Keď som bol malý, rodičia ma vodili k tete Irme. Volala sa Mária a vôbec mi nebola tetou a... bola zázračná! Po izbe roztiahla leporelá a hrali sme sa na cestovateľov. Spoznal som s ňou tie najúžasnejšie krajiny bez toho, aby som čo i len nos vytiahol z domu.
V štvrtok som mal déjà vu...
Sobota
Píšem článok odzadu.
Venujem ho Charlie, Nickovi a Pecosite (v abecednom poradí a podľa poličiek v chladničke) za to, že ma dostali a za to, že ja som dostal ich. Ľúbim vás, decká!
Venujem ho Zdenke, lebo na to jestvuje milión neopísateľných dôvodov.
Venujem ho Mimi, lebo je úžasná poslucháčka, za jej úprimnosť a siahodlhé maily.
Venujem ho Marie, za vzájomné objatia v najťažších chvíľach.
A venujem ho Germe, lebo si pre mňa vyhradila každý nepárny deň, okrem nedele :-)
Piatok
Budím sa o rok starší...
Štvrtok
Väčšinu dňa som strávil v Žiline, s Charlie a Pecositou. (Nick mal doma pracovné povinnosti.)
Najprv cesta tam, pojednávanie, ktoré zase raz nič neprinieslo, potom rýchle nákupy a zase cesta späť. Šoférovanie je pre mňa ešte stále činnosť skôr stresujúca a mojich pravidelných päť a pol (hodín spánku) mi na sviežosti nepridalo.
Vyesemeskovaná Pecosita sa necítila dobre, a tak sme ju zaviezli domov a ja s Charlie sme ešte skočili na neskorý obed a vrátiť auto do firmy. Domov som došiel maximálne vyfľusnutý. Výstup na tretie poschodie som zvládol LTT (len tak tak) a... zrazu sa mi zamarilo, že na stene vidím na „post it“-och napísané svoje meno.
Reed. Kuk! Reed. Hu! Sleduj lístočky! Sleduj pokyny.
„Pecosite asi zostalo vážne zle,“ napadlo mi. Preberám sa...
Dnes sme si to pripravili,
prekvapenie obrovské.
Aby sme sa pobavili,
to je pre nás typické.
Rehocem sa pri siedmom lístočku, prichádzajúc k dverám do bytu.
Na druhej strane dverí ďalší pokyn.
To je fakt typické. Pobaviť sa na iných. To je fakt ef-štvorkácky typické... Otváram dvere a vydávam sa na „post it“-ovú cestu. Nevídanú a plnú prekvapení. Zimomravú a zábavnú. Poďte so mnou!
Keď prídeš domov, čo máš urobiť hneď po tom, ako sa vyzuješ?
Vyložiť si veci z tašky? Nafakliť sa pri telke?
Pre nápovedu otoč...
Umyť ruky! Čistota pol života.
Mierim do kúpeľky. Na zrkadle ma čaká lístoček.
A skontrolovať nos... či nepribudol nový člen, pán Jebák.
Nový jebák potrebuje dezinfekšn.
Cup, cup, lekárnička. Špajza!
My máme lekárničku??? Na všeobecné pobavenie mne v pätách zavesených Nicka, Cosity a Charlie zisťujem, že máme. Zíva však prázdnotou... až na jeden lístok prilepený na vnútornej strane plastových dvierok.
No, tak tomuto jebáku už nič nepomôže, čakaj a daj si pšeno.
Načiahnem sa do police. Vyťahujem balíček pšena. Lístok však chýba. Hľadám. Padol do toho najtmavšieho kúta pod policu. Obecenstvo sa baví, keď im šmátrajúc pod regálom otŕčam svoj zadok – Reed otŕčajúci svoju riť. Čítam a chechcem sa, vraj...
Aj Hugh Grant by si dal pšeno. Ponúkni ho.
Otáčam sa na päte a utekám do svojej izby. Na stene ma už čaká Hugh G. a Sandra B.
Nekukaj tak na mňa, ja som hetero! Kuk! Pšeno rýchlo trávi, bež sa radšej vykadť :-)
Vykadť? Ajojo, chýba „i“.
Otváram dvere na vécku. Wow! Toaleta kompletne oblepená lístkami.
Hľadaj! Tu nie! Kuk. Že by vnútri? Čo si myslíš, že dali darček do hajzľa? Ale ťa ojebabrali, čo? Hľadaj! Ešte nič? Pozor kam šlapeš! Potiahni!
A tak ťahám toaleťák z rolky a... nič! Leziem na misu a obzerám svetlo, lebo tam je lístoček so šípkou... Falošná stopa. Prehrabávam sa medzi domestosom a osviežovačmi od výmyslu sveta. Otváram odpadový kôš... Fľaša vína!
Ak si myslíš, že sme ťa takto odbili, tak nás nepoznáš. Choď do šatníka!
Tak to dúfam, že neodbili... Padám do izby ku skrini, som však zhartovaný. Vraj „šatník“. Aha, kto sa v tom má vyznať?
Slonom zase chutí varená kukurica. Dobre po nej prdia! Tak ako si prdel včera pri bazalke na balkóne.
Ups. No čo? Ale sme sa narehotali aspoň. Hľadám lístok pri bazalke. Niet ho. Zase padol...
Zdenka sa nám sťažuje, že sa nad ňou SEXUJE... (Uff, to sa rýmuje.)
Zdenka? Mám jej fotku na polici v izbe. Fičím tam, no obecenstvo zastavuje už na chodbe a potom... potom mi dochádza, že myslia Prednú. Máme predsa jej plagát na chodbe – presne medzi kúpeľňou a véckom. Nad Zdenkou visí kalendár od LOLka a BOLka. Doniesli nám ho z Grécka. Zobrazuje všetky možné sexuálne pozície – dokonca i medzi osobami rovnakého pohlavia.
Hľadaj svojich!
Bez problémov nachádzam stránku zobrazujúcu sexuálny akt dvoch mužov.
Úúú, nejaký si vzrušený, choď do postele a pod vankúšom nájdeš...
Prehadzujem vankúše (konkrétne dva), plyšového psa, nakoniec i paplón... Prezervatív!
Nie že by si to potreboval, ale áno. Potrebuješ. V chladničke je banán. Vieš snáď, ako to použiť.
A do paže, už som sa začínal tešiť... Utekám k chladničke. Tempo presunu medzi jednotlivými stanovištiami sa zvyšuje s každým ďalším lístkom. V chladničke ma na banáne čaká ďalší „post it“.
Aj James Dean má rád banány (aj keď nie je Makak), ponúkneš ho? Alebo si sebec?
Už to začínam chápať. Fičím do Pecositinej izby k plagátu Jamesa D.
Čo čumíš jak banán na Makak? Odhoď šupku do koša!
Kurde, a zase do kuchyne, lebo kôš je pri chladničke. Zákeráci!
Ale si sa zasvinil, treba ísť po nové tričko do skrine. Na dverách ďalšie inštrukcie.
Na dverách ďalšie inštrukcie?!! Keď som otvoril svoju skriňu, zízalo na mňa asi päťdesiat lístočkov. Všetky na prvý pohľad čisté. Dobre si to vymysleli, skety! Reed bude teraz trapošiť a otáčať jeden po druhom, aby vedel ako ďalej... Lenže ako to už v rozprávkach býva, ozvala sa pani Šťastena. A bez toho, aby Reed musel odniesť babičkinu nošu suchého raždia, alebo rovno komplet babičku, z dverí odpadli dva lístky. Pecosita niečo zamrnčala a ja som hneď vedel, že jeden z tých lístkov bol onen vyvolený...
Oper si! Kde asi?
A v práčke som našiel ďalšie chladom orosené vínčisko.
Prekvapený? Chceme vychovať nového alkáča! Posvietime si na teba zblízka v obývačke!
Neviem, či čakali, že sa budem liepať na luster... Rovno som zamieril k stojatej lampe pri gauči (vyslúžil si pochvalné pohmkanie od obecenstva) a vytiahol z jej hornej časti ďalší lístok.
Aj Nickov maco si chce pripiť na zdravie.
Úúúúú. Nicky! Tvoj maco??? Zjavne som to nepochopil správne. Mysleli len plyšového medveďa v Nickiho izbe.
Nezabudni na môjho kamaráta Lucky Harryho!
A krišpín dolina! To je kto? A potom som si spomenul, ako nám raz Pecosita hovorila: „a toto mi doniesol tatino z Írska.“ Larry, či Harry – to je jedno – hlavne, že visí na chodbe.
Odkiaľ je Larry? Z Írska. A preto choď do krajiny ruží...
Mmh, táto hra je zjavne založená na logike! Ruže? Izba našej Charlie!
Odkiaľ je Papeky? Z krajiny ruží nie. Ale rada cvičí na fit-lopte!
A zase do mojej izby. V rohu pod oknom sa od pondelka váľa moja nová fit-lopta. Pod loptou sa skrýva doteraz najdlhší pokyn.
Veveričky majú dlhé chvosty,
ale samec veveričiak nie je sprostý,
a preto ďalšiu indíciu hľadaj tam,
vo svete, kde by veveričky nikdy neskákali.
V MEXIKU
u ženy s veľkým obočím!
Automaticky vyťahujem z poličky DVD-čko s filmom „Frida“ a klátim sa na úžasne absurdnom prechode z veveričiek do Mexika. Nachádzam ďalšiu logicko-nelogickú hádanku.
Rozhádzaná posteľ, špinavé ponožky,
to nám teda nie sú harmonické zložky!
Tie v posteli nenájdeš, iba ak sa obuješ.
A keď sa chceš obúvať, musíš správny kľúčík mať.
K tomu treba lodičky,
to sú blbé básničky!
Kľúčik skrýva Daniela,
romantička Steelová.
Viete, ako to býva v tých úžasných holywoodskych filmoch. Keď už si myslíte, že ste stratený („ale Steelovú nemá v svojej ružovej záhrade ani Charlie“), tak sa stane niečo absolútne nečakané. Chvíľku to trvalo, ale nakoniec sa Steelová objavuje v knižnici v obývačke. V epike úžasnej literárnej hodnoty nachádzam kľúč a predposledný odkaz.
Pichni do správnej dierky! Nie tam, ty prasa!
Napísané Nickiho písmom. Typické!
Nemysliac na verše ostatnej rýmovačky o kľúčoch, mimovoľne kráčam k botníku. Ten kľúč totiž poznám. Dával som ho robiť.
Vo vzduchu visí tajomstvo. Za dverami botníka čaká konečné rozlúštenie, koniec nečakanej narodeninovej cesty. Kľúč vkladám do zámky a otočím ním. Zámka cvakla a dvere sa odchýlili. Uprostred všetkých tých nepotrebných krámov sa v lúči svetla objavila torta a... posledný odkaz.
Harmonická strava... mňamiky.
Tak kvôli tomuto prekvapku Nick nešiel do Žiliny, Pecosita tak horlivo esemeskovala, utekala domov a Charlie tak dokonale zavádzala, nepozorovane prezváňala a vodila ma ako na vodítku. A ja som si nič nevšimol... Mňamiky.
sobota 12. augusta 2006
piatok 11. augusta 2006
Zas a znova, dookola
Keď príde ten deň, kedy to opäť raz vzdáš. Už po miliónty krát. Aj keď sa presviedčaš, že všetko bude just all right. Ale nie je.
Znova.
Lebo to nemá význam. Lebo sa bojíš seba a vlastne všetkého.
S pocitom, že nikto nie je na tvojej strane,
napätie prenesené z trápenia blízkych topíš v slzách,
alebo prebíjaš napätím svojím,
štekaním, ranami v sebaobrane.
Lebo máš strach. Lebo všetko tu už raz bolo. Lebo znovu to už nezvládneš a máš dosť toho každodenného zahrávania. Vlastne zvládneš, ale už to nechceš zvládať dookola.
Prekonávaš, otupievaš, mrzneš, strácaš cit v končekoch prstov, a neskôr aj v perách. A už nehovoríš. Nebozkávaš. Nevychutnávaš. Máš chuť ostrihať sa dohola, a zostať zabudnutá niekde v horách. Ako pustovník.
Škaredá.
Hystéria z neistoty. Typické chyby. Kto nič nerobí, nič nepokazí. Tak už radšej mlč. Buď nad vecou. A potom príde necitlivé prázdno, čo mrazí.
Všade.
Kreslíš hrubé čiary za všetkými srabmi, čo ti skrížili cestu. A zanechali jazvu. Vraj nechtiac.
Ďalšiu.
Opíjaš sa s tými, ktorí vedia, prečo sa opíjaš a radi sa opíjajú s tebou. Whisky alebo víno.
Je to jedno.
A dookola neprichádza tá skutočná krása.
Aj oni majú svoje dôvody.
Už zasa.
Ako všetci.
Opíjať sa nedá donekonečna.
No matter.
Try again.
Fail again.
Fail better.
(Samuel Beckett)
Znova.
Lebo to nemá význam. Lebo sa bojíš seba a vlastne všetkého.
S pocitom, že nikto nie je na tvojej strane,
napätie prenesené z trápenia blízkych topíš v slzách,
alebo prebíjaš napätím svojím,
štekaním, ranami v sebaobrane.
Lebo máš strach. Lebo všetko tu už raz bolo. Lebo znovu to už nezvládneš a máš dosť toho každodenného zahrávania. Vlastne zvládneš, ale už to nechceš zvládať dookola.
Prekonávaš, otupievaš, mrzneš, strácaš cit v končekoch prstov, a neskôr aj v perách. A už nehovoríš. Nebozkávaš. Nevychutnávaš. Máš chuť ostrihať sa dohola, a zostať zabudnutá niekde v horách. Ako pustovník.
Škaredá.
Hystéria z neistoty. Typické chyby. Kto nič nerobí, nič nepokazí. Tak už radšej mlč. Buď nad vecou. A potom príde necitlivé prázdno, čo mrazí.
Všade.
Kreslíš hrubé čiary za všetkými srabmi, čo ti skrížili cestu. A zanechali jazvu. Vraj nechtiac.
Ďalšiu.
Opíjaš sa s tými, ktorí vedia, prečo sa opíjaš a radi sa opíjajú s tebou. Whisky alebo víno.
Je to jedno.
A dookola neprichádza tá skutočná krása.
Aj oni majú svoje dôvody.
Už zasa.
Ako všetci.
Opíjať sa nedá donekonečna.
No matter.
Try again.
Fail again.
Fail better.
(Samuel Beckett)
štvrtok 10. augusta 2006
Nevidomá
Tesco Žilina pri pokladni:
Charlie odbieha vymeniť deodorant. Bojí sa, že Rexona by jej aj napriek sugestívnej reklame nezabezpečila tú pravú lásku, tak vsádza na osvedčenú značku. Ja na ňu s mininákupom čakám, otáčam sa, hľadám, kam presne odišla. Pani za mnou, okolo štyridsiadky, celkom zachovalá, upravená, sa na mňa usmieva a pozerá mi priamo do očí. Tak sa na ňu usmejem naspäť. A ona ešte stále pozerajúc do mojich očí hovorí: "Pozerám na vás, lebo ste pekná."
Zabehne mi slina. Vypleštím na ňu oči a hovorím: "Kuc, kuc. Ďakujem. Hehe" Neprirodzený prekvapený úsmev mi skriví ksicht. A ona sa usmieva ďalej a čučí na mňa.
Na jazyk sa mi derie otázka: "Teta, vy ste nevidomá?"
...ale v tom prichádza Charlotte.
Charlie odbieha vymeniť deodorant. Bojí sa, že Rexona by jej aj napriek sugestívnej reklame nezabezpečila tú pravú lásku, tak vsádza na osvedčenú značku. Ja na ňu s mininákupom čakám, otáčam sa, hľadám, kam presne odišla. Pani za mnou, okolo štyridsiadky, celkom zachovalá, upravená, sa na mňa usmieva a pozerá mi priamo do očí. Tak sa na ňu usmejem naspäť. A ona ešte stále pozerajúc do mojich očí hovorí: "Pozerám na vás, lebo ste pekná."
Zabehne mi slina. Vypleštím na ňu oči a hovorím: "Kuc, kuc. Ďakujem. Hehe" Neprirodzený prekvapený úsmev mi skriví ksicht. A ona sa usmieva ďalej a čučí na mňa.
Na jazyk sa mi derie otázka: "Teta, vy ste nevidomá?"
...ale v tom prichádza Charlotte.
Mám rada Klimtove obrazy
Neviem, či pre tú schopnosť zachytiť zmyselnosť okamihu v podobe takej, že mi pri pohľade na ne zvlhnú nohavičky...
