Dnes som plakala. Tak naozajstne, úprimne, očisťujúco, so vzlykmi a potokom sĺz. Potrebovala som to, užila som si to, pomohlo. Som ľahšia o tonu kameňa na srdci a o jedno veľmi dôležité zistenie bohatšia.
Dôvodom nebola nešťastná láska, stres v práci, krivda nejakého malicherného druhu, ani veľká zrada, ale číre dojatie a úľava. Vy by ste preto možno neplakali. Vy možno ani nepochopíte, prečo ma to tak vzalo. Preto to ani nejdem pitvať do detailu. Ono to v princpípe nie je vôbec dôležité. Dôležité je vedieť, že sú na tomto svete ľudia, ktorí aj keď si to možno nemyslíte, tak sa vami zaoberajú. Pozerajú a počúvajú. Vidia a vedia, čo vás trápi. A ak cítia, že vás trápi niečo, čo s nimi súvisí, sú schopní si to aj priznať a ochotní niečo s tým urobiť. Možno nie hneď, možno neskôr, ale urobia to. Lebo vás majú radi, lebo im na vás záleží a lebo vedia, že mať vo vzťahoch jasno a čistý vzduch je kľúčové na to, aby tie vzťahy pretrvali. A nie len to. Aby sa rozvíjali, posúvali vpred, rástli, prehlbovali.
Plakala som preto, lebo som absolvovala ventilovací rozhovor s človekom, ktorého mám nehorázne rada. Ako sám povedal, tá naša láska je tak trochu talianska. Poznáme sa roky, máme za sebou veľa veľa dobrého, ale aj také naše malé trenice, problémy a hádky. Práve tie nás posunuli do roviny, kedy ja vyslovím jeho meno s otáznikom a on presne vie, čo mu chcem povedať. Niekedy ma dokáže sakra presne trafiť do citlivého miesta, asi práve preto, lebo ma tak dobre pozná. Dokáže sa (niekedy až trošku surovo) dotknúť môjho ega. A dokáže sa mi aj ospravedlniť. Takých ľudí nepoznám veľa. Tých, ktorí povedia to, čo si myslia. Čo vedia byť kruto úprimní, ale len a len pre moje dobro. Tých, od ktorých to pri svojej extrémnej hrdosti a výbušnosti dokážem aj nejako prijať a stráviť. Tých, čo povedia „prepáč“, keď to preženú a myslia to úprimne. Za toto ho obdivujem a som rada, že ho mám.
Plakala som, lebo som mu bola vďačná za to, že vyčistil to, čo bolo zašpinené. Nie naschvál, skôr v dobrom úmysle. Ale nedorozumenia a neplánovane pošahané situácie sa jednoducho stávajú. Každému. Len niekto sa s tým vysporiadať vie, iný radšej zdrhne, strčí hlavu do piesku, prípadne sa nadobro odstrihne. Pretože budovať niečo trvalé znamená aj pot a niekedy to dokonca aj bolí. Veční „utekači“ a „hľadači nových tvárí“, o vás hovorím.
Keď som dnes plakala, uvedomila som si, že aj ja sa niekedy vyhýbam konfrontácií a vysvetľovaniu. Že bývam srab, zbabelý podpaľač mostov a nepríjemné rozhovory odkladám na neskôr. Keď som dnes plakala, tak som si sľúbila, že zdrhaniu už nedám šancu. Hlavne pri ľuďoch, na ktorých mi záleží a ktorých chcem mať vo svojej blízkosti zajtra, ale aj povedzme o tridsať rokov.
Reed, ďakujem, že si.
pondelok 8. marca 2010
utorok 16. februára 2010
Motivácia
Nick: "Ako si Pecositu motival aby išla s nami do posilky?"
Reed: "Nepoviem, uvidíš keď príde."
... po posilke ...
Nick: "Neprišla. Povedz čo si jej sľúbil."
Reed: "Nepoviem, keďže neprišla, dostaneš to doma ty."
Nick: "Ty si jej sľúbil sex?!"
nedeľa 7. februára 2010
O svetroch a o živote
Na Vianoce som mojej mamine kúpila knihu od Evky Borušovičovej Urobíme všetko, čo sa dá. Vždy keď som u našich na návšteve, tak ju vezmem do ruky a prečítam si náhodne vybraný článok. Dnes to bol ten s názvom Odžmolkovač. Princíp životného odžmolkovača sa mi páči. Nepotrebujeme nový sveter, len oživíme ten starý, obľúbený. Očistíme ho od žmolkov a splstnatených miniguličiek. Tak je to aj so životom. Nepotrebujeme nový, len ho sem tam treba oprať v Perwolle alebo použiť ostrie odžmolkovača.
Dovoľte citovať:
„Nepotrebujeme nové životy, len si občas musíme odžmolkovať tie staré. Dopriať si životné odžmolkovače častejšie. Skôr, než sa v žmolkoch povinností, vecí, čo sa patria a musia, v rutine a zvyku celkom stratíme.“
Asi tak pred rokom som si uvedomila, aký zažmolkovaný je môj život. Nekonečné pracovné dni a pracovné víkendy, pragmatické priority, nedostatok času na čítanie aj písanie, spánok aj snívanie, nekonečné rozhovory a život mimo nutností a povinností. Asi tak pred troma mesiacmi som sa kvôli jednému nepríjemnému zisteniu nad tým zamyslela znova a vtedy som si povedala: „Dosť, milá moja!“ Robiť to, čo ma baví a v čom som možno aj tak trochu dobrá je motivujúce aj do istej miery napĺňajúce. Ale práveže len do istej miery. Neteriam a synovcom, prípadne vnúčatám predsa nebudem pri večerných posedeniach pri krbe rozprávať len o práci, nech je akokoľvek úžasná.
Spontánnosť mi nikdy nechýbala, len som ju pod tlakmi spomínaných nutností a povinností stále častejšie potláčala, snažila sa ju umlčať, zadupať kamsi, kde na mňa nebude žmurkať. Keď som nespočítateľné sekundy ležala v tuneli, ktorý som naposledy videla v niektorej z častí seriálu Doktor House, sľúbila som mojej milej kamoške Spontánnosti, že jej všetko vynahradím a začala som si dopriavať životné odžmolkovače tak často, ako sa len dá.
A tak som mala takmer tri týždne voľna cez sviatky. Šla som s Krajči do Tatier na neplánovananý osviežujúci týždeň. Po rokoch som sa opäť postavila na lyže, aby som zistila, že lyžovanie sa nezabúda. Vysaunovala som telo do zbláznenia a pripíjala sektom.
Niekde úplne inde s niekým úplne iným som absolútne pôžitkársky a nezáväzne tancovala telo na telo tak, ako si to pamätám ešte z intrákových čias. Stratila som kľúče, aby som sa mohla tešiť z toho, že sa našli.
