Sobota (ako vyšitá) – príbeh v zátvorkách

Na scéne sa objavili nové charaktery. (Možno na začiatok silné slovo. No pravdepodobnosť výstižnosti každým dňom stúpa.) V každom prípade pôvodne len Nickiho kamoši. S tromi z nich sme dnes dali sobotu ako vyšitú.

V rámci zachovania anonymity, ktorú si tu veľmi vážime, predstavenie bude krátke a zmätočné: Dve kreslené postavičky – volajme ich valasi (i keď pásť ovce sa zatiaľ pokúsil len jeden z nich, viac-menej neúspešne), a jeden LOLek (pôvodne som uvažoval nad označením vták Gabo, keď už sme pri tých večerníčkoch; žiaľ, ukázalo sa ako nevhodné), lebo Bolek trávil čas v žltých loptičkách v istom nemenovanom nákupnom centre (teda aspoň LOLek tvrdil, že ho tam odložil).

Pecosita a Charlie sa upratali k rodičom, a tak to dnes bolo len o Nickovi a mne. (Čitateľu, prosím, žiadne narážky – sme slušní a radi v centre pozornosti.)

Začali sme s LOLekom pod starým mostom. (Je to názov? Píše sa to s veľkým? Nicky, ja viem, že slovné spojenie „s veľkým“ ťa určite zaujme, no skús sa vyhnúť akýmkoľvek dvojzmyselným špekuláciám.) Korčule nás niesli svižným tempom po slnkom vyhriatej hrádzi (aké poetické) až k prvému bufetu, kde sme museli pekných štyridsaťpäťminút čakať na valachov (tu končí všetka poézia). Nakoniec sa valasi dovalili... ale bez plaviek. (A na tomto mieste už začíname tušiť, k čomu sa naši hrdinovia uchýlia v druhej časti príbehu.)

Zástavky boli pravidelné a determinované možnosťou zakúpenia tekutín, v spoločnosti označovaných ako minerálka a kofola. Išli ako na dračku – dovnútra (rozumej pitný režim) i von (rozumej potný režim). O druhej sme už sedeli v istej nemenovanej Markovej reštike v Čuňove.

(Pozor, nastáva zvrat, ktorý má každý dobrý a pikantný príbeh – úprimné priznanie, jedným slovom vyznanie:) Objednal som si pizzu a zjedol ju! Na svoju obhajobu uvediem len toľko, že zásady harmonickej a vyváženej stravy (zámerne používam označenie stravovacieho režimu, ktoré zodpovedá vyhláške F4 zo dňa 23. 6. 2006 prijatej v dôsledku šíriacich sa reakcií typu „ti jebe, že neješ mäso? ani jogurt? ani čokoládu? tak to je už choré!“) som porušil týmto len tretíkrát a uvedený pokrm neobsahoval mäso, cukor ani mlieko. (Howk.)

Napití (výlučne vodou a kofolou, hik!) a nadupaní (pizzou a podaktorí aj halászle – to sa aj [skloňu]je?) sme sa uchýlili k návratu. Slniečko pripekalo a podaktorých to motivovalo k zvláštnym hmatom. Hmaty zásadne viedli k vysokotóninovým recitálom jedného z valachov. (Valasi sú už raz takí.)

A potom prišiel čas sa rozlúčiť. Plavkári sa vyzuli (ááááááááááááááááááách – citoslovce úľavy) a tí z nás, ktorí si z nevysvetliteľných príčin (the truth is out there) plavky nevzali a nuda-kúpanie odmietli, sa pobrali svojou cestou (búúúúúúúúúúúúúúúúúúúú – citoslovce veď-vieme-čoho).

Prvý vliezol do vody LOLek vyhlasujúc, že voda je príjemná. (Bola. Ale fakt. Aj keď to píšem do zátvorky. No ale fakt bola! Príjemná!) A potom zrazu z nevysvetliteľných príčín (to už nebude náhoda, to bude karma) začali v Nickovej blízkosti dochnúť ryby. Samozrejme, nezaprel svoju slovenskú náturu a rybu nám ponúkol na večeru s tým, že na pravej ruke sa mu zachytila nejaká riasa, tak si to môžeme skombinovať. (Zásadám harmonickej a vyváženej stravy by to zodpovedalo.) A potom sa do tej vody v tej nádrži Nick praprosto vyšťal! (Absolútny koniec akejkoľvek harmónie a vyváženosti! Odmietol som sa do vody vrátiť. Podľa mojich výpočtov bude zase čistá až v roku 2046. To budem mať 67 rokov – som si vyrátal na kalkulačke, a k nádrži dokulhám o bakuľke plný nadšenia. Si predstavte, že by ste sa 40 rokov tešili, že sa znova okúpete. Neboli by ste nadšení?)

Na LOLeka a seba nemám čo nabonzovať. Boli sme slušní, svojim plávaním sme nerušili žiadne podvodné tvory (ani toho sumca, čo tu zabil to teľa – o ktorom, keď mi povedali, som sa skoro utopil), či rastlinky. Háčikom rybárov sme sa úspešne vyhli (to by bol úlovok!) a na blízkom brehu prebiehajúci „románik“ (ako to nazval Nick) dvoch chlapcov v strednom veku (rozumej okolo šestnásť) sme tolerovali napriek tomu, že to nie je normálne!

Domov sme došli nadšení a vyfľusnutí potom, čo sme si odkorčuľovali celú cestu späť pod starý most (tak s veľkým, či čo?). A koniec je rýchly a krátky... Koniec.

Psycholak

Keď som bol malý (náročky nepíšem „decko“, lebo to som asi ešte stále), tak sme s chalošmi zvykli stanovať u nás na záhrade.
Pretože nás vždy uprostred noci vyhnal vlastný strach z hororových príbehov, ktoré sme si rozprávali, nikdy sme v tom stane nevydržali do rána.

Okrem hrôzostrašných príhod bol najväčším strašiakom tzv. ucholak.

Včera Charlie jedného zabila v kuchyni papučou. Neviem presne, kde sa na treťom poschodí vzal – a radšej po tom ani nebudem pátrať. Dôležité je, že mi pripomenul, ako sme si s chalanmi pchali vatu do uší s cieľom predísť tomu, aby nám ucholak svojimi drobnými klieštikmi prestrihol ušný bubienok.

Teraz som už vraj veľký, no občas si želám, aby prišiel ucholak. Niektoré veci sa človeka jednoducho dotknú alebo ho vyhodia z koľaje ako električku na nábreží. Bol som vyhodený z koľaje. Nemyslel som, že sa mi stane, aby ma nejaký chlap vyhodil z koľaje...

A tak namiesto ucholaka prišiel psycholak. A ako ho ja len neznášam! Votrie sa do mňa v tom najhoršom momente a rýpe, rýpe, rýpe...

Chvalabohu :)



p.s.
Len, aby sa nezabudlo... Toto nie je o JP.
„Who the fuck is JP?“

Taký zvláštny deň

Plný radosti a najväčšieho sklamania. Ani vo sne by mi nenapadlo, že to, čo sa stane, je možné.

Posledná skúška tohto semestra úspešne za mnou, aj keď som to nečakala. Konečne prázdniny. Budem s ním, budeme vychádzkovať za ruky. Budeme sa milovať v tráve. Bude nám hej.

Mal konečne prísť na víkend. Nepríde. Ani dnes, ani zajtra, ani už asi nikdy.

Ešte stále tomu nemôžem uveriť, v jednej minúte do telefónu povie: „Už sa na teba veľmi teším, milujem ťa.“ V ďalšej: „ Asi naozaj bude lepšie, keď to skončíme.“

A to vraj na vierovyznaní nezáleží, keď sa dvaja milujú.

Hovno!

Ako môže povedať: „Ja ťa milujem, ale moja mamička nechce doma ateistku?“ Naozaj by som nikdy neverila, že je toto možné a už vôbec nie, že sa to stane nám. A vlastne...niekde v kútiku duše som to asi tušila.

Ako to mohol len tak vzdať? Teraz, keď som sa utvrdila v tom, že toto naozaj je „ono“. Aj Jasper povedal, že my dvaja spolu vyžarujeme niečo, čo sa len tak nevidí.

Miliónkrát sme sa o tom bavili. Vždy prišlo uisťovanie, že všetko zvládneme, že príde žiť sem, že budeme spolu a všetko bude ružové. Že jemu to nevadí. Nech si maminka a ktokoľvek, hovorí čokoľvek.

Škrt cez rozpočet. To, čo nás držalo nad vodou, dočasnosť odlúčenia a nádej na to, že budeme konečne spolu nie je pravda. Všetko sa zmenilo. Klinec do rakvy.

Prečo vždy, keď už uverím, tak je všetko inak? Chcela by som mu vidieť do hlavy. Chcela by som vedieť, ako to všetko naozaj bolo.

Prečo ho milujem, aj keď sa vedel takto vzdať? Alebo to bola odvaha? Prečo podľahol tlakom? Prečo mi radšej nepovie, že už ma nemá rád a namiesto toho mi v nocí volá a necháva odkazy, v ktorých mi znova a znova vyznáva lásku? Prečo túžim, aby som sa ráno zobudila so zistením, že to bola len ďalšia nočná mora a všetko je v poriadku?

Chcela by som niečo urobiť, ale nemôžem. Nie je čo. On sa rozhodol. Vybral si jednoduchšiu cestu. Alebo nie? Neviem. Ja by som sa asi nedokázala vzdať lásky, nevzala by som si na triko to, že som sa možno vzdala toho jediného skutočného. Ale bojovali sme dlho, vlastne od začiatku do konca. S osudom, s rodinou, s diaľkou. Vybili sa mu baterky.

Môžem sa teraz pohnúť ďalej? Áno, dá sa to. Bude sa dať. Niekedy. Už zasa. Poznám to, len už strácam energiu. Rozumovo všetko zdôvodnené už len otupiť tú bolesť, vymazať city. Ako jednoducho to znie.

Koľkokrát ešte?

Ja už nechcem. Nechcem milovať a ... Nechcem cítiť tú bezmocnosť. Viem, to ma prejde, ale ja už vážne nechcem takéto zvláštne dni.



PS: Chápem, že narušujem celkovú atmosféru tohto blogu, ale snáď to prežijete a snáď tu nebudem otravovať vzduch pridlho.

Ako sme s Reedom zisťovali, či je JP gay

„Prídeš o 18:45, počkáš na mňa pri mašine na sladkosti a ja ti ho ukážem. Ale nepriznám sa k tebe.“
„Tak ako budem vedieť, že je to on?“
„Veď nejako žmurknem alebo ho pozdravím, to už budeš vedieť.“
„Dobre. Sme dohodnutí. Budem tam.“
„Ale spýtaj sa ho najprv na vek, keď bude mať pod dvadsať, tak nato kašleme.“
„Rozkaz. Vykonám“
Plán pripravený. Už len vymyslieť formuláciu a nepomýliť si JP s iným teenagerom.

„Už je vnútri, sedí na gauči a má zelené tričko bez rukávov. Nechcem ťa nejako súriť, ale už by si mala ísť. “
Od nedočkavosti aj farby prestal rozlišovať, nakoľko to tričko nebolo zelené, ale hnedé, až také kaki by som povedala. No, vkus ten deň rozhodne nechal doma.

Akcia ľadová stanica
„Ahoj. Ty si JP?“
„Hej.“
„Môžem sa ťa niečo spýtať?“
„Jasné. “
Veľmi jasné a hlavne stručné odpovede. Je pragmatik.
„Koľko máš rokov?“
„22.“
Super. Prvý bod splnený. Ale tak pohotovo a bez problémov som ešte nikoho nevidela hovoriť o svojom veku. Darmo, nebol žena.
„Môžem mať jednu indiskrétnu otázku?“
„No.“
„Niekto by mal o teba záujem, ale je v tom jeden malý háčik. Je to chlap. Myslíš, že by to bol problém?“
Zamyslenie.
„Nooooo, to by bol veľký problém!“
Konečne jedna dlhá veta.
„Tak ďakujem. Čau.“

Pravá viera

Dnes som zašiel do kostola. Cítil som ten zvláštny pocit, ako už dávno nie - oslobodzujúci. Tešil som sa. Bolo to ako kedysi, keď som si ešte zvykol „zahulákať“ z chóru.

Zrazu prišla kázeň a ja som sa dozvedel, že musím ísť voliť, lebo inak sa môže stať to, čo sa stalo v Taliansku, keď bola malá účasť vo voľbách a vyhral Mussolini. WTF?

Bol som upozornený na to, že napríklad taká pani Černá o sebe vyhlasuje, že je veriaca, ale pritom propaguje homosexuálne zväzky, ktoré urážajú Boha. Vraj je trápne, keď sa robí veľa kriku v prípade, že z práce vyhodia homosexuála a nerobí sa krik, keď z práce vyhodia otca štyroch detí.

Farárko sa zjavne veľmi rád zaoberá následkom, ale príčinu neobjasnil. Nepovedal, že veľa kriku sa robí iba, keď homoša vyhodia práve preto, že je homoš. V každom prípade i tak sa nijaký podobný krik ku mne ešte nedoniesol.

Musím ísť voliť, lebo inak i tu (vraj podobne ako v Belgicku) môže byť jedného dňa podaný návrh zákona, ktorý odobruje „sexuálne tetle-mechtle dvanásťročných detí“.

Štvorkáči, ešte sa čudujete, prečo som bol nadšený z tej kázne, ktorú sme si u nás vtedy vypočuli spolu? Tu ho máš...

Vytiahli sme do boja

Vždy sa snažím mať dobré susedské vzťahy. Za čias bývania v rodičovskom ma mali susedia radi. Nikdy sme im s bratmi nekradli čerešne priamo pred očami. V dákom podobnom duchu sa to snažím aj tu, len bez čerešní. Ale čo je veľa, to je veľa.

S Pecositou sme dnešný deň chceli stráviť (m)učením. A spaním, no dobre, priznávame sa. Ale plán zatiaľ spĺňame. Keď tu zrazu, tam zrazu, neďaleko obďaleč, taká hlasná hudba od susediek pod nami. Hrôza. Bývajú tam také mladé fešandy, asi študentky, či dáky podobný druh. Jednoducho dáke ženy, viac nevieme a ani vedieť nebudeme.

Zvolili sme na ne s Pecositou priam úchvatnú taktiku. Pustili sme si hudbu ešte hlasnejšie ako ony. Pridali sme k tomu aj dupanie a skákanie. Skutočne to bola bravúrna taktika. Odrazu bolo ticho, fungovalo to. A tak tu mám na hlave dáky výživný maglajz, sedíme pred telkou, vyjedáme zmrzlinu a za chvíľu si otvoríme pivo. Len s tým rozdielom, že nepustíme futbal. Ale radšej Bridget Jonesovú.

Jóóóóóóóóóóój!!!!!

Dnes večer som sama doma. Reed fuč, Charlie fuč, dokonca aj Nick, ktorý sa dnes celý deň tváril, že sa učí, je fuč (pre zachovanie bulvárnosti uvádzam, že odišiel Hrochom). On sa ale vráti (snáď) aj s pizzou (snáď ju nespapá po ceste). Tak som si dnes pre zmenu na odľahčenie pustila správy na Jojke.

A dozvedela som sa úúúúúúžasnú vec. Že ŽENA, ktorá chodí nakupovať, odnesie za život asi milión ton. Objav storočia!!! Moja "obľúbená" "reportérka" (tie uvodzovky sú tam náročky zvlášť, lebo nie je ani obľúbená, ani reportérka), dokonca zastavila nejakú tetu s coolovými športovými slnečnými okuliarmi. Volala sa tuším Marta, alebo tak. Martuška jej priamo na ulici ochotne poroprávala, že chodí nakupovať podľa potreby a síce dva, až trikrát denne. To som vždy chcela vedieť! Moja milá "reportérka" dokonca uskutočnila anketu v uliciach a ukázala nám svoje bicepsy v posilňovni. To, že použila úžasný tvar slová kilo, konkrétne povedala : "...o pár kiloU viac," a skloňuje ako Slota, keď sa rozkrikuje v nejakej diskusnej relácií, by som jej možno prepáčila.

Ja skapem. Týždeň pred voľbami a takéto niečo v siedmej minúte hlavnej spravodajskej relácie? Informácie o Zarkáwím (tak sa to píše???) a iných udalostiach zo sveta prišli na rad až o 19:45.

Viem, viem, čo čakať od Jojkových správ. Teraz ale neviem, čo je horšie. Či magazín Reflex, kde si vajcový Bruchala nacvičuje recitáciu na Hviezdoslavov Kubín a desná Horná predvádza, ako sa to (moderovanie) naozaj robiť nemá, alebo táto "spravodajská" relácia.

Jóóóóóój!!!

Lenivá Charlotta

Prišla na mňa lenivosť. Len teraz neviem, že aká, keďže jar už bola, oficiálne je leto a vonku to vyzerá na jeseň. Nazvime ju rozlišovacia. Tak ako tú diétu, čo som nedávno videla v telke, kde do nás zase tlačili, že akí sme obézni, ako sa zle stravujeme, málo cvičíme a blablablaaaaaaaaaa... Hlavne že sme stále pekní. Ale vráťme sa k podstate veci. Zobrala som si na pondelok voľno, že pôjdem ku kaderníčke, nech sa na mňa dá zase aspoň trochu kukať. Nakoniec z kaderníčky nič nebolo, tak prišiel na rad náhradný plán.

Ešte včera večer som sa sama so sebou, aj keď po stráaaašne dlhých úvahách dohodla: doobeda skočím do knižnice (fakt tam nechodím často), potom hurá do práce a večer ešte na angličtinu. Za normálnych okolností by to bol taký môj normálny deň. Čo však Charlotta – pokušiteľka chcela, sa jej aj podarilo. Ráno o siedmej zvoní budík, odhrniem záves, slniečko je už relatívne vysoko, ale moje oči naopak relatívne hlboko. Neviem kedy som si navykla spať osem hodín denne (!), ale musím s tým okamžite prestať, lebo si pokazím reputáciu. Charlotta začala vymýšľať a spustila: „ale moja, kam by si chodila, veď máš voľno. Do práce? Nemusíš tam byť každý deň. Vyspi sa, aby si sa zas celý deň nedula na ľudí a nečučala na nich jak čerstvo vyhrabaný krtko. Šak oni za to naozaj nemôžu, že sa furt na superženu hráš a nevieš, kedy je na čase počkať na supermana.“ Jaaaaaj, to by som sa ale načakala. Aj možno celých tisíc rokov. A čo keby nejaký ten na koni za ten čas zabudol, že ružová trúba ešte stále kdesi drichme, čaká a nie a nie sa prebrať? To by bola pakáreň. To si v tejto situácii fakt nemôžem dovoliť.
Nakoniec som skončila pri pozeraní relácie pre ženy o chudnutí za nula korún, v strašnej kose a s plným tanierom jedla.
Takže ponaučenie: nedebatovať po ránu so Charlottou, lebo tá by aj ťavu presvedčila, že po hrbe by sa jej lepšie po púšti behalo a ani prstom by pritom nemusela pohnúť;)

Nenapraviteľný

Som nenapraviteľný. Zase som raz dospel do štádia, kedy neviem...

Chcem Ťa na plný úväzok? Nechcem Ťa na plný úväzok?
Mám chuť pátrať ďalej po JP? Mám chuť ho každý utorok a štvrtok odignorovať?
Nazriem zase na pokec? Nenazriem?

Brrrr!

Snažím sa preniesť cez vedľajšie účinky tvojho absolútneho odchodu, rozohrať geniálnu partiu šachu tak, ako si to vedela len ty. Pešiaci sa rozbehli. Budem mať tú trpezlivosť, vyčkať, kým sa objavia prvé výsledky?

Budem musieť... Dve dilemy.
A čakanie je také únavné.

Domovy

Dospel som do štádia, kedy mám dva domovy. Jeden s rodinou - tam, kde som vyrástol - a druhý s vami (sem rátam i teba, J.). Tým, že ste ma prišli podporiť, priniesli ste kus nášho spoločného domova do toho môjho rodinného.

Prišli ste skôr a práve včas... Moje domovy splynuli a srdce pookrialo. Neuveriteľne.

Stačil jeden pohľad cez ten dav ľudí, cez to príšerné sklo - pripomínajúce pavilón opíc - a ja som bol na kilometre vzdialený, a predsa stále dostatočne prítomný.

Zostali ste so mnou až dokonca. Od uplakaných očí a súcitno-povzbudzujúcich pohľadov som zas a znovu nachádzal k vám, moji drahí.

Ďakujem...

Rozvíjej se poupátko, časť druhá

Darmo, začínam mať pocit, že na narodeniny musí byť oslávenec za degeša. Tým nemyslím len spievanie semenu mäty priepornej, ale aj párty. Ale pekne poporiadku. Najprv k semenu. Zo semena vyrástol sedem ročný bonsaj. Zázrak.

Na oslavu mojich narodenín sme prišli ako všade, fashionably late. Prišiel som ako zákusok. Ale tak to všetko tým Džonyho dokrkvaným tričkom, čo fakticky vyzeralo ako keby ho krave z papule ťahal. Zahrievacie kolo hruškovicou, chlapi zo severu, rozumej Džony, nevedia piť. Hrôza, des, sklamanie.

Sklamaním ale neboli prekvapkania vo forme darčekov. Jasper s Vandou ma ozdobili osláveneckou čiapkou, hrabličkami, trúbkou a vozom s týmito komponentmi. Traja na sebe nalepení vojaci (naozaj nie som na military veci), pi-cha-ču, napodobenina Matúša (to je taká veľmi dobrá sýkorka),smradľavá plastelína, dláto na bližšie neurčené použitie a také prasiatko naplnené neznámou tekutinou a celaskonom.

Od Tušky Aladinovu lampu, z ktorej po zašúchaní vylezie to, čo si budem želať. Pravdu povediac, asi sa tam niečo pokazilo. Šúchal som celú noc, a nič nevyliezlo. Tak buď je pokazená, alebo neviem šúchať. Snáď to prvé.

Od Hrocha to je dáke prekvapenie na DVD a ešte aj DVD Willmušky. Idem pozrieť to DVD, snáď to nebude veľká prasačina. Jéééj, špukiho som dostal. Traumschiff Surprise, tak to sa ti ozaj vydarilo Hrošíku.

Od Tomina s Ďurkom to bola knižka Hon na ovcu s venovaním. „Naháňať sa dajú aj ovce, nie len sýkorky.“ Čo tým asi tak mysleli? Hmm.

A čerešnička na torte bola moja obľúbená Edita Papeky. Fakt tam bola. Síce zacvičiť nechcela, ale bola, a to mi stačilo. Tak čo kukáš ako banán na makak, bolo fakt skvelo. A to ani nebudem vravieť o tom, ako sme to tam na parkete roztočili.

Mimochodom. Ak ste včera videli tancovať dvoch chlapov spolu v nemenovanom podniku v starom meste, tak vedzte, že ja a Jasper máme alibi. Dopočutia.

Rozvíjej se poupátko

Narodeninové dietka majú čarovnú moc. Ako náš Nick. Alebo má len zvláštne poľnohospodárske schopnosti...hmmm...Ja som mu vravela, že by mal voliť Slovenskú agrárnu stranu (či ako sa volá ta haluz, čo som našla v tom lajstri, čo nám prišlo, s tým, že "POĎTE VOLIŤ".

Chcete aj vy zažiť malý zázrak? Tu je recept.

Zoberte jedného oslávenca (napríklad Nicka), najlepší čas je tak okolo polnoci, keď sa noc prehupne práve do narodeninového dňa dotyčného. Dajte mu semiačka mäty (alebo inej zeliny), črepník, dva papierové obrúsky a trošku vody. Donúťte ho, aby semiačka zasadil. Použite ešte zvláštnejšie presviedčacie schopnosti a zabezpečte, aby chúďatku semiačku zaspieval Róózvíjej se póóupátko (lebo inak nič nevyrastie). Keď sa bude tváriť, že neovláda slová, pomôžte mu.

Myslím, že štyria akože dospelí ľudia falošne spievajúci taký nadupaný song uprostred noci by rozrehotali aj to najzaťatejšie a najdistingvovanejšie semienko. Aj toto Nickovo semeno (ehm mätové samozrejme) sa takejto zábavke potešilo, a ráno milého Nicka obšťastnilo.


Ako, to vám už isto povie Nick sám.

Ešte raz, zlatíčko: VŠETKO NAJ NAJ NAJ NAJ!!!

Vé Gé

Nick je už raz taký, čo nevie, nepovie. Ej, ale ja som rovnaká. Ale uznajte, musela som sa pochváliť s tým darčekom, nie?

Cesta k nemu bola poeticky povediac celkom slušne zarúbaná. A aj relatívne vtipná. Minulý víkend prišiel Johnny, a šli sme sa napapať na Račko,do nášho obľúbeného červeného podniku. Tam sme sa celkom nažhavili, keďže sme sa dlhšie nevideli. Po ceste na električku ma drahý stiahol iným smerom a vtiahol ma do TOHO OBCHODU, kde sme Jasperovi zaobstarali Salvatora Živenu.

Tváril sa ten milý Johnny ako veľký hrdina, ale jeho pravá tvár sa ukázala, až keď sa staršia z predavačiek na nás obrátila s otázkou, či nám môže nejako pomôcť. Johnny až podozrivo rýchlo odpovedal: "Ďakujeme, zatiaľ pozeráme." Teta (nedá mi ju tak nenazvať) sa diskrétne vzdialila a môj drahý, zrazu akýsi červený (hlavne uši) mi šepká: " Keď ja sa pred tebou hanbím."

Musela som sa smiať. Nakoniec to dobre dopadlo. Spýtal sa s rumencom v lícach na to, čo súvisí s Venušou a gulôčkami, nechal si vysvetliť, ako to funguje, ako sa to zavádza, co sa s tým stvára. Dozvedeli sme sa, že je dobré ich nosiť pri upratovaní. To ma asi navnadí (na upratovanie, alebo čo).

Johnny radšej rýchlo zaplatil, ešte som narýchlo pokynula Salvatorovmu bratovi vo výklade a bežali sme kadeľahšie. Po ceste z OBCHODU, ktorý (ako mnohí isto viete) sa nachádza presne za zastávkou slávneho autobusu 39, sme prechádzali okolo mladíka (okej, tak puberťáka), ktorý nahodil desne drsný výraz, ale ako sme ho obchádzali, neubránil sa úšknu na celú hubu. Asi závidel ;).

Čo nám týždeň priniesol, bocian našťastie nič

• Narodeninovú párty jednej spoločnej známej v homo bare. No fuj, boli tam ho ho homosexuáli! Ale dobre bolo. Tam bola posledne videná sýkorka menom Matúš. Chcem číslo!
  
• V Eláme sme dali oldies párty. To sa nám dievenky opili. A ja tuším tiež, toľko vodiek s krídlami som ešte nemal. A ešte som tam aj bývalého stretol, aby sa nezabudlo.
  
• Že vraj chytil som maďarská prízvuk. Úplne ma to prekvapkalo. Ja a maďarský.
• Pecosita dostala neskorší narodeninový darček od frajera, hádajme čo. Sú to dve slová. Jedno má dačo s Venušou a druhé dačo s guľôčkami.
• Jednu svadbu v Rakúsku. Strašne dobrá sýkorka tam bola, ach jaj. Snáď nebudem mať na fotkách otvorené ústa.
• Reed sa nám zakukal do násťročnej sýkorky. Ako Jasper povedal, vitaj v Nickovom svete. Veľmi smiešne Jasper!
• Charlie nám málo spala, no to je u nej normálne. Kiežby mi stačilo v priemere štyri až päť hodín spánku denne.
• Zmenil som dočasne pracovisko. A tak som u jedného nemenovaného mobilného operátora za debila.
• Inak bol týždeň blbec. Až na pár spravených skúšok nežnejšej časti našej štvorky. Nie, ja som nespravil ešte ani jednu a Reed už doštudoval. Naozaj myslím holky.
• A nakoniec týždňa musel dôchodca nášho pána učiteľa upozorniť na zákaz konzumácie jedla v električke. Ďakujeme, už mu to ozaj musel niekto povedať.
  

Konečne som muž

V utorok som po dlhom čase navštívil bývalú. Prácu samozrejme, ženu asi ťažko. Idem si tak po chodbe s bývalou kolegyňou a počujeme za nami hlasy.

- Kto je to ten mladý fešák pred nami?

Otočil som sa a spoznali ma.

- To je nebodaj mladý Nickie!

Dozvedel som sa, že vyzerám spokojne, zdravo, chudo a že som sa zmenil. Že vraj som zmužnel. Konečne som muž! A tak dlho som na to čakal.

f4.nick@gmail.com to f4.reed@gmail.com at 09:54

Ahojte herecky :)

Neuverite, dnes je ale europsky, ci svetovy boj proti homofobii, takze Reed,
dnes ta budem tolerovat ;))

Pha :))

Nickie

Horúčka sobotňajšej noci

Sobota bola nudná a vstávanie nutné. Už o pol šiestej ráno som bol na nohách a do dvanástej som sa nezastavil. Brekeke! Popoludní som z povinností snáď-budúco-pracovných presedlal na povinnosti vyváracie a reálne-pracovné. Double brekeke!

Večer začal ostýchavo. Jasper sa chvíľu ondel, ale potom dorazil. S láskavým dovolením Pána sirupu (rozumej Nick) namiešala Pecosita brzdu a ja som z komory vytiahol hruškovicu (ročník 2004). Je dobrá na upaľovanie bacilov a rozviazanie jazyka.

O baciloch nič neviem, ale jazyky sa nám rozviazali. A veci sa začali vyjasňovať. Pucle (osobne dávam prednosť výslovnosti „pazl“, ktorá je však širokej verejnosti zo záhadných dôvodov zatiaľ neznáma) do seba zapadlo. A my tiež, hoci niektorí brzdili a iní zas nie.

Priznávam, som iný.

P.S.
Chlapi – či mám napísať radšej „kvetiny“, ako hovorieva Jasper (?) – na niečo sme zabudli... Ono to nie je len o tom, že musí byť sympatický, inteligentný, vtipný, verný a dobrý. Musí aj neuveriteľne priťahovať, a to v tých najnemožnejších situáciách. Ich meine HALLO! Keby tomu tak nebolo, tak už by sme dávno... Poviem to takto: sme sympatickí, inteligentní, vtipní, verní a dobrí.

Štence

Štence sú malé.
Vidím.

Štence sú nevinné.
Dúfam.

Štence sú hlučné.
Nesmierne!

Sobota ráno. Po fláme. Budím(e) sa už o pol ôsmej za rytmického zvuku škrípajúcej hojdačky. Kde sú tie časy, keď rodičia strčili štence pred telku a štencom do ruky fungl nový ovládač? Nová doba! Štence sú na čerstvom vzduchu od prvého kohútieho kikiríík.

Streda popoludní. Snažím sa pracovať. Vonku zase revú štence. Nájde sa snáď nejaký svedomitý rodič, ktorý im vysvetlí, že keď jačia, akoby ich drali z kože, odráža sa nimi vydaný vreskot od stien okolo stojacich domov?

Na(ne)šťastie, nie som svedomitý rodič a tiež si myslím, že štence by horeuvedenému vysvetleniu porozumeli asi ako textu piesne od Björk. Volím prístup v štýle, ktorý je štencom blízky – hodný päťdesiatich centov: „Kurva, držte huby!“

(A nabudúce... keď budem z tretieho poschodia štence verbálne vychovávať, otvorím si okno, aby ma lepšie počuli. Sľubujem!)

Kotva

Mám obľúbenú Pí Ár menedžérku. Padli sme si do oka hneď pri prvom stretnutí. Tuším vtedy, keď si prilepila vlastnú žuvačku na rukáv a celý čas ju dávala dole. Alebo to bolo vtedy, keď si obliala celú klávesnicu kofolou? Alebo vtedy, keď mala na sebe ten mech? Ehh, vlastne videl som ju v niečom inom?

Aby sa tu ale zase nerozprávalo o tom, aký som povrchný, opíšem ju a hodím na seba lepší obraz. Zoberte si desiatich Nickov, ako objemom myslím, a dostanete objem menedžérky. (To vôbec nebolo povrchné Nickie, ideš ďalej, ide ti to.) To by nebolo ani na škodu, pokiaľ by nechodila ako kosačka a nebola oblečená ako je, v mechu. Pí Ár menedžérka musí vyzerať! (Týmto si zo seba Nickie striasol podozrenie z povrchnosti, bravó!)

Najviac ma dorazila svojou inteligenciou a odbornosťou. Včera som si našiel od nej e-mail s otázkou, čo znamená v CMS systéme KOTVA (v angličtine Anchor). Mal som sto chutí napísať „Kokotská tvár, ty krava“. No ovládol som sa. To preto, že ju mám naozaj rád. Najmä, keď ju nevidím.

Sýkorky s príchuťou jahodového sirupu

Sú naozaj všade. Na ulici, v električke, v autobuse, v obchode a dokonca aj v banke! No je to normálne? V nedeľu v posilňovni (áno chodím tam občas a nie len očumovať, či kvôli sprchám) bola vyšportovaná opálená sýkorka, ach. Dnes na zastávke mladší dvojník Lee Rayna z Blue (na fotke), objímajúci dáke dievča. Nevadí, chcem na neho číslo, nie každý je hneď dokonalý!

A v autobuse taký športovec. V podstate priemer, ale tak pekne pozeral. A hlavne vždy odvrátil zrak, keď som na neho pozrel. Nenamýšľam si, vážne. Ale ten účes by mal zmeniť. Potom mi môže napísať, ak toto číta. Alebo ho dáme ostrihať Pecosite, tá s tým má skúsenosti.

Ďalej sýkorka, ktorá vždy cestuje mojím autobusom, och. A dnes na obchodnej, uff, aká modelkovská tvár inej sýkorky. Nepáčia sa mi také typické modelkovské, ale tento mal dačo do seba. Dačo veľa, asi som nemal pozerať s otvorenými ústami.

A nakoniec, predchvíľou v električke. Sedel priamo predo mnou. Oči krásne hnedé, mihalnice dlhé, krása, jednoducho krása. Na záver človek príde domov, že sa pochváli a čo sa nestane. Rozbije sa mu jahodový sirup v chodbe. Teraz len zistiť, čím to bolo. Či tým vytržením zo sýkoriek alebo tým, že po tých krásnych sýkorkách som zbadal len Pecositu s Charlie. (Určite mi povedia strigôň, ale ja len pátram po príčinách.)

Čerešne

Tak ale toto musím napísať. Pre istotu ešte raz otočím kľúčikom a idem na to. Aj na holky prišla jar. Najmä dnešným dňom. Máj, lásky čas prišiel, a s ním aj chuť bozkávania sa pod rozkvitnutou čerešňou. „Čo na to povieš Nickie?“, zdôraznila Pecosita a pozrela tými jej šibalskými očami. Jáj, keby Džony vedel! A tak, tak som sa pre istotu zavrel v izbe. Zase! Snáď ich to rýchlo prejde. Reed, vráť sa konečne, nech na ne nie som sám.

Kým príde si pustím niečo tématické.. La la la.. Keď sa na vás chlapec, zadíva uprene, ako tie čerešne, budete červené. La la la.. Tak čo, je to aspoň do divadla?

PROSÍM O POMOC

PROSÍM POZOR!

VYHLASUJEM PÁTRANIE!

Stratili sa dvaja členovia Fantastickej štvorky. Menovite: Charlotte a Nick.

Naposledy sme o nich počuli včera v piatok 28.4.2006. Vtedy Nick prezradil Reedovi, že idú von s Nickovou záhadnou kamarátkou a potom s Pinďom (!!!!!). Odvtedy o sebe nepodali ďalšiu správu.

Vzhľadom na Pinďove tendencie k zmiznutiu sa o oboch (vlastne o všetkých troch) veľmi bojíme. Väčšinou sa totiž podobrom fláme zvyknú pochváliť.

Nick je vysoký, štíhly, okatý mladý muž, velice sexi vyzerajúci. Oblečené mal určite niečo mňamkovité.

Charlie nie je až taká vysoká, je štíhla a okatá. Obliekla sa určite dokonale. Všetko so všetkým zladené. Make up jemný, ale rovnako dokonalý. Účes (pekvapivo) dokonalý.

Uvažujem o niekoľkých možných dôvodoch ich zmiznutia.

1. uniesli ich mimozemšťania (čo je však vysoko nepravdepodobné, resp. keby sa to aj stalo, verím, že by ich veľmi rýchlo vrátili)

2. uniesol ich Pinďo a teraz im rozpráva svoje príbehy z mladých čias a o tom, čo vyviedol s triednou knihou ešte vtedy dávno na strednej (čo je horšie? Pinďo, alebo mimozemšťania?)

3. "mierne" to prehnali s alkoholom a teraz dospávajú ( aj keď už je deväť hodín večer následujúceho dňa, hm prozaický dôvod)

4. niekoho zbalili a teraz si to užívajú ( obom by to prospelo, takže toto je možnosť, v ktorú tíško dúfam)

5. nič sa nestalo, len ich bolí hlava a vzhľadom na Charlottine študijné povinnosti a pracovné povinnosti Nicka makajú ako fretky ( no, Chalrie možno, u Nicka o tom silno pochybujem)


Ak by vám napadli ďalšie dôvody ich mlčania, uveďte ich prosím v diskusií.

Ak by ste náhodou dostali akékoľvek informácie o tom, kde sa nachádzajú, urobte, prosím to isté.

Vopred ďakujem za spoluprácu.

Veľká či malá?

Strašne sa mi chcelo... a tak som zašiel na verejné záchody! Ja a verejné záchody! Chápete to? Ja nie. Doteraz.

Mlynské Nivy. Stanica pustá, stanica tichá.
To máš vidieť! Ľudí na milú kedveš! A teraz šti, keď okolo teba postávajú a pobehujú iní. Nedá sa mi nikdy, a preto som si vypracoval plán.

Plán mal jediný bod. Bod 0, bod zero. VYBER SI KABÍNKU!!!

Ewan si v Trainspottingu vybral život, ja som si vybral kabínku. Zostalo dúfať, že hoci výber je filmový, záchod bude netrainspottingový (rozumej čistý).

Hlasom rozhodného, počúrať sa idúceho, som pani záchodárke (označenie hajzelbaba sa mi zdá akési nevhodné, pretože si nie som istý, či by ma odvar z jej ucha zachránil pred návratom do podzemia) oznámil: „Kabínku!“
Pozerá na mňa. Pozerám na ňu. Zrazu z nej vypadne: „Na malú?“

Bože, aká impertinentná otázka...

Pozriem vpravo, na papier veľkosti A4. Stojí na ňom: PISOÁR 2,- Sk; KABÍNKA 4,- Sk. Ani slovo o malej! „Kabínku,“ zopakujem a začínam si pripadať ako Adela, keď volala do elektrární a stále opakovala slovo „faktúra“.

Kabínka. Kabínka. Kabínka! Koho tu musím pretiahnuť, aby som sa nepototo?! Podávam jej dvadsaťkorunáčku.

Neviem, čo sa presne odohrávalo v hlave pani záchodárky, ale vyzeralo to asi takto: if pisoár=malá and kabínka=veľká, then pisoár=2 Sk and kabínka=4 Sk. Ale prečo sa rovno nepozrela na ten papierisko, čo jej tam visel pod nosom? A možno len rozmýšľala nad tým, aký osviežovač na záchody kúpi. A potom si povedala, že taký istý ako naposledy – t.j. nijaký, a vydala mi šestnásť korún.

Až neskôr mi došlo, že pani záchodárka vlastne okráda svojho zamestnávateľa, keďže za malú berie dve kačky aj v prípade, ak zákazník (?) ide malú-ovať do kabínky.

Radšej nechcem vedieť, či by odo mňa pýtala cenu za použitie kabínky, keby som šiel na veľkú k pisoáru...

Prečo je Nick ako stará panna

Nick je v poslednej dobe na nás odporný ako svokra na neželanú nevestu, ktorá nevie uvariť kapustnicu. Teda hlavne na Charlie, a na mňa...na Reeda bol taký odjakživa (neviem, čím to je, alebo, že by som vedela..?).

Nikdy si neodpustí sakrastickú poznámku na margo nášho výzoru, nemôže si nevšimnúť (zdôrazňujem) DROBNÉ nedostatky našej pleti a nemôže sa k nim nevyjadriť. (Uff, mierne komplikované, nech!)

Kedysi, ešte vtedy dávno, keď sme sa zoznámili a bol zadaný, tak to bol taký milý príjemný chlapec. A teraz....? Strigôň!(Ty brďo, aké slovo!) A ešte k tomu je FURT unavený! Ako stará panna.

Je to jasné! Včera sme TO aj pomenovali...

Vieme, čo s amu stalo....respektíve, čo sa s ním deje! Včera totiž po Jasperovom článku polemizoval, že či sa náááhodou nepridá k mormónom.

NEDOSTATOK SEXU!

Takže, drahý Nickie náš! Už si nejaký zabezpeč ;), JASNE???

Takmer babská jazda

S kamoškou (Ona) sme dali vychádzku po meste, pozrieť dáke nové sýkorky a tak. No najmä vyliečiť jej depresiu z jej chlapa, ako inak. Zase. V poslednej dobe sú to jej najväčšie problémy. Ako sama povedala: „Nemám s kým jesť, nemám s kým spať. Moje primárne spoločenské potreby sú neuspokojené. Ešteže piť mám s kým“. Usmiala sa na mňa a pokračovala: „Aj keď chľastať môžem sama, to mi vadí podstatne menej ako tie prvé dve“.

Ja: No tak vrav, čo ten tvoj zase vymýšľa.
Ona: Áale, asi sme sa rozišli. Zjavne sa mu nepáčil môj spôsob prejavu.
Ja: Spôsob prejavu? V čom preboha?
Ona: Poviem neskôr, počkám si, až budeš večerať, nech ti má čo zabehnúť.
Ja: Určite dačo o sekse! Tak už konečne chcel? Už nezaspal pri tebe a nič?
Ona: Nó hej. Ako to ty zweistein všetko vieš. Dobre teda. Tak sme sa dohodli na takých tých veciach, že čo a ako budeme robiť, ale asi som to prehnala. Veď vieš, putá, vosk a iné veci. Hmm, asi som bola až moc zlá.
Ja: Tak to dobre že som nejedol, hahaha, už by bolo po mne, smrť udusením. To je horšie než na otravu alkoholom. Ale veď ty si bola vždy zlá! To nevedel?
Ja: Jéj, pozri, püdelchen!

V tom sa otočil postarší majiteľ psa na ktorého som ukázal.

Ja: Nie vy, to bolo na psa.
Ona: Ha, koho to nevidím. Slávka s Maťkou a Palculienkou. Herečky a estét. Dívaj sa.
Slávka: Nickie, jéj, áá. Aká babská jazda a neplánovaná!
Ja: Ehhmmm.
Palculienka: Ehhmmm.
Slávka: Ale Nickie, hehe, šak sranda.
Ja: Nó to vieš, ako v tej reklame ... tú tú .. akože obsadené, chápeš sranda. Popukám sa.
Ona: Náhoda, tak ale o tomto musíš napísať, aj keď Slávku ťažko verbálne sprítomníš.

Slávka, hmm, že vraj jej chýbam. Vravela niečo na štýl, že už nikto normálny nechodí busom odkedy som sa odsťahoval a nemá s kým a o čom, ani o tom svojom psychológovi či sestre Báši. Jedna uletenejšia ako druhá. Báša sa rozhodla zarobiť si v Anglicku. Prácu si našla v dákom gay bare. Odkedy sa vrátila späť, inam ani chodiť nechce. Samé gay bary. Dáko si na ne zvykla. Zvláštne, ja som si na také nikdy nevedel.

Maťka, ehh, no tak tá má teraz tiež problémy. Také ako Ona. S chlapom dákym, sa jej páči či čo. Čašník s ktorým kedysi až päť dní chodila. Fuj, aké strašné slovo, že chodila. Ale ony sú s Ňou rovnaké. Raz chcú holku a raz chlapa, nevedia sa rozhodnúť.

A palculienka, reálne sa volá Jurko. Estét, umelec, ako aj Maťka so Slávkou. Účes podobný hercovi diskopříbehu. Ale nehorázne mu to svedčí, to je fakt. Má celkom peknú holku a veľa nápadníkov. Vravel som mu nech nechodí s Bášou po gay baroch.

Tak to sú oni. Estéti. Zaspomínali sme si trocha na staro nové časy pri víne. Vo víne pravda predsa je. Tak sa vraví a nevraví sa len tak. A mimochodom. Ako dopadla kamoška Ona? Dnes mi napísala, že je čerstvo rozídená, má nového kamoša a konečne si nemusí holiť nohy. Čo dodať. Nič. Má plán, ale o tom už snáď nabudúce.

Vyznanie

Nastúpila pri Novom moste. Bola úžasná. Plavé vlasy, skvelá postava. Opasok bledohnedého kabátu jej ležérne visel pozdĺž dlhých nôh. Na výške jej pridávali čierne topánky na podpätkoch. Jednou rukou sa pridŕžala v uháňajúcej električke, v druhej držala akési papiere a vkusnú hnedú kabelku.

Bola odo mňa len pár metrov. Na tvári som vykúzlil ten najočarujúcejší úsmev, akého som schopný. Musel som jej to povedať.

Podišiel som bližšie a zacítil jej parfém.

„Bejby,“ nadýchol som sa a pozrel jej hlboko do očí, „hnedá kabelka a čierne topánky? Ts-ts-ts...“

Otázky

Koniec alebo začiatok? Svetlo alebo tma? Deň či noc? Aká je krehká hranica medzi nimi. Uvedomujeme si to vôbec? Zamyslíme sa niekedy nad tým? Prečo by sme mali? Hm, dobrá otázka.

Pomôcť alebo nechať tak? Prísť alebo zostať doma? Spýtať sa alebo zostať ticho? Tak málo a zároveň tak strašne veľa.

Dnes nepriatelia a zajtra najlepší kamaráti. Naozaj nešťastie zbližuje? Prečo? Aj tak sa to nedozvie. Alebo predsa? Čo je POTOM? Je vôbec niečo POTOM? Aký to má celé význam? Je vôbec dôvod sa ponáhľať? Má zmysel vyčkávať na niečo? Dočkáme sa alebo nie?

(chlpatá) Oberačka

Tak sme oprali – biele na štyridsiatke. Ja spodné prádlo a nejaké tričká. Nick tiež prihodil nejaké spodky. Charlie dala pyžamo a Pecosita velikánsky uterák.

Tak sme usušili – na sušiaku v obývačke. Pozbierané prádlo sa u nás väčšinou suší aj po usušení. Potom nejaký iniciatívny jedinec vytiahne dosku na žehlenie, naštartuje nástroj a ide sa na to. Tentoraz som to bol ja, lenže...

Aaaaaaaaa! (Zdesenie)

Obzerám svoje spodné prádlo a nejde mi do hlavy, kde sa tam vzalo toľko vlasov. Krátkych vlasov. Beriem do rúk ďalšie a ďalšie. Samé vlasy. Vlasy spredu, vlasy zozadu. Vlasy zvnútra, vlasy z vonku. Zahreším.

Rozmýšľam. Pecosita strihala cez víkend Johnnyho. Áno, zase. Buď je tak veľmi nespokojná s jeho zostrihom, alebo jej i nám chce jej podvedomie niečo povedať... Je to jedno, lebo mne to došlo. Ten prekliaty uterák. Ten vychcaný, veľký uterák. Zahreším.


A teraz sú Johnnyho vlasy na MOJOM spodnom prádle. Na mojich tričkách. Vždy som túžil mať Johnnyho hrivu v rozkroku mojich spoďárov!!! Zahreším. Zas a znova.

Beriem prvý kus spodného prádla a nad vaňou sa ho snažím okefovať. Výsledok je nulový. Beriem pinzetu a vlas po vlase odstraňujem. Po pol hodine znova vidím svoje boxerky. Tie vlasy sa zapichali na tie najnemožnejšie miesta. Ďalej...

V utorok som odchlpoval svoje prádlo dve hodiny. V stredu v noci, keď Nick a Charlie zronení svojou vlastnou chlpatou oberačkou, pozerali film, ja som si oberal tričká, nadávajúc ako pohan! Včera som svoje dielko zavŕšíl. To najzavlasenejšie tričko som obral pinzetou za necelú hodinu.

Odporúčam, je to skvelé na podporu činnosti nervového systému a vylepšenie slovnej zásoby. Tú svoju som obohatil minimálne o pätnásť nových vulgarizmov.

Stačí nám dať vedieť, kedy budete prať. Pošleme vám Pecositu aj so zachlpeným uterákom. Bude švandaaaaaaa!

Zdenka Predná, Charlottina nevoľnosť, slepá baba a šampáňo v parku: tomu hovorím happy b-day

Poznáte to, keď sa už zobudíte unavení a viete, že ten deň bude nanič? Ja som sa tak zobudila včera. To som však ešte nevedela, čo ma čaká.

Ráno škola, potom práca. Svetlým bodom dňa mal byť koncert Zdenky Prednej, na ktorý sme mali ísť všetci z F-štvorky. Album sme mali napočúvaný, celkom sa nám pozdával. Hlavne Reed pri jej pesničkách rád skackal medzi dverami do obývačky. Poobede som sa stretla s Charlie a Nickom doma, Reed nás mal čakať pred Babylonom.

Naša klasická cesta električkou. Spolucestujúci z nás museli mať šou, ale niektorí si už hádam aj zvykli. Charlie sa ale sťažovala, že sa necíti dobre, že jej je nejako čudne, a že dúfa, že nebude grckať. Obaja s Nickom boli mierne haluzní, ale keďže to nie je u nich nič výnimočné, neprikladala som tomu žiadnu dôležitosť. Reed mrzol presne tam, kde povedal, že mrznúť bude, tak sme sa začali tlačiť dnu.

Prvý dojem nič moc, keď bola kosa ako na Sibíri a my sme sa naobliekali a v Babylone nefungujú šatne. Zmätok, panika. To však potom vyriešil niektorý z našich chlapcov, keď navrhli, aby sme išli úplne k pódiu a bundy si položili tam. Potom prišiel Hroch s kamošmi. Dosť sympaťák, ten Hroch. Fakt! Mali by ste ho spoznať. Ani sekuriťáka sa nezľakol...no dobre, tak len trošku.

Dali sme si gin tonik a čakali, že čo bude. A veru aj bolo! Prišla Tina s kapelou a vokalistkou Sašou (Áno, tou čo skoro postúpila namiesto Kepeňovej do SHS2) a parádne to rozbalili. Neviem, či je to len v Bratislave tak, alebo je to tak všade, ale ľudia, čo tam boli, prišli na koncert a stáli ako prikovaní a čučali ako puci. Bez pohybu, takmer bez známky života, naobliekaní v zimných bundách, potiaci sa a smrdiaci.

Dosť divné. Myslím, že Tina bola clekom rada, že sme tam boli. Z jej pohľadu, ktorý k nám často vrhala som to vycítila. Hneď ako to ona rozbalila, my sme to rozbalili s ňou. Zvyšok obecenstva na nás síce čudne pozeral, ale...nám to bolo total egal. Veď sme prišli na koncert, zabaviť sa, vyblázniť sa. Hroch a jeho company sa pridali k nám a vytvorili sme akýsi "živý" kúsok "mŕtveho" publika.

Tinu som poznala, aj jej hudbu, ale to, čo tá žena robí na pódiu, to je sila. Klobúk dolu. Energia a sexepíl z nej len tak sršia, a všimli si to dokonca aj naši chlapci, čo už je vzhľadom na ich orientáciu, čo povedať.

Zdenka to tiež rotočila na plné obrátky. Náš "živý" kútik si hneď všimla a nazvala ná tancujúcim fanklubom. Skoro sme rad za radom omdleli. Zdenka je kočka. A to fakt naozaj úplne vážne neklamem. A ten jej hlas! Kde sa to v takej malinkej osôbke berie? A tak sme skackali, spievali, tancovali... Len Charlie na mňa stále hádzala také čudné pohľady. Som sa bála, že hodí tyčku na toho strnulého fotografa, čo sa jej postavil rovno pred nos a ani keď ho poprosila, tak nechcel uhnúť. Suchár!

Keď došlo na odovzdávanie platinovej platne, Charlie zbledla. Nick sa veľkodušne ponúkol, že ju zoberie von. Reed zostal so mnou do konca a vyťakával a vyvreskoval so mnou: "Ešte, ešte!!!", keď sa Zdenka tvárila, že už koncert skončil. Prídavok bol úžasný. Najmä reagge verzia Nothing Compares To You, ktorou v doprovode Tiny koncert zakončila.

S Hrochom sme odniesli poháre k baru, Reed stále telefonoval a tváril sa pri tom, ako James Bond. Keď sme sa k nemu vrátili, všimli sme si, že Zdenka na druhej strane pódia dáva podpisy. Rýchlo som kúpila plagát a predierala sa cez detičky, čo mi boli akurát tak po pás, čo sa okolo nej zhŕkli. Asi na mňa zonvu prišla puberta.

Myslím, že F4 & friends slušne zvyšovali vekový priemer na koncerte, ale treba neskromne uznať, že aj úroveň zábavy. Zdenka sa s deckami milo bavila, a keď prišlo dievčatko na vozíčku, zoskočila z pódia a spýtala sa jej, či sa koncert páčil, a či hudba nebola príliš nahlas. Veľmi zlaté žieňa, táto Zdenka. Podísala nám plagát, heč! A keby ste náhodou neverili, tu je dôkaz!

Tak sme sa s Reedom a Hrochom pobrali hľadať zelenú Charlie a chrabrého Nicka záchrancu. Vraj nás čakajú na Račku. Po ceste sa Reed hral na to, že ja som smäd a auto je Sprite, tak ma postavil do stredu cesty...našťastie to Sprite nestihol.

Cupkali sme si spolu po úzkom chodníčku, keď zrazu Reedovi totálne hrablo, či čo. Vytasil na mňa takú dlhú vec! a začal ňou mávať pred mojimi očami!! Bol to šál. zaviazal mi oči. A potom...potom....Hroch zmizol, Reed ma roztočil, a vliekol niekam preč! Únos v priamom prenose!

On je strašná koťuha. Určite je členom sicílskej mafie a len sa tak nevinne tvári. Vláčil ma po cestách necestách, dokonca si vymýšľaľ, že: "Pozor stĺp. Pozor, schod!" A pritom tam žiadny nebol! Vyzerala som isto ako riadny pošuk. Nakoniec ma pustil nechal stáť, a že mám spievať hymnu...tak to už bolo na mňa po dvoch gin tonikoch trošku priveľa. Zrazu som tam stála sama, svet sa mi krútil. A bola som v takom tranze, že som si ten šál ani dole nedala. Zrazu sa Reed vrátil, ešte ma párkrát pootáčal, potiahol pár krokov a...

...dal mi dolu ten šál. Tám stál Nick s kapucňou na hlave (vyzerak ako okatý škrečok), v rukách mal tulipány, Charlie držala nejakú haluz, či čo to bolo a na lavičke za nimi stáli štyri poháre na sekt a dve sviečky. Vraj to je pohreb pre moju dvadsaťdvojku. Sviečky síce nehoreli, lebo fučalo ako hlúpe, ale boli. Romantika neuveriteľná. Vybozkávali ma, Reed ponalieval sekt a tak sme tam tak stáli v akomsi parku (fakt som bola dezorientovaná) a popíjali šampáňo.

Bola kosa, tak sme sa teda pobrali na električku. Nick niesol tú veľkú kyticu, čo najprv budila dojem haluze (poslal mi ju kamoš Iggy s priateľkou), ja som niesla tulipány, Charlie zvyšné dva poháre, vraj do výbavy. Všetci sme mali v ruke pohár so šampanským a...pohoda. Ľudia síce divno kukali, ale nikomu z nás to nevadilo.

Domov sme prišli totálne grogy, ale v super náladičke. Zdenku sme hneď nalepili na čestné miesto hneď na chodbe. Nech každý vidí. Prídite sa na ňu pozrieť, svedčí jej to tam!

Prajem všetkým, aby mali takých priateľov, ako mám ja. Takých, ktorí sú schopní vymyslieť takmer špionážny film, zahrať nevoľnosť na oskara, odísť skôr z koncertu, nehanbiť sa ísť po ulici so ženskou, ktorá chodí ako opitá a má na očiach šál, a to preto, aby ma potešili.

Charlie, Nick, Reed (v abecednom poradí) ĎAKUJEM! Nepamätám si lepšie narodeniny (aj keď to bolo o deň skôr).

Salvátor Živena alebo Aby ste vedeli, vo co go

Ak vám to náhodou ušlo, tak Jasper náš drahý mal narodeniny. Už dlho vopred mala štvorka nasadeného hmyza v gebuli, že čo mu podarúnkujeme. Po jednej chodbovej diskusií sme sa rozhodli, že skočíme do sexshopu, ktorý Charlie romanticky nazvala, že obchod. Tak sme sa jedného slnečného dňa stretli v jednom obchode blízko miesta, kde pracuje Charlie a Nick. Charlie bola oblečená ako panička manažérka, alebo také niečo, jednoducho veeeeery elegantná bola.

Vliezli sme dnu, ale teta predavačka v obchode nebola ani sexi, ani nápomocná a mali tam hrubé prd, aj keď všetko bolo veeeeľmi drahé.

Trolíkom sme sa teda odviezli k tomu, viete, čo je na Račku za zastávkou 39. Zastávka bola plná, všetci na nás čumeli a my sme s noblesou Fantastickej štvorke vlastnou vplávali dnu. Bol tam taký akýsi akože sexi vôňosmrad, z ktorého som sa mierne nafetovala.

Cez sekciu DVDčiek so samými genitáliami vycapenými na obaloch sme prešli dozadu k pultu a tam sme objavili JEHO. Salvátora Živenu (meno ale vymyslel Jasper). Oslovil nás a tak šiel potom s nami k nám domov.

Zoznámte sa, prosím, tu je. A v skutočnosti nie je taký škuľavý.



Z Jasperovho rozprávania sme zistili, že si získal sympatie nie len jeho vercajgu, ale aj sympatie Čechove. A to sme ani netušili, že si Jasper akurát kúpil ružovo-čierne tričko. Charlie bola nadšená, je totiž posadnutá zlaďovaním všetkého so všetkým. A Salvátor ladí s naším blogom. Jupííí....

Chodbovica

Neviem čo nám to napadlo. Ale včera bol už druhý večer, čo sme mali chodbovicu. Stojíme v chodbe, medzi dverami a rozprávame. A všetkom možnom, problémoch, či radostiach života. Na chodbe, v stoji. Charlie včera v tureckom sede. Ešteže máme tú obývačku s hovníkom na hovenie.

Tip na nedeľné popoludnie

Kam sa vybrať v nedeľu popoludní? Dilemu pri raňajkách vyriešili Bratislavské noviny. Na poslednej strane sme našli to pravé pre nás.


2.4. o 16:00 Popoludnie pre seniorov, dychová hudba: Veselá muzika zo Stupavy a Trio Bučkovcov. Bezplatné meranie tlaku a krvi. PKO, vstup zadarmo.

Už sa ideme vyfešákovať...Nech zapadneme.

Bleskovka

Je polnoc z piatka na sobotu.Práve okolo mňa prešiel Reed len v spoďároch (som nevedela, že má také pekné brucho, ako grécky boh).

Exhibicionista sa nezaprie.

Ja si tu mierumilovne a nevinne sedím s Nickom na gauči a pozeráme Simpsonovcov a on toto. Síce sa tváril, že to preto, lebo bol v bare a je vyfajčený, pardon ofajčený a musel sa ísť vyzliecť na balkón, aby tu nesmrdel, ale my mu to nezožerieme.

Išiel totiž až podozrivo pomaly. Nás nezmýli.

A vrcholom tejto scény je, že vošiel k sebe do izby, pustil Other side od Red hot a začal spievať s nimi. Má v sebe síce niekoľko drinkov, ale normálne to nie je falošne ako divá sviňa! Dá sa to počúvať. Cmorík bol dnes síce lepší, ale...aj tak poteší.

V.O.N. (Bonzáčik numero dos)

V.O.N. nie je priestor nachádzajúci sa mimo interiéru. V.O.N. je skratka.

Skrátka, dobehla za mnou Charlie. Vraj hento a toto, a potom z nej vyliezlo, že potrebuje skontrolovať nejaký preklad. Vraj je to malina. Reku, ukáž dievča.

Ukázala a ja som sa skoro zložil od smiechu.

Prvý nadpis „Air Fresheners“ Charlie preložila ako „Vzduchové osviežujúce nápoje“, a tým rozpútala debatu, čo sa pod označením V.O.N. skrýva. Debata bola natoľko vášnivá, že pokračovala aj počas prestávky v divadle a ako inak, neskôr večer pri sexe (on the beach).

Výsledkom je takmer dokonalý reklamný slogan V.O.N.

Vypiješ, nafúkneš, prdneš a ofúkneš. Vzduchový osviežujúci nápoj!

Hmyz v hlave alebo Kultúra

Štvorka sa spolu s mojim drahým Johnnym vybrala do divadla. Tvárili sme sa, že to je preto, lebo náš milovaný pán Reed má sviatok (neviem, či môžem v rámci zachovania tajomnosti a anonymity tohto blogu prezradiť aký, ale ubezpečujem všetkých, že Reed sa nevolá Soňa). Tajomstvo sa nám pred ním podarilo udržať mesiac, čo je pri ukecanosti posádky našej domácnosti takmer zázrak. Predstavenie sme vybrali príznačné, nasadili sme mu totiž chrobáka do hlavy. Išlo ho roztrhnúť od zvedavosti, uchyľoval sa dokonca aj k vydieraniu. Nezabralo. Ešte aj keď sme mu odporúčali obliecť si oblek, snažila som sa ho mojimi skvelými hereckými schopnosťami presvedčiť, že ideme na pohreb. Bohužiaľ sme však asi budili skôr dojem, že ideme na nejaké supertajné stretnutie nejakej sekty.

Nápad to bol Charlottkin, a veruže to bol dobrý nápad (Ojojojooooj!). Aj to s naťahovaním Reeda. Nie na škripec, ani žiadne iné prasačiny pod týmto slovným spojením nechápte. Nick si našiel dôvod na to, aby si kúpil a potom aj ožehlil žhavú košeľu, Charlie si zadovážila skvelý zelený kabát (ktorý jej úprimne závidím a čudujem sa, že si nekúpila ružový, keďže v poslednej dome vyzerá ako chodiaci maskotík tohto blogu) a my ostatní sme si našli dôvod na to, aby sme sa cez všedný deň vyfešákovali. Dokonca sme sa aj odfotili. Klasicky na chodbe pri hajzlíkových dverách. No romantika.

Výnimočne sme na Nicka nečakali (uff) a v tom super počasí (rozumej vietor a dážď) sme cupitali na električku. Ja si dôvod na nasratie vždy nájdem, takže tento krát to bol pokazený predtým dlho a trpezlivo modelovaný účes. Naserkanie mi však dlho nevydržalo, keďže sme zasa robili divadielko celej električke. Ten ujo, čo sedel cez uličku mal z nás asi dobrú haluz, pretože kukal ako teľa na nové vráta. Teraz neviem, či nechápal, o čom to točíme, alebo nechápal, čo to mám na hlave.

Nejako sme sa cez ten víchor dopracovali k divadlu. Bolo to náročné, najmä pre mňa a Charlie. Párkrát sa mi stalo, že ten štuplík na tých nóbl topánkach nazývaný aj opätok sa mi zasekol do dierky-potvorky v dlažbe a zostala som stáť ako taký soľný stĺpik. Dorazili sme ale na miesto činu bez úrazu aj bez psychickej ujmy. Aj keď vybrať hrot z dierky je dooosť náročné. Veď to poznáte.

Sedadlá boli veľmi nepohodlné. Najmä pre našich dlhonohých krásavcov to muselo byť náročné vydržať celý čas v polohe dolámanej srnky. Ujo predo mnou mierne smrdel, teta a ujo za mnou sa stále po záhorácky rozprávali o údenej krkovičke. Podujatie na úrovni, čo vám budem hovoriť.

Na všetky vonkajšie vplyvy som zabudla, keď predstavenie začalo. Okej, tak nie na všetky, Johnnyho ruka a horúci dych sa nedali ignorovať...ehm ehm, ale nie o tom som chcela. O kultúre som chcela.

Nepamätám sa, že by som sa niekedy takto v jednom kuse rehotala (ak nerátam zmysluplné debaty s Reedom, Nickom a Charlie). Kramárovo PO.E.Í.KO (vyslovuj pojebíčko), Magálovej kotrmelce a odpadávanie a Horváthovo rýchle prezliekanie nenechalo jedny gate suché. Toto je metafora, aby ste správne rozumeli. Ono totiž bolo dosť náročné necvrknúť si od rehotu. (aj keď teraz „dva mesiace nemusíte“).

Bránice sme precvičili, nohy sa nám nakoniec dokrvili, ale pocítili sme hlad. Chceli sme na Reedovo odporúčanie navštíviť jeden super (la) parádny drahý štýlový podnik. Vliezli sme dnu, zostali asi pol minúty a vyšli sme odtiaľ ako vyúdené klobásky. POVEDZME STOP DISKRIMINÁCIÍ NEFAJČIAROV! Skončili sme samozrejme v mekáci, nažrali sme sa ako prasátka (ružovučké, čistučké mám na mysli, také, aký je tento blog) a ešte sme skočili na drink. Už z toho, čo si Charlie objednala je jasné, čo jej chýba. (Kto uhádne, aký drink si dala, vyhráva. Ale nepýtajte sa ma čo...)

Aby som to teda celé zhrnula:

Podnik s názvom La Parada kvôli doslova hustej atmosfére neodporúčam. Aj keď Reed tvrdí, že tam varia super. Ja si to celkom neviem predstaviť, papať v udiarni.

Chrobáka v hlave už reprízujú neviem koľký krát, ale stále je to super. Odporúčam. Pre tých, čo majú problémy so zadržiavaním moču odporúčam dať si dobre sajúce plienky, bude ich treba.

Bonzáčik

Nechávam sa inšpirovať Gloomyho commentom k Sitinmu článku. Práve prezradil Nicka. Chápete to? Čo si bol u neho pod posteľou niekedy? My áno.

Nicky tam má ukrytý portable harddisk. To bolo revu, keď sa mu pokazil.

Že „Reed, Reedko, však mi dáš okopčiť dáke péčko? Lebo ja som prišiel o VŠETKO!“
A nám tu vzlykal, že tam mal dáke fotky. Jasné!

Tak som mu vyhovel.

A potom sa sťažuje, že sa mu neľúbi, že sa to nedá dať tichšie! A že on je skôr na mladšie kúsky – tak kolo osemnásť, dvadsať, či ako.

Popol na moju hlavu! Jasper, now, analyse this!

Žhavenie

...keď nie je doma Reed a Charlotte, tak ako dnes.

Áno, boli sme celý večer doma sami....

...a odovzdali sme sa obaja jednej veľmi zaujímavej a vzrušujúcej činnosti. Žhavili sme to.

Nick rozpaľuje svoj nástroj a neváha ho použiť. Rozopína všetky gombíky. Jeden po druhom.

Preskúmava každý záhybček, každé zákutie. Zablúdi na hrudník, dokonca aj do podpazušia. Sem tam nahlas, ale nežne zafučí. Také úžasné „pfuu“ som už dlho nepočula. Tvári sa pri TOM veľmi sústredene a zaujato. Na čele sa mu objavuje kvapka potu.


Trvá mu to dlhšie, než mne (pretože si dáva záležať) ale nakoniec prichádza do cieľa. Síce mierne vyčerpaný, ale očividne šťastný...

...a nová košeľa je dokonale ožehlená. Nick je najsexovnejšia žienka domáca.

Hormón uzlíkov

Áááá! Jar.

Ešte tá mi tu chýbala. Dobre, chýbala. Ale tie vedľajšie účinky! Vždy na ne zabudnem, a potom sa zrazu dostavia. Som hormón uzlíkov.

Bacha na mňa, páni! (... and yet so shy)

Nečučím jak skyslá knedla

Milujem cesty s Nickom do práce. Vždy pobavíme celé osadenstvo električky. Teda nie tak úplne celé, lebo niektoré tety nemajú zmysel pre humor, ale naposledy sme našli jednu chápavú. Chúďa. Takmer som si na ňu sa(pa)dla. Ale nebolo to úmyselne! Čo si to o mne myslíte. To si vodič električky akurát dokazoval, že môže jazdiť aj vo Formule 1. Darmo, Schumacher z neho nebude.

"Prečítajme si obrázkový príbeh."
"Nick, aké infantilné. Kde ho vidíš?"
A už to išlo. Skúste niekedy vybľakovať na celú električku super ultra priškrteným hláskom, ako keby vás niekto držal za dosť citlivé miesto. Celkom prča :)

"Ja budem ona."
"Dobre, ideš."
"Oci, komu dáš 2% zo svojich daní?"

A takáto ďalej sa rozvíjajúca story. Prečítajte si, nechce sa mi to teraz hlbšie rozvádzať. Pointa bola, že z "ona" bol "on" a ešte aj mal viac textu. Zase som sa poriadne okašlala. Aspoň že sa ľudia, a najmä teta, pobavili. Nabudúce bude Nick za debila :-)

Martina, si naozaj taká blbá?

Pozeral som Aurela. Bol som vcelku spokojný. Ale keď sa objavila Šindlerka, aby si prevzala cenu za to, že je pienicou, ktorá predala najviac nosičov, mal som dosť.

Vypustila z huby niečo také, že toto je na rozdielov od ostatných aurelov super kategória, lebo to svedčí o tom, že ľudia ju žerú, lebo ju kupujú. Narážala tým na fakt, že o udelení ostatných cien aurela rozhoduje akadémia. Samozrejme, že nám to takto aj v skratke vysvetlila.

Navážala sa tým do Zdenky Prednej ako objavu roka?

Zlatým klincom Maťkinho prejavu bola gratulácia Braňovi Z. k životnému jubileu. Mal som dojem, že z aurelov som omylom prepol na Hráme jubilantom.

Martinka, ten tvoj album je posledná sračka! Na rozdiel od Prednej. Ju som si aspoň stiahol z netu. Tak sa nečuduj, keď tvoj album kupuje niekto z Hornej Dolnej (týmto sa ospravedlňujem všetkým obyvateľom Hornej Dolnej), lebo nepozná eMule, a...

škoda reči!

Akcia akcia

Akcia chystačky. Charlie si oholila nohy, Pecosita snáď tiež. Nick, čiže ja, si oholil akurát tak tvár a dlane. Chrbát nemusím, fuj, neznášam chlpy. Občas tým našim ženám závidím. Žiadne holenie tváre, snáď. Aj ja chcem. Ale zase na druhú stranu to má výhody. A tým nemyslím tú, keď mi Pecosita povedala na moje strnisko, že vyzerám po*ebateľne. Vtedy som sa veľmi rýchlo zamkol v izbe.

Akcia obliekanie. Nový párty odev, čo viac môžme chcieť, sýkorky očaríme, pokiaľ dáke budú. Holky namalované, vychystané a ja ešte stále behám v boxerkách s nálepkou na nose po byte. Vlasy neurobené, telo neoblečené. Niekedy sú na mňa rýchle. To ale tým, že ma ale vykoľajil Pecositin frajer, keď mi vliezol do sprchy.

Akcia akcia. V meste sme to roztočili, aj s Pinďom zo štvorlístka a mojimi kamošmi. Tancovačka a opíjačka do rána. Fuj, tá Havana ma donútila sa zobudiť po dvoch hodinách spánku o ôsmej ráno. Potom ďalší spánok. A potom fuj, ranný budíček o dvanástej. Hlava na roztrhanie. Fuj. No jednoducho hrozné. Tak a kedy ideme znova?

Mojich 5P

A už je tu. Hneď bolo vidno, že prichádza, aj keď to trvalo. Až som skoro dúfať prestala. Vlastne nie. Do posledného puntíku som verila, že príde. Vždy prišla, keď mala. Aj keď dochvíľnosť nie je práve jej silná stránka. Ach tie ženy. Občas im nerozumiem.

Dnes bol deň D (vlastne už včera). Začal sa náramne. Ani by jeden neveril, koľko energie dodajú človeku raňajky s Reedom a Nickom. Aj keď ten druhý celou cestou do práce skuvíňal, ako je mu ťažko a že nemôže zjesť dva chlebíky, ale len jeden. Ja zase tvrdím, že kvôli jednému sa ani nôž neoplatí špiniť. Vďaka tejto rannej sešn (čítaj ako vidíš a nešpekuluj) sme prišli do práce neskôr, ako bol pôvodný plán. Ale stálo to zato.
V práci pohoda. Taká naozajstná. Žiadny hluk ani stres = šéfka mala dovolenku. Asi pôjdem skorej domov, lebo sa musím učiť. Zámienka, aby som sa s ňou mohla aspoň na chvíľu stretnúť, tak osobne, nesprostredkovane. Také ja lúbim.

Deň sa niesol v znamení piatich P. Márne hľadáš skrytý význam, žiadny nenájdeš. Tvoja logika :-)) Kde som to bola? Aha, 5P. Po prvé - skvelé raňajky. Po druhé - zistila som , že mám ešte stále dobrý vkus, teda aspoň komplimenty lietali z každej strany. No nepoteš sa. Po tretie - ranné, čisto pracovné stretnutie dopadlo nad očakávania. Okrem toho, že som predviedla svoj nový „vohoz“, konečne priletela aj sýkorka. Modré oči, tmavé vlasy a tie skvelé hodinky. Po štvrté – vlasy mi vyzerali nejako lepšie. Kukateľne. A to je už čo povedať, pretože poslednú návštevu u babky - kaderníčky som už najmenej stokrát oľutovala. Konečne po piate a najdôležitejšie - páčila som sa sama sebe! Povrchné. To je v poriadku. Nič iné sa odo mňa ani nedá čakať.

Pozitívne naladená som vyštartovala za ňou. Tešila som sa ako malá. Predstavovala som si jej typickú vôňu a zvuk, v pozadí čvirikanie vtáčikov. Asi sa z toho rozplačem. Malo to však jeden háčik. Mesto nespí. Takže som počula všetko, čo som nechcela. Štuple všetko vyriešili a mohla som si vychutnať prechádzku. Hoci dnešné topánky boli k tomu absolútne nevhodné. Nevadí. Ostatne dnes mi nič nevadí. Prečo? Deti moje osprostené. Viete? Huraaaaá, je tu jar.

Nákupná horúčka

S Charlie sme sa vybrali na víkendové nákupy. To sme zase nakúpili. Čo máme teda nové? Ružová košela, nohavice, tričko, jeansy, sveter, bunda, kravata, spacie trenky, podtričko, topánky, ponožky, opasok k jeansom, opasok k nohaviciam a drobné aksesoársy (čítaj doplnky). To bolo moje. A Charlie, tá dve tričká so svetrom.

Ach ženy, tie toho nakúpia. Radšej nebudem rátať nákupnú rýchlosť v km/Skk.

Na vlnach internetu (bez interpunkcie)

- Si z BA?
- Ano.
- Mas zaujem sa stretnut?

- O, ano. Vies, bezne sa stretavam s ludmi, ktorych som v zivote nevidel, len aby som mal sex. Dusevne ma to naplna. Je to nadherne. Uz letim...

Pecositino tajomstvo

Myslela si, že to utají. U nás v byte? Nemožné. Včera mala telefonát od Papapecosita. Žiadne odpočúvanie neprebiehalo, nahrávka sa nám dostala zhodou náhod do rúk. Prepis telefonátu ponúkame nižšie.

Drahá dceruško,
Vidím, že ťa chytá sexuálne harašenie – vzhľadom na účty za telefón. Takže skľudni hormón a radšej si to s ním vykecaj z úst do úst.

A mimochodom, ďalšie tajomstvo. Asi sa jej vážne niečo stalo. V chladničke v jej poličke som dnes objavil tri kusy tovaru, čo tam nikdy predtým nemohli ani len minútu ostať z našich políc. Jedná sa o sójové párky a dva kusy sójových pomazánok. Poznáte dáku dobrú ľudovú liečiteľku? Všetky kontakty berieme, súrne.

RP nie je rýchla pošta

Česi sa už môžu registrovať, no nechoď sa. No nejdem, veď som hetero. Len teraz chytajte Reeda na hraniciach. Musíme mu vysvetliť, že sám so sebou sa nemôže.

Hra na auto

Ťažké to boli tieto posledné dni. Ste mali predvčerom vidieť Charlie. Predávkovala sa liekmi. Tak mierne, akurát, do zdravého delíria. Skákala po gauči, kričala „som v poriadku, nič ma nebolí, nič mi nechýba“ a podobné bláboly. Chlap chýba, to vie každý. A zub ju bolí, tak nech netrepe.

O pár minút sa ako pomätení s Reedom hrali na auto, „bŕm, bŕm“ vraveli, točili volantom a natriasali sa. To sme s Pecositou len krútili hlavou. No ja som rýchlo prestal, cestou sa zastavili aj po mňa. Dobrá jazda, alebo ako by vykríkli snowborďáci, stříkej!

Každopádne musím Charlie vysvetliť základné dávkovania určitých liekov. Aj to, že na môj Prosac a Thramalan siahať nemá. Určite nie v takom zlom pomere ako teraz. A hlavne nech vysadí všetky tie lightky ako vitamíny a iné sirupčeky. Lightky vždy škodili, aj fajčiarom, majú viac dechtu. A to nefajčím, hocičo do úst nedám. Len nechápem z čoho sa mi robí herpes. Hmm.

A včera? Soplila zase Pecosita. A tá má chúťky. Radšej zacitujem. „Ale to je dobré, že sú chlapi na chlapov, mne sa to páči, so ženou by som sex nevedela mať.“ „Ani ja, ani ja!“, povedal som a pre istotu som sa zdekoval do izby. To by mi už len chýbalo, kebyže sa na chlapa začne hrať.

N+L=VL

A je to vonku. Vedel som, že to nebude len tak... Nick je heterosexuál! Nechápem, ako sa to mohlo stať. Charlie, Pecosita, vyhlasujem krízový stav! Dúfam, že to nie je nákazlivé. Jémine!

Zas a znovu sa pýtam, ako sa to mohlo stať? Ako? Všetko sme trikrát prešli a trikrát zabezpečili. A teraz toto! Danger, danger, F4 - ozýva sa môj vnútorný homorobot. Neskoro!
Nicky sa verejne priznal v diskusii k istému článku blogosféry.

Mali sme brať vážne prvé príznaky. Boli sme slepí?

Čo s tým teraz urobíme? Zvolávam krízový štáb! Navrhujem elektrošoky! Kontaktujte Dr. Černokňažníka, snáď ho z toho nejako vylieči. Musí!

Nie, len mi nevravte, že najnovšie dáva hore aj dosku na tom našom vychýrenom vécku. Aáááá!

Záchod

Konečne sme sa ukázali ako chlapi do voza aj do koča. Problém navonok jednoduchý. Tečie záchod. No hej no, a čo s tým? O druhej v noci sa nám opraviť nič nepodarilo, a tak sme sa zhodli, že ráno je múdrejšie s raňajkami. Vlastne večera. Doplietlo ma to. Tak aj bolo.

Ráno sme obliekli montérky (túto časť reality trocha prikresľujem), zobrali náradie a šup sa do práce. Po krátkej telefónnej inštruktáži s mojim tatkom sme sa do toho pustili. Ja s Reedom, aby bolo jasné. Teraz odborný postup, ako na to, keď sa niečo podobné stane aj vám.

Vyberiete membránu s ihlou. Nájdete ju ľahko, nám sa to podarilo po asi pol hodine. Vyčistíte, zmyjete nečistoty. Avšak pozor, aby vás membrána nezaskočila tak, ako Reeda. Po stlačení vystrekne. To bolo prehovárania, aby mi ju dal. Ako u debilov. Toto všetko nasadíte na pôvodné miesto. A Je to. Tu tu tudududu tututúú.

Brum?

Dnes som si listoval v Báječnej žene z decembra minulého roka. No čo? Nuda.

Dozvedel som sa, že na polámané nechty je dobrý balzam z olivového oleja a… potom som objavil vraj čínsky horoskop. Vždy som si myslel, že som koza drevená. Podľa čínskeho horoskopu. Podľa Báječnej ženy som medvedík čistotný.

Do prdele, tá charakteristika mi sadla ako riť na šerbeľ. Brum.

Brum? E-e, ako vlastne robí medvedík čistotný?

Zistenie

Úvod do problematiky:
Choroba ma položila. Také prechladnutie: bolesť hlavy, kašeľ. Z nosa mi tečie a z očí tiež. Nič vážne, len nepríjemné. (Nie, nekŕmila som labute, vtáčia chrípka nehrozí.) Vonku strašná zima.

Rozhodnutie:
K lekárovi ísť netreba. Stačí vyležať. Dávam si na to dva dni.

Zhodnotenie situácie:
Chladnička prázdna. Hlad obrovský a nikto, kto by mi aspoň chlebík kúpil. Priateľ mimo mesta. Maminka a tatko tiež. Spolubývajúci prudko busy.

Misia JAMES DEAN:
Cítim sa ako Samantha zo Sexu v meste, keď zostala chorá sama doma a na hlavu jej spadla garníža so záclonou. Mne pre istotu na hlavu spadol môj zarámovaný plagát Jamesa Deana (ešteže je ľahučký). V najvhodnejšom možnom odeve (rozumej modré flanelové pyžamko s ružovými hviezdičkami), hlučne posmrkávajúc, chopím sa kladiva, zatĺkam háčik hneď vedľa diery, ktorú zanechal jeho predhodca. Prvá rana, tresnem si po prstoch, zahreším. Potom to už ide bezbolestne. Mission accomplished. Posteľ je opäť bezpečná. Minimálne do chvíle, kým sa Jamesovi opäť nezachce prísť ma do nej pozrieť.

Problém pretrváva:
Ešte stále som hladná. Fyzická aktivita s Jamesom môj pocit hladu len znásobila.

Riešenie:
Kradnem Reedovi štyri zemiaky a varím si ich v šupke.

Záver:
Do pekla s nezávislosťou, sebestačnosťou a single životom! Nabudúce budem viac nariekať a snáď sa niekto nado mnou zľutuje.

Happy happy šimpanz

Je to malé, milé s veľkými očami, skacká to (je jedno či na jednej, alebo na oboch nohách) a robí to také čudné zvuky, že: " Hu, hu, hu, hu..." Potom sa to začne rehotať a nahodí úsmev taký ako reklama na novú Colgate. Úsmev, čo trvá a trvá....verím, že s ním aj zaspáva. Čo je to?

Vytešený šimpanz???

Nieeeeee!!!


To Charlie úspešne splnila misiu a KONEČNE urobila prvý krok.

Teším sa z toho podobne, len neskackám a nevydávam divné zvuky. Ale....ale...JUCHUUUU!!!

CONGRATULATIONS!!!

Dilema

Včera sme mali dilemu pravopisného charakteru. Aké YI sa píše v slove zmy? Ešte skôr ako si vykrútiš hlavu poviem, ako sme dospeli k výsledku. Ja s Charlie som bol jeznoznačne za zmI. Ani nevieme prečo, ale jednoducho sa nám to tam tak hodilo, oveľa viac ako zmY. Pecosita s Reedom boli jednoznačne za zmY, že vraj pravopis, vybrané slovo, či niečím takým sa oháňali.

Zostalo to 2:2. S Charlie sme si ale povedali, že ustúpime. Predsa Pecosita musí mať pravdu. Tá teraz vie oveľa lepšie ako my, kde je tvrdé a kde nie. Len teraz uvažujem, ako to súvisí s gramatikou?

Julia, GO!!!

Konečne! Toto určite poznáte. Pocit, keď sa na niečo veľmi chystáte, tešíte, plánujete ako by to bolo najlepšie a zrazu je to tu! Ani to nebolo také ťažké, ako to na prvý pohľad vyzeralo. Ani to neskončilo fiaskom, ktorého sa bojíte asi najviac zo všetkého. Nádherný pocit. Neopísateľný. Prečo to vlastne nerobím častejšie? Aj keď ľudia v električke nemusia vždy nutne chápať, čo také úsmevné sa mi stalo, že vyzerám ako práve vypustená z blázinca pre nevyliečiteľné prípady na vychádzku, resp. na posledné „view“ sveta tam vonku pred koncom najstrašnejším v hlbinách svojich paranojí, ale šťastná. Ale nie to som chcela.

Asi to fakt potrebujem mať takto. Hektický deň, ktorý tak krásne začal. Už som spomínala, že milujem prebúdzanie sa do slnečných dní so štebotom vtáčikov s predzvesťou jari? Tak už to viete. Plán mám v hlave, len ho naplniť. Neverili by ste, ako idú veci ľahšie pod hrozbou psychickej likvidácie, nielen z mojej strany, ale najmä ako pomsta za vyhrážky fyzickej likvidácie (len sa nezľaknite, naozaj sa máme radi :-)). Takže nech žije stres. Ja už fakt nechápem, čo je na ňom zlé. Na mňa funguje lepšie ako psychiater. Mimochodom, keď si nejakého už konečne nájdem na tieto moje blablablaaaaaaaaaa a vydrží so mnou v zdraví aspoň dva týždne, podám relevantnejšiu správu. Ale nepredpokladám.

Poučenie: „Vždy využi svoju šancu, lebo naozaj nemusí prísť viackrát.“ To som síce nevymyslela ja, ale znie to dobre. Risk je zisk. „Predstav si, ako by to zahrala Julia.“ Len pozor na sny, aby ste sa nezobudili s tým, či máte správne poskladané spodné prádlo :-).

SPUCATUM TAURI

Vraj som normálne veselá kopa! Otázka je čoho...

Rozmýšľam až príliš často. Napriek tomu som ešte nič svetoborné nevymyslel.
Poznám sa až príliš dobre. Napriek tomu akosi nenachádzam riešenia na problémy, ktoré mám.
Stretávam každý deň kopec ľudí. Napriek tomu sa v tej kope cítim v "klasických momentoch" stratený a sám.
Milujem. Napriek tomu neznášam.
Nachádzam strach. A vďaka nemu si uvedomujem, že ja nechcem hľadať. Nemohlo by to byť tak ako predtým? Chcem späť... späť svoj pokoj. (Hoci som ho nikdy nemal.)

Volajte ma dvojzmyselník. Teraz som však nezmyselník!

Chcel by som byť zmyselník :-)

Poštová schránka

Dostali sme správu. Do schránky, aj s ústrižkom novín. Na lístočku bol text: „Toto je to, čo som Ti spomínala, že zabralo u mňa. Čauko, Jana.“ Neviem, čo slečna, či pani Janka textom myslela, ale na ústrižku novín boli dva články.

Prvý bol ohľadom zázračnej tabletky na ženskú a mužskú sexualitu. Nevieme ako Janke tabletky zabrali na erekciu, ale referencie boli dobré. „Už žiadne zlyhanie v posteli.“ „Odkedy mám pravidelnú erekciu, znovu skutočne žijem.“ Byť na jej mieste a zobudiť sa ráno s erekciou, no neviem neviem.

Druhý bol o zázračnom chudnutí. 17 kg za dvadsať dní. Chápete, za dvadsať dní o 17 kg menej, či viac? A môžete jesť všetko, na čo máte chuť. No tak šup sa dievčence, Charlie, Pecosita, ide sa, už žiadne namáhavé cvičenie, klobás do ruky, štrúdel tiež a o dvadsať dní vás nespoznáme.

Filmový víkend so zdravou stravou

A je po víkende. Sobota, čisto filmový deň. Lola Rent (Byť slobodný, tak Franku Potente by som bral. Sakra, slobodný som. No dobre, byť na ženy, tak by som ju bral. Ale jednotkou je aj tak Nicole Kidman), Čarodejník zo zeme Oz (klasika s úžasným songom Over the Rainbow), Terminál (nuda jak sviňa) a Being Julia. Julia nemala chybu, veľká to herečka, zaraďujem do rebríčku najobľúbenejších. Na návštevu prišiel nový frajer Pecosity. Nezdá sa chlapec, ale dosť vtipný vie byť. Celý deň tuším z izby nevyliezli ani.

Nedeľa, návšteva rodiny. Brat stihol porozprávať príhodu „nakupovanie s mamou“. „Poďme ešte na ridgebega“, zahlásila mama. „Mám pocit, že myslela Richmena“, usmieva sa pri rozprávaní brat . A nakoniec, večerné pozeranie filmov s Charlie. Final Destination a Daredevil. „No a máme tu seksík“, zahlásila Charlie pri filme. Scéna bola dosť akčná. Teda v Pecositinej izbe. Asi sme si tie štuple do uší mali na jej radu predsa dať. Ale aspoň niekto si užil. No nie?

Dnes sme boli opäť na obede s Charlie. Nikde nijaké sýkorky. Smutné. Až na jednu. Charlie sa zapáčil jeden chlapec. No keď som pozrel poriadne, zistil som, že ho poznám. Nič pre Charlie, big space queen.

Podstatný bol ale obed. Začal som sa stravovať celkom zdravo. Žiadne mäso, iba rybu. A dnes tá ryba s knedľou a kapustou bola skvelá. Mňam. Ten druh ryby musím kupovať častejšie, volala sa tuším bravčová. Mňam.

- Čítam skvelú knihu. Sa volá, že Lovely Bones.
- Dúfam, že nie kuchársku...

S+S

Bolí ma hlava. Už vyše týždňa. A neprestáva.

Chýba mi. Teda chýbajú mi. Dve veci, dve eSká.


Prvé eSko je slnko. Slnečné dni plné svetla, tepla a dobrej nálady. Ulice plné sýkoriek, okrídelných aj tých, čo cestujú električkami.

Druhé eSko je TO. Veď viete. Viem, že vám TO možno chýba dlhšie, ale ja som ženská nenásytná a okrem toho, vaša hormonálna búrka ma strhla a ja sa teraz cítim mierne zvrhlá.

Tááákže teším na víkend ;). Reedovi odporúčam štuple do uší a Charlie a Nickovi....vlastne tiež.

Cítim sa ako diskriminant

Idylka úžasného večera po nevydarenom hokeji s Čechmi, keď nás Nick vyháňa zo svojej postele, v ktorej sme ako ináč, všetci štyria spolu.
„Pecosita, Charlotte, ide sa spať!" Čistá diskriminácia na základe pohlavia.
Cítim sa ako ... diskriminant!

Good morning, good morning

To bol včera večer večer. Stretol som sa s mojou dlhoročnou kamarátkou po dlhom roku. Volajme ju Silvia. Pizza, vínko, tiramisu, sicília. „Potrieť cesnakom?” „Nie, ďakujeme, nebudeme sa bozkávať.” „Ale kebyže si to rozmyslíte, zakričte.” „Áno. Teda nie, nerozmyslíme. A áno, nezakričíme.” Milá bola, milá. Dopriala by.

Mňam. A to tiramisu. Najlepšie v meste. Ak bude niekto chcieť, veľmi rád zoberiem. To bola opäť nenápadná poznámka pre sýkorky. No nie a nie napísať mi, tak opakujem. Silvia, tá mala zážitkov. Samí chlapi. Rande, chlapi, nemajú sa k činu. Nerozumie im. Na to jej známy poradil. „Uvedom si, nemusíš im rozumieť, just fuck them.“ Ona sa len usmiala a povedala: „To teda vysvetľuje skoro všetko v tvojom živote.“

Dobre bolo, mňam. Bránica precvičená. Doma sme to so štvorkáčmi zakončili s Mommy Adler. A tak si znova zaspievajme.

Good morning, good morning. Come on, girls, jump in!

It's great to stay up late

Pretože si to môžem konečne zase dovoliť. A tak sa teraz zo zameškanej korešpondencie dozvedám nové veci.

Ja ho asi zderem! Ten chl(a)p nevie držať jazyk za zubami. Zase všetko vykecal. Že som sa dal na makrobiotické párky, že odmietam mlieko. Ale mne vážne chutia, sakriš! Aj keď... uznávam, piecť bábovku bez cukru je do neba volajúca nehoráznosť. Priznávam, chutila otrasne.

A tak idem na to pekne po poriadku. V prvej fáze žiadne mäso a mlieko, obmedzenie cukrov. Na rozlúčku sme si spravili palacinky. Neviem, akým zázrakom sa nám podarilo z litra tekutého cesta zhotoviť až 9 kusov!!! Tomu sa hovorí minimalizmus. Príprava trvala presne dve hodiny. Od smiechu a smradu prepáleného oleja, nás prešiel hlad. Tomu sa hovorí diétny prístup. Tomu sa hovorí - frknime to na blog, ako fotoreportáž. There u go...

Na prípravu deviatich palaciniek potrebujeme pol litra mlieka, 220 gramov hladkej múky (merané od oka, lebo do jedinej odmerky sme medzičasom naliali mlieko), štipku soli (morskej, ako inak?), od oka práškového cukru a dve vajcia (štylizácia obrázku je čiste náhodná - "toto nám určite zožerú!")

Následne všetko dobre premiešame. V rámci šetrenia svalov a vystupňovania kuchynskej zábavy používame ručný mixér. Dopredu si pripravte niečo dobré na čistenie obkladačiek...

Na rozpálenú panvicu (nie, nedotýkame sa jej prstom!) rozlejeme vopred pripravené cesto, so called maglajz.

Dno panvice pokrýva maglajz, a to rovnomerne. Teraz je ten správny čas venovať sa manikúre, kým sa nám palacinka nesfarbí do zlatista. Keď sa začne oddelovať okraj, je najvyšší čas, odložiť pilník a chopiť sa obracačky.

WARNING: Vyhadzovanie, hoc efektné, neodporúčame. Znižuje percento úspešnosti produkcie neuveriteľného množstva (až deviatich) palaciniek!

Pokus č. 1 - Za použitia olivového oleja a slabého plameňa plynového sporáku vzniká prvá palacinka, tzv. chudinka. Často býva terčom výsmechu všetkých zúčastnených.

Po úpornej námahe pozor na vysoko nebezpečných objedačov! Ich výskyt je v kuchynských priestor viac ako pravdepodobný a efekt ich pôsobenia vo vzťahu k motiváci palacinkára výsostne nepriaznivý (viď. obrázok vyššie)

Pokus č. 2 - Následkom pridania intenzity plynu a rastlinného oleja vzniká palacinka s kakaovým efektom, tzv. kakacinka. Konzumácia je možná, kakacinka chrumká.

Ak si naivne myslíte, že kakacinke, dokážete predísť tým, že pod maglajz systematicky podlievate olej, máte pravdu. Ale verte mi, taká kakacinka je siedme nebo v porovnaní s tým, čo zošuchnete z panvice plnej oleja.

Pokus č. 3 -Výsledkom úžasného nápadu použiť menej rastlinného oleja je tzv. (o)trhanec, konzumuje sa na mieste, príp. si k nemu šplechnite trochu džemu. Neodporúčame zvyšný džem z taniera konzumovať sacou metódou, vraj je to nechutné...

Pripravený (o)trhanec, alebo - ak ste boli šikovnejší ako objedači, tak - palacinku potierame džemom podľa vlastného výberu.

WARNING: Nedotýkajte sa Vašich vlasov, máte mastné prsty!

A pekne zrolujeme... Bacha, šmýka sa to :)

Nasleduje kultúrna vložka v podobe nemiestneho vtipu: Viete, aký je rozdiel medzi pílením dreva na cirkulárke a utieraním zadku po "e-e machen"?

Žiaden, pošmykne sa vám ruka a prsty sú v riti.

Rolujeme... Rolujeme... Rol... Som vravel, neškrabte sa vo vlasoch!

Fertig. No nevyzerajú lákavo? (Aj po nemiestnom vtipe)
"Aj tak si myslím, že tam nemala ísť hladká múka, ale minimálne polohrubá."

No zdanie môže klamať! Objects in the mirror are closer than they appear. Ako mi raz napísala Lenka: "Sójová nátierka mi predvčerom chutila. Včera mi ale chutila ešte viac, keďže som si na ňu nakrájala maďarskú salámu."

It's great to stay up late.

Ešte som od hladu neumrela!

- „Že ti to prihorelo?“, kričí mama, keď zacíti spáleninu mlieka.

- „Jasné že mi to prihorelo!“, revem jej späť, zatiaľ čo sa rúti do kuchyne.

- „Prosím ťa, ako je možné, že nevieš uvariť ani obyčajný puding?“

- „Ja som ti hovorila, že to neviem, ale ty nie. Uvar a ja idem povesiť prádlo. Keby som to vedela, určite by som to spravila a neobťažovala by som sa priznávať, zas a ZNOVA, že neviem variť!“

- „Ty sa určite nikdy nevydáš! Alebo budeš potrebovať kuchára, lebo inak by ste zomreli od hladu!“

Prečo sú všetci priam posadnutí tým, že žena musí vedieť variť, inak je „nepredajná“? Dokedy ešte budem ako čierna ovca rodiny a spoločnosti? Zato, že neviem variť a piecť? Ale hrnčekový koláč podľa návodu by som zvládla. Ale to sa vraj neráta. Tak ďalej. Ozdobovať perníky som sa tieto Vianoce naučila. A tiež viem pražiť palacinky, vypražiť rezne, uvariť kura a iné kuracie časti na prírodno. Veď dať to na panvicu alebo do rúry a počkať, kým to zmäkne, nie je až také zložité. Alebo žeby som mala naivné predstavy?

Fakt je smrteľným hriechom uvariť tvrdkavú ryžu alebo ak ma ani nenapadne, aby som vymýšľala, aké korenie to ešte potrebuje, aby to malo tú správnu príchuť, aby to ale nechutilo ako naposledy, ale aby základ zostal nezmenený? Ak je to tak, vzdávam akékoľvek pokusy o nadväzovanie vzťahov s osobami opačného pohlavia. Aspoň ich ušetrím desivému zisteniu, že po mojom boku je to len na dobu určitú – dokiaľ nezomrú na škvŕkanie v žalúdku alebo ich neprestane baviť moje ustavičné kibicovanie. Takže kto si trúfa...?

Hormonálna búrka

Keď hormóny sa búria,
blesky poletujú obývačkou za sprievodu dvojzmyselných narážok.
Keď hormóny sa búria,
všetkým členom domácnosti to už riadne lezie na mozog.

Sýkorky sem, sýkorky tam.
Sýkorky sú témou number one.

Hormonálna divočina,
a jar ešte nezačína.

Valentínske rozhovory

Už čoskoro sa to dozviete!
Bude to možno prekvapujúce, možno zarážajúce a ... možno ani nie.
Už to asi tušíte, ale nikto to ešte nevyslovil nahlas, nikto nepovedal pravdu. Asi preto, že je to moja pravda! Moje tajomstvo, o ktorom máloktorí vedia, ale vám som to ešte nepovedala. Nie žeby som nechcela! Chcela! Už toľko krát, že som to prestala rátať...
Ale už to nebude dlho trvať. Sľubujem.

Ďakujem za nádherný večer. Asi začnem mať rada tento „prekomercionalizovaný“ deň. Lebo s VAMI je každý deň výnimočný... :-)

Valentín sem, Valentín tam

Už ma unavuje toľko komercie v láske. A nie neunavuje, dnes bol konečne o inom. Dnes som dostal tri krásne Valentínky. Žltá ruža od Reeda, neuveriteľne prekvapila. Aj s pusou, ale pśśśt, to je tajné. Originál som sa najprv aj zľakol. Ďalšou bolo vrecúško plné levandule od Pecosity pre dobrý spánok. Teraz neviem či toľko v noci vystrájam, alebo čo. A nakoniec sladké prekvapkanie s hračkou od Charlie. Neuveriteľné koľko zábavy môže spôsobiť jedna hračka. Vie čím potešiť.

Ako to dopadlo? Začalo to šampusom a skončilo dvoma fľaškami vína. Zeleného, kyslého, nabudúce dáme iné. Pri rozhovoroch o práci, priateľoch, povrchnom hodnotení ľudí v TV sme to ukončili rozhovormi a sexe. To by nebola téma, ku ktorej by nemal najviac komentárov Reed. Ešte teraz vykrikuje a nemôžem spať. „Tak dobrú teda“, kričím na nich.

A aby som nezabudol. Ešte bola aj virtuálna. Valentínka. Tak na základe nej, čakám na telefonát, že zavoláš. Veď vieš, ty si to poslal, nie ja. Teším sa.

Hopkanie

Valentín. Nevadí mi, ani ho nezbožňujem. Minuloročný ma sklamal.

A toho roku...mám znovu na koho myslieť.

Som unavená, lebo začala škola. Dejú sa smutné veci a zmeny v životoch mojich blízkych.

A dejú sa aj veselé príjemné sexi láskavé veci v mojom živote.

Dnes som sa prešla po Starom meste. Posadila som sa na mantinel klziska na Hviezdoslavovom námestí. Slniečko svietilo a aj keď je všade ešte dosť snehu, ja cítim, že príde jar. Skôr či neskôr (ale uvítala by som skôr to skôr než to neskôr).

Hopkám ako taký veselý zajko. Hop. Hop. Alebo, že by to hopkali moje splašené hormóny?

Posielam ti Valentínku

Nenápadnú. Malilinkú.

Sviatok hoc je komerčný,
Valentínka poteší.

A tak teš sa, pookrej,
miluje ťa - aj keď gej :)

Volajte ma Charlie

Jedného pekného večera usadená v obývačke jedného z mojich „domovov“, toho bratislavského, aby som bola presná, a v prestávke medzi učením sa na skúšku zisťujem, čo majú nové moji najdrahší spolubývajúci. V rámci sarkastických poznámok, veď ako ináč, poodhaľujem svoje perfekcionistické sklony a v tom to prišlo. Charlotte! Ty si úplne ako Charlotte, vieš, zo Sex and the City! Ten víťazoslávny výraz ich tvárí bol geniálny. „Konečne sme prišli na to, ako ťa budeme volať. Charlotte.“

Nerada rozprávam o sebe a už vôbec sa nerada vychvaľujem, ale keď inak nedáte, skúsim, čo to spraví.

Väčšinu svojho času sa snažím mať pozitívny pohľad na svet, teda s výnimkou, keď som v práci, v škole a keď pozerám pravidelný súhrn udalostí dňa. Vtedy by som ho nazvala skôr realistickým, mierne pesimistickým až sarkastickým. A diskusné relácie, to je moje. „Okomentujem“ ich z každej strany a ako poznamenal Nick, niekedy nemiestne. Jednoducho, takéto veci ma vedia veľmi ľahko rozčúliť. Inak som veľmi nekonfliktný typ. Niežeby som nerada presadzovala svoje názory, ale radšej sa vyhýbam hádkam, najmä so svojimi najbližšími a to z jedného dôvodu: neviem sa ospravedlňovať. Nejde o to, že by ma to nemrzelo alebo že sa necítim zle, keď sa nerozprávame, ale jednoducho sa neviem ospravedlniť a priznať chybu.

Ako som už spomínala, mám perfekcionistické sklony. „Nemôžeš to robiť takto, lebo tam zostanú fľaky...trošičku to posuň doprava, lebo je to na krivo...určite by som si nedala čierne topánky k bielej kabelke...“, aj keď túto sezónu je to povolené, ale mne to akosi neladí. Ako vrchol tejto mojej, nazvime to úchylky, bolo, že som zvykla usporiadavať štipce na bielizeň do dvoch radov tak, aby tvorili farebné spektrum. Keď nad tým tak teraz uvažujem, asi to prehodnotím, keďže by bolo asi lepšie poukladať ich podľa farieb alebo tak, aby sa pravidelne striedali tie isté farby. V každom prípade ešte mám čo vylepšovať. Aj keď moji spolubývajúci by na to mali trošičku odlišný názor.

Rada sa smejem, aj keď keby ste ma stretli, keď idem sama po ulici, mohlo by sa zdať, že som preoblečená príšera, ktorá každú chvíľu niekoho zabije. Nezľaknite sa! Je to len maska, ochranný štít, ktorý používam, vlastne ani neviem prečo. Možno aby sa mi ľudia nedostali príliš blízko a nemohla som ich začať mať rada a stať sa na nich závislá alebo aby mi nemohli nijako ublížiť.
Podobne je to s chlapmi. Večná téma. Bojím sa sklamania, odmietnutia, bolesti, plaču a zo všetkého najviac toho, že by niekto zistil, že nie som až taká silná, taká obrnená a nad vecou ako sa zdám a na čom tak tvrdo pracujem, aby to tak vyzeralo.

Nerada hovorím o svojich pocitoch a myšlienkach. Zbožňujem prekvapenia, vážnu hudbu, operu a ak je treba aj romantické komédie. Milujem zábavu a spoločnosť, posedenia s priateľmi pri káve, vínku alebo dobrom miešanom drinku. Občas stváram hlúposti ako prejav svojej šibnutosti a zabávam tým svoje okolie. Také niečo určite poznáte. Pocit, že by ste chceli urobiť niečo, čo bežne nerobíte, čo by nikto od vás nečakal a na čom sa pozastavujú ešte aj ľudia na ulici. Veď treba mať aj publikum, nie?!

No, myslím že je najvyšší čas skončiť, idem sa pozrieť ako si ide Reed strihať ľavý necht na pravej nohe. To sa zase pobavíme...

Ahoj. Volajú ma Nick. Hmm...

...
Ešte raz.
...
Keď som bol malý, vraveli mi...
...
Again.
...
Človekovia by neverili, ako je ťažké sa uviesť, predstaviť. Radšej by som uviedol ostatok ef štvorky. But back to Nick. Idem na to, obkľučkou a snáď sa dostanem k pointe. Mám rád pizzu, hranolky, leto, teplo, poriadok, optimizmus, nákupy, hudbu, tancovanie a pekných ľudí. Och aké povrchné. Pekných ľudí. A čo. Ďalej mám rád zábavu, smiech. Ten asi milujem. Nezažul som ešte deň bez smiechu. Aj keď som na dne morskom, neviem kam, čo zo sebou, usmejem sa a hneď je lepšie. Je to také klišé, ale funguje to. Aspoň u mňa, aspoň na chvíľu. Tak si to snáď nebudem kaziť.

Mám rád kura, úsmev, sýkorky (tie chodiace pekné, čo stretávam v meste), všestrannosť, spev, umenie, knihy, voľnosť, otvorenosť, úprimnosť. Ešte mám rád uhorky, pomaranče, Nicka. Inak mám rád pravdaže aj iných tvorov. Aj týchto, tu, Charlie, Reeda a Pecositu. Nie len seba, veď to by bolo tak samoľúbe. K tomu len dodať ako sa mi páči príbeh o Narcisovi v upravenej verzii v Alchymistovi. Presne takí podľa mňa ľudia sú.

A aký je teda Nick ešte aj s tým všetkým zlým? Sarkastický cynik, optimista, stále hľadajúci a dúfajúci v tú pravú lásku. Hen, ďalšie klišé. Pravá láska. Ehh, wtf? Uvidíme. E-mail máte, sýkorky píšte. Ako tak premýšľam nad negatívnymi vlastnosťami, žiadna mi nenapadá. Pýtam sa Charlie, ktorá práve teraz tiež píše svoj úvodník a ona taktiež nevie. Nie som ja náhodou dokonalý? A mám jednu. Že vraj som nerozhodný. Čo ja viem, neviem, nie som si istý. Alebo žeby? A nie, nie. Hmm, neviem.

Práve som zistil, že sa mi zjavne v zube zachytila paprika, tak idem si ich radšej umyť. Pekný deň.

Viete, ako superhrdinovia majú tie dvojité identity?

Vraj nemám vyvalovať šunky, ale niečo už konečne napísať. Dobre, dobre, som superhrdina!

Občas si myslím, že som super. Občas sa cítim ako odpad. Občas chcem zachrániť svet. Občas potrebujem byť zachránený. Občas viem počúvať iných, no väčšinou chcem, aby som bol počúvaný. Občas chcem cítiť ľudské teplo.

To posledné „občas“ trvá už večnosť.

Túto zimu akoby všetky sýkorky odleteli do teplých krajín. Prírode už naozaj preskočilo. Celú zimu som žiadnu nestretol. Dobre, dobre, tak jednu áno, ale i tá priletela z teplých krajín a zdržala sa len pár dní. Po dlhom čase som mal sex a po ňom žiadne výčitky. Nech už niekto konečne príde na to, prečo žijem sinusoidnú krivku! Prečo prehodnocujem Filipa vždy, keď to posledné „občas“ trvá celú večnosť.

No, bol som jednoducho prekvapený, keď sa teraz sýkorky zase začali objavovať. Sledujem ich so zatajeným dychom – ráno v električke, cez obed v reštaurácii, večer v obchode a znova v em-há-dé, keď sa vraciam domov.

Sýkorky! Kua, oslovili ste ma.