V poslednom čase som sa veľmi nemohla venovať kamarátom, rodine, civčeniu (ach a ako to na mne vidno!), spánku ani iným skvelým činnostiam. Bolo to z časti preto, lebo som bola stále kdesi v povetrí (rozumej za hranicami všedným dní aj republiky), z časti preto, že jar býva vždy čo sa práce týka akási preplnená ( aj keď ja by som ju radšej mala preplnenú romantickými prechádzkami po parkoch, záhradách a opekačkami kade tade). No, a nemálo z môjho času venovala príprava čohosi, čo sa udialo minulú sobotu, niečoho, čo ma asi nadobro v istom smere zmenilo.
Asi pred troma mesiacmi som sa dozvedela, že pár nadšencov sa chystá v Bratislave zorganizovať TEDx. O TEDe som čo, to vedela, ale nepovedala by som o sebe, že som skalný fanúšik, len som ho registrovala a povedala si, faaajn, dobré to je. Ani neviem ako ocitla som sa v organizačnom tíme, zloženého z ľudí, ktorí sa viac menej pred tými pár mesiacmi ani nepoznali. Každý týždeň sme sa stretávali, vymieňali e-maily, niekedy sme sa tešili, niekedy sme sa aj dohadovali, niekedy mi už tiekli nervy a nadávala som si, že prečo som sa ja kravička prílišaktívna na to dala, že či toho nemám akože trošku veľa na starosti v tom mojom živôtiku.
A potom prišla tá sobota. Po niekoľkých týždňoch absolútneho nedostatku spánku som hneď ráno zaspala a pri nútenom odchode z postele som myslela, že sa rozplačem, alebo si aspoň poriadne tresnem hlavu o stenu, aby ma tá hlavinka tak nebolela. A toto bol posledný negatívny pocit z toho dňa. Všetko šlapalo ako hodinky, atmosféru sa ani neodvážim popísať, návštevníci sa tešili, ľudia, čo pozerali live stream sa tešili a písali o tom kade tade. Stretla som tam veľa dávnych priateľov, známych aj ľudí, ktorých som poznala len z internetu. Jeden milý novinár mi priamo na konferencií povedal: dnešný Twitter je v Česku o voľbách, na Slovensku o TEDxe. Tak to už je podľa mňa celkom slušný benchmark.
Nadchla ma energia, s ktorou sa dobrovoľníci (vrátane môjho brata a Ferka Mileca) pustili do práce, na ušku som stále mala vysielačku a aj tá môjmu zážitku dodala neskutočné čaro. Vedela som, čo sa kde šustlo, ja a mojich 14 spoluorganizátorov sme tak vedeli viac ako ostatní, viac ako účastníci, ktorí si vychutnávali inšpiratívne prednášky a plodné rozhovory počas prednášok vo foyer. Bola som na jednej strane fyzicky absolútne vyčerpaná, ale psychicky nenormálne energeticky nabitá. A drží ma to ešte stále. Keď pozerám fotky, keď si spomeniem na milé rozhovory a slová rečníkov, ktorí nás obohatili svojimi myšlienkami hodnými šírenia a ktorí nám ďakovali za príležitosť, na to, ako som sa zoznámila s Danielom Hevierom, ako si so mnou potykala najmladšia profesorka na Slovensku, aj ako sme skvele pokecali so Shinou z Longital. Na to čosi, čo sa vznášalo v povetrí, pretože sa v jeden deň, na jednom mieste zišli ľudia, ktorí mali niečo spoločné: mali, čo povedať, a chceli počúvať. Na to, ako sme na moment všetci stáli na pódiu divadla Heineken Tower Stage a plné hľadisko nám tlieskalo, pretože sme im urobili radosť. Mohla by som takto menovať silné momenty donekonečna a bola by som asi celkom slušne patetická. Preto sa v tomto bode stopnem a dám už len jeden odsek.
Dozvedela som sa o sebe, že som „čert“, ale že niekedy treba byť čert, aby sa veci dotiahli do konca ( no čo, som baran). Som rada, že som to vydržala a aj svojou troškou prispela k vytvoreniu niečoho, čo by som vyjadrila asi troma pojmami: eufória z inšpirácie, eufória z objavovania, eufória z ľudskosti. Milí moji spoluorganizátori, naša skupinka nemala vždy na ružiach ustlané. Pre mňa to bola špeciálna výzva, pretože som zvyknutá organizovať eventy profesionálne a s profesionálmi. Skoordinovať a pochopiť tak rôznorodých, špecifických a výrazných ľudí veru nie je žiadna sranda. Veľa ma tých niekoľko týždňov naučilo. A rada by som parafrázovala slová môjho spolupíarainévšeličo súputníka Radka Greža: „Myslím, že sa na ďalší TEDx dáme viacerí znova, lebo sme momentálne v eufórií. Týždne pred ním sa budeme sami seba pýtať, že prečo preboha?“ A ja dodám: môcť svojou troškou prispieť k niečomu tak silnému, k niečomu, čo aj napriek tomu, že je to relatívne malé, ale pre mnohých to bolo úžasne veľké, je pocit, ktorý stojí za všetko to, čo mu predchádzalo. Myslela som, že ma tá eufória prejde, ale keď ešte dnes pribúdajú reakcie na blogoch a kade tade v sociálnych sieťach, keď si prečítam niečo takéto, tak sa stále vracia, rastie a transformuje sa do niečoho, čo nechcem pomenovávať. Lebo ani netreba.
