Jeden môj kamarát z výšky už pár mesiacov chodí s milou, sympatickou a veľmi peknou kočkou. Poznal ju dávno predtým, boli to roky. Myslím, že sa mu aj veľmi dlho páčila. Pýtala som sa ho, či ju ľúbi. Povedal: „Neviem.“ A okrem toho premýšľa o nejakej svojej kolegyni, lebo má niečo, čo jeho priateľka možno nemá. Možno. Nevie. Ale čo ak...?
Môj ďalší kamarát z výšky zbalil ženu, ktorá mala päť ročný vzťah. S niekým, s kým žila, plánovala budúcnosť, rodinu. Zlomil ju, zaľúbila sa do neho, opustila toho svojho. V tom sa on preľakol, zistil, že ju vlastne asi ani až tak nechce. Alebo chce? Nevedel. Lebo možno nie je tá pravá. Možno niekde inde je nejaká iná. Lepšia. Možno. Čo ak?
Včera sme s ešte ďalším kamarátom sedeli na pive. Hovoril mi o tom, ako sa stretol so svojou bývalou. Peknou, inteligentnou, milou, sympatickou, sexi. Nechal ju tuším pred rokom. Lebo ho to prestalo baviť, lebo to už nebolo také, ako keď sa o ňu musel snažiť. Lebo si nebol istý. Lebo nevedel. A teraz sa stretli po dlhšom čase a on sa na ňu pozeral, a začal nadobúdať dojem, že ju chce naspäť. Možno naozaj, a možno len preto, že by už niekoho chcel, tak skutočne. Alebo preto, lebo si uvedomil, že bol blbec, či preto, lebo sa opäť stala niekým, koho nemôže mať. Pripomenulo mi to moju prvú lásku. Nechal ma, lebo nevedel. O rok som dostala dlhosiahly mail o tom, aká to bola chyba a ako on už teda vie, že chce mňa, lebo za ten rok to skúšal s mnohými a nebolo to ono. Všetko pekné, v romantickom filme by sa to asi celé skončilo happy endom. Ale bolo neskoro. Už som bola niekde inde, a popravde aj s niekým iným. Páčilo sa mi ale, že on a aj spomínaný kamarát boli schopní nahlas povedať, že to posrali, že sú zmätení, že robia hovadiny. A tie robia aj ďalší v mojom okolí.
Nechcem sa teraz rozpisovať o tom, že aj ženy majú svoje muchy, že robia hlúposti, trápia mužov, nevedia, čo chcú a tak ďalej. To je síce fakt, ale iná debata. Ako sa tak pozerám okolo seba, počúvam kamarátky, kolegyne, spolubývajúce a sama zažívam svoje vlastné citové epizódky, začínam nadobúdať silný dojem, že je tuším akási móda, že chlapi nevedia. Alebo to tak možno bolo vždy, len ja mám doma nejaký exotický vzor, ktorý mi kriví optiku pri pohľade na to, ako to medzi ľuďmi môže fungovať.
Dvadsiatnici, tridsiatnici, ale aj štyridsiatnici nevedia, kto sú, či to, čo chcú, chcú naozaj, alebo sa im to len zdá. Nevedia, či za každým rohom nečaká náhodou niečo lepšie ako to, čo majú. Otvorené hranice, otvorené kompjútre, lacné paušály, lacné letenky, otvorené hlavy, uvoľnené slečny. More možností. A vy, milí páni neviete, tápete, hľadáte sa. Riešite vzťahy, ktoré ešte ani nezačali, len aby z toho preboha nevyplynula nejaka zodpovednosť. Alebo riešite tie, ktoré už trvajú, a zdá sa, že neexistuje žiadny problém. Pre istotu si ho vytvoríte. Lebo čo ak? A aj pri tom riešení vzťahov riešite vlastne len sami so sebou a len seba. Čo ja cítim, čo ja potrebujem, čo ja chcem... A ešte aj čakáte, že si všetko domyslíme a poprípade vyriešime za vás, alebo to tak nejako prejde samé. Tri štýýri, na môj povel hlavy do piesku! Vo väčšine prípadov pri tom celom absolútne neberiete ohľad na to, čo to vaše hľadanie, váhanie a tápanie a s tým spojené neuvážené činy, alebo prípadne absolútne žiadne činy, robia s ľuďmi okolo vás. Čo to robí s nami, ženami.
Hnevám sa na vás za to, a je mi vás aj tak nejako zvláštne ľúto. Neviem totiž, či za to môže doba, emancipácia, starostlivé slovenské mamičky, alebo mimozemšťania. Najjednoduchšie to ale asi bude zvaliť na Mars a Venušu. Chcela som napísať niečo o tom, že sa mi zdá, že ste stratili gule, ale ono to tak asi celkom nebude (teda pevne verím, že ich tam niekde v gatiach stále máte). Výsledkom tejto úvahy nebude absolútne nič. Pretože ja už ničomu nerozumiem. A čím som staršia, tým je to horšie. Tak sa teda všetci držme a verím, že nájdeme spoločnú reč. Niekedy, nejako...