...alebo pre to, že sa mu páčili ryšavé ženy plnších tvarov.
streda 9. augusta 2006
Blogerka a jej mačka
Píše sa o tom všade. "Priemerný blogger je 14-ročné dievča, ktoré píše o svojej mačke." Keď som prvýkrát reprodukoval tento stejtment, tak som ho zreprodukoval nasledovne. "Priemerný blogger je 14-ročné dievča, ktoré pestuje svoju mačku." Odpoveďou mi bolo: „Čo už by len o intím strihoch mohli písať 14-ročné dievčatá“.
utorok 8. augusta 2006
Post
Disclaimer
Tento post nie je o nikom z tých, o ktorých sme si mysleli, že by mohli zaplniť niečo, čo je veľmi ťažko zaplniteľné. Tento post nie je o tom, o ktorom sme hovorili „On“, ani o tom, ktorý nám je dôverne známy ako „Trenčan“. Tento post je len post, my precious.
Ako človek zistí, či to, po čom tak neskonale túži, nemá rovno pod nosom?
Či viete, alebo nie, mám neskonalý frňák. Na všeličo. A nielen to. Pre svoj frňák nevidím, čo mám (a čo nie) rovno pred nosom. Vraj pod lampou býva najväčšia tma. A možno občas... občas nám musia iní povedať alebo ukázať, čo v tme naozaj je.
Ako človek príde na to, že to, o čom tak úpenlivo sníva, je od neho vzdialené len na krok?
Prvý krok dieťaťa. Prvý krok do školy. Prvý krok s rukou v ruke. Prvý krok v práci. Prvý krok na mesiaci. Ľudia robia rôzne kroky. Závisia od rozhodnutí. Väčšinou sú spontánne a pramenia z odvahy. Ak plánujeme, tak až tie ďalšie. Preto prvý krok je ten najneistejší... a najdôležitejší. Kroku predchádza rozhodnutie.
Ale čo predchádza rozhodnutiu, keď rozmýšľanie nad krokom vedie len k bludnému kruhu otázok?
Ako človek dokáže oddeliť rozum od srdca?
Jedného pekného dňa si uvedomíš, že si človek, ktorý zistí, že to, po čom túži, má rovno pod nosom. Jedného pekného dňa si uvedomíš, že si človek, ktorý príde na to, že to, o čom tak úpenlivo sníva, je od neho vzdialené len na krok.
No náhle to tvoje chvíľkové nadšenie zruší tvoj úžasný rozum otázkami typu „čo ak?“, „čo keby?“.
A potom, možno raz, príde deň... a nemusí byť ani pekný... keď si uvedomíš, že existuje jediná účelná zbraň unifikujúca srdce a rozum... a ON ťa rozosmeje. A ty vieš, že rozum už nemá šancu... a že tvoje srdce je plné... plné jeho srdca.
Tento post nie je o nikom z tých, o ktorých sme si mysleli, že by mohli zaplniť niečo, čo je veľmi ťažko zaplniteľné. Tento post nie je o tom, o ktorom sme hovorili „On“, ani o tom, ktorý nám je dôverne známy ako „Trenčan“. Tento post je len post, my precious.
Ako človek zistí, či to, po čom tak neskonale túži, nemá rovno pod nosom?
Či viete, alebo nie, mám neskonalý frňák. Na všeličo. A nielen to. Pre svoj frňák nevidím, čo mám (a čo nie) rovno pred nosom. Vraj pod lampou býva najväčšia tma. A možno občas... občas nám musia iní povedať alebo ukázať, čo v tme naozaj je.
Ako človek príde na to, že to, o čom tak úpenlivo sníva, je od neho vzdialené len na krok?
Prvý krok dieťaťa. Prvý krok do školy. Prvý krok s rukou v ruke. Prvý krok v práci. Prvý krok na mesiaci. Ľudia robia rôzne kroky. Závisia od rozhodnutí. Väčšinou sú spontánne a pramenia z odvahy. Ak plánujeme, tak až tie ďalšie. Preto prvý krok je ten najneistejší... a najdôležitejší. Kroku predchádza rozhodnutie.
Ale čo predchádza rozhodnutiu, keď rozmýšľanie nad krokom vedie len k bludnému kruhu otázok?
Ako človek dokáže oddeliť rozum od srdca?
Jedného pekného dňa si uvedomíš, že si človek, ktorý zistí, že to, po čom túži, má rovno pod nosom. Jedného pekného dňa si uvedomíš, že si človek, ktorý príde na to, že to, o čom tak úpenlivo sníva, je od neho vzdialené len na krok.
No náhle to tvoje chvíľkové nadšenie zruší tvoj úžasný rozum otázkami typu „čo ak?“, „čo keby?“.
A potom, možno raz, príde deň... a nemusí byť ani pekný... keď si uvedomíš, že existuje jediná účelná zbraň unifikujúca srdce a rozum... a ON ťa rozosmeje. A ty vieš, že rozum už nemá šancu... a že tvoje srdce je plné... plné jeho srdca.
nedeľa 6. augusta 2006
Vlastivedná vychádzka a ohrozenie pásomnicou
Sedem mesiacov po tom, čo sme sa nasťahovali do nášho spoločného hniezdočka sme sa konečne vybrali obhliadnuť okolie. Prechádzka sa zvrhla na vlastivednú vychádzku a zistili sme, že aj v hlavnom meste sadá nájsť kúsok prírody a takmer sa stratiť v lese. Aj keby sme sa skutočne stratili, hladom by sme nepomreli, pretože v tom lese sú značné zásoby černíc. Mňam mňam. Návykové. Dáš si jednu, a potom pozrieš o pár centi ďalej a tam sú ich celé strapce. Nedalo sa prestať vkladať si ich do úst a vychutnávať...Ach! Tŕne v prstom nám nevadili. Napásli sme sa ako kobylky na pšeničnom poli (toto som len tak zadrela, lebo vlastne neviem, čo také kobylky papajú.)
Nestretli sme medvedíka, ani líšku s pásomnicou. (Pre vysvetlenie: Reedova kamoška, ktorá žije v Nemecku mu povedala, že tam majú problémy práve s líškami, ktoré majú pásomnicu, a preto ľudia vôbec nejedia lesné plody. Tá pásomnica totiž vraj potom človeku zostane na celý život. Tak teda premýšľam, či by som v rámci diéty nemala zájsť do Nemecka na maliny.) Ale zato sme našli bodliaky. Také tie, čo hodíte, po Reedovi, a bodliak sa mu prichytí vo vlasoch. A Reed na pomstu nečaká, a hádže bodliaky kade tade, a potom sme už obodliakovaní všetci. Moja úžasná tepláková bunda zostala celá ochĺpkatená. Aspoň teraz viem, aké to je, mať chlpatú hruď.
Náš návrat k prírode ale trval len pár minút, kým sme (samozrejme kvôli môjmu hladnému žalúdku) sa nerozhodli, že ideme dať kebab a kofču. Teda, len ja a Nick, lebo taký kebab a kofola veru nie sú harmonické. Ani jeden z nás z kombinácie černíc a spomínaných dvoch predstaviteľov nezdravého jedla nechytil hnačku, čo bolo najmä večer dosť pozitívne.
Príroda unavuje. Keď sme sa vrátili domov, zaľahli sme. Všetci okrem Nicka, ktorý je masochista a išiel ničiť svoje telo do fitka. Večer potom vyzeral ako unavená veverička s mihalnicami ako ťava. Tak sa chúlil na tom gauči v našom obľúbenom podniku, kde sme to zasa raz roztočili.
sobota 5. augusta 2006
What time is it?
Keď som po prvýkrát cestoval do cudziny, kamarát Adam mi dával radu. „Nickie, ak ideš do cudziny, stačí, ak vieš povedať slová sex a peniaze v ich rodnom jazyku a dohovoríš sa určite.“ Adam ich vedel povedať v najmenej dvadsiatich jazykoch. Aj tak v Írsku dopadol. Na letisku za detektorom kovov s vibrátorom a nožničkami v ruke bez vysvetlenia. Sex a peniaze mu vtedy nepomohli.
Teraz po dovolenke viem, ako sa to správne robí. Naučil nás to Italian boy. Prišiel nenápadne, zložil sa na pláži, vyzliekol sa a začal sa preťahovať. Šnúru, taký rozkrok, hen taký výkop. S Valachmi sme len kývali hlavou, čo to bude za termošku. A aj bola, buzo ako vyšitý.
Došiel za nami s diskrétnou otázkou. „What time is it?“ Odpovedali sme a vzhľadom na to, že som nevedel, či vie po nemecky, som si odpustil poznámku typu „Eine blöde anmache“. To však nebolo všetko. Prihovoril sa i druhýkrát. Ako inak. Čakali sme to, keď už na nás neustále zízal. To už komunikoval s jedným z Valachov.
Italian boy: Sorry guys. And where are you from?
Valach: Slovakia.
Italian boy: And are you here together?
Valach: Yeah.
Italian boy: But are you three here together?
Neviem čo tým sledoval, ale zjavne mu jeho predstavivosť pracovala na plné obrátky.
Italian boy: And are you gay?
Valach: Yeah.
Italian boy: Well, nice to meet you. I’m ….
V tom momente si neuveritelne dačo zašomral. Ja som bol už v kŕčoch na deke.
Valach: Hmm.
A Vlach pokračoval v čítaní časopisu. Ako som sa neskôr dozvedel, nerozumel mu a ani nepostrehol, že sa predstavil. Bol to oddrb storočia, nechcený ale zato riadny. Zbavili sme sa Italian Boya. Celý pobyt nás našťastie ignoroval, až posledný deň dobehol k nášmu autu, že či tu nepoznáme dáke kluby, kde by sa mohol zoznámiť. Chudák, fakt že bol na tom zle asi.
Na čas sa nás prišiel spýtať aj taký Nemec z jednej rodinky. Asi sme fakt vyzerali, že v batohu máme kukučkové. Oni ale boli ale neskutočne milí, zachránili sme im veci pred odfúknutím do mora, začo sme trocha pokonzervovali a dostali keksy. Socializing ako má byť. Mňam, dobré boli. A sýkorky tam boli obvzlášť dobré. Mňam. A aj chobotnice, asi som na nich závislý. Mňam. Ale tie polonahé sýkorky. Mňam. Chuťové okienko končí.
Teraz po dovolenke viem, ako sa to správne robí. Naučil nás to Italian boy. Prišiel nenápadne, zložil sa na pláži, vyzliekol sa a začal sa preťahovať. Šnúru, taký rozkrok, hen taký výkop. S Valachmi sme len kývali hlavou, čo to bude za termošku. A aj bola, buzo ako vyšitý.
Došiel za nami s diskrétnou otázkou. „What time is it?“ Odpovedali sme a vzhľadom na to, že som nevedel, či vie po nemecky, som si odpustil poznámku typu „Eine blöde anmache“. To však nebolo všetko. Prihovoril sa i druhýkrát. Ako inak. Čakali sme to, keď už na nás neustále zízal. To už komunikoval s jedným z Valachov.
Italian boy: Sorry guys. And where are you from?
Valach: Slovakia.
Italian boy: And are you here together?
Valach: Yeah.
Italian boy: But are you three here together?
Neviem čo tým sledoval, ale zjavne mu jeho predstavivosť pracovala na plné obrátky.
Italian boy: And are you gay?
Valach: Yeah.
Italian boy: Well, nice to meet you. I’m ….
V tom momente si neuveritelne dačo zašomral. Ja som bol už v kŕčoch na deke.
Valach: Hmm.
A Vlach pokračoval v čítaní časopisu. Ako som sa neskôr dozvedel, nerozumel mu a ani nepostrehol, že sa predstavil. Bol to oddrb storočia, nechcený ale zato riadny. Zbavili sme sa Italian Boya. Celý pobyt nás našťastie ignoroval, až posledný deň dobehol k nášmu autu, že či tu nepoznáme dáke kluby, kde by sa mohol zoznámiť. Chudák, fakt že bol na tom zle asi.
Na čas sa nás prišiel spýtať aj taký Nemec z jednej rodinky. Asi sme fakt vyzerali, že v batohu máme kukučkové. Oni ale boli ale neskutočne milí, zachránili sme im veci pred odfúknutím do mora, začo sme trocha pokonzervovali a dostali keksy. Socializing ako má byť. Mňam, dobré boli. A sýkorky tam boli obvzlášť dobré. Mňam. A aj chobotnice, asi som na nich závislý. Mňam. Ale tie polonahé sýkorky. Mňam. Chuťové okienko končí.
utorok 1. augusta 2006
Flirting with disaster
Každý deň flirtujem s katastrofou.
Otázne je, kedy mi to prerastie cez hlavu a katastrofa bude mať navrch.
Alebo už má?
Otázne je, kedy mi to prerastie cez hlavu a katastrofa bude mať navrch.
Alebo už má?
pondelok 31. júla 2006
Zastávkar a iné omyly
Opäť som sa raz stretla s jedným známym, ktorého radšej nevidieť a ako skonštatovala Pecosita "raz za rok sa s ním stretneš a potom pól roka nadávaš". Tento raz to dopadlo nejako lepšie. Možno to bolo tým, že som bola s kamarátkou Katkou alebo tým, že som si povedala, že budem k nemu tento raz nejako milšia alebo...už neviem.
Pre objasnenie situácie, známeho nazvime zastavkár. Hneď vysvetlím prečo. Keď sme sa raz vybrali na takú poloromantickú prechádzku do mesta a k Dunaju...uhuhuuú, na spiatočnej ceste sa z neho vykľul taký veľký džentlmen, že som takmer dýchať prestala. Nakoľko bol autom, som nejako ja krava sprostá očakávala, že hoci to má od ruky, ale vzhľadom na ráz walkingu, by ma mohol aj domov hodiť. Aj som si u neho v aute nechala veci zo zištných dôvodov, ale samozrejme že som zahrala slušne vychovanú dievčinu, ktorá je pripravená ísť domov autobusom...chachachaaaaaá...zádrhel bol len v tom, že to tak naozaj bolo. Fúha...dávno ma nič tak nezaskočilo ako táto reakcia. Samozrejme, že som na sebe nedala nič znať, šak som nejaká herečka, a vybrala sa na zástavku, zatiaľ čo si pánko uháňal domov na svojom tátošovi...
Už máte predstavu, prečo svojho známeho volám zastavkár a teraz k veci, čo som tým chcela povedať. Po prekvapivo príjemnom posedení v meste, si vykračujeme domov a vtom sa ohlási sms. Prekvapenie číslo dva tohto večera. Šak posúďte:
"Zajtra mozme ist ak milka nedonese marhule na 13:40 autobus do hlohovca. Keby simal cas mohol by si kupit tu zehlicku do obeda."
Tak neviem, či kúpili žehličku, čo je s marhuľami a či išli na bus a asi sa to už ani nedozviem.
A aby som nezabudla, ozval sa Nick. Zdá sa že zabudol ako sa balia sýkorky, ale zase sa popri tom naučil niečo z dadaizmu alebo čo to je. Treba prečítať viackrát :)
"Dobro dosli :-) akcny den, bojime sa dalsich. Prisadol si k nam talian, ze kolko je hodin a az sa spytal ci sme gays :-) a potom sa predstavil, sme ho oddrbali tak ze sme sa mu nepredstavili, lebo sme mu nerozumeli a talian odisiel :-) bol desny, robil tu snuru na deke."
Pre objasnenie situácie, známeho nazvime zastavkár. Hneď vysvetlím prečo. Keď sme sa raz vybrali na takú poloromantickú prechádzku do mesta a k Dunaju...uhuhuuú, na spiatočnej ceste sa z neho vykľul taký veľký džentlmen, že som takmer dýchať prestala. Nakoľko bol autom, som nejako ja krava sprostá očakávala, že hoci to má od ruky, ale vzhľadom na ráz walkingu, by ma mohol aj domov hodiť. Aj som si u neho v aute nechala veci zo zištných dôvodov, ale samozrejme že som zahrala slušne vychovanú dievčinu, ktorá je pripravená ísť domov autobusom...chachachaaaaaá...zádrhel bol len v tom, že to tak naozaj bolo. Fúha...dávno ma nič tak nezaskočilo ako táto reakcia. Samozrejme, že som na sebe nedala nič znať, šak som nejaká herečka, a vybrala sa na zástavku, zatiaľ čo si pánko uháňal domov na svojom tátošovi...
Už máte predstavu, prečo svojho známeho volám zastavkár a teraz k veci, čo som tým chcela povedať. Po prekvapivo príjemnom posedení v meste, si vykračujeme domov a vtom sa ohlási sms. Prekvapenie číslo dva tohto večera. Šak posúďte:
"Zajtra mozme ist ak milka nedonese marhule na 13:40 autobus do hlohovca. Keby simal cas mohol by si kupit tu zehlicku do obeda."
Tak neviem, či kúpili žehličku, čo je s marhuľami a či išli na bus a asi sa to už ani nedozviem.
A aby som nezabudla, ozval sa Nick. Zdá sa že zabudol ako sa balia sýkorky, ale zase sa popri tom naučil niečo z dadaizmu alebo čo to je. Treba prečítať viackrát :)
"Dobro dosli :-) akcny den, bojime sa dalsich. Prisadol si k nam talian, ze kolko je hodin a az sa spytal ci sme gays :-) a potom sa predstavil, sme ho oddrbali tak ze sme sa mu nepredstavili, lebo sme mu nerozumeli a talian odisiel :-) bol desny, robil tu snuru na deke."
nedeľa 30. júla 2006
Mladá korčuľa
Včera som sa cítila ako srnčie mláďa, lebo som nikdy nepočúvala rádio Ragtime. Len ten názov mi znel trochu povedomo. Rádio vraj krachlo skôr, než ma mohlo začať zaujímať.
Dnes sa cítim ako stará korčuľa, lebo jedna hudobná telka vysiela "Retro charts" a medzi tými starinkami je až príliš veľa songov, ktoré si až príliš dobre pamätám.
sobota 29. júla 2006
Cestovná horúčka
Paprika, tričká, nohavice, plavky, okuliare, šampón, mydlo, uhorky, holiaci strojček, papuče, pyžma, šľapky, deka, boxerky.. Áá, telefón... Zubná pasta, zubné kefka, hrebeň, gél, kondómy, ponožky, opaľovacie mlieko, hmm, mám všetko? Preboha a čo tam robia uhorky?
Mám rád celkom saponátne nápady. Rozhodol som sa (resp. som bol zavolaný Valachmi), že pôjdem na krátku dovolenku k ďalekému moru za sýkorkami! Zanechávam tu svoju izbietku a zvyšok štvorkáčov v nedotknutom stave. Dávajte teda na nich pozor, nech nerobia žiadne hlúposti. A veď, ja sa snáď vrátim. Alebo si nájdem dákeho dobrého Chorváta a ... pokračovanie príbehu snáď o týždeň.
Mám rád celkom saponátne nápady. Rozhodol som sa (resp. som bol zavolaný Valachmi), že pôjdem na krátku dovolenku k ďalekému moru za sýkorkami! Zanechávam tu svoju izbietku a zvyšok štvorkáčov v nedotknutom stave. Dávajte teda na nich pozor, nech nerobia žiadne hlúposti. A veď, ja sa snáď vrátim. Alebo si nájdem dákeho dobrého Chorváta a ... pokračovanie príbehu snáď o týždeň.
piatok 28. júla 2006
One Art
Dnes som sa nadchol. A vo svojom nadšení som si uvedomil, kedy sa cítim najzraniteľnejší...
Ako štvorkáčí bývame spolu už nejaký ten mesiac. Na začiatku sme sa obligátne pred sebou „hanbili“, no po určitom čase sa hranice našej prístupnosti a tolerancie upravili, a teraz nemáme problém pobehovať po byte alebo posedávať v kuchyni, či pred telkou v spodnom prádle.
Uvedomil som si neskoro, že ten film má pár, t.j. dve, veľmi citlivé miesta...
Sedeli sme s Charlie na našom zelenom soc-pop-íkovom gaučiu a sledovali príbeh dvoch sestier v „In Her Shoes“. Bolo ukrutne dusno, a tak sme boli naľahko. Veeeľmi naľahko.
Keď mi po líci stiekla prvá slza a dopadla na moju holú hruď, cítil som sa, akoby ma nahého a urevaného vystavili v klietke na hlavnom námestí nejakého miliónového mesta (jediné, čo si pamätám, je tá tlupa japonských turistov s minifotoaparátmi v ich minirukách).
Je zaujímavé, že i keď ste s niekým, vám veľmi blízkym, neubránite sa pocitu poníženia a nekonečnej zraniteľnosti v prípade, že sa vaša takmer-nahota prelína s tým najčistejším prejavom citov – plačom.
A teraz si tento obraz doplňte o pocit straty...
The art of losing isn't hard to master;
so many things seem filled with the intent
to be lost that their loss is no disaster.
Lose something every day. Accept the fluster
of lost door keys, the hour badly spent.
The art of losing isn't hard to master.
Then practice losing farther, losing faster:
places, and names, and where it was you meant
to travel. None of these will bring disaster.
I lost my mother's watch. And look! my last, or
next-to-last, of three loved houses went.
The art of losing isn't hard to master.
I lost two cities, lovely ones. And, vaster,
some realms I owned, two rivers, a continent.
I miss them, but it wasn't a disaster.
Even losing you (the joking voice, a gesture
I love) I shan't have lied. It's evident
the art of losing's not too hard to master
though it may look like (Write it!) like disaster.
(Bishop, One Art)
- Tak, čo si myslíš?
- Dobré.
- O čom je tá báseň?
- O strácaní?
- Čoho?
- Lásky?
- No, a je už tá láska stratená?
- Tak... na začiatku hovorí o strate materiálnych vecí, ako kľúčov. A potom... potom už stráca celý kontinent.
- Ide do extrémov.
- Áno, a ten spôsob, ktorým to hovorí je ako... akoby na tom nezáležalo. Vidíš, chce pôsobiť, akoby nezáležalo na tom... na tom, aký strašný je pocit straty.
- Straty čoho? Alebo koho? Je to milenec?
- Nie... Je to... PRIATEĽ.
Ako štvorkáčí bývame spolu už nejaký ten mesiac. Na začiatku sme sa obligátne pred sebou „hanbili“, no po určitom čase sa hranice našej prístupnosti a tolerancie upravili, a teraz nemáme problém pobehovať po byte alebo posedávať v kuchyni, či pred telkou v spodnom prádle.
Uvedomil som si neskoro, že ten film má pár, t.j. dve, veľmi citlivé miesta...
Sedeli sme s Charlie na našom zelenom soc-pop-íkovom gaučiu a sledovali príbeh dvoch sestier v „In Her Shoes“. Bolo ukrutne dusno, a tak sme boli naľahko. Veeeľmi naľahko.
Keď mi po líci stiekla prvá slza a dopadla na moju holú hruď, cítil som sa, akoby ma nahého a urevaného vystavili v klietke na hlavnom námestí nejakého miliónového mesta (jediné, čo si pamätám, je tá tlupa japonských turistov s minifotoaparátmi v ich minirukách).
Je zaujímavé, že i keď ste s niekým, vám veľmi blízkym, neubránite sa pocitu poníženia a nekonečnej zraniteľnosti v prípade, že sa vaša takmer-nahota prelína s tým najčistejším prejavom citov – plačom.
A teraz si tento obraz doplňte o pocit straty...
The art of losing isn't hard to master;
so many things seem filled with the intent
to be lost that their loss is no disaster.
Lose something every day. Accept the fluster
of lost door keys, the hour badly spent.
The art of losing isn't hard to master.
Then practice losing farther, losing faster:
places, and names, and where it was you meant
to travel. None of these will bring disaster.
I lost my mother's watch. And look! my last, or
next-to-last, of three loved houses went.
The art of losing isn't hard to master.
I lost two cities, lovely ones. And, vaster,
some realms I owned, two rivers, a continent.
I miss them, but it wasn't a disaster.
Even losing you (the joking voice, a gesture
I love) I shan't have lied. It's evident
the art of losing's not too hard to master
though it may look like (Write it!) like disaster.
(Bishop, One Art)
***
- Tak, čo si myslíš?
- Dobré.
- O čom je tá báseň?
- O strácaní?
- Čoho?
- Lásky?
- No, a je už tá láska stratená?
- Tak... na začiatku hovorí o strate materiálnych vecí, ako kľúčov. A potom... potom už stráca celý kontinent.
- Ide do extrémov.
- Áno, a ten spôsob, ktorým to hovorí je ako... akoby na tom nezáležalo. Vidíš, chce pôsobiť, akoby nezáležalo na tom... na tom, aký strašný je pocit straty.
- Straty čoho? Alebo koho? Je to milenec?
- Nie... Je to... PRIATEĽ.
štvrtok 27. júla 2006
Octodeciliard
„Ja už neviem, či sa na niečo vôbec teším. Som nejaká apatická, potrebujem motiváciu. Máte nejakú v šuplíku pre mňa, ktorú nepotrebujete? Dosť by sa zišla...“
Máme?
Potrebuješ projekt... (Zámerne sa vyhýbam označeniu "plán", lebo to je čosi iné)
Tak ako ja.
Môj dlhodobý projekt je...
Zarobím, pôjdem do Mníchova, nakúpim (handry, korčule, mp3-player, DéVéDéčka), neskôr poriešim auto a spravím si Ph.D.
Môj krátkodobý projekt je...
Tento víkend si upravím metódu v učebniciach na anglinu, kuknem celého a rozšíreného LotR-a na domácom kine a plazme, budem sa opaľovať a sprchovať v záhrade, vyžierať karobovú nátierku a celozrné palacinky s džemom, stretnem sa s Brzdou a Matildou.
Mám svoj "plán", na ňom si zakladám (á la Kontrafakt) :))
A možno raz, o octodeciliard rokov, si nájdem frajera :)))
Chápete už, prečo si to označenie pamätám? :P
Máme?
Potrebuješ projekt... (Zámerne sa vyhýbam označeniu "plán", lebo to je čosi iné)
Tak ako ja.
Môj dlhodobý projekt je...
Zarobím, pôjdem do Mníchova, nakúpim (handry, korčule, mp3-player, DéVéDéčka), neskôr poriešim auto a spravím si Ph.D.
Môj krátkodobý projekt je...
Tento víkend si upravím metódu v učebniciach na anglinu, kuknem celého a rozšíreného LotR-a na domácom kine a plazme, budem sa opaľovať a sprchovať v záhrade, vyžierať karobovú nátierku a celozrné palacinky s džemom, stretnem sa s Brzdou a Matildou.
Mám svoj "plán", na ňom si zakladám (á la Kontrafakt) :))
A možno raz, o octodeciliard rokov, si nájdem frajera :)))
Chápete už, prečo si to označenie pamätám? :P
streda 26. júla 2006
Langošová teta bez langošov
Neznesiteľne teplý deň, čo by človek neznalý problematiky povedal, že ho-ho-homosexuales majú radi také dni. Nie nemajú, fakt nie. Rýchle kúpanie na jazere na dákej privátnej pláži, cez ktorú nás (mňa s Valachom) prepašoval Tuško. Bolo to celkom zaujímavé, keďže sa Valach kúpal bez textilu a občas na nás mierne zazerali. Ale tvárili sme sa, že tam patríme, naozaj. Chvíľami sme tomu aj sami uverili.
Neskôr prišiel čas langošov a tak sme zavítali do neďalekého bufetu. Opis langošovej tety bude dlhší. Asi tak deväťnásťročné dievča, s celkom silnou dávkou sebavedomia, arogancie, výrečnosti (v preklade, ženskej ukecanosti) a neskonalej drzosti a neochoty, ktorú pri langošových tetách neviem zniesť. A tak sme začali z ostra. Valach si vypýtal od tety kofolu a langoš s cesnakom. (Myslím, že už pri oslovení teta išla vyskočiť z kože).
- Langoše nemáme. To že to je malým napísané na tomto lístku nevadí. Musí to byť na veľkom lístku, že máme. Na takom veľkom, veľkom (a neustále rozhadzovala rukami a ukazovala formát a4). Ľudia sa ma to pýtajú stále, už toho mám po krk, tak sú sprostí. A ja to hneď napíšem na veľký papier a nalepím sem. (Napísala veru a začala kresliť krásne farebné výkričníky, jeden za druhým.)
- (Tu som nevydržal a nastúpil na scénu ja.) Tuško, minule som čítal, že ľudia, čo používajú viac ako jeden výkričník za vetou sú riadni neurotici.
- (Počula to, super, to bolo aj cieľom.) Tak ale vieš, ľudia sú fakt hlúpi a nevedia to, že to musí byť vylepené na veľkom.
- A ako to majú prosím vás vedieť? (Musel som začať tykať, odstup nadovšetko a husi sme spolu nepásli. V tom Valach doplatil a prišiel som na rad ja.)
- Poprosím veľkú kofolu. A prosím vás, langoše nemáte?
- (V tom chytila pohár na kofolu a zahnala sa na mňa.) Tento pohár je dosť ťažký.
- Vidím tu aj ťažšie veci. (Fyzické vyhrážky na mňa neplatia, veď mám nechty dáke.)
- (Doplatil som a šiel na rad Tušo s mojim odporučením.) Skús prosím ťa langoš so syrom a kečupom, ten možno budú mať.
A len tak mimochodom, odvtedy sa aj viac usmievala. Mimochodom dva bolo to, že kofola bola hnusná. A mimochodom tri je to, že večer som dal s Valachom aj posilňovňu s vidinou tej teplej sprchy. Hovénko, aj tam bola odstávka. Tak som si zase zanadával pod studenou, jáj. A tu sa dostávam k dnešnej pointe, či takzvanému zrnku múdrosti. Ho-ho-homosexuales nemajú radi teplé dni, no ani ľadovú sprchu.
Neskôr prišiel čas langošov a tak sme zavítali do neďalekého bufetu. Opis langošovej tety bude dlhší. Asi tak deväťnásťročné dievča, s celkom silnou dávkou sebavedomia, arogancie, výrečnosti (v preklade, ženskej ukecanosti) a neskonalej drzosti a neochoty, ktorú pri langošových tetách neviem zniesť. A tak sme začali z ostra. Valach si vypýtal od tety kofolu a langoš s cesnakom. (Myslím, že už pri oslovení teta išla vyskočiť z kože).
- Langoše nemáme. To že to je malým napísané na tomto lístku nevadí. Musí to byť na veľkom lístku, že máme. Na takom veľkom, veľkom (a neustále rozhadzovala rukami a ukazovala formát a4). Ľudia sa ma to pýtajú stále, už toho mám po krk, tak sú sprostí. A ja to hneď napíšem na veľký papier a nalepím sem. (Napísala veru a začala kresliť krásne farebné výkričníky, jeden za druhým.)
- (Tu som nevydržal a nastúpil na scénu ja.) Tuško, minule som čítal, že ľudia, čo používajú viac ako jeden výkričník za vetou sú riadni neurotici.
- (Počula to, super, to bolo aj cieľom.) Tak ale vieš, ľudia sú fakt hlúpi a nevedia to, že to musí byť vylepené na veľkom.
- A ako to majú prosím vás vedieť? (Musel som začať tykať, odstup nadovšetko a husi sme spolu nepásli. V tom Valach doplatil a prišiel som na rad ja.)
- Poprosím veľkú kofolu. A prosím vás, langoše nemáte?
- (V tom chytila pohár na kofolu a zahnala sa na mňa.) Tento pohár je dosť ťažký.
- Vidím tu aj ťažšie veci. (Fyzické vyhrážky na mňa neplatia, veď mám nechty dáke.)
- (Doplatil som a šiel na rad Tušo s mojim odporučením.) Skús prosím ťa langoš so syrom a kečupom, ten možno budú mať.
A len tak mimochodom, odvtedy sa aj viac usmievala. Mimochodom dva bolo to, že kofola bola hnusná. A mimochodom tri je to, že večer som dal s Valachom aj posilňovňu s vidinou tej teplej sprchy. Hovénko, aj tam bola odstávka. Tak som si zase zanadával pod studenou, jáj. A tu sa dostávam k dnešnej pointe, či takzvanému zrnku múdrosti. Ho-ho-homosexuales nemajú radi teplé dni, no ani ľadovú sprchu.pondelok 24. júla 2006
Odstávka
Včera sme sa vrátili po masovom (ešte že teraz píšem s diakritikou) a vyčerpávajúcom víkende. Upaľovali sme rýchlo do sprchy (tzv. posledná sprcha). Prestriedali sme sa všetci štyria.
Sa nepohoršujte. Hrozí nám totiž odstávka teplej vody. A ja naozaj nemienim potešiť Nicka studenou sprchou, lebo si zase bude robiť zo mňa prdel, že vydávam teplé zvuky.
No, uznajte, vážení, keď sa sprchujete ľadovou vodou, niekde ten už-mi-odzvonilo-pocit musíte ventilovať. Najlepšie to ide zvukom...
Pre lepší ándrstending nasleduje praktický príklad: Keď sa niekto brutálne opije, na druhý deň mu je sakra zle, a tak robí "abu, abu". Pomáha si v núdzi zvukom.
Tak ja to robím pri sprchovaní sa studenou vodou. Pomáham si zvukom.
V každom prípade som dnes narazil na vcelku vydarený návod, ako riešiť túto ošemetnú situáciu. Dokonca i bez vydávania zvukov. Keďže nám však vangel, resp. vandel chýba, alebo je pre istých jedincov primalý, špecifická frakcia v rámci F4 navrhla nasledovný plán riešenia krízovej situácie.
Citujem (pozn. č. 1: to nie je od slova "city"; pozn. č. 2: slovo "city" v pozn. č. 1 nie je anglického pôvodu)...
"Členovia F4 budú v čase odstávky teplej vody vo večerných hodinách vyhľadávať miesta, na ktorých sa v neobmedzenom rozsahu zaručuje prístup k teplej tečúcej vode, najmä posilňovne, telocvične a plavárne."
Aspoň máme motiváciu ;) i keď návyk asi nehrozí. To jedine, že by sa tam podávalo chladené biele víno a premietali nenáročné filmy :))
Sa nepohoršujte. Hrozí nám totiž odstávka teplej vody. A ja naozaj nemienim potešiť Nicka studenou sprchou, lebo si zase bude robiť zo mňa prdel, že vydávam teplé zvuky.
No, uznajte, vážení, keď sa sprchujete ľadovou vodou, niekde ten už-mi-odzvonilo-pocit musíte ventilovať. Najlepšie to ide zvukom...
Pre lepší ándrstending nasleduje praktický príklad: Keď sa niekto brutálne opije, na druhý deň mu je sakra zle, a tak robí "abu, abu". Pomáha si v núdzi zvukom.
Tak ja to robím pri sprchovaní sa studenou vodou. Pomáham si zvukom.
V každom prípade som dnes narazil na vcelku vydarený návod, ako riešiť túto ošemetnú situáciu. Dokonca i bez vydávania zvukov. Keďže nám však vangel, resp. vandel chýba, alebo je pre istých jedincov primalý, špecifická frakcia v rámci F4 navrhla nasledovný plán riešenia krízovej situácie.
Citujem (pozn. č. 1: to nie je od slova "city"; pozn. č. 2: slovo "city" v pozn. č. 1 nie je anglického pôvodu)...
"Členovia F4 budú v čase odstávky teplej vody vo večerných hodinách vyhľadávať miesta, na ktorých sa v neobmedzenom rozsahu zaručuje prístup k teplej tečúcej vode, najmä posilňovne, telocvične a plavárne."
Aspoň máme motiváciu ;) i keď návyk asi nehrozí. To jedine, že by sa tam podávalo chladené biele víno a premietali nenáročné filmy :))
piatok 21. júla 2006
Štvorkácky roadtrip
Zase raz sa štvorka rozhodla podniknúť akciu „alle zusammen“ a hoci sme došli desne unavení, hodnotím tento výlet jedna plus. Už len to že sme sa v zdraví vrátili v počte, v ktorom sme odchádzali, je významný úspech. Zámienkou bolo Reedovo pojednávanie na súde, samozrejme pracovné (na iné mu zatiaľ neprišli) v jednej zo severnejších dedín Slovenska. Povedzme si to rovno, namierili sme si to priamo do centra národného uvedomenia alebo národnej zrady?
Šialené to bolo hneď od rána. Budíček 4.30 komentár určite nepotrebuje. Tátoš na veľké výlety v tridsaťstupňových teplotách bol rovnako primeraný – Škoda Felícia. V takýchto prípadoch si uvedomujem aká je klimatizácia úžasná. Presne to sa Nick snažil vysvetliť vodičovi jedného ešte pomalšieho stroja s dokorán otvoreným oknom, že mi klímu skutočne máme. A ešte akú. Ale všetko poporiadku a hlavne od začiatku.
Nasadli sme do tátoša o 5.45 a hurá na cesty. Zastavili sme sa po posilu v podobe minerálky a žuvačiek (šak proti stresu, neee), dotankovali plnú, keď sme zistili, na aké palivo vlastne naše tátošisko beží. Len taký detail, na ktorý sa Reed určite len omylom zabudol informovať. Nevadí. Trafili sme sa, motor sme nezadreli a tátoš cestu prežil v zdraví. Neviem či vo väčšom ako my, ale prežil.
Cesta bola pokojná, Pecosita dospala, čo ráno nestihla, Reed sa sústredil priam pekelne na cestu (veď viezol veľmi vzácny náklad), Nick navigoval či ísť po diaľnici v pravom alebo ľavom pruhu (ale ako výhovorka, aby mohol sedieť vpredu, to zafungovalo) a ja som pozorovala krásy Slovenska. Fakt je tá naša krajina krásna. Ach, chvíľka sentimentu. Ok, popojedem. Po pár prestávkach sme dorazili na miesto určenia. Na prekvapenie nás všetkých sme všetko našli hneď na prvýkrát. Zaparkovali a keďže sme sa ráno nijako zvlášť neprejedli, boli sme primerane hladní, tak sme sa vybrali hľadať reštauráciu, ktorá nám bude o pól deviatej ráno schopná a najmä ochotná ponúknuť teplé raňajky. Vyšlo to už na druhý pokus. Pecosita s Nickom ochutnali omeletu a ja s Reedom sme po dlhom čase okúsili miešané vajcia. Táto naša voľba sa neskôr prejavila, keď Reed začal grgať vajcami. Tým sa objasnilo prečo sa celý deň vznášal.
Počas Reedovho pojednávania sme sa zvyšok štvorky rozhodli objavovať (ale bez bambuče) krásy centra mesta (rozumej letné výpredaje). Začalo sa to v obchode „pre teba“, teda len pre pánov, kde si Nick kúpil biele tričko s odôvodnením, že aspoň vyniknú jeho bradavky. Pokračovali sme pátraním po obchode s dievčenskými čačkami-mačkami, ktorý Pecosita objavila pri svojej poslednej návšteve tohto rýdzo slovenského mesta. Čo čert nechcel, po ceste sme stretli iný obchodík. Aká skvelá voľba to bola, sme zistili hneď po vstupe doň. Objavili sme totiž pyžamá. Zvláštna úchylka, to teraz neriešme, ale boli vskutku úžasné. Najmä teda tie čo sme kúpili. Pecosita má po včerajšom dni prvú ružovú vec vo svojom šatníku, no a ja mám cicu. Keď sa Nick opýtal, že čo bude mať z toho on, predavačka pohotovo zareagovala, že aj Vy budete mať cicu. Zjavne sa jej zdalo, že sme pár alebo čo. No, nevyvádzali sme ju z omylu, zaplatili, poďakovali a išli ďalej.
Ešte sme pookukovali zvyšok mesta a výpredajov. Chceli sme aj sýkorky, ale žiadne nemali. Asi sú všetky na juhu. Super, aspoň to nemáme ďaleko. Nasadli sme do tátoša a so zistením, že sme stáli na platenom parkovisku bez zaplatenia parkovného, sme vyštartovali ako namydlený blesk, že po nás ani smrad nezostal.
Šialené to bolo hneď od rána. Budíček 4.30 komentár určite nepotrebuje. Tátoš na veľké výlety v tridsaťstupňových teplotách bol rovnako primeraný – Škoda Felícia. V takýchto prípadoch si uvedomujem aká je klimatizácia úžasná. Presne to sa Nick snažil vysvetliť vodičovi jedného ešte pomalšieho stroja s dokorán otvoreným oknom, že mi klímu skutočne máme. A ešte akú. Ale všetko poporiadku a hlavne od začiatku.
Nasadli sme do tátoša o 5.45 a hurá na cesty. Zastavili sme sa po posilu v podobe minerálky a žuvačiek (šak proti stresu, neee), dotankovali plnú, keď sme zistili, na aké palivo vlastne naše tátošisko beží. Len taký detail, na ktorý sa Reed určite len omylom zabudol informovať. Nevadí. Trafili sme sa, motor sme nezadreli a tátoš cestu prežil v zdraví. Neviem či vo väčšom ako my, ale prežil.
Cesta bola pokojná, Pecosita dospala, čo ráno nestihla, Reed sa sústredil priam pekelne na cestu (veď viezol veľmi vzácny náklad), Nick navigoval či ísť po diaľnici v pravom alebo ľavom pruhu (ale ako výhovorka, aby mohol sedieť vpredu, to zafungovalo) a ja som pozorovala krásy Slovenska. Fakt je tá naša krajina krásna. Ach, chvíľka sentimentu. Ok, popojedem. Po pár prestávkach sme dorazili na miesto určenia. Na prekvapenie nás všetkých sme všetko našli hneď na prvýkrát. Zaparkovali a keďže sme sa ráno nijako zvlášť neprejedli, boli sme primerane hladní, tak sme sa vybrali hľadať reštauráciu, ktorá nám bude o pól deviatej ráno schopná a najmä ochotná ponúknuť teplé raňajky. Vyšlo to už na druhý pokus. Pecosita s Nickom ochutnali omeletu a ja s Reedom sme po dlhom čase okúsili miešané vajcia. Táto naša voľba sa neskôr prejavila, keď Reed začal grgať vajcami. Tým sa objasnilo prečo sa celý deň vznášal.
Počas Reedovho pojednávania sme sa zvyšok štvorky rozhodli objavovať (ale bez bambuče) krásy centra mesta (rozumej letné výpredaje). Začalo sa to v obchode „pre teba“, teda len pre pánov, kde si Nick kúpil biele tričko s odôvodnením, že aspoň vyniknú jeho bradavky. Pokračovali sme pátraním po obchode s dievčenskými čačkami-mačkami, ktorý Pecosita objavila pri svojej poslednej návšteve tohto rýdzo slovenského mesta. Čo čert nechcel, po ceste sme stretli iný obchodík. Aká skvelá voľba to bola, sme zistili hneď po vstupe doň. Objavili sme totiž pyžamá. Zvláštna úchylka, to teraz neriešme, ale boli vskutku úžasné. Najmä teda tie čo sme kúpili. Pecosita má po včerajšom dni prvú ružovú vec vo svojom šatníku, no a ja mám cicu. Keď sa Nick opýtal, že čo bude mať z toho on, predavačka pohotovo zareagovala, že aj Vy budete mať cicu. Zjavne sa jej zdalo, že sme pár alebo čo. No, nevyvádzali sme ju z omylu, zaplatili, poďakovali a išli ďalej.
Ešte sme pookukovali zvyšok mesta a výpredajov. Chceli sme aj sýkorky, ale žiadne nemali. Asi sú všetky na juhu. Super, aspoň to nemáme ďaleko. Nasadli sme do tátoša a so zistením, že sme stáli na platenom parkovisku bez zaplatenia parkovného, sme vyštartovali ako namydlený blesk, že po nás ani smrad nezostal.
streda 19. júla 2006
Kazdy den... emailove njuzy na striedacku... udrzuju stvorku pohromade
bre ranko,
dnes sa vstavalo desne. napriek tomu som bol hotovy rychlejsie ako ine rana. myslim teraz hygienicky - v kupelke. oj, na co vy hned nemyslite :P
cesta nudna. nie kvoli charlie. ale kvoli tomu, ze sme v emhade viseli na tyci ako dva netopiere a dorozumievali sa vylucne pomocou "ultrazvukovych" signalov, t.j. vobec. (ale vysvitlo, ze tehotna pani po nasej pravici bude mat chlapceka. kto vie, ci to vie. ultrazvuk nepusti.)
a potom... nahle... suddenly a zrazu... ma akysi spolucestujuci zaskocil otazkou, ci 70ka ide k hotelu astra. reku wtf... astra je pekny kvet. este ze tam bola charlie, aby mu odpovedala.
teraz sedim v kancli. kukam ako puk, t.j. ako vzdy, a akosi neviem zacat pracovat. vysielam signal, snad sa odrazi a nieco so sebou prinesie naspat...
nevie niekto, kedy sa vrati z dovolenky trencan? je to zvlastne, ale tusim mi chyba komunikacia s nim. narozdiel od Neho, s trencanom sa komunikuje akosi sviznejsie a otvorenejsie. zvlastne. mam pocit, ze coskoro pride "matchpoint" a lopticka sa... prehupne? dopadne na moju stranu kurtu?
hm, akoby na tom zalezalo. iba cas ukaze, ktore riesenie bolo to stastne.
a ti, co nechapu, nech sa idu pozriet do kina :P
prajeme si krasny den s teplotami okolo 29 az 31 stupnov.
dnes sa vstavalo desne. napriek tomu som bol hotovy rychlejsie ako ine rana. myslim teraz hygienicky - v kupelke. oj, na co vy hned nemyslite :P
cesta nudna. nie kvoli charlie. ale kvoli tomu, ze sme v emhade viseli na tyci ako dva netopiere a dorozumievali sa vylucne pomocou "ultrazvukovych" signalov, t.j. vobec. (ale vysvitlo, ze tehotna pani po nasej pravici bude mat chlapceka. kto vie, ci to vie. ultrazvuk nepusti.)
a potom... nahle... suddenly a zrazu... ma akysi spolucestujuci zaskocil otazkou, ci 70ka ide k hotelu astra. reku wtf... astra je pekny kvet. este ze tam bola charlie, aby mu odpovedala.
teraz sedim v kancli. kukam ako puk, t.j. ako vzdy, a akosi neviem zacat pracovat. vysielam signal, snad sa odrazi a nieco so sebou prinesie naspat...
nevie niekto, kedy sa vrati z dovolenky trencan? je to zvlastne, ale tusim mi chyba komunikacia s nim. narozdiel od Neho, s trencanom sa komunikuje akosi sviznejsie a otvorenejsie. zvlastne. mam pocit, ze coskoro pride "matchpoint" a lopticka sa... prehupne? dopadne na moju stranu kurtu?
hm, akoby na tom zalezalo. iba cas ukaze, ktore riesenie bolo to stastne.
a ti, co nechapu, nech sa idu pozriet do kina :P
prajeme si krasny den s teplotami okolo 29 az 31 stupnov.
utorok 18. júla 2006
Mimo pohoďácka akcoška v meste
To sú tie moje plány. Na sobotu večer, po výlete na korčuliach, plávaní a únavnom vŕtaní poličiek, ktoré mám už konečne na stene, som sa vybral na malú prechádzku mestom s nemenovaným hrochom. Aj keď ja mu radšej vravím hrosica, s diakritikou hrošíča, nie hrošica. To je riadny rozdiel. Myslím, že hroch ho vníma najcitlivejšie.
Dali sme dobrú zmrku, nie tú teletabies, a pobrali sa mestom. Zastavili sme sa aj pri hot spote t-com fiesty. A spravili sme dobre, veru dobre. Vystupovalo tanečné štúdio Jumbo. S takými veľmi peknými dievčatami a veľmi sympatickými chlapcami. Hrochovi sa najmä jeden zapáčil. Časom sme zistili, že to je Martin Madej. Ten, čo kedysi hulákal „náš malý pes Bobi, stalé zle mi robí“ a končilo to nejako tým, že zožral lego a potom ho vys..., hmm vyskladal. Jemne som sa ale dopracoval k tomu, že hrochovi sa páčila dáka sedemnástka. A že ja som péďák. Ha! (Btw., fakt mu to seklo a nenormálne dobre tancuje, nech ostane pri tom, Madej jeden.)
O tom, ako som nadviazal očný kontakt s jednou tancujúcou dievčinou menom Dominika, ani vravieť nemusím. Aj tak to nemá pointu. Teda vlastne ona nadviazala so mnou. Každopádne sa nám tak páčili, že sme ich šli pozrieť na takmer každý hot spot fiesty a tak sme ich videli až tri krát. Úplní úchyli. Aj sme stretli hrochovu kamarátku Adelu, skvelá to holka, ktorá ich poznala. A tak sme tlieskali, tancovali a zabávali sa. Ale boli sme sami. Tá Slovač sa naozaj nevie baviť. Trapáci. Búúú.
Neskôr sme dali pivko s Lolkom a Bolkom, kam sa pridal aj The chaotic one s Predstavenou. Tú asi predstavovať nemusím, keď už raz je. A koho nestretnete na potulkách mestom. Pinďu zo štvorlístka a Alenu. S Pinďom som rozobral otázky života a smrti, napríklad, že modelka vedľa neho, ho nemá oblapkávať. Môže len pod stolom, aby som to ja i ostatní nevideli a podobné záležitosti. Modelky, to viete, pekné, ale v hlave nič. Naozaj. Ale oblapkávať asi vedia, ale to sa už Pinďu spýtajte.
Zakončili sme to o dákej tretej pod hradom. Súhrn večera: hermelín, neviem koľko pív (a po piatku som sa zaprisahal, že už žiadne nepijem), totálna únava od vyčerpania a bolesť bránice od smiechu. To sú tie moje výlety na hodinku do mesta.
Dali sme dobrú zmrku, nie tú teletabies, a pobrali sa mestom. Zastavili sme sa aj pri hot spote t-com fiesty. A spravili sme dobre, veru dobre. Vystupovalo tanečné štúdio Jumbo. S takými veľmi peknými dievčatami a veľmi sympatickými chlapcami. Hrochovi sa najmä jeden zapáčil. Časom sme zistili, že to je Martin Madej. Ten, čo kedysi hulákal „náš malý pes Bobi, stalé zle mi robí“ a končilo to nejako tým, že zožral lego a potom ho vys..., hmm vyskladal. Jemne som sa ale dopracoval k tomu, že hrochovi sa páčila dáka sedemnástka. A že ja som péďák. Ha! (Btw., fakt mu to seklo a nenormálne dobre tancuje, nech ostane pri tom, Madej jeden.)
O tom, ako som nadviazal očný kontakt s jednou tancujúcou dievčinou menom Dominika, ani vravieť nemusím. Aj tak to nemá pointu. Teda vlastne ona nadviazala so mnou. Každopádne sa nám tak páčili, že sme ich šli pozrieť na takmer každý hot spot fiesty a tak sme ich videli až tri krát. Úplní úchyli. Aj sme stretli hrochovu kamarátku Adelu, skvelá to holka, ktorá ich poznala. A tak sme tlieskali, tancovali a zabávali sa. Ale boli sme sami. Tá Slovač sa naozaj nevie baviť. Trapáci. Búúú.
Neskôr sme dali pivko s Lolkom a Bolkom, kam sa pridal aj The chaotic one s Predstavenou. Tú asi predstavovať nemusím, keď už raz je. A koho nestretnete na potulkách mestom. Pinďu zo štvorlístka a Alenu. S Pinďom som rozobral otázky života a smrti, napríklad, že modelka vedľa neho, ho nemá oblapkávať. Môže len pod stolom, aby som to ja i ostatní nevideli a podobné záležitosti. Modelky, to viete, pekné, ale v hlave nič. Naozaj. Ale oblapkávať asi vedia, ale to sa už Pinďu spýtajte.
Zakončili sme to o dákej tretej pod hradom. Súhrn večera: hermelín, neviem koľko pív (a po piatku som sa zaprisahal, že už žiadne nepijem), totálna únava od vyčerpania a bolesť bránice od smiechu. To sú tie moje výlety na hodinku do mesta.
pondelok 17. júla 2006
Euforický víkend, alebo Pohoda s predohrou
Part 1. : PREDOHRA
Tá od vedľa ( v tomto článku ju z praktických dôvodov budem volať Matilda) je jeden z tých ľudí, ktorých stretnete a cítite sa s nimi, ako keby ste sa poznali odjakživa. Naše dámske jazdy trvajú zo stretnutia na stretnutie dlhšie a sú čím ďalej tým intenzívnejšie. K F4 a spol. zapadla úplne dokonale. Ale poporiadku:
Víkend začal už v piatok. V práci som nemohla vydržať a Matilduška prišla do hlavnej dediny, tak som radšej vypadla a bežala som sa s ňou stretnúť. Doviedla som ju do nášho hniezda. Reed bol (ako inak v kúpeľni) a Nick spokojne napapaný čakal v kuchyni. Posadali sme si okolo stola, ktorý má odteraz prezývku začarovaný, pretože v jeho okolí nám z úst padali ozajstné perly. Keď Nick, povedal dačo o neveste so závejom a Matilda mi vysvetľovala, ako si chcela ísť do obchodu kúpiť gesto, bolo to jednoznačné. Čáry máry, šalala, okolo stolalala.
Prišla Charlottka s novými botičkami a kabelkou (všetko dokonale zladené, len tá pracka na sandálkach tuším nebola úplne totožnej farby s prackou kabelky, neviem, neviem, či to bude môcť dokopy nosiť). Ani nám to dlho netrvalo a vychystali sme sa do ulíc piatkovej Bratislavy v očakávaní príjemného decentného večera plného intelektuálne iskrivých rozhovorov. Chlapci vyzerali skvele, dievčatá tiež a ja som sa cítila nenormálne sexi...ach. Celé sa to však zvrhlo dosť iným smerom. Ale keďže sme už známi svojimi víkendovými výčinmi, ani nás to veľmi neprekvapilo.
Začali sme v pajzli prvotriednom, na jednej rušnej ulici, kde nám pred očami korzovali samé sýkorky, teda...nie tak celkom, na podgurážené skupinky ružových Britov sme už celkom alergickí. Po ceste sme vyfasovali balóniky napustené héliom a to už len bolo pre nás. Ako malé deti. Najprv sme sa s balónikmi fotili, potom som skúšala, koľko úderov balónikom znesie Reedov účes. Ako večer plynul ďalej, balóniky našli aj iné uplatnenie, ale o tom až nižšie.
Dali sme si teda pivko (o dobre, tak pár piviek) a sedeli sme na najrušnejšej ulici. Okolo šiel Stephen a kamarátom a neskôr sa pridala Dáška a aj Jasper s Vandou. Celkom slušná blogujúca partia sme boli. Teda, slušná asi nebude to správne slovo, najmä ak nás niekto pozoroval, keď sme inhalovali hélium z balónikov a Reed nás natáčal pri tom, ako spievame: "my sme tí, Pa a Pi, z mačacej, planéty" hlasom Šmoulinky a tatka Šmoulíka.
Naša spevavá parta sa potom pobrala do Karaoke baru a to bol teda nášup. Centrum mesta sa triaslo. Revali sme ako o dušu, samozrejme intonačne čisto, až do chvíle, kým sa k nám nepridala skupinka britských „sex-drogy-alkohol-za-lacne-prachy turistov“. Ale nevadí, aj pekné kúsky medzi nimi boli, tak sme sa aspoň pokukali. Lesbiens and Gay song podrobne opisuje Tá odvedľa. Naše ďalšie kroky viedli do Havany, kde nám absolútne nevadili slizkí zahraniční páprdi, ktorí slintali teraz neviem, či viac na nás, baby, alebo na Reeda s Nickom. Latino, to je moje (no dobre, tak krútenie zadkom je moje), takže spokojnosť nadovšetko. Z luxusnej sauny sme sa ešte pobrali na minerálku (no dobre, ja som si dala daiquiri) do nášho terazužobľúbeného podniku a skvelý večer sme zakončili cestou nočákom.
Part 2.: POHODA
Myslím, že ja aj s Matildou sme správne do boku hlavy trafené staré kozy (to povedala ona, nie ja). Lebo sme také krepé (ako sa to správne východňarsky píše?), že sme sa vybrali na Pohodu po preflámovanej noci a po (v mojom prípade) troch hodinách spánku.
Pôvodne sme sa chceli vo vlaku vyspať, ale keďže sme rozoberali všeličo možné a v jednom kuse sme sa rehotali na výjavoch z predošlého večera, nejako nevydalo.
Rýchlik bol skôr pomalík, lebo sa vliekol ako slimák napodobňujúci opičku makak (aj keď ešte stále neviem, ako tá opička vyzerá, ale meno ma bohovské).
Už po vystúpení z vlaku sme nadobudli taký ten pohodový pocit, ktorý sme oslávili na staničných WC za päť korún. Ale teta záchodová tam bola dosť milá, mali sme jej nechať tringelt.
Prvá mierne negatívna chvíľa prišla, keď sme sa dotrepali k bráne a tam taký malý chlapec s tričkom SECURITY, Matilde starostlivým hlasom povedal: „Pani, to musíte ísť tam doľava za roh, a tam vám dajú pásku.“ No nenaštvalo by vás to? Že PANI!!! Veď ona je úplne mlado vyzerajúca slečna! Chlapci, ktorí nám mali okolo zápästia osudnú pásku pripnúť boli dosť milí. Tak sme flirtili, že nám aj program zabudli dať, a Matilda mi potom celý čas otrieskavala o hlavu: „Nooo, to lebo ty si na neho musela mrkať.“ Ale ja za to naozaj nemôžem ;)). Zabijem sa, keď som sexi? ;)) Nič strašné sa aj tak nestalo, vo vnútri v kotli sme samozrejme stretli niekoľko dosť známych, ktorí nám program vždy ochotne ukázali.
Matilda tancuje so zatvorenými očami, najprv som to brala osobne, lebo som si myslela, že sa na mňa nemôže pozerať keď skackám, ale neskôr mi vysvetlila, že ona to nerobí kvôli mne, ale kvôli dokonalému sústredeniu sa na hudbu.
Pohoda bola tradičné pohodová. Skackali sme, pili pivo (teda, ja pivo, Matilda kofolu, bo mala asi kocovinku, či čo), obzerali krásne opálené obnažené mužské telá, užívali mjúzik a jednoducho robili všetky tie dôležité činnosti, ktoré sa na Pohode robia. Robili sme ich až do pol tretej, keďže ja som mrzla (lebo som „inteligentná“ a nevzala som si ani tenisky, ani ponožky, ale len chabé flip flopy), vybrali sme sa na stanicu. Pri bráne sa so mnou Pohoda ešte náležite rozlúčila, keď sa mi zrak stretol s úplne najsamfasasexicoolovitým kusom chlapa. Ach, ach....iné na neho povedať nemôžem. Matilda do mňa potom ešte dlho rýpala, že som mala niečo spraviť. Neviem síce, čo sa v takýchto situáciách podniká. Mala som sa otočiť, a taká zmrznutá a strapatá prísť k nemu a povedať: „ Helou, si pekný, idem domov, pa.“ Alebo: “Ahoj, chces sex? Áno? Sorry, som na odchode.“ Alebo čo? Týmto vyhlasujem minianketu: Máte spoľahlivý návod na riešenie takýchto prípadov?
Part 3: STANICA
Trenčianska stanica je pomerne malá na krajské mesto, ale atmosféra v nej bola celkom prijateľná až do chvíle, kedy rýchliku, na ktorý sme plánovali ísť, ohlásil 80 minútové meškanie. Tak sme sa utáborili v najšpinavšom kúte a obe s Matildou sme zalomili. Takzvaný houmlesstajl. Najvtipnejší bol člen železničnej polície, takzvaný trtko T, ktorý sa tam po ľuďoch rozkrikoval, že veď stanica nie je nocľaháreň. Vtipálek.
Nakoniec sme ani neviem ako nasadli do vlaku a celú cestu úspešne prespali. Do hlavnej dediny sme sa vrátili okolo siedmej. Bolo nádherné ráno. Pohodová eufória aj napriek únave a drkotajúcim zubom rašila cez moje pery a aj v električke, keď mi hlava stále nadol padala som mala na perách blažený úsmev.
Part 4.: EUFÓRIA
Nedeľu som statočne prespala až do štvrtej poobede, dala sprchu a potom sme sa s Nickom a Matildou pobrali na najväčšiu pizzu v meste, kde sme všetci svorne mrkali na veľmi fešného čašníka ( aj prdelku mal peknú). A vyzeralo to, že Nick mrkaciu súťaž vyhral, to bude asi tým, že má mihalnice ako ťava.
Matildu sme potom odprevadili na električku k stanici. Patetická rozlúčka na zastávke sa zaobišla bez sĺz, veď Matilda k nám MUSÍ povinne prísť opäť.
My s Nickom sme sa pobrali ešte pivkovať do mesta s navrátivším LOLekom, neskôr sa pridala aj Charlie. LOLek a BOLek nám z dovolenky priniesli poučný darček. Kalendár s ilustráciami čoho iného ako všakovakých sexuálnych motívov. Dali sme ho do chodby, aby bol stále po ruke a slúžil všetkým.
Eufória ma neopustila do tejto chvíle a dúfam, že ma ani tak skoro neopustí. Kašľať na chlapov, kašľať na problémy, keď je POHODA, všetko ide, a keď máte pri sebe ľudí, ktorí dokážu vymýšľať teórie o mrkacích ťavách, všetko je úplne allright.
Tá od vedľa ( v tomto článku ju z praktických dôvodov budem volať Matilda) je jeden z tých ľudí, ktorých stretnete a cítite sa s nimi, ako keby ste sa poznali odjakživa. Naše dámske jazdy trvajú zo stretnutia na stretnutie dlhšie a sú čím ďalej tým intenzívnejšie. K F4 a spol. zapadla úplne dokonale. Ale poporiadku:
Víkend začal už v piatok. V práci som nemohla vydržať a Matilduška prišla do hlavnej dediny, tak som radšej vypadla a bežala som sa s ňou stretnúť. Doviedla som ju do nášho hniezda. Reed bol (ako inak v kúpeľni) a Nick spokojne napapaný čakal v kuchyni. Posadali sme si okolo stola, ktorý má odteraz prezývku začarovaný, pretože v jeho okolí nám z úst padali ozajstné perly. Keď Nick, povedal dačo o neveste so závejom a Matilda mi vysvetľovala, ako si chcela ísť do obchodu kúpiť gesto, bolo to jednoznačné. Čáry máry, šalala, okolo stolalala.
Prišla Charlottka s novými botičkami a kabelkou (všetko dokonale zladené, len tá pracka na sandálkach tuším nebola úplne totožnej farby s prackou kabelky, neviem, neviem, či to bude môcť dokopy nosiť). Ani nám to dlho netrvalo a vychystali sme sa do ulíc piatkovej Bratislavy v očakávaní príjemného decentného večera plného intelektuálne iskrivých rozhovorov. Chlapci vyzerali skvele, dievčatá tiež a ja som sa cítila nenormálne sexi...ach. Celé sa to však zvrhlo dosť iným smerom. Ale keďže sme už známi svojimi víkendovými výčinmi, ani nás to veľmi neprekvapilo.
Začali sme v pajzli prvotriednom, na jednej rušnej ulici, kde nám pred očami korzovali samé sýkorky, teda...nie tak celkom, na podgurážené skupinky ružových Britov sme už celkom alergickí. Po ceste sme vyfasovali balóniky napustené héliom a to už len bolo pre nás. Ako malé deti. Najprv sme sa s balónikmi fotili, potom som skúšala, koľko úderov balónikom znesie Reedov účes. Ako večer plynul ďalej, balóniky našli aj iné uplatnenie, ale o tom až nižšie.
Dali sme si teda pivko (o dobre, tak pár piviek) a sedeli sme na najrušnejšej ulici. Okolo šiel Stephen a kamarátom a neskôr sa pridala Dáška a aj Jasper s Vandou. Celkom slušná blogujúca partia sme boli. Teda, slušná asi nebude to správne slovo, najmä ak nás niekto pozoroval, keď sme inhalovali hélium z balónikov a Reed nás natáčal pri tom, ako spievame: "my sme tí, Pa a Pi, z mačacej, planéty" hlasom Šmoulinky a tatka Šmoulíka.
Naša spevavá parta sa potom pobrala do Karaoke baru a to bol teda nášup. Centrum mesta sa triaslo. Revali sme ako o dušu, samozrejme intonačne čisto, až do chvíle, kým sa k nám nepridala skupinka britských „sex-drogy-alkohol-za-lacne-prachy turistov“. Ale nevadí, aj pekné kúsky medzi nimi boli, tak sme sa aspoň pokukali. Lesbiens and Gay song podrobne opisuje Tá odvedľa. Naše ďalšie kroky viedli do Havany, kde nám absolútne nevadili slizkí zahraniční páprdi, ktorí slintali teraz neviem, či viac na nás, baby, alebo na Reeda s Nickom. Latino, to je moje (no dobre, tak krútenie zadkom je moje), takže spokojnosť nadovšetko. Z luxusnej sauny sme sa ešte pobrali na minerálku (no dobre, ja som si dala daiquiri) do nášho terazužobľúbeného podniku a skvelý večer sme zakončili cestou nočákom.
Part 2.: POHODA
Myslím, že ja aj s Matildou sme správne do boku hlavy trafené staré kozy (to povedala ona, nie ja). Lebo sme také krepé (ako sa to správne východňarsky píše?), že sme sa vybrali na Pohodu po preflámovanej noci a po (v mojom prípade) troch hodinách spánku.
Pôvodne sme sa chceli vo vlaku vyspať, ale keďže sme rozoberali všeličo možné a v jednom kuse sme sa rehotali na výjavoch z predošlého večera, nejako nevydalo.
Rýchlik bol skôr pomalík, lebo sa vliekol ako slimák napodobňujúci opičku makak (aj keď ešte stále neviem, ako tá opička vyzerá, ale meno ma bohovské).
Už po vystúpení z vlaku sme nadobudli taký ten pohodový pocit, ktorý sme oslávili na staničných WC za päť korún. Ale teta záchodová tam bola dosť milá, mali sme jej nechať tringelt.
Prvá mierne negatívna chvíľa prišla, keď sme sa dotrepali k bráne a tam taký malý chlapec s tričkom SECURITY, Matilde starostlivým hlasom povedal: „Pani, to musíte ísť tam doľava za roh, a tam vám dajú pásku.“ No nenaštvalo by vás to? Že PANI!!! Veď ona je úplne mlado vyzerajúca slečna! Chlapci, ktorí nám mali okolo zápästia osudnú pásku pripnúť boli dosť milí. Tak sme flirtili, že nám aj program zabudli dať, a Matilda mi potom celý čas otrieskavala o hlavu: „Nooo, to lebo ty si na neho musela mrkať.“ Ale ja za to naozaj nemôžem ;)). Zabijem sa, keď som sexi? ;)) Nič strašné sa aj tak nestalo, vo vnútri v kotli sme samozrejme stretli niekoľko dosť známych, ktorí nám program vždy ochotne ukázali.
Matilda tancuje so zatvorenými očami, najprv som to brala osobne, lebo som si myslela, že sa na mňa nemôže pozerať keď skackám, ale neskôr mi vysvetlila, že ona to nerobí kvôli mne, ale kvôli dokonalému sústredeniu sa na hudbu.
Pohoda bola tradičné pohodová. Skackali sme, pili pivo (teda, ja pivo, Matilda kofolu, bo mala asi kocovinku, či čo), obzerali krásne opálené obnažené mužské telá, užívali mjúzik a jednoducho robili všetky tie dôležité činnosti, ktoré sa na Pohode robia. Robili sme ich až do pol tretej, keďže ja som mrzla (lebo som „inteligentná“ a nevzala som si ani tenisky, ani ponožky, ale len chabé flip flopy), vybrali sme sa na stanicu. Pri bráne sa so mnou Pohoda ešte náležite rozlúčila, keď sa mi zrak stretol s úplne najsamfasasexicoolovitým kusom chlapa. Ach, ach....iné na neho povedať nemôžem. Matilda do mňa potom ešte dlho rýpala, že som mala niečo spraviť. Neviem síce, čo sa v takýchto situáciách podniká. Mala som sa otočiť, a taká zmrznutá a strapatá prísť k nemu a povedať: „ Helou, si pekný, idem domov, pa.“ Alebo: “Ahoj, chces sex? Áno? Sorry, som na odchode.“ Alebo čo? Týmto vyhlasujem minianketu: Máte spoľahlivý návod na riešenie takýchto prípadov?
Part 3: STANICA
Trenčianska stanica je pomerne malá na krajské mesto, ale atmosféra v nej bola celkom prijateľná až do chvíle, kedy rýchliku, na ktorý sme plánovali ísť, ohlásil 80 minútové meškanie. Tak sme sa utáborili v najšpinavšom kúte a obe s Matildou sme zalomili. Takzvaný houmlesstajl. Najvtipnejší bol člen železničnej polície, takzvaný trtko T, ktorý sa tam po ľuďoch rozkrikoval, že veď stanica nie je nocľaháreň. Vtipálek.
Nakoniec sme ani neviem ako nasadli do vlaku a celú cestu úspešne prespali. Do hlavnej dediny sme sa vrátili okolo siedmej. Bolo nádherné ráno. Pohodová eufória aj napriek únave a drkotajúcim zubom rašila cez moje pery a aj v električke, keď mi hlava stále nadol padala som mala na perách blažený úsmev.
Part 4.: EUFÓRIA
Nedeľu som statočne prespala až do štvrtej poobede, dala sprchu a potom sme sa s Nickom a Matildou pobrali na najväčšiu pizzu v meste, kde sme všetci svorne mrkali na veľmi fešného čašníka ( aj prdelku mal peknú). A vyzeralo to, že Nick mrkaciu súťaž vyhral, to bude asi tým, že má mihalnice ako ťava.
Matildu sme potom odprevadili na električku k stanici. Patetická rozlúčka na zastávke sa zaobišla bez sĺz, veď Matilda k nám MUSÍ povinne prísť opäť.
My s Nickom sme sa pobrali ešte pivkovať do mesta s navrátivším LOLekom, neskôr sa pridala aj Charlie. LOLek a BOLek nám z dovolenky priniesli poučný darček. Kalendár s ilustráciami čoho iného ako všakovakých sexuálnych motívov. Dali sme ho do chodby, aby bol stále po ruke a slúžil všetkým.
Eufória ma neopustila do tejto chvíle a dúfam, že ma ani tak skoro neopustí. Kašľať na chlapov, kašľať na problémy, keď je POHODA, všetko ide, a keď máte pri sebe ľudí, ktorí dokážu vymýšľať teórie o mrkacích ťavách, všetko je úplne allright.
štvrtok 13. júla 2006
Totálny mišung pocitov a vášní
Alenka v ríši divov, Guliver medzi obrami, Eskimák v Afrike, Majka z Gurunu na Slovensku ešte v ére komunizmu. Tak si niekedy pripadám. Aj dnes.
Mám pocit, že som divná. Úplne out a totálne čudná, s nereálnymi očakávaniami, nesplniteľnými cieľmi, priveľmi vyvinutým zmyslom pre pravdu, úprimnosť a korektnosť. Bléééé!!! Bláboly.
Škoda, že by ma aj teraz potešilo jednoduché: „ No, tak sa pochváľ, čo máš nové...Niečo ti vidím na očiach“. Lenže ona to tam skutočne nevidí a mne sa už nechce vyvíjať iniciatívu.
Už viem, že aj žiadna odpoveď je odpoveďou. Síce tou, ktorú naozaj neviem, či chcem poznať, ale je.
Aj tak mi ale nedá zarevať len tak do prázdna horúcej noci v ktorej sa aj steny potia smradľavým potom ako umastenci v električkách: „Už mám dosť romantických hrdinov s úžasnými očami a silnými rečami neschopných vyrásť v rytierov!“(Za zrod tejto metafory ďakujem Hrochovi.)
Tak prečo nie som schopná zavolať tomu, kto sa mi vždy javil najbližšie k rytierovi? ( Aj keď to je pravdepodobne len predstava zostavená z úryvkov dávnych rozhovorov, milostných scén skonštruovaných mojím podvedomím a niekoľkých šteklivých e-mailov.) Veď ma minimálne raz doslova zachránil. Odpoveď je tu a je dosť jednoduchá, ba až prostá (alebo, že by sprostá?): lebo nie som dosť veľká mrcha (ja viem, milý Grga, že to nie je vôbec cool). Už dlho má niekoho, koho ľúbi a to je pre mňa sakra veľká prekážka. A keby sme sa stretli, tak by som ho asi dakde oprela. Nebudem riskovať. Trápne správne, že nevolám, čo? Namiesto toho, keď si dám trochu vínka, po ceste v električke štylizujem očividne akože nevinne provokujúce maily, ktoré aj tak nemám gule poslať.
Alebo, že by to bolo tým, že aj ja som nekonečne a nonstop nadržaná? Škoda, že kaleráby nejako nežerem, alebo,lepšie povedané, mám ich radšej v ich prapôvodnej zeleninovej podobe.
Nechcem byť herečka. Nechcem byť dokonalá potvora a ani dokonalé nič iné. Nie som a nikdy nebudem. A viem, že niekedy príliš "riešim". Som to len ja, nič viac, ale ani menej. Len človek so svojimi snami, myšlienkami, úsmevmi, slzami, citlivou dušou a skrytou naivnou nádejou, že jedného dňa...budem môcť veriť a nebudem unavená, a všetci okolo mňa budú mať to, po čom túžili. A tí, ktorí by mali byť dôveryhodní nebudú mať potrebu tváriť sa kamarátsky a za chrbtom vyzradiť, nafúknuť a prekrútiť každé jedno slovko, ktoré vypustím z úst.
Čomu všetkému sme schopní uveriť a ešte si nahovárať, že to berieme s nadhľadom? Keď sa niečo zdá neuveriteľne ideálne, spravidla to je sebaklam. Mám dôkazy...empirické. Čo všetko sme ochotní vysloviť, len aby sme sa aspoň na minútku cítili lepší, múdrejší, krajší, skvelejší, silnejší, viac nad vecou a úplne iní než v skutočnosti sme? Na čo sa stále hráme? Prečo to, do kelu ružičkového nechápem?
Aké jednoduché je súdiť druhých a vyratúvať ich chyby. Výčitky a ponosy slúžia ako taký osamotený schodík. Na ňom sa na moment cítime vyšší, ale keď sa pohneme, čo i len o krok, zasa klesáme tam, kde sa naše komplexy naplno ukážu a sme zasa tam, kde sme boli.
Mňa už tie skrývačky naozaj nebavia. Škoda, že priamosť sa dnes nenosí a zo mňa sa stáva srab. A tak všetko vyššie napísané teraz zvalím na to, že je štvrť na dve v noci, som hladná, mám pustený akýsi zlý horor a nedávno som vysadila hormóny. Áno, výhovorky.
Ranné njúzy - flashback
Dobré ráno, vitajte pri stredajších ranných njúzoch
(napriek tomu, že mám pocit, že je pondelok)
Hitom dnešného dňa je song o štyroch prasiatkach v podaní Charlie. Pieseň sa spieva zásadne v stave rozospatom, keď reč stojí (v stave rozospatom sa neočakáva, že by stalo niečo iné), a tak sa ma nepýtajte na melódiu. Mám dojem, že je viac-menej ľubovoľná a vyznačuje sa označením "Ohrwurm". V každom prípade, doteraz som žil v presvedčení, že tie prasiatka boli tri (a mali tri domčeky a proti nim brojil veľmi zlý vlk), no zjavne som sa mýlil... i keď tú LP-čku, ktorú som ako decko počúval u starej mamy na predpotopnom gramofóne, som ovládal naspamäť a prisámvačku sa tam spievalo takto: "tri-tri-tri prasiatka ružové, tri-tri-tri nájdete nás pri hre, nájdete nás však aj v práci, lebo nie sme darebáci, tri-tri-tri..."
...koniec kultúrnej vložky...
Cestou do práce Reed zistil, že postúpil na vyššiu jogínsku úroveň napriek tomu, že jogu necvičil už nejaký ten týždeň. Uvedené zistenie sa nezakladá na "najsilnejšej" stránke Reedovej osobnosti - jeho nekonečnej trpezlivosti, ktorá je nekonečná len z hľadiska NEKONEČNÝCH problémov, ktoré mu spôsobuje fakt, že akúkoľvek trpezlivosť postráda - ale na poznaní, že dokáže ovládať svoj potný režim.
Kým Charlie sa v električke potila od prvej sekundy (tento fakt nebol odhalený Reedovou empíriou, ale Charlieniným priznaním), Reed sa cítil... hmm, osviežujúco. Aspoň do času, kým nenasledoval pravidelný ranný pobeh pri prestupe na 50ku.
V 50ke sa začal potiť aj Reed. A to najmä v dôsledku šoku z toho, že Charlie neovláda "agent talk". Keď ju totiž upozornil, že má upriamiť svoje očné buľvy na PO (rozumej "potenciálna obeť", synonymum slova "sýkorka") nachádzajúcu sa na jej "5 hodín", Charlie svoje očné buľvy len nechápavo vyvalila... A tak sa Reed podujal na nehorázne nebezpečnú a svojou tajnosťou do neba volajúcu akciu. Navrhol Charlie, aby sa posadili na "7 hodín", a tým pádom rovno oproti PO. Zvyšok akcie je zahalený rúškom tajomstva...
...nasleduje krátke resumé predchádzajúceho večera...
Štvorka sa po napätých vyjednávaniach dohodla na pravidelnom pláne upratovania bytu, označenom aj ako "otrokárske služby". Už visí na chladničke. Následne sa počas zasadnutia vypracoval finančný plán spoločných výdavkov, ktorý je tiež k nahliadnutiu na chladničke (aspoň mám konečne výhovorku, keď ma zase načapú v špajze). V závere rokovania bola vypracovaná správa o piatku štrnástom, kedy nás svojou návštevou pocti istá M., ako aj správa o budúcom víkende, ktorý má byť v znamení Letnej Pauzy.
...a ešte predpoveď na dnes, ktorá znie...
Väčšina v práci. Menšina na pohovore.
Pecosita vypätá zo svojej trubadúrskej šéfky, ktorá sa priam obťažujúcim spôsobom vytešuje z prvého ultrazvuku svojej "fazuľky". Nick hrajúci formu v reklamnej agentúre, ktorej šéfovia majú rovnaké priezvisko ako Reed v civile. Charlie dýchajúca na krk neplatičom v klímou ošetrenom prostredí a búchajúca do klávesnice rady na počkanie. Reed zapchávajúci si uši pri vzdychoch svojej kolegyne, ktorých intenzita je priamoúmerná teplote vzduchu v kancelárii, nadávajúci na svoju prekliatu netrpezlivosť.
Prajeme si krásny a trpezlivý deň.
(napriek tomu, že mám pocit, že je pondelok)
Hitom dnešného dňa je song o štyroch prasiatkach v podaní Charlie. Pieseň sa spieva zásadne v stave rozospatom, keď reč stojí (v stave rozospatom sa neočakáva, že by stalo niečo iné), a tak sa ma nepýtajte na melódiu. Mám dojem, že je viac-menej ľubovoľná a vyznačuje sa označením "Ohrwurm". V každom prípade, doteraz som žil v presvedčení, že tie prasiatka boli tri (a mali tri domčeky a proti nim brojil veľmi zlý vlk), no zjavne som sa mýlil... i keď tú LP-čku, ktorú som ako decko počúval u starej mamy na predpotopnom gramofóne, som ovládal naspamäť a prisámvačku sa tam spievalo takto: "tri-tri-tri prasiatka ružové, tri-tri-tri nájdete nás pri hre, nájdete nás však aj v práci, lebo nie sme darebáci, tri-tri-tri..."
...koniec kultúrnej vložky...
Cestou do práce Reed zistil, že postúpil na vyššiu jogínsku úroveň napriek tomu, že jogu necvičil už nejaký ten týždeň. Uvedené zistenie sa nezakladá na "najsilnejšej" stránke Reedovej osobnosti - jeho nekonečnej trpezlivosti, ktorá je nekonečná len z hľadiska NEKONEČNÝCH problémov, ktoré mu spôsobuje fakt, že akúkoľvek trpezlivosť postráda - ale na poznaní, že dokáže ovládať svoj potný režim.
Kým Charlie sa v električke potila od prvej sekundy (tento fakt nebol odhalený Reedovou empíriou, ale Charlieniným priznaním), Reed sa cítil... hmm, osviežujúco. Aspoň do času, kým nenasledoval pravidelný ranný pobeh pri prestupe na 50ku.
V 50ke sa začal potiť aj Reed. A to najmä v dôsledku šoku z toho, že Charlie neovláda "agent talk". Keď ju totiž upozornil, že má upriamiť svoje očné buľvy na PO (rozumej "potenciálna obeť", synonymum slova "sýkorka") nachádzajúcu sa na jej "5 hodín", Charlie svoje očné buľvy len nechápavo vyvalila... A tak sa Reed podujal na nehorázne nebezpečnú a svojou tajnosťou do neba volajúcu akciu. Navrhol Charlie, aby sa posadili na "7 hodín", a tým pádom rovno oproti PO. Zvyšok akcie je zahalený rúškom tajomstva...
...nasleduje krátke resumé predchádzajúceho večera...
Štvorka sa po napätých vyjednávaniach dohodla na pravidelnom pláne upratovania bytu, označenom aj ako "otrokárske služby". Už visí na chladničke. Následne sa počas zasadnutia vypracoval finančný plán spoločných výdavkov, ktorý je tiež k nahliadnutiu na chladničke (aspoň mám konečne výhovorku, keď ma zase načapú v špajze). V závere rokovania bola vypracovaná správa o piatku štrnástom, kedy nás svojou návštevou pocti istá M., ako aj správa o budúcom víkende, ktorý má byť v znamení Letnej Pauzy.
...a ešte predpoveď na dnes, ktorá znie...
Väčšina v práci. Menšina na pohovore.
Pecosita vypätá zo svojej trubadúrskej šéfky, ktorá sa priam obťažujúcim spôsobom vytešuje z prvého ultrazvuku svojej "fazuľky". Nick hrajúci formu v reklamnej agentúre, ktorej šéfovia majú rovnaké priezvisko ako Reed v civile. Charlie dýchajúca na krk neplatičom v klímou ošetrenom prostredí a búchajúca do klávesnice rady na počkanie. Reed zapchávajúci si uši pri vzdychoch svojej kolegyne, ktorých intenzita je priamoúmerná teplote vzduchu v kancelárii, nadávajúci na svoju prekliatu netrpezlivosť.
Prajeme si krásny a trpezlivý deň.
utorok 11. júla 2006
Fasa víkend s Charlie a Rídom
Začalo to piatkom. Reed šiel randiť do kina. Ja s Charlie sme sa rozhodli nasadnúť na inlajny a trocha to rozbehnúť v meste. Neskutočne veľa ľudí prišlo, čiže sme aj akciu predčasne opustili. Sýkoriek tam teda bolo, to by Charlie vedela rozprávať (nech to nie je len na mne, že len mne sa o nich sníva, čo vôbec, ale vôbec nie je pravda).
Sobota ráno, ťažké to vstávanie, no na inlajny treba znova ísť. U Bosorky, tak sa že vraj ten bufet volá, sa pridal jeden z valachov. Opálení, vykúpaní, spotení, no všetko sexi, veď si viete predstaviť, sme sa poponáhľali domov pripraviť sa na večer. Znova všetko na sexi, len aby bolo jasné. My len tak chodíme. Na sexi. Módna vlna, žiadna ovčia.
Večer sme to roztočili. Zostava bola riadna, tak pekne postupne. Stephen, so že vraj kamarátom inTonym. Ja vám neviem, ale bežne sa s kamarátom nezvyknem držať za ruku, a vkladať mu svoju časť tela určenú k hovorenému slovu do úst. Ehhm, budem radšej diskrétny a viac nepoviem. Ak chce niekto vedieť viac, spýtajte sa ich, alebo mi napíšte na mail. A keď to niekto vytiahne, tak všetko popriem.
Ďalej prišiel jeden z valachov aj so svojim kamarátom Lacom, Tuško so svojím frajerom Marekom, Maťka s Palculienkou, Alena a Oranžáda. Maťka prišla úplne, ale úplne vystrihaná. Tak na 3 milimetre. Neuveriteľne jej to svedčí. Dostal som aj od nej darček zo Škótska, kondómy s arómou škótskej whisky. Niečo pre mladých alkoholikov. Mňam. Tak komu chutí whisky? Haló, haló. A zase ticho, zbabelci.
S Alenou sme boli trocha zlí na Stephena a inTonyho, keďže boli hanbliví a dosť zakríknutí. Asi sa nás báli. Snáď nám to odpustia, musia si zvykať. Po spoločnou hot shote (nie, žiadna prasačina, ale nápoj, ktorým som sa minule oblial a horela mi celá ruka), sa aj trochu rozhovorili. Škoda len tej hudby, tancovať sa veľmi nedalo. Asi to chce dáku žúrku na byte. Už s vlastnou hudbou, sýkorkami, sýkorkami a tak ďalej. Uff, teším.
V nedeľu ráno som zistil veľmi zaujímavú vec. Nemôžem piť pivo. Tak ma bolela hlava zase, tak mi bolo zle zase. Fuj zase. A pritom skoro nič iné som nepil. Tak som si teda povedal, že už nebudem piť pivo. Aspoň do ďalšieho víkendu. Fuj. S Charlie sme ešte stihli večer upratať byt, a potom sme si pustili Cellular. Zaujímavý to film. No skôr odporúčam ten včerajší, čo sme dali v kine od režiséra menom Francois Ozon, Le Temps Qui Reste (Time To Leave). Zoberte si ale určite vreckovky.
Sobota ráno, ťažké to vstávanie, no na inlajny treba znova ísť. U Bosorky, tak sa že vraj ten bufet volá, sa pridal jeden z valachov. Opálení, vykúpaní, spotení, no všetko sexi, veď si viete predstaviť, sme sa poponáhľali domov pripraviť sa na večer. Znova všetko na sexi, len aby bolo jasné. My len tak chodíme. Na sexi. Módna vlna, žiadna ovčia.
Večer sme to roztočili. Zostava bola riadna, tak pekne postupne. Stephen, so že vraj kamarátom inTonym. Ja vám neviem, ale bežne sa s kamarátom nezvyknem držať za ruku, a vkladať mu svoju časť tela určenú k hovorenému slovu do úst. Ehhm, budem radšej diskrétny a viac nepoviem. Ak chce niekto vedieť viac, spýtajte sa ich, alebo mi napíšte na mail. A keď to niekto vytiahne, tak všetko popriem.
Ďalej prišiel jeden z valachov aj so svojim kamarátom Lacom, Tuško so svojím frajerom Marekom, Maťka s Palculienkou, Alena a Oranžáda. Maťka prišla úplne, ale úplne vystrihaná. Tak na 3 milimetre. Neuveriteľne jej to svedčí. Dostal som aj od nej darček zo Škótska, kondómy s arómou škótskej whisky. Niečo pre mladých alkoholikov. Mňam. Tak komu chutí whisky? Haló, haló. A zase ticho, zbabelci.
S Alenou sme boli trocha zlí na Stephena a inTonyho, keďže boli hanbliví a dosť zakríknutí. Asi sa nás báli. Snáď nám to odpustia, musia si zvykať. Po spoločnou hot shote (nie, žiadna prasačina, ale nápoj, ktorým som sa minule oblial a horela mi celá ruka), sa aj trochu rozhovorili. Škoda len tej hudby, tancovať sa veľmi nedalo. Asi to chce dáku žúrku na byte. Už s vlastnou hudbou, sýkorkami, sýkorkami a tak ďalej. Uff, teším.
V nedeľu ráno som zistil veľmi zaujímavú vec. Nemôžem piť pivo. Tak ma bolela hlava zase, tak mi bolo zle zase. Fuj zase. A pritom skoro nič iné som nepil. Tak som si teda povedal, že už nebudem piť pivo. Aspoň do ďalšieho víkendu. Fuj. S Charlie sme ešte stihli večer upratať byt, a potom sme si pustili Cellular. Zaujímavý to film. No skôr odporúčam ten včerajší, čo sme dali v kine od režiséra menom Francois Ozon, Le Temps Qui Reste (Time To Leave). Zoberte si ale určite vreckovky.
Ranné njúzy
Dobré ránko,
začínajú sa ranné njúzy, vitajte pri ich čítaní :)
Toto ráno sa nič nepredvídateľné alebo zvláštne nestalo. Hrad stojí, pravdepodobne aj prezident ešte žije. Čo je horšie, to isté sa dá povedať aj o novej, čoraz "obľúbenejšej" vláde a jej čelných predstaviteľoch. Škoda, že u nás nie je Al-kaida alebo iný extrémistický blok. Aha, správy sú nestranné a bez komentárov. Hups, nevadí, pokračujeme po reklame :)
(priestor pre oddýchnutie čitateľa :) Schválne, že myslíte na tú reklamu so sexujúcimi lienkami ;)
Vitajte späť pri čítaní ranných njúzov priamo z centra BBC V, ktoré pomaličky, ale isto ožíva. Veď aj dnes sa musí pracovať. Zdá sa, že viacerí si mysleli, že 70 pôjde prázdna a v pohode sa natrepú do tej ich vybranej, ale nestalo sa tak. Pech :) Jediné moje šťastie bolo, že som postrčila dievčinu podobného vzrastu ako ja (rozumej krpatého), aby sa zavesila na tyčku a ja som sa pohodlne pridržiavala sedadla a počúvala mp3 player. V skutku nesebecké a nezákerné, aj také je dnešné ráno :)
Ak máte záujem vybrať sa len tak na potulky po meste a provokovať menej šťastných jedincov, ktorí pracujú od skorej hodiny ako fretky, odporúča sa ísť čo možno najmenej oblečení = niečo na zakrytie toho, čo nechcete aby bolo vidieť, hádam to nemusím špecifikovať ;), všetko v jemných svetlých tónoch (hlavne to nezabudnite zladiť) :) a s vysokým ochranným faktorom.
Napriek vyššie uvedeným inštrukciám sa dnes neodporúča vychádzať z domu, nakoľko hrozí uhynutie v dôsledku tepla alebo smradu, nakoľko existuje viac jedincov ako jeden zo 70, ktorí ešte nepočuli o dezodorante, antiperspirante alebo podobnom ante, aby nepáchli ako polozdochnuté ryby. Fuj :) V prípade záchrany pred takouto istou smrťou, hrozí nebezpečenstvo, že predsa len neuniknete a uhyniete v dôsledku stretu všetkého v kope v jednej veľkej zápche v meste, keďže niektorí sa naozaj "prechádzajú" (rozumej šuchtajú) a nedá sa ich obehnúť.
Takže veľa šťastia a nervov. Dúfam, že poslúchnete moje rady a zostanete v teple vlastných domovov :) Výnimka sa povoľuje len tým, ktorí zastupujú neodkladné záujmy svojich zamestnávateľov, ktorí ich však zato veľmi dobre platia :)
Ranné njúzy sa končia, prajem príjemné prežitie dnešného dňa :)
začínajú sa ranné njúzy, vitajte pri ich čítaní :)
Toto ráno sa nič nepredvídateľné alebo zvláštne nestalo. Hrad stojí, pravdepodobne aj prezident ešte žije. Čo je horšie, to isté sa dá povedať aj o novej, čoraz "obľúbenejšej" vláde a jej čelných predstaviteľoch. Škoda, že u nás nie je Al-kaida alebo iný extrémistický blok. Aha, správy sú nestranné a bez komentárov. Hups, nevadí, pokračujeme po reklame :)
(priestor pre oddýchnutie čitateľa :) Schválne, že myslíte na tú reklamu so sexujúcimi lienkami ;)
Vitajte späť pri čítaní ranných njúzov priamo z centra BBC V, ktoré pomaličky, ale isto ožíva. Veď aj dnes sa musí pracovať. Zdá sa, že viacerí si mysleli, že 70 pôjde prázdna a v pohode sa natrepú do tej ich vybranej, ale nestalo sa tak. Pech :) Jediné moje šťastie bolo, že som postrčila dievčinu podobného vzrastu ako ja (rozumej krpatého), aby sa zavesila na tyčku a ja som sa pohodlne pridržiavala sedadla a počúvala mp3 player. V skutku nesebecké a nezákerné, aj také je dnešné ráno :)
Ak máte záujem vybrať sa len tak na potulky po meste a provokovať menej šťastných jedincov, ktorí pracujú od skorej hodiny ako fretky, odporúča sa ísť čo možno najmenej oblečení = niečo na zakrytie toho, čo nechcete aby bolo vidieť, hádam to nemusím špecifikovať ;), všetko v jemných svetlých tónoch (hlavne to nezabudnite zladiť) :) a s vysokým ochranným faktorom.
Napriek vyššie uvedeným inštrukciám sa dnes neodporúča vychádzať z domu, nakoľko hrozí uhynutie v dôsledku tepla alebo smradu, nakoľko existuje viac jedincov ako jeden zo 70, ktorí ešte nepočuli o dezodorante, antiperspirante alebo podobnom ante, aby nepáchli ako polozdochnuté ryby. Fuj :) V prípade záchrany pred takouto istou smrťou, hrozí nebezpečenstvo, že predsa len neuniknete a uhyniete v dôsledku stretu všetkého v kope v jednej veľkej zápche v meste, keďže niektorí sa naozaj "prechádzajú" (rozumej šuchtajú) a nedá sa ich obehnúť.
Takže veľa šťastia a nervov. Dúfam, že poslúchnete moje rady a zostanete v teple vlastných domovov :) Výnimka sa povoľuje len tým, ktorí zastupujú neodkladné záujmy svojich zamestnávateľov, ktorí ich však zato veľmi dobre platia :)
Ranné njúzy sa končia, prajem príjemné prežitie dnešného dňa :)
nedeľa 9. júla 2006
Sedemmíľové čižmy
Dotkol som sa ťa.
Akoby náhodou.
Hádam aj desaťkrát...
Ostal som sám, kto sa akoby náhodou dotýkal.
Chápem, že ak by si to opätoval, posunulo by nás to ďalej. Ale bol by to len krôčik. Cesta je dlhá a treba veľa krokov. Nemám sedemmíľové čižmy...
A ani ich nechcem!
Ostáva spýtať sa: „Kráčame obaja rovnakým smerom?“ To je jediné, was zählt, pretože tempo... tempo sa dá vždy zladiť.
Akoby náhodou.
Hádam aj desaťkrát...
Ostal som sám, kto sa akoby náhodou dotýkal.
Chápem, že ak by si to opätoval, posunulo by nás to ďalej. Ale bol by to len krôčik. Cesta je dlhá a treba veľa krokov. Nemám sedemmíľové čižmy...
A ani ich nechcem!
Ostáva spýtať sa: „Kráčame obaja rovnakým smerom?“ To je jediné, was zählt, pretože tempo... tempo sa dá vždy zladiť.
pondelok 3. júla 2006
Víkendové momentky alebo Riadna divočina
Piatok po práci: Navnadila som Nicka a aj Charlie, aby sme nevarili a išli sa napapať do pizzerky tu za rohom. Čašník je tam veľmi šarmantný a zjavne sme mu celkom spríjemnili deň. Flirtoval. Teraz neviem, či so mnou, Charlie, alebo Nickom alebo so všetkými naraz, ale milé to bolo.
Piatok večer: S Charlie sme sa vybrali na dámsku jazdu do jedného klubu, okuknúť sýkorky a tak. Síce sa pridal môj najsamlepší hetero kamarát Iggy, takže tá jazda nebola celkom dámska a čo sa mňa týka, veľa som toho nenaokukávala, ale popravde som ani veľmi nemala chuť. Dávam si pauzu od chlapov. Ha, len fakt neviem, ako dlho mi toto predsavzatie vydrží. Charlie vyzerala skvele, ako vždy, a myslím, že v danom podniku by si aj napriek jej vysokým nárokom vybrala. Škoda, že nie sme diskotékové pipky schopné a ochotné naletieť každému bullshitu, ktorý tí nagelovaní krásavci ponúkajú. Napríklad ako ten celkom sympatický týpek, čo mal vlasy štýlovo strapaté a biele tričko dosť obtiahnuté. Nalepil sa na Charlottinu kamošku Luciu. Oblboval a oblboval, a keď to nevyšlo, posunul sa o box ďalej a tam uspel. Do konca večera potom vylizoval hrdlo inej kočke. Ale nie o tom som chcela. Iggy je fešák, a skvele tancuje, vyzvŕtal ma tak, že som aj stihla zabudnúť na to, že ja mám vlastne depku. Isto som aj strašné tisíce kalórií spálila. Dosť sme popili, ako vždy, keď my dvaja niekde spolu ideme. Tak sme sa dokonca ocitli aj na zemi uprostred parketu, ako dve opité hnilé hrušky (ale celkom sexi vyzerajúce). Iggy u nás prespal, lebo tento víkend bol bezdomovec. Bohužiaľ som nebola taká silná, ako som sa zdala, tak keď som za sebou zatvorila dvere izby, premohla ma sebaľútosť, tak z oho vznikol celkom slušný srdcervúci výlev, ako ste si mohli všimnúť. Môj image coolovej chladnej potvorky sa rúca ako domček z karát.
Sobota sa niesla najprv v znamení slušnej kocoviny. S Iggym sme skočili do reštiky s tým flirtujúcim čašníkom a môžem zodpovedne prehlásiť, že tam majú najlepšiu šošovicovú polievku, akú som okrem maminkinej jedla.
Aj napriek bolehlavu som sa nechala presvedčiť a F4 úplne kompletná sa vybrala do fitka. Haluz nad haluz. Pre mňa to bolo po dlhšom čase ten krát po prvé a cítila som sa ako exot a Papeky v jednom, v čom mi nepomáhalo ani to, že naši chlapci sa na mňa celý čas škerili a Reed do mňa neustále rýpal. To rýpanie je jeho hobby, alebo čo. Najviac som sa zabavila na fit lopte. Skackanie je fun fun fun ( a je dobré na stehienka). Nick mal síce nejaké nevhodné poznámky o gumkáčoch, ale to mňa nerozhádže, cháápeš cica moja? Asi som ale zamakala, keďže dnes si cítim asi všetky svaly na tele, nemôžem vystrieť ruky a každý pohyb mi spôsobuje ťažkosti.
Sobota večer: Zapadli sme do nášho terazužobľúbeného podniku a riadne sme to roztočili. Keďže sme sa všetci štyria dali minulý týždeň ostrihať, boli sme neprehliadnuteľní. Prišla aj nová hviezda blogspotu Naranciata, prišli LOLek s BOLekom a dokonca aj valasi. Riešili sme problémy druhu všelijakého. Ale hlavne sex a veci s ním súvisiace. S pribúdajúcim promile som cítila, ako sa mravy uvoľňujú a tiež som cítila potrebu každému vyjadriť, ako ho mám rada a prečo. S Reedom sme rozobrali to, akú dôležitú úlohu v našom vzťahu zaujíma aviváž. S Naranciatou sme sa totálne zvrhli a ohodnotili každého chlapa v miestnosti s konštatovaním, že čo z toho, keď má niekto peknú tváričku, ale keď príde isté k istému, tak má takéhoto malého. LOLek sa odhodlal ísť na parket, a BOLekovi som povedala niečo v takom zmysle, že oni dvaja sú pre mňa romantickým vzorom numero uno. Charlie s Nickom si vyhliadli naježeného (mám na mysli účes) týpka, ktorý sa mi síce nejako extra nepáčil, ale úplne to pokašľal tým, že fajčil, a vyzeral cca na 16, 5 roka veku. Našťastie sa o neho nepobili. Proti gustu žiadny dišputát, ale nedá mi necitovať LOLeka: „ Nick bol vždy pedofil.“(Nickušik, aj tak ťa ľúbim ;))
Keď promile alkoholu v krvi nás všetkých dosiahlo istú hladinu, a DJ nás dosť potešil skvelou mjúzik, stali sa z nás páni parketu. Reed ma vyzvŕtal tak, že sa mi ešte teraz hlavička točí a točí a točí... A neviem, či môj blažený výraz v tvári mal na svedomí alkohol, Reedov temperament, alebo Végečka, ktorých použitie v daný večer mi schválila aj Tá odvedľa. ;))
Blízko parketu sedela skupinka akýchsi pipeniek, ktoré sa na nás rehotali. To ma dosť naštvalo, lebo sedieť a rehotať sa na tom, ako niekto iný tancuje (aj keď chápem, že asi ešte nevideli také kreácie, ako sme predvádzali my) považujem za viac ako nevhodné a nevychované. Pocítila som prudkú potrebu položiť im zásadnú otázku. Tak som k nim podišla a z mosta do prosta sa spýtala: „ Aké je to byť piča?“ (Ja som inak naozaj dosť kultivovaná osoba, a snáď mi prepáčite, ale naozaj som to chcela vedieť, pretože v puberte som bola už dávno, tak si nepamätám). Milé pipky zostali sedieť ako obarené a ja som pokračovala v zábave. O pár minút však inkriminované šušky zmizli. Hm, že by som sa spýtala niečo šokujúce a nevhodné?
Cesta domov prebehla klasicky, taxikár nás síce s veľkou pravdepodobnosťou ošmekol o dvacku, ale nevadííí. Vystúpili sme. Prišli ku vchodu, a v tom nám všetkým ako na povel v hlavičkách skrsla diabolská myšlienka! Hojdačky!!!!!! Predstavte si štyroch relatívne dospelých opitých ľudí, ako sa uprostred noci hojdajú na hojdačkách na detskom ihrisku. Niektorí dokonca vyskúšali aj šmykľavku. Škoda, že sa v nej Nick nezašprajcol, bola by prča. Asi by sme museli zavolať hasičov, aby ho vypáčili.
Nabití energiou z hojdania sme sa rozhodli ísť na prechádzku do potravín. Po ceste si Nicky oddýchol na jednej lavičke. Poviem vám, drahí moji, že ani houmlesák profesionál by sa za takú pózu nemusel hanbiť. Predavačky z nás asi mali slušnú prdel. Ale veď my radi pobavíme okolie. Kúpili sme nejaké kalorické bomby (Teda, ja som kúpila. Makrobiotici si kúpili pivo, ktoré je aj z pohľadu vyváženej harmonickej stravy, či ako sa tomu nadáva, kóšer).
Nabehli sme domov za svitania a pustili sme si gay porno, že nech je sranda. To, že to sranda nebola dokazuje aj fakt, že sme všetci konzumovali nejaké papaníčko, kým ten nesympatický týpek si mastil neprirodzene obrovské hrôzostrašne vyzerajúce péro. Naše nevzrušené a dokonca znudené pohľady hovorili za všetko.
Odbočka: Otázka do pléna. Keď konzumujete jedlo o piatej ráno, s tým, že ste celú noc preflámovali, ako sa toto jedlo volá? Samozrejme odhliadnuc od toho, čo sme mali pri danej konzumácií pustené. Večera? Raňajky? Dilema! Pomóóc!
V nedeľu ráno na obed sme sa vybrali zasa do pizzerky. Lenivosť nám nedovolila variť. Asi si tam nahlásim prechodný pobyt. Pán čašník ma pozdravil ako starú známu, a ja som sa začala rehotať ako cvok. Ale veď nevadí, hlavne, že je sranda. A sranda veru bola statočná. Hlavne vtedy, keď sa pán čašník chlapcov spýtal: „Nezvládnete dezert? To čo ste za chlapi?“ Ako keby vedel the truth. ;))Deň sme ukončili v pokojnom duchu pri filmoch. Zabavili sme sa pri Láske nebeskej ( ja som si aj zaslzila)a zadramatizovali sme si pri filme Na dotyk.
Akčný víkend práve končí. Mám nehoráznu svalovicu, kocovinu a hlavu plnú dojmov. Myslím, že z takýchto víkendov spravíme tradíciu. Nie je nič lepšie, ako mať pri sebe ľudí, s ktorými sú aj tie najbláznivejšie nápady realizovateľné a realizované.
Piatok večer: S Charlie sme sa vybrali na dámsku jazdu do jedného klubu, okuknúť sýkorky a tak. Síce sa pridal môj najsamlepší hetero kamarát Iggy, takže tá jazda nebola celkom dámska a čo sa mňa týka, veľa som toho nenaokukávala, ale popravde som ani veľmi nemala chuť. Dávam si pauzu od chlapov. Ha, len fakt neviem, ako dlho mi toto predsavzatie vydrží. Charlie vyzerala skvele, ako vždy, a myslím, že v danom podniku by si aj napriek jej vysokým nárokom vybrala. Škoda, že nie sme diskotékové pipky schopné a ochotné naletieť každému bullshitu, ktorý tí nagelovaní krásavci ponúkajú. Napríklad ako ten celkom sympatický týpek, čo mal vlasy štýlovo strapaté a biele tričko dosť obtiahnuté. Nalepil sa na Charlottinu kamošku Luciu. Oblboval a oblboval, a keď to nevyšlo, posunul sa o box ďalej a tam uspel. Do konca večera potom vylizoval hrdlo inej kočke. Ale nie o tom som chcela. Iggy je fešák, a skvele tancuje, vyzvŕtal ma tak, že som aj stihla zabudnúť na to, že ja mám vlastne depku. Isto som aj strašné tisíce kalórií spálila. Dosť sme popili, ako vždy, keď my dvaja niekde spolu ideme. Tak sme sa dokonca ocitli aj na zemi uprostred parketu, ako dve opité hnilé hrušky (ale celkom sexi vyzerajúce). Iggy u nás prespal, lebo tento víkend bol bezdomovec. Bohužiaľ som nebola taká silná, ako som sa zdala, tak keď som za sebou zatvorila dvere izby, premohla ma sebaľútosť, tak z oho vznikol celkom slušný srdcervúci výlev, ako ste si mohli všimnúť. Môj image coolovej chladnej potvorky sa rúca ako domček z karát.
Sobota sa niesla najprv v znamení slušnej kocoviny. S Iggym sme skočili do reštiky s tým flirtujúcim čašníkom a môžem zodpovedne prehlásiť, že tam majú najlepšiu šošovicovú polievku, akú som okrem maminkinej jedla.
Aj napriek bolehlavu som sa nechala presvedčiť a F4 úplne kompletná sa vybrala do fitka. Haluz nad haluz. Pre mňa to bolo po dlhšom čase ten krát po prvé a cítila som sa ako exot a Papeky v jednom, v čom mi nepomáhalo ani to, že naši chlapci sa na mňa celý čas škerili a Reed do mňa neustále rýpal. To rýpanie je jeho hobby, alebo čo. Najviac som sa zabavila na fit lopte. Skackanie je fun fun fun ( a je dobré na stehienka). Nick mal síce nejaké nevhodné poznámky o gumkáčoch, ale to mňa nerozhádže, cháápeš cica moja? Asi som ale zamakala, keďže dnes si cítim asi všetky svaly na tele, nemôžem vystrieť ruky a každý pohyb mi spôsobuje ťažkosti.
Sobota večer: Zapadli sme do nášho terazužobľúbeného podniku a riadne sme to roztočili. Keďže sme sa všetci štyria dali minulý týždeň ostrihať, boli sme neprehliadnuteľní. Prišla aj nová hviezda blogspotu Naranciata, prišli LOLek s BOLekom a dokonca aj valasi. Riešili sme problémy druhu všelijakého. Ale hlavne sex a veci s ním súvisiace. S pribúdajúcim promile som cítila, ako sa mravy uvoľňujú a tiež som cítila potrebu každému vyjadriť, ako ho mám rada a prečo. S Reedom sme rozobrali to, akú dôležitú úlohu v našom vzťahu zaujíma aviváž. S Naranciatou sme sa totálne zvrhli a ohodnotili každého chlapa v miestnosti s konštatovaním, že čo z toho, keď má niekto peknú tváričku, ale keď príde isté k istému, tak má takéhoto malého. LOLek sa odhodlal ísť na parket, a BOLekovi som povedala niečo v takom zmysle, že oni dvaja sú pre mňa romantickým vzorom numero uno. Charlie s Nickom si vyhliadli naježeného (mám na mysli účes) týpka, ktorý sa mi síce nejako extra nepáčil, ale úplne to pokašľal tým, že fajčil, a vyzeral cca na 16, 5 roka veku. Našťastie sa o neho nepobili. Proti gustu žiadny dišputát, ale nedá mi necitovať LOLeka: „ Nick bol vždy pedofil.“(Nickušik, aj tak ťa ľúbim ;))
Keď promile alkoholu v krvi nás všetkých dosiahlo istú hladinu, a DJ nás dosť potešil skvelou mjúzik, stali sa z nás páni parketu. Reed ma vyzvŕtal tak, že sa mi ešte teraz hlavička točí a točí a točí... A neviem, či môj blažený výraz v tvári mal na svedomí alkohol, Reedov temperament, alebo Végečka, ktorých použitie v daný večer mi schválila aj Tá odvedľa. ;))
Blízko parketu sedela skupinka akýchsi pipeniek, ktoré sa na nás rehotali. To ma dosť naštvalo, lebo sedieť a rehotať sa na tom, ako niekto iný tancuje (aj keď chápem, že asi ešte nevideli také kreácie, ako sme predvádzali my) považujem za viac ako nevhodné a nevychované. Pocítila som prudkú potrebu položiť im zásadnú otázku. Tak som k nim podišla a z mosta do prosta sa spýtala: „ Aké je to byť piča?“ (Ja som inak naozaj dosť kultivovaná osoba, a snáď mi prepáčite, ale naozaj som to chcela vedieť, pretože v puberte som bola už dávno, tak si nepamätám). Milé pipky zostali sedieť ako obarené a ja som pokračovala v zábave. O pár minút však inkriminované šušky zmizli. Hm, že by som sa spýtala niečo šokujúce a nevhodné?
Cesta domov prebehla klasicky, taxikár nás síce s veľkou pravdepodobnosťou ošmekol o dvacku, ale nevadííí. Vystúpili sme. Prišli ku vchodu, a v tom nám všetkým ako na povel v hlavičkách skrsla diabolská myšlienka! Hojdačky!!!!!! Predstavte si štyroch relatívne dospelých opitých ľudí, ako sa uprostred noci hojdajú na hojdačkách na detskom ihrisku. Niektorí dokonca vyskúšali aj šmykľavku. Škoda, že sa v nej Nick nezašprajcol, bola by prča. Asi by sme museli zavolať hasičov, aby ho vypáčili.
Nabití energiou z hojdania sme sa rozhodli ísť na prechádzku do potravín. Po ceste si Nicky oddýchol na jednej lavičke. Poviem vám, drahí moji, že ani houmlesák profesionál by sa za takú pózu nemusel hanbiť. Predavačky z nás asi mali slušnú prdel. Ale veď my radi pobavíme okolie. Kúpili sme nejaké kalorické bomby (Teda, ja som kúpila. Makrobiotici si kúpili pivo, ktoré je aj z pohľadu vyváženej harmonickej stravy, či ako sa tomu nadáva, kóšer).
Nabehli sme domov za svitania a pustili sme si gay porno, že nech je sranda. To, že to sranda nebola dokazuje aj fakt, že sme všetci konzumovali nejaké papaníčko, kým ten nesympatický týpek si mastil neprirodzene obrovské hrôzostrašne vyzerajúce péro. Naše nevzrušené a dokonca znudené pohľady hovorili za všetko.
Odbočka: Otázka do pléna. Keď konzumujete jedlo o piatej ráno, s tým, že ste celú noc preflámovali, ako sa toto jedlo volá? Samozrejme odhliadnuc od toho, čo sme mali pri danej konzumácií pustené. Večera? Raňajky? Dilema! Pomóóc!
V nedeľu ráno na obed sme sa vybrali zasa do pizzerky. Lenivosť nám nedovolila variť. Asi si tam nahlásim prechodný pobyt. Pán čašník ma pozdravil ako starú známu, a ja som sa začala rehotať ako cvok. Ale veď nevadí, hlavne, že je sranda. A sranda veru bola statočná. Hlavne vtedy, keď sa pán čašník chlapcov spýtal: „Nezvládnete dezert? To čo ste za chlapi?“ Ako keby vedel the truth. ;))Deň sme ukončili v pokojnom duchu pri filmoch. Zabavili sme sa pri Láske nebeskej ( ja som si aj zaslzila)a zadramatizovali sme si pri filme Na dotyk.
Akčný víkend práve končí. Mám nehoráznu svalovicu, kocovinu a hlavu plnú dojmov. Myslím, že z takýchto víkendov spravíme tradíciu. Nie je nič lepšie, ako mať pri sebe ľudí, s ktorými sú aj tie najbláznivejšie nápady realizovateľné a realizované.
sobota 1. júla 2006
Už nie...
neodpustím....
neprepáčim...
nezaslúžiš si to,lebo si doráňal moje vnútro úplne kompletne...možno vedome, a možno nie.
od A po Z
...a jediné, čo som urobila zle bolo, že som ťa naozaj milovala.
moja chyba.
neprepáčim...
nezaslúžiš si to,lebo si doráňal moje vnútro úplne kompletne...možno vedome, a možno nie.
od A po Z
...a jediné, čo som urobila zle bolo, že som ťa naozaj milovala.
moja chyba.
Lustverzögerer
Môžem sa snažiť, ako chcem. Nie som...
Keď niečo cítim, dokážem to uhrať tak týždeň. Sondovať. Dvojzmyselniť. Hádzať udičky (ako vraví tá, čo miluje slnko). To je moja inkubačná doba. Týždeň.
Potom sa prejavím.
Je to ako výsyp. Začne to niekde vnútri. Možno pri srdci, možno oveľa nižšie. Vzápätí sa začne výsyp šíriť a výsledok je zaručený – vyrukujem s pravdou von. Nedá sa mi inak. Som už raz taký. Potrebujem mať vo veciach jasno...
Ako zámienka slúži argument, že keď sa dozviem odpoveď, veci sa pohnú – ja sa pohnem.
Darmo, naozaj nie som Lustverzögerer.
Keď niečo cítim, dokážem to uhrať tak týždeň. Sondovať. Dvojzmyselniť. Hádzať udičky (ako vraví tá, čo miluje slnko). To je moja inkubačná doba. Týždeň.
Potom sa prejavím.
Je to ako výsyp. Začne to niekde vnútri. Možno pri srdci, možno oveľa nižšie. Vzápätí sa začne výsyp šíriť a výsledok je zaručený – vyrukujem s pravdou von. Nedá sa mi inak. Som už raz taký. Potrebujem mať vo veciach jasno...
Ako zámienka slúži argument, že keď sa dozviem odpoveď, veci sa pohnú – ja sa pohnem.
Darmo, naozaj nie som Lustverzögerer.
štvrtok 29. júna 2006
Deň v skratke
Chúďa kamarátka Laďka. V dámskych kaderníctvach ju nechcú ostrihať. Že vraj nestrihajú dievča ako chlapca. Tak som ju dnes zobral do svojho obľúbeného pánskeho kaderníctva a bolo. Zobrala ju teta strihačka. Či dievča, či chlapec, jej to bolo jedno. Inak veľmi vtipná teta. Asi bude po Majke, ktorá odišla do Írska, mojou novou obľúbenou kaderníčkou. Pointa tohoto odstavca? No hľadaj cico, hľadaj.
Ďalej mi napísala list kamarátka z Anglicka. O tom, ako učila dáku Angličanku malovať sa, pretože to zjavne nevedela. Také krivé očné linky už dlho nevidela a tak sa obetovala. Samozrejme jej darovala aj svoju novú maskaru. Síce to, že jej ju darovala, zistila až keď angličanka odišla, ale nevadí. Bola to kúl holka. Najlepšie to tá kúl Angličanka zakončila otázkou: „Ovsené vločky sú vaše národné jedlo?“ „Áno ty krava“, povedala jej. Následne aj preložila a povedala: „Of course not.“
Ďalej mi napísala list kamarátka z Anglicka. O tom, ako učila dáku Angličanku malovať sa, pretože to zjavne nevedela. Také krivé očné linky už dlho nevidela a tak sa obetovala. Samozrejme jej darovala aj svoju novú maskaru. Síce to, že jej ju darovala, zistila až keď angličanka odišla, ale nevadí. Bola to kúl holka. Najlepšie to tá kúl Angličanka zakončila otázkou: „Ovsené vločky sú vaše národné jedlo?“ „Áno ty krava“, povedala jej. Následne aj preložila a povedala: „Of course not.“
utorok 27. júna 2006
Ružový deň s ružovou košeľou
Nerád počúvam cudzie rozhovory, veď sa to nepatrí, no občas si dáky ten rozhovor vypočujem. Úplnou náhodou samozrejme. Ako aj dnes.
Idem si tak po námestí SNP, totálne nahodený v obleku na pohovor (to je teraz moja zábava na letné teplé mesiace). Predo mnou ide dievčina v tých najlepších rokoch na letné žúrky či iné plodné činnosti a telefonuje so svojou skvelou kámoškou.
- Čo ti poviem moja, ono to bolo také, ja neviem, eh hm.
V tom sa rozhliadla, zbadala ma a povedala.
- Ružové.
No dobre, mal som ružovú košeľu. A čo. Každopádne som rád, že som jej pomohol nájsť to správne slovo. Dúfam, že to bolo k veci. A obrázok som priložil tiež, vidíte to pozadie dúfam, tématické.
Idem si tak po námestí SNP, totálne nahodený v obleku na pohovor (to je teraz moja zábava na letné teplé mesiace). Predo mnou ide dievčina v tých najlepších rokoch na letné žúrky či iné plodné činnosti a telefonuje so svojou skvelou kámoškou.
- Čo ti poviem moja, ono to bolo také, ja neviem, eh hm.
V tom sa rozhliadla, zbadala ma a povedala.
- Ružové.
No dobre, mal som ružovú košeľu. A čo. Každopádne som rