Večerné filozofično o tomto svete, instantných vzťahoch a skutočnom priateľstve

Včera som bola na oslave narodenín dobrého kamaráta. Nevídame sa veľmi často, má už rodinku a dosť iný režim ako ja. Práve preto som bola rada, že máme príležitosť sa stretnúť. Čakala som, že sa zídeme stará partia z výšky, že bude sranda, že dáme tančeky a drinky. Prišla som na miesto určenia. Ja, on, a ešte jeden jeho kamarát. Pozval dvadsať ľudí, prišli sme dvaja. Rezervačka na veľkom stole na neho ziapala, že toto je trapas. Niektorí sa ozvali, že sú mimo mesto, republiku a možno aj kontinent. Niektorí sa neozvali vôbec a niektorí ani nezavolali naspäť, keď im volal on. Bolo nám fajn, ale videla som na ňom, že ho to mrzí, že sa ho tá ľahostajnosť dotkla. Pýtal sa, čo urobil zle? Mal dať vedieť mesiac vopred? Mal zavolať každému radšej dva krát? Mal pozvánku vycapiť na niektorú zo sociálnych sietí na internete? Neviem, každopádne to sklamalo nielen jeho.

Dnes som sa mala s niekým stretnúť na čaj. Sme kamaráti (alebo si to aspoň ja naivne myslím), ale spolupracujeme aj profesionálne. Práve preto som sa tešila, ako pôjdu pracovné veci bokom a zasa raz sa dobre porozprávame. Zrušil ma 15 minút pred stretnutím. Už som bola skoro tam. Niečo mu do toho vošlo. Možno niečo vážne, možno nie... Neviem, nepovedal. Cítila som sa ako ohrdnutá hračka, cítila som sa zle. Možno preto, lebo som sa na to stretnutie naozaj tešila. Možno preto, lebo ja by som toto nikomu neurobila bez supervážneho dôvodu, ktorý by som mu aj objasnila. A možno preto, lebo sa to stáva čím ďalej tým častejšie a zdá sa, že nie len mne. Asi hodinu som sa vozila po meste a išla naspäť domov. Keby nebolo mobilov, tak možno v tej čajovni na neho čakám ešte teraz.

Neviem, či je to splnom alebo januárom. Bola som dnes pár dlhých minút smutná. Smutná z toho, ako fungujeme v tomto rýchlom svete plnom instantných vzťahov a podivných priorít. Z toho, že si nevieme nájsť čas na priateľov. Ženieme sa za novými podnetmi a vzrušujúcimi zážitkami, prípadne za prachmi a kariérou a potom prídu pochmúrne stredňajšie večery, kedy sedíme v práci do noci a chytá nás depka z toho, že sme osamelí a nevieme, komu by sme mohli zavolať bez toho, aby sme mali pocit, že ho otravujeme. Počúvam o rozchodoch cez Facebook, o koncoch manželstiev, lebo sa už spolu nudia (po troch rokoch, alebo tak). Plánujem si posedenia pri víne pomaly mesiac dopredu a aj tak si nemôžem byť istá, že v lepšom prípade nebude hodinu meškať, prípadne ma rovno nezruší pár minút pred termínom. Kamarátky, čo si našli frajerov stratili moje číslo. Ani neviem, kedy ku mne niekto len tak spontánne prišiel na kafe. Ja som tiež nikoho dávno neprekvapila návštevou. Niekedy sa pomaly bojím zavolať, lebo všetci sú tak strašne bizi, že až. Prípadne ak volám dva krát za mesiac je to už príliš a vraj by som sa mala krotiť a netlačiť na pílu. To už čo je? Riešiť, či sa môžem ozvať priateľom? Zbláznil sa svet, alebo sme zcvokli my a zabudli sme si vážiť čas, spontánnosť a pozornosť tých, čo nás majú radi?

Ako to tak sledujem, tak si stále silnejšie uvedomujem, ako si vážim tých, ktorí zavolajú len tak, ktorí dodržia slovo, ktorí ma chcú vidieť, ktorí sa zaujímajú o to, ako sa mám a či som zdravá. Čo ma zavolajú na sushi, dovolenku do Tatier, nedeľňajší obed alebo do divadla. Ktorí sa potešia vždy, keď im nechám niekde čo i len písmenko, ktorým keď sa ozvem o jedenástej v noci, tak sú pripravení vypočuť a poradiť. A som rada, že sú, a že ich mám rada.