, že to bude skôr pasívna obľuba určitého športu. Predsa je len príjemnejšie sa pozerať ako sa pre tvoju zábavu potí niekto úplne iný, jestli se nepletu xixxixi :-D.
A keďže sme už pri tom potení, asi to nebude šport ako napr. šach, biliard, petang, šípky a podobne. A ďalej vzhľadom na "medzihru", a na jednotlivé odkazy ktoré som tam uviedol (ak ste si ich doteraz nepozreli, teraz je najvyšší čas) ma napadlo, že to bude súvisieť s Nickom Reedom. Vesmír je nevyspytateľný. A keďže v tomto momente ste si už určite pozreli linky, tak ste zistili, že Nick Reed (jeden z mnohých - poznámka autora) je celkom úspešný obranca nejakého konkrétneho (zabudol som názov) fotbalového mužstva v Oregone (americký fotbal!).
Tu však úvaha nekončí.
V našich končinách nie je bežné, aby domáci športový fanúšik (to akože Nick xixixixi :-D), inklinoval k obľube amerického fotbalu a tak som sa rozhodol, že Nickov najobľúbenejší šport je fotbal, pasívne samozrejme.
No a to už by mal byť asi aj koniec. :-D
A teraz prichádza chvíľa, na ktorú ste isto všetci dlho čakali. Prichádza pomaly, ale isto...cítite to napätie?
Tramtaradá!!!!
Konzílium F4 sa po dlhom a náročnom rokovaní a zvažovaní a vyhodnocovaní a prehodnocovaní a hodnotení zhodlo, že prvú cenu (tak ako bola uvedená pri predstavení úžasnej nádhernej a príjemnej súťaže Let’s súťaž) získavajú až dvaja účastníci, ktorí reagovali vždy promtne a originálne.
Víťazom srdečne blahoželáme, budeme ich kontaktovať a dúfame, že potom nás dostatočne vychvália na svojich pekných blogoch.
Vaša F4