Vybrala som sa s niekým, koho zasa ani tak veľmi dobre nepoznám na otočku tisíc kilometrov na sever, aby sme sa mohli pozrieť na more. Zažila som nefalšovanú radosť, akej sú schopné len deti a niektorí dospelí pri výnimočných príležitostiach. Tešila som sa z toho, že mi je nehorázna kosa, že mám pocit, že mi zamrzne tvár, odpadne a cinkne o zem. Smiala som sa nahlas len preto, že som v mori videla plávať labute a že som sa šmykla a strašne smiešne spadla na zadok. Spievala som v aute veľmi nahlas a veľmi falošne.
Niekedy, ale stačí oveľa menej, nemusia to byť šialené a nepochopiteľné úlety. Napríklad užívať si nedeľňajšie raňajky. Dať si drink pri bare. Pozrieť film, ktorý vlastne ani nemá dej, ale je pekný. Otvoriť si drahé víno, ktoré doma suším strašne dlho len preto, lebo sa mi niečo podarilo. Obnoviť schopnosť dávať ľuďom bezdôvodne darčeky, neriešiť, ako to zoberú a len si užívať ich radosť a prekvapenie. Nechať sa objať, a objímať, či dať niekomu pusu, lebo je skvelý.
Oslavovať život. Oslavovať, že tu môžem byť. Oslavovať to, že mám čo odžmolkovávať.
nedeľa 31. januára 2010
Večerné filozofično o tomto svete, instantných vzťahoch a skutočnom priateľstve
Včera som bola na oslave narodenín dobrého kamaráta. Nevídame sa veľmi často, má už rodinku a dosť iný režim ako ja. Práve preto som bola rada, že máme príležitosť sa stretnúť. Čakala som, že sa zídeme stará partia z výšky, že bude sranda, že dáme tančeky a drinky. Prišla som na miesto určenia. Ja, on, a ešte jeden jeho kamarát. Pozval dvadsať ľudí, prišli sme dvaja. Rezervačka na veľkom stole na neho ziapala, že toto je trapas. Niektorí sa ozvali, že sú mimo mesto, republiku a možno aj kontinent. Niektorí sa neozvali vôbec a niektorí ani nezavolali naspäť, keď im volal on. Bolo nám fajn, ale videla som na ňom, že ho to mrzí, že sa ho tá ľahostajnosť dotkla. Pýtal sa, čo urobil zle? Mal dať vedieť mesiac vopred? Mal zavolať každému radšej dva krát? Mal pozvánku vycapiť na niektorú zo sociálnych sietí na internete? Neviem, každopádne to sklamalo nielen jeho.
Dnes som sa mala s niekým stretnúť na čaj. Sme kamaráti (alebo si to aspoň ja naivne myslím), ale spolupracujeme aj profesionálne. Práve preto som sa tešila, ako pôjdu pracovné veci bokom a zasa raz sa dobre porozprávame. Zrušil ma 15 minút pred stretnutím. Už som bola skoro tam. Niečo mu do toho vošlo. Možno niečo vážne, možno nie... Neviem, nepovedal. Cítila som sa ako ohrdnutá hračka, cítila som sa zle. Možno preto, lebo som sa na to stretnutie naozaj tešila. Možno preto, lebo ja by som toto nikomu neurobila bez supervážneho dôvodu, ktorý by som mu aj objasnila. A možno preto, lebo sa to stáva čím ďalej tým častejšie a zdá sa, že nie len mne. Asi hodinu som sa vozila po meste a išla naspäť domov. Keby nebolo mobilov, tak možno v tej čajovni na neho čakám ešte teraz.
Neviem, či je to splnom alebo januárom. Bola som dnes pár dlhých minút smutná. Smutná z toho, ako fungujeme v tomto rýchlom svete plnom instantných vzťahov a podivných priorít. Z toho, že si nevieme nájsť čas na priateľov. Ženieme sa za novými podnetmi a vzrušujúcimi zážitkami, prípadne za prachmi a kariérou a potom prídu pochmúrne stredňajšie večery, kedy sedíme v práci do noci a chytá nás depka z toho, že sme osamelí a nevieme, komu by sme mohli zavolať bez toho, aby sme mali pocit, že ho otravujeme. Počúvam o rozchodoch cez Facebook, o koncoch manželstiev, lebo sa už spolu nudia (po troch rokoch, alebo tak). Plánujem si posedenia pri víne pomaly mesiac dopredu a aj tak si nemôžem byť istá, že v lepšom prípade nebude hodinu meškať, prípadne ma rovno nezruší pár minút pred termínom. Kamarátky, čo si našli frajerov stratili moje číslo. Ani neviem, kedy ku mne niekto len tak spontánne prišiel na kafe. Ja som tiež nikoho dávno neprekvapila návštevou. Niekedy sa pomaly bojím zavolať, lebo všetci sú tak strašne bizi, že až. Prípadne ak volám dva krát za mesiac je to už príliš a vraj by som sa mala krotiť a netlačiť na pílu. To už čo je? Riešiť, či sa môžem ozvať priateľom? Zbláznil sa svet, alebo sme zcvokli my a zabudli sme si vážiť čas, spontánnosť a pozornosť tých, čo nás majú radi?
Ako to tak sledujem, tak si stále silnejšie uvedomujem, ako si vážim tých, ktorí zavolajú len tak, ktorí dodržia slovo, ktorí ma chcú vidieť, ktorí sa zaujímajú o to, ako sa mám a či som zdravá. Čo ma zavolajú na sushi, dovolenku do Tatier, nedeľňajší obed alebo do divadla. Ktorí sa potešia vždy, keď im nechám niekde čo i len písmenko, ktorým keď sa ozvem o jedenástej v noci, tak sú pripravení vypočuť a poradiť. A som rada, že sú, a že ich mám rada.
Dnes som sa mala s niekým stretnúť na čaj. Sme kamaráti (alebo si to aspoň ja naivne myslím), ale spolupracujeme aj profesionálne. Práve preto som sa tešila, ako pôjdu pracovné veci bokom a zasa raz sa dobre porozprávame. Zrušil ma 15 minút pred stretnutím. Už som bola skoro tam. Niečo mu do toho vošlo. Možno niečo vážne, možno nie... Neviem, nepovedal. Cítila som sa ako ohrdnutá hračka, cítila som sa zle. Možno preto, lebo som sa na to stretnutie naozaj tešila. Možno preto, lebo ja by som toto nikomu neurobila bez supervážneho dôvodu, ktorý by som mu aj objasnila. A možno preto, lebo sa to stáva čím ďalej tým častejšie a zdá sa, že nie len mne. Asi hodinu som sa vozila po meste a išla naspäť domov. Keby nebolo mobilov, tak možno v tej čajovni na neho čakám ešte teraz.
Neviem, či je to splnom alebo januárom. Bola som dnes pár dlhých minút smutná. Smutná z toho, ako fungujeme v tomto rýchlom svete plnom instantných vzťahov a podivných priorít. Z toho, že si nevieme nájsť čas na priateľov. Ženieme sa za novými podnetmi a vzrušujúcimi zážitkami, prípadne za prachmi a kariérou a potom prídu pochmúrne stredňajšie večery, kedy sedíme v práci do noci a chytá nás depka z toho, že sme osamelí a nevieme, komu by sme mohli zavolať bez toho, aby sme mali pocit, že ho otravujeme. Počúvam o rozchodoch cez Facebook, o koncoch manželstiev, lebo sa už spolu nudia (po troch rokoch, alebo tak). Plánujem si posedenia pri víne pomaly mesiac dopredu a aj tak si nemôžem byť istá, že v lepšom prípade nebude hodinu meškať, prípadne ma rovno nezruší pár minút pred termínom. Kamarátky, čo si našli frajerov stratili moje číslo. Ani neviem, kedy ku mne niekto len tak spontánne prišiel na kafe. Ja som tiež nikoho dávno neprekvapila návštevou. Niekedy sa pomaly bojím zavolať, lebo všetci sú tak strašne bizi, že až. Prípadne ak volám dva krát za mesiac je to už príliš a vraj by som sa mala krotiť a netlačiť na pílu. To už čo je? Riešiť, či sa môžem ozvať priateľom? Zbláznil sa svet, alebo sme zcvokli my a zabudli sme si vážiť čas, spontánnosť a pozornosť tých, čo nás majú radi?
Ako to tak sledujem, tak si stále silnejšie uvedomujem, ako si vážim tých, ktorí zavolajú len tak, ktorí dodržia slovo, ktorí ma chcú vidieť, ktorí sa zaujímajú o to, ako sa mám a či som zdravá. Čo ma zavolajú na sushi, dovolenku do Tatier, nedeľňajší obed alebo do divadla. Ktorí sa potešia vždy, keď im nechám niekde čo i len písmenko, ktorým keď sa ozvem o jedenástej v noci, tak sú pripravení vypočuť a poradiť. A som rada, že sú, a že ich mám rada.
streda 30. decembra 2009
Budeš so mnou chodiť, alebo si ma radšej rovno vezmeš?
Uprostred jedného z našich zvyčajných hlbokých rozhovorov sa ma z čista jasna spýtal: „Inak to je bežné teraz v tejto dobe, že sa baby pýtajú chalanov, či s nimi budú chodiť a prípadne či si ich vezmú? Myslím triezve baby...“
Skoro mi zabehlo. Ja teda vážne neviem, či je to bežné, a otvorene sa priznám, že v tomto som trošku konzervatívna. Ja neviem, či som niekedy chlapa vôbec prvá pozvala na kávu, nieto ešte takéto závažné prevzatie iniciatívy.
Pokračoval: „Problém je, že to nebolo tak celkom zo srandy...“„A čo si jej na to odpovedal?“ „Božechráň.“
Pretože sa mu nepáči. Je milá, inteligentná, fajn. Ale jemu sa nepáči. Nepriťahuje ho. Asi som sa zatvárila neurčito, či nebodaj v mojej reakcií nesprávne identifikoval pobúrenie, lebo sa hneď začal obhajovať: „No chodila by si s niekým, kto je síce fajn, a veselo s ním je, ale proste ani náhodou by si sa s ním nechcela vyspať, lebo ťa vôbec nepriťahuje? Nevravím, že je to najpodstatnejšia vec, ale určite je dôležitá, nie?“
„Nechodila. A tomu ver, že je dôležitá.“ Podľa mňa to bez toho jednoducho nejde. A tomu verím. Dokonca navrhujem, aby chodenie s niekým, kto nás nepriťahuje bolo vyhlásené za vrcholne neodporúčané! Nechcela by som chlapa, čo by ma mal rád, ale by som sa mu ako žena nepáčila. Ani keby som ho milovala úplne najviac na svete. Čo si budeme hovoriť. Je jasné, že dvaja si musia rozumieť, byť dobrými priateľmi, že je to o duši, kompatibilite, spriaznenosti a tak ďalej, ale to nestačí. Aspoň na začiatku nie. To postačí po desiatkach rokov spoločného života. Možno práve to jediné zostane, ale to je iná debata. My sme ešte stále ľudia pred tridsiatkou a zmieriť sa s tým, čo sa nám naskytne len preto, že sa momentálne nič iné nečrtá, je pre mňa mrhanie energiou.
„Vieš, ale ja sa bojím, že keď budem ešte nejaký čas sám, a už to bude pridlho, tak nad ňou ako nad možnou partnerkou začnem uvažovať. Lebo nič lepšie sa nevyskytlo.“
Po tejto vete ma prefackala moja empatia, keď som si predstavila byť v koži zaľúbeného dievčaťa, ktoré si namýšľa šťastie, a pritom pre toho svojho je LEN druhou najlepšou možnosťou s tým, že on si to aj v takomto znení uvedomuje. Ležať vedľa chlapa, ktorý pri partnerke spí ako keby to bola jeho sestra... Uff. Au. Nechcela by som.
Pripomenulo mi to príbeh niekoho úplne iného, ktorý sa odohráva niekde úplne inde. Dvaja sa stretli. Mali sa o čom rozprávať, tak sa začali stretávať častejšie. Ani nevedeli kedy a ako, ocitli sa vo vážnom vzťahu v štýle- voláme si, keď prídeme do práce, voláme si, keď z nej odchádzame, keď jeden, či druhý ide do obchodu, alebo na pivo s kamošmi. On stále častejšie hľadal dôvody, prečo sa s ňou nemohol stretnúť, ona stále častejšie detinsky písala urazené sms a potom si do rána vypla telefón. On si uvedomil, že ani po vyše roku sa do nej nezamiloval, že ho nezačala priťahovať. Možno dúfal, že sa jedného dňa vedľa nej zobudí, pozrie na ňu a bude to tam. Premkne ho tá iskra, vášeň a hotovo. Problém vyriešený, Lenže ono to nejako neprichádzalo a on nemal konkrétny dôvod, prečo sa s ňou rozísť. Tak sú stále spolu. Ona nespokojná, lebo napriek tomu, že to nemá ničím podložené, cíti, že takto by to veru byť nemalo. On príliš lenivý alebo možno ustráchaný z možnej samoty na to, aby si priznal, že toto skutočne nie je to pravé orechové.
Možno spolu ešte nejaký ten čas počkajú na nejaký výrazný impulz (jeden z nich stretne niekoho, s kým to riadne zaiskrí, prípadne ho pracovne preložia do Fínska). A možno spolu zostarnú. Ona bude nevrlo vyvárať v kuchyni, kým si on bude potichučky lúštiť krížovky v pracovni a keď sa ho na niečo malicherné spýta, tak na ňu bude nervózne vrčať. Idyla.
Skoro mi zabehlo. Ja teda vážne neviem, či je to bežné, a otvorene sa priznám, že v tomto som trošku konzervatívna. Ja neviem, či som niekedy chlapa vôbec prvá pozvala na kávu, nieto ešte takéto závažné prevzatie iniciatívy.
Pokračoval: „Problém je, že to nebolo tak celkom zo srandy...“„A čo si jej na to odpovedal?“ „Božechráň.“
Pretože sa mu nepáči. Je milá, inteligentná, fajn. Ale jemu sa nepáči. Nepriťahuje ho. Asi som sa zatvárila neurčito, či nebodaj v mojej reakcií nesprávne identifikoval pobúrenie, lebo sa hneď začal obhajovať: „No chodila by si s niekým, kto je síce fajn, a veselo s ním je, ale proste ani náhodou by si sa s ním nechcela vyspať, lebo ťa vôbec nepriťahuje? Nevravím, že je to najpodstatnejšia vec, ale určite je dôležitá, nie?“
„Nechodila. A tomu ver, že je dôležitá.“ Podľa mňa to bez toho jednoducho nejde. A tomu verím. Dokonca navrhujem, aby chodenie s niekým, kto nás nepriťahuje bolo vyhlásené za vrcholne neodporúčané! Nechcela by som chlapa, čo by ma mal rád, ale by som sa mu ako žena nepáčila. Ani keby som ho milovala úplne najviac na svete. Čo si budeme hovoriť. Je jasné, že dvaja si musia rozumieť, byť dobrými priateľmi, že je to o duši, kompatibilite, spriaznenosti a tak ďalej, ale to nestačí. Aspoň na začiatku nie. To postačí po desiatkach rokov spoločného života. Možno práve to jediné zostane, ale to je iná debata. My sme ešte stále ľudia pred tridsiatkou a zmieriť sa s tým, čo sa nám naskytne len preto, že sa momentálne nič iné nečrtá, je pre mňa mrhanie energiou.
„Vieš, ale ja sa bojím, že keď budem ešte nejaký čas sám, a už to bude pridlho, tak nad ňou ako nad možnou partnerkou začnem uvažovať. Lebo nič lepšie sa nevyskytlo.“
Po tejto vete ma prefackala moja empatia, keď som si predstavila byť v koži zaľúbeného dievčaťa, ktoré si namýšľa šťastie, a pritom pre toho svojho je LEN druhou najlepšou možnosťou s tým, že on si to aj v takomto znení uvedomuje. Ležať vedľa chlapa, ktorý pri partnerke spí ako keby to bola jeho sestra... Uff. Au. Nechcela by som.
Pripomenulo mi to príbeh niekoho úplne iného, ktorý sa odohráva niekde úplne inde. Dvaja sa stretli. Mali sa o čom rozprávať, tak sa začali stretávať častejšie. Ani nevedeli kedy a ako, ocitli sa vo vážnom vzťahu v štýle- voláme si, keď prídeme do práce, voláme si, keď z nej odchádzame, keď jeden, či druhý ide do obchodu, alebo na pivo s kamošmi. On stále častejšie hľadal dôvody, prečo sa s ňou nemohol stretnúť, ona stále častejšie detinsky písala urazené sms a potom si do rána vypla telefón. On si uvedomil, že ani po vyše roku sa do nej nezamiloval, že ho nezačala priťahovať. Možno dúfal, že sa jedného dňa vedľa nej zobudí, pozrie na ňu a bude to tam. Premkne ho tá iskra, vášeň a hotovo. Problém vyriešený, Lenže ono to nejako neprichádzalo a on nemal konkrétny dôvod, prečo sa s ňou rozísť. Tak sú stále spolu. Ona nespokojná, lebo napriek tomu, že to nemá ničím podložené, cíti, že takto by to veru byť nemalo. On príliš lenivý alebo možno ustráchaný z možnej samoty na to, aby si priznal, že toto skutočne nie je to pravé orechové.
Možno spolu ešte nejaký ten čas počkajú na nejaký výrazný impulz (jeden z nich stretne niekoho, s kým to riadne zaiskrí, prípadne ho pracovne preložia do Fínska). A možno spolu zostarnú. Ona bude nevrlo vyvárať v kuchyni, kým si on bude potichučky lúštiť krížovky v pracovni a keď sa ho na niečo malicherné spýta, tak na ňu bude nervózne vrčať. Idyla.
utorok 29. decembra 2009
Dokonalý pár
Bývali sme spolu na intráku v Mlynskej doline niečo cez dva roky. Myslím, že aj keď sa neuvidíme aj pätnásť rokov, naše ďalšie stretnutie bude vždy rovnaké. Ako keby sme sa videli predvčerom, ako keby sa nič nezmenilo, napriek tomu, že už teraz je všetko v našich životoch inak ako vtedy.
Nemala rada čačky mačky, vyznala sa v elektronike viac ako v tom, kto je momentálne celebrita, kto je „in“. Nenosila mejkap, nefarbila si vlasy, nezaoberala sa módou. Všetci ju mali radi, lebo bola milá, nekonfliktná a vždy pomohla. Úplne každému. Mala priateľa, dlhovlasého, v istom zmysle geniálneho, každý ho volal Ježiško, pre jeho dobré modré oči, dlhé vlasy a briadku. Pre nás všetkých boli prototypom dokonalého páru. Našli sa. Stavali snehuliaky, púšťali šarkany a pomedzi to sa dokázali rozprávať o témach, ktoré ani nezvládnem pomenovať. Ona mu varila obedy aj večere, nakupovala rožky, varila mu čaj. On sa neustále rýpal v počítači, alebo niečo pájkoval v kuchynke, prípadne sa s nami opíjal.
O tom, ako to bolo ďalej viem viac menej len od nej a ešte od našej ďalšej spolubývajúcej. Po škole obaja išli na doktorandské. Ona po roku zistila, že to nie je pre ňu a odišla za prácou do Čiech. Práca ju baví, s kolegami si rozumie, kúpila si staršie auto, chodí na výlety do hôr. On zostal v Bratislave, nevedel tak celkom, čo ďalej, ale apriori odmietal, že by mohol prísť skúsiť šťastie tam, kde ona. Stále viac si uvedomovala, že jeho postoj ku všetkému a všetkým je negatívny. Už nestavali snehuliaky, šarkany tiež zostávali pri zemi. Z jeho reakcií zisťovala, že ju nerešpektuje a očakáva, že ona sa bude vo všetkom prispôsobovať jemu, že o jej šťastie tu vlastne vôbec nejde.
Skončila to. Už ani neviem po koľkých rokoch. Piatich? Siedmich? Je to jedno. Jeho to zlomilo. Aj sa snažil, aj sľuboval. Neskoro. Písal jej zúfalé slová, neskôr vyhrážky sebevraždou, alebo tým, že sa už nebude stretávať s nikým z ich spoločných priateľov. Opíjal sa, nadával na celý svet, vykrikoval, že ho zradila, zničila ho, urobil niekoľko veľkých scén. To mi povedala pred rokom.
Ja som ho potom stretla v lete na jednom festivale. Usmiateho, mokrého, zablateného. Aj ja som vyzerala podobne. Skákali sme spolu na Zónu A. Na druhý deň prišla aj jeho nová priateľka. Pekná, milá, sympatická. Začal organizovať chaty, splavy, vídala som ho korčuľovať v Avione.
S ňou som sa stretla klasicky, na Vianoce. Nemala o ňom žiadne správy. Povedala som, čo som vedela. Úprimne sa potešila, že je v poriadku, že žije a že žije naozaj a naplno. Celý rok ju trápili jeho slová, vyhrážky aj výčitky. Zmenil svoj negatívny prístup, tešil sa zo života, otvoril sa, je aktívnejší, veselší. Povzdychli sme si takmer súčasne: „Škoda, že sa k tomuto stavu musel dopracovať takto, odrazením sa od dna.“ A ona otvorene skonštatovala: „Bola to z veľkej časti moja vina, roky som na všetko kývala, roky som nič nežiadala, nič nevyčítala, nepovedala „nie“ a potom, keď som si raz dovolila ísť si za svojim, tak sa tým všetko zničilo.“ Jednoducho to nečakal, nevedel s dovtedy nepoznanou situáciou narábať a tak to radšej kompletne posral.
Aj takto niekedy končia príbehy prototypov dokonalých párov...
Nemala rada čačky mačky, vyznala sa v elektronike viac ako v tom, kto je momentálne celebrita, kto je „in“. Nenosila mejkap, nefarbila si vlasy, nezaoberala sa módou. Všetci ju mali radi, lebo bola milá, nekonfliktná a vždy pomohla. Úplne každému. Mala priateľa, dlhovlasého, v istom zmysle geniálneho, každý ho volal Ježiško, pre jeho dobré modré oči, dlhé vlasy a briadku. Pre nás všetkých boli prototypom dokonalého páru. Našli sa. Stavali snehuliaky, púšťali šarkany a pomedzi to sa dokázali rozprávať o témach, ktoré ani nezvládnem pomenovať. Ona mu varila obedy aj večere, nakupovala rožky, varila mu čaj. On sa neustále rýpal v počítači, alebo niečo pájkoval v kuchynke, prípadne sa s nami opíjal.
O tom, ako to bolo ďalej viem viac menej len od nej a ešte od našej ďalšej spolubývajúcej. Po škole obaja išli na doktorandské. Ona po roku zistila, že to nie je pre ňu a odišla za prácou do Čiech. Práca ju baví, s kolegami si rozumie, kúpila si staršie auto, chodí na výlety do hôr. On zostal v Bratislave, nevedel tak celkom, čo ďalej, ale apriori odmietal, že by mohol prísť skúsiť šťastie tam, kde ona. Stále viac si uvedomovala, že jeho postoj ku všetkému a všetkým je negatívny. Už nestavali snehuliaky, šarkany tiež zostávali pri zemi. Z jeho reakcií zisťovala, že ju nerešpektuje a očakáva, že ona sa bude vo všetkom prispôsobovať jemu, že o jej šťastie tu vlastne vôbec nejde.
Skončila to. Už ani neviem po koľkých rokoch. Piatich? Siedmich? Je to jedno. Jeho to zlomilo. Aj sa snažil, aj sľuboval. Neskoro. Písal jej zúfalé slová, neskôr vyhrážky sebevraždou, alebo tým, že sa už nebude stretávať s nikým z ich spoločných priateľov. Opíjal sa, nadával na celý svet, vykrikoval, že ho zradila, zničila ho, urobil niekoľko veľkých scén. To mi povedala pred rokom.
Ja som ho potom stretla v lete na jednom festivale. Usmiateho, mokrého, zablateného. Aj ja som vyzerala podobne. Skákali sme spolu na Zónu A. Na druhý deň prišla aj jeho nová priateľka. Pekná, milá, sympatická. Začal organizovať chaty, splavy, vídala som ho korčuľovať v Avione.
S ňou som sa stretla klasicky, na Vianoce. Nemala o ňom žiadne správy. Povedala som, čo som vedela. Úprimne sa potešila, že je v poriadku, že žije a že žije naozaj a naplno. Celý rok ju trápili jeho slová, vyhrážky aj výčitky. Zmenil svoj negatívny prístup, tešil sa zo života, otvoril sa, je aktívnejší, veselší. Povzdychli sme si takmer súčasne: „Škoda, že sa k tomuto stavu musel dopracovať takto, odrazením sa od dna.“ A ona otvorene skonštatovala: „Bola to z veľkej časti moja vina, roky som na všetko kývala, roky som nič nežiadala, nič nevyčítala, nepovedala „nie“ a potom, keď som si raz dovolila ísť si za svojim, tak sa tým všetko zničilo.“ Jednoducho to nečakal, nevedel s dovtedy nepoznanou situáciou narábať a tak to radšej kompletne posral.
Aj takto niekedy končia príbehy prototypov dokonalých párov...
nedeľa 6. decembra 2009
štvrtok 3. decembra 2009
Predvianočný rozhovor
Reed: Skočíme do lesa, nazbierame trocha čečiny a spravíme si adventný veniec.
Nick: Hej, môžeme.
Reed: Keď už máme umelý stromček, nech máme aspoň vôňu Vianoc doma. Teda okrem tej, ktorú naprdíš z vianočnej kapustnice.
Nick: Hej, môžeme.
Reed: Keď už máme umelý stromček, nech máme aspoň vôňu Vianoc doma. Teda okrem tej, ktorú naprdíš z vianočnej kapustnice.
štvrtok 5. novembra 2009
Billboardy na zamyslenie
Billboardy k voľbám do VÚC sú všade.
"Viac kultúry - menej drog pre deti v Petržalke."
Nie náhodou žiadne drogy pre deti v Petržalke? Či schválime novú funkciu verejného dealera pre deti a mládež?
"Dobrý záhradník presadí všetko."
Mňa rodičia vždy učili, že dobrý záhradník pohnojí všetko.
"Náš župan, Pavol Frešo"
Keby som si po každej sprche hodil na seba Freša, ehm, no neviem si to predstaviť. Myslím, že sa dal aj lepší slogan do VÚC vymyslieť.
A na záver už len perla.
"Sľubovať občanom to, čo chcú počuť, je jednoduché. To nerobím!" S podtitulom "Som otvorený kandidát."
Áno, otvorený vieme komu. Voldemortovi.
"Viac kultúry - menej drog pre deti v Petržalke."
Nie náhodou žiadne drogy pre deti v Petržalke? Či schválime novú funkciu verejného dealera pre deti a mládež?
"Dobrý záhradník presadí všetko."
Mňa rodičia vždy učili, že dobrý záhradník pohnojí všetko.
"Náš župan, Pavol Frešo"
Keby som si po každej sprche hodil na seba Freša, ehm, no neviem si to predstaviť. Myslím, že sa dal aj lepší slogan do VÚC vymyslieť.
A na záver už len perla.
"Sľubovať občanom to, čo chcú počuť, je jednoduché. To nerobím!" S podtitulom "Som otvorený kandidát."
Áno, otvorený vieme komu. Voldemortovi.
nedeľa 1. novembra 2009
Kniha
Prásk, a prvá padla.
Prásk, a druhá padla.
Tresk, tretia, štvrtá padla.
Muchy padali ako v boji.
Reed s dákou staršou knižkou v ruke je neúprosný.
Prásk, ôsma mucha padla.
No až po boji sme si všimli, že knižka názov mala.
"Milovník a priateľ zvierat".
Prásk, a druhá padla.
Tresk, tretia, štvrtá padla.
Muchy padali ako v boji.
Reed s dákou staršou knižkou v ruke je neúprosný.
Prásk, ôsma mucha padla.
No až po boji sme si všimli, že knižka názov mala.
"Milovník a priateľ zvierat".
sobota 31. októbra 2009
Na ceste
Po ceste odtiaľ tam ( veď vieš, preč odtiaľto, niekam inam) za volantom mám vždy hlavu plnú myšlienok, ktoré zdajú sa mi krásne a hodné zaznamenania. Píšem si v hlave zvukomalebné eseje, ktoré zmiznú hneď, ako dorazím a málokedy je mi za nimi smutno. Možno len v tých chvíľkach, keď sedím pred čistým hárkom papiera a on na mňa kričí: „No tak, popíš ma, daj mi obsah, daj mi zmysel.“ A ja sa mu vtedy snažím vysvetliť, že ja nie som tá, ktorá by mala dávať iným zmysel ich existencie. Stačí definovať ten svoj vlastný a sama pre seba. Dosť závažná misia sama o sebe, nemyslíš?
Včera som zasa tak maľovala v duchu melódie hlbokých a krásnych viet. Poznáš ma, aká vtedy som. Strapatá a rozjarená. Jesenné slnko sa akurát chystalo zmeniť farbu dňa. Z pravej strany na mňa láskyplne sálalo teplo jeho červenožltej ohnivej gule, vľavo moju hlavu ochladzovali obrysy chladivo zimnobieleho mesiaca. Jemné spŕšky veselých oranžových listov dláždili mi cestu, ktorú poznám lepšie než čiary na vlastnej dlani. To dokáže len október. Nesmej sa mi, skutočne ma niečo také dokáže ohúriť. Absolútna rovnováha, na ktorú som mala nulový vplyv a predsa tu bola.
A vtedy som sa spamätala. Stačí sa nadýchnuť a usmiať. Stačí sa tešiť a niekoho potešiť. Napríklad teba. Stačí sa pozerať a počúvať. Vychutnávať chuťovky aj prekážky, spievať, objímať a ľúbiť.
Schopnosť radovať sa nech je moja najlepšia priateľka, žmurknutie okoloidúceho mojím keksíkom ku káve a smiech mojím životným partnerom.
Včera som zasa tak maľovala v duchu melódie hlbokých a krásnych viet. Poznáš ma, aká vtedy som. Strapatá a rozjarená. Jesenné slnko sa akurát chystalo zmeniť farbu dňa. Z pravej strany na mňa láskyplne sálalo teplo jeho červenožltej ohnivej gule, vľavo moju hlavu ochladzovali obrysy chladivo zimnobieleho mesiaca. Jemné spŕšky veselých oranžových listov dláždili mi cestu, ktorú poznám lepšie než čiary na vlastnej dlani. To dokáže len október. Nesmej sa mi, skutočne ma niečo také dokáže ohúriť. Absolútna rovnováha, na ktorú som mala nulový vplyv a predsa tu bola.
A vtedy som sa spamätala. Stačí sa nadýchnuť a usmiať. Stačí sa tešiť a niekoho potešiť. Napríklad teba. Stačí sa pozerať a počúvať. Vychutnávať chuťovky aj prekážky, spievať, objímať a ľúbiť.
Schopnosť radovať sa nech je moja najlepšia priateľka, žmurknutie okoloidúceho mojím keksíkom ku káve a smiech mojím životným partnerom.
štvrtok 16. júla 2009
Leto
Tá vôňa búrky. Ten pocit, že som a zároveň absolútne nie som sama. Tá vyrovnanosť a zvláštny pokoj. Tá túžba opäť pocítiť otrasy, zažiť očakávanie, prekvapenie, bez varovania, bez vyvinutej snahy. Zaľúbiť sa, mať horúce zimomriavky. Cítiť, že všetko bude iné. Krajšie, farebnejšie, nežnejšie, voňavejšie... Aspoň na pár minút. Snívanie s otvorenými očami a šteklivo nežné sny s očami zatvorenými.
Úsmev, zvlenené vlasy, šaty ľahučké ako pavučinka, krehkosť a sila v jednom.
Hlboké tmavé oči a ešte hlbšie rozhovory končiace ľahkou absurdnosťou. Také môžem. Bez riešenia, bez obáv, bez postranných úmyslov.
Veľa pieh a veľa slnečníc. Veľa tešenia a prekonané očakávania. Závan dospelosti a detinská natešenosť.
Ľudia, krásne duše, príjemné hlasy, náhodné stretnutia, zvonivé smiechy. To čaro interakcie. Tá krása spoznávania.
Tá nádhera blízkosti a tolerancie. Vedomie skutočného priateľstva a medziľudskej lásky.
Také je zatiaľ toto leto...Dnes. Aké bude zajtra?
Ďalšie z nezabudnuteľných.
Úsmev, zvlenené vlasy, šaty ľahučké ako pavučinka, krehkosť a sila v jednom.
Hlboké tmavé oči a ešte hlbšie rozhovory končiace ľahkou absurdnosťou. Také môžem. Bez riešenia, bez obáv, bez postranných úmyslov.
Veľa pieh a veľa slnečníc. Veľa tešenia a prekonané očakávania. Závan dospelosti a detinská natešenosť.
Ľudia, krásne duše, príjemné hlasy, náhodné stretnutia, zvonivé smiechy. To čaro interakcie. Tá krása spoznávania.
Tá nádhera blízkosti a tolerancie. Vedomie skutočného priateľstva a medziľudskej lásky.
Také je zatiaľ toto leto...Dnes. Aké bude zajtra?
Ďalšie z nezabudnuteľných.
utorok 9. júna 2009
Najväčší futbalový fanúšik
S Reedom sme zistili, že som sa stal futbalovým fanúšikom.
Poznám všetkých.
Google images, kľúčové slovo shirtless.
Čože?
Kaká do Realu Madrid?
A keď dobre vyzerá, tak nech kaká.
Poznám všetkých.
Google images, kľúčové slovo shirtless.
Čože?
Kaká do Realu Madrid?
A keď dobre vyzerá, tak nech kaká.
piatok 22. mája 2009
Medzi dažďami
Čím viac snov si splním, tým menej sa odvážim snívať o tom, na čo nemám dosah. Pokračujem v plnení realistických túžob štýlom krok sun krok. Tanečným krokom v rytme rýchlej samby bežím, bežím, vydržím až kým sa mi úplne nezatočí hlava a nespadnem tvárou na parket zhotovený z predraženého mramoru. Krásneho s dlhou životnosťou kruto tvrdého, realisticky chladného. Bude tu, aj keď ja už nebudem. Rozbijem si čelo a skropím jeho chlad horúcou krvou? Zohreje ho aspoň na pár sekúnd?
Každá jazva, každá vráska píše do knihy môjho života neopakovateľnú šmirgľovaciu kapitolu. Obrúsená ako okruhliak ležiaci v potoku, v ktorom pretiekli tisícročia nežnej vody plnej drsného piesku, do ktorého sem tam ťukol nejaký väčší kameň a zanechal jamku, prasklinku, blúdim tmavým mestom s vôňou májového dažďa.
... a snažím sa opäť nájsť tú schopnosť nebojácne cítiť.
Každá jazva, každá vráska píše do knihy môjho života neopakovateľnú šmirgľovaciu kapitolu. Obrúsená ako okruhliak ležiaci v potoku, v ktorom pretiekli tisícročia nežnej vody plnej drsného piesku, do ktorého sem tam ťukol nejaký väčší kameň a zanechal jamku, prasklinku, blúdim tmavým mestom s vôňou májového dažďa.
... a snažím sa opäť nájsť tú schopnosť nebojácne cítiť.
pondelok 4. mája 2009
Sandra Bullock ako počítačová expertka
Cez predĺžený víkend som si pozrel film The Net so Sandrou Bullock. Filmy s počítačovou tématikou ma bavia, ako inak, som ítečkár. Ale nie ten typický. Žiadne mastné vlasy, veľké brucho, zlé oblečenie a ešte horšie vystupovanie. Božechráň.
Vždy sa na nich veľmi dobre zabavím. Na filmoch, nie ítečkároch. Na tom, ako ľahko vystopujú, kde sa človek nachádza len na základe nicku na dákom nezmyselnom chate. Alebo ako sa 10-timi stlačeniami klávesov hacknú do FBI centra a pod. Alebo ako dokážu vystopovať človeka na základe IP adresy 75.200.345.18.
Áno, na základe IP adresy 75.200.345.18. Sandra Bullock alias slečna Benettová vymyslela nový pool IP adries. Položila na lopatky protokol IPv4. A to v roku 1995, kedy bol tento film natočený. No ja teraz len nechápem, prečo jej výdobytok neimplementovali a stále dačo tárajú o IPv6 :) Najlepší by bol IPvBullock.
P.S.: Pre neznalých, tak v IPv4 je IP adresa 32 bitové číslo, kde každé číslo je 8 bitové, teda v rozsahu(0-255). Maximálne číslo je teda možné 255 a nie 345.
Vždy sa na nich veľmi dobre zabavím. Na filmoch, nie ítečkároch. Na tom, ako ľahko vystopujú, kde sa človek nachádza len na základe nicku na dákom nezmyselnom chate. Alebo ako sa 10-timi stlačeniami klávesov hacknú do FBI centra a pod. Alebo ako dokážu vystopovať človeka na základe IP adresy 75.200.345.18.
Áno, na základe IP adresy 75.200.345.18. Sandra Bullock alias slečna Benettová vymyslela nový pool IP adries. Položila na lopatky protokol IPv4. A to v roku 1995, kedy bol tento film natočený. No ja teraz len nechápem, prečo jej výdobytok neimplementovali a stále dačo tárajú o IPv6 :) Najlepší by bol IPvBullock.
P.S.: Pre neznalých, tak v IPv4 je IP adresa 32 bitové číslo, kde každé číslo je 8 bitové, teda v rozsahu(0-255). Maximálne číslo je teda možné 255 a nie 345.
streda 29. apríla 2009
Cestou do práce
Adela Banášová: Skúste si tipnúť, koľko trvá pesnička High od Lighthouse Family.
Poslucháčka: Podľa mňa tri minúty tridsať.
Reed: No podľa mňa viac, určite aj tri osemdesiat!
Nick: Škoda len, že toto nešlo do éteru.
Poslucháčka: Podľa mňa tri minúty tridsať.
Reed: No podľa mňa viac, určite aj tri osemdesiat!
Nick: Škoda len, že toto nešlo do éteru.
nedeľa 12. apríla 2009
Tajomstvo zázvorového čaju
Opäť raz prebudená zo sna. Zo smiechu, iskry v očiach a predstavy romantiky na Mont Martre zostala len kôpka ďalších krásnych spomienok, pár fotiek z Valentína, potôčik zaschýnajúcich slź a podupaná nádej.
Bez odpovedí, bez vysvetlenia. Čo si z toho vziať? Keď chcela som dať maximum a dostala to najkrutejšie "Neviem" aké si dokážem predstaviť.
Keď ramená sa ružovejú prvým opálením, ja namiesto sektom, hrnčekom čaju zo zázvora slávim svoj deň. Vraj očisťuje. Sedím sama a bosá, palce močím v šťavnatej tráve čítajúc slová kamarátov, známych nech splní sa, čo chcem. A ja viem, že ten, od ktorého chcela by som aspoň "Všetko naj" nepípne, nezazvoní...
Viem, je to tak lepšie, správne. Viem, ja som povedala zbohom, ja som zbalila jeho veci. Lebo som musela. Viem, že by to nešlo. Viem to, veľmi dobre to viem. Viem tiež, že jednoduchšie je zmazať, neriešiť, ísť ďalej.
Hovorila som si, že to bola chyba, omyl, nemala som do toho ísť, koledovala som si. Ale dnes viem, že to stálo za to. Z pálenia mostov som už vyrástla a budem dúfať, že aj on. A možno raz sa nám niekde stretnú oči a my sa usmejeme. A možno prídu aj odpovede a možno vôbec nie. To už nie je na mne...
Ja ale dnes neľutujem nič.
Nie, neľutujem nič
Nie! Vôbec nič...
Nie! Neľutujem nič,
ani dobro, čo sa mi prihodilo,
ani zlo, všetko mi to je úplne jedno!
Nie! Vôbec nič...
Nie! Neľutujem nič.
Je to zaplatené, zmetené, zabudnuté.
Kašlem na minulosť!
Svojimi spomienkami
som podpálila oheň
mojich zármutkov, mojich potešení,
už ich nepotrebujem!
Sfúkla som lásky
s ich chvením.
Zmietla navždy.
Začínam znova na nule…
Nie! Vôbec nič...
Nie! Neľutujem nič.
ani dobro, čo sa mi prihodilo,
ani zlo, všetko mi to je úplne jedno!
Nie! Vôbec nič...
Nie! Neľutujem nič.
Pretože môj život, pretože moje radosti
dnes začínajú s tebou.
pondelok 6. apríla 2009
Ťažká symbolika alebo Slepá ulica
Myslela som si, že presne viem, kam smerujem. Vedela som, že tá cesta nebude jednoduchá, mala som dosť jasnú predstavu o prekážkach, ktoré ma na nej môžu čakať, ale odhodlala som sa.
Cestu som si užívala. Niektoré momenty boli doslova čarovné (a to hovorím bez nejakého zveličovania). Prišli aj menej krásne časti, ale to už k cestám tohoto druhu patrí. Mnohé nepríjemné zákruty snažiac sa nevnímať hlboký zráz vedľa cesty som síce prešla so stiahnutou ritkou, ale bez nejakej vážnejšej ujmy. Výtlkom a jamám som sa snažila vyhnúť, tie, ktorým som sa vyhnúť nezvládla mnou trochu zatriasli, ale neprinútili ma zastaviť. Bola som na moju povahu až podozrivo pokojná. Veď moje ešte stále zimné pneumatiky toho už dosť prežili, zvládnu aj toto.
Rádio sa v kopcoch správalo zvláštne, chvíľku hralo úplne čisto. Songy, ktoré môžem, ktoré mi robia radosť, ktoré si falošne a nahlas pospevujem. Miestami však začalo nepríjemne šušťať. Snažila som sa nevnímať ten nepríjemný zvuk s vedomím, že keď prejdem ďalší kilometer, zvuk bude opäť čistý. Blížila som sa tam, kde som chcela byť. S istotou som odbočila na úzku cestu, keď som si uvedomila, že toto nie je to miesto, kam som sa chcela dostať. Rádio začalo hučať tak, že mi skoro praskli bubienky. Chcela som ho vypnúť ale dobrú chvíľu úplne ignorovalo môju vôľu aj bolesť, ktorú mi ten zvuk spôsobuje. Pri tom hluku som sa uistila, že tu to veru nespoznávam. Zastavila som. Poobzerala som sa okolo seba a zistila, že môj cieľ presvitá spoza stromamov o uličku vedľa.
Pamätala som si, že za mnou je veľký priestor na cúvanie, široko ďaleko nebolo ani dušičky, tak som zaradila spiatočku a dupla na plyn s pocitom, že už sa len otočím a som na mieste určenia. Zrazu som počula ranu, pocítila náraz. Do prdele! Posunula som sa o pár metrov vpred, otočila volantom a vycúvala, tento krát už s istotou.
Za sebou som nechala skrivenú značku "Slepá ulica", ktorú som predtým z nepochopiteľných dôvodov nevidela a na zadnom nárazníku mi zostal riadne hlboký šrám. Viete, nie len po povrchu laku, ale taký ten hlboko do plechu, ktorý keď nedám čoskoro opraviť, tak začne hrdzavieť a ktovie, či sa tej hrdze potom budem vedieť zbaviť inak, ako výmenou celého nárazníka.
Cestu som si užívala. Niektoré momenty boli doslova čarovné (a to hovorím bez nejakého zveličovania). Prišli aj menej krásne časti, ale to už k cestám tohoto druhu patrí. Mnohé nepríjemné zákruty snažiac sa nevnímať hlboký zráz vedľa cesty som síce prešla so stiahnutou ritkou, ale bez nejakej vážnejšej ujmy. Výtlkom a jamám som sa snažila vyhnúť, tie, ktorým som sa vyhnúť nezvládla mnou trochu zatriasli, ale neprinútili ma zastaviť. Bola som na moju povahu až podozrivo pokojná. Veď moje ešte stále zimné pneumatiky toho už dosť prežili, zvládnu aj toto.
Rádio sa v kopcoch správalo zvláštne, chvíľku hralo úplne čisto. Songy, ktoré môžem, ktoré mi robia radosť, ktoré si falošne a nahlas pospevujem. Miestami však začalo nepríjemne šušťať. Snažila som sa nevnímať ten nepríjemný zvuk s vedomím, že keď prejdem ďalší kilometer, zvuk bude opäť čistý. Blížila som sa tam, kde som chcela byť. S istotou som odbočila na úzku cestu, keď som si uvedomila, že toto nie je to miesto, kam som sa chcela dostať. Rádio začalo hučať tak, že mi skoro praskli bubienky. Chcela som ho vypnúť ale dobrú chvíľu úplne ignorovalo môju vôľu aj bolesť, ktorú mi ten zvuk spôsobuje. Pri tom hluku som sa uistila, že tu to veru nespoznávam. Zastavila som. Poobzerala som sa okolo seba a zistila, že môj cieľ presvitá spoza stromamov o uličku vedľa.
Pamätala som si, že za mnou je veľký priestor na cúvanie, široko ďaleko nebolo ani dušičky, tak som zaradila spiatočku a dupla na plyn s pocitom, že už sa len otočím a som na mieste určenia. Zrazu som počula ranu, pocítila náraz. Do prdele! Posunula som sa o pár metrov vpred, otočila volantom a vycúvala, tento krát už s istotou.
Za sebou som nechala skrivenú značku "Slepá ulica", ktorú som predtým z nepochopiteľných dôvodov nevidela a na zadnom nárazníku mi zostal riadne hlboký šrám. Viete, nie len po povrchu laku, ale taký ten hlboko do plechu, ktorý keď nedám čoskoro opraviť, tak začne hrdzavieť a ktovie, či sa tej hrdze potom budem vedieť zbaviť inak, ako výmenou celého nárazníka.
nedeľa 5. apríla 2009
Prechádzka
Včera sme sa boli s Reedom prejsť po okolí. Konečne prišla jar a tak sme si spríjemnili deň prechádzkou.
Zašli sme aj na neďalekú priehradu. No všade okolo jazera samá špina, bordel, odpad. Smutný pohľad.
Cestou z priehrady nám oproti šli na aute asi piati mladí ľudia s cieľom "zabaviť sa", v preklade opiť sa a nechať bordel pri priehrade.
Z auta sme aj započuli našim smerom: "Buzeranti!".
A potom mi došlo, kto tam taký bordel spravil. Ten, kto má to isté aj v hlave. Bordel, špinu, odpad.
No bordel pri priehrade sa dá celkom ľahko vyčistiť, ale kto vyčistí a uprace bordel v ich hlave? Smutný to pohľad, smutný.
Zašli sme aj na neďalekú priehradu. No všade okolo jazera samá špina, bordel, odpad. Smutný pohľad.
Cestou z priehrady nám oproti šli na aute asi piati mladí ľudia s cieľom "zabaviť sa", v preklade opiť sa a nechať bordel pri priehrade.
Z auta sme aj započuli našim smerom: "Buzeranti!".
A potom mi došlo, kto tam taký bordel spravil. Ten, kto má to isté aj v hlave. Bordel, špinu, odpad.
No bordel pri priehrade sa dá celkom ľahko vyčistiť, ale kto vyčistí a uprace bordel v ich hlave? Smutný to pohľad, smutný.
utorok 31. marca 2009
Glosa: Súhlasím aj so zlým ujom
Pri pozeraní televíznej debaty kandidátov na prezidenta našej rodnej hrudy ma zaujala otázka týkajúca sa registrovaného partnerstva. Musím súhlasiť aj so zlým ujom. Ani ja nechcem, aby ma dieťa oslovovalo "mama"! Tu končí každý špás.