Dokonalý pár

Bývali sme spolu na intráku v Mlynskej doline niečo cez dva roky. Myslím, že aj keď sa neuvidíme aj pätnásť rokov, naše ďalšie stretnutie bude vždy rovnaké. Ako keby sme sa videli predvčerom, ako keby sa nič nezmenilo, napriek tomu, že už teraz je všetko v našich životoch inak ako vtedy.

Nemala rada čačky mačky, vyznala sa v elektronike viac ako v tom, kto je momentálne celebrita, kto je „in“. Nenosila mejkap, nefarbila si vlasy, nezaoberala sa módou. Všetci ju mali radi, lebo bola milá, nekonfliktná a vždy pomohla. Úplne každému. Mala priateľa, dlhovlasého, v istom zmysle geniálneho, každý ho volal Ježiško, pre jeho dobré modré oči, dlhé vlasy a briadku. Pre nás všetkých boli prototypom dokonalého páru. Našli sa. Stavali snehuliaky, púšťali šarkany a pomedzi to sa dokázali rozprávať o témach, ktoré ani nezvládnem pomenovať. Ona mu varila obedy aj večere, nakupovala rožky, varila mu čaj. On sa neustále rýpal v počítači, alebo niečo pájkoval v kuchynke, prípadne sa s nami opíjal.

O tom, ako to bolo ďalej viem viac menej len od nej a ešte od našej ďalšej spolubývajúcej. Po škole obaja išli na doktorandské. Ona po roku zistila, že to nie je pre ňu a odišla za prácou do Čiech. Práca ju baví, s kolegami si rozumie, kúpila si staršie auto, chodí na výlety do hôr. On zostal v Bratislave, nevedel tak celkom, čo ďalej, ale apriori odmietal, že by mohol prísť skúsiť šťastie tam, kde ona. Stále viac si uvedomovala, že jeho postoj ku všetkému a všetkým je negatívny. Už nestavali snehuliaky, šarkany tiež zostávali pri zemi. Z jeho reakcií zisťovala, že ju nerešpektuje a očakáva, že ona sa bude vo všetkom prispôsobovať jemu, že o jej šťastie tu vlastne vôbec nejde.

Skončila to. Už ani neviem po koľkých rokoch. Piatich? Siedmich? Je to jedno. Jeho to zlomilo. Aj sa snažil, aj sľuboval. Neskoro. Písal jej zúfalé slová, neskôr vyhrážky sebevraždou, alebo tým, že sa už nebude stretávať s nikým z ich spoločných priateľov. Opíjal sa, nadával na celý svet, vykrikoval, že ho zradila, zničila ho, urobil niekoľko veľkých scén. To mi povedala pred rokom.

Ja som ho potom stretla v lete na jednom festivale. Usmiateho, mokrého, zablateného. Aj ja som vyzerala podobne. Skákali sme spolu na Zónu A. Na druhý deň prišla aj jeho nová priateľka. Pekná, milá, sympatická. Začal organizovať chaty, splavy, vídala som ho korčuľovať v Avione.

S ňou som sa stretla klasicky, na Vianoce. Nemala o ňom žiadne správy. Povedala som, čo som vedela. Úprimne sa potešila, že je v poriadku, že žije a že žije naozaj a naplno. Celý rok ju trápili jeho slová, vyhrážky aj výčitky. Zmenil svoj negatívny prístup, tešil sa zo života, otvoril sa, je aktívnejší, veselší. Povzdychli sme si takmer súčasne: „Škoda, že sa k tomuto stavu musel dopracovať takto, odrazením sa od dna.“ A ona otvorene skonštatovala: „Bola to z veľkej časti moja vina, roky som na všetko kývala, roky som nič nežiadala, nič nevyčítala, nepovedala „nie“ a potom, keď som si raz dovolila ísť si za svojim, tak sa tým všetko zničilo.“ Jednoducho to nečakal, nevedel s dovtedy nepoznanou situáciou narábať a tak to radšej kompletne posral.

Aj takto niekedy končia príbehy prototypov dokonalých párov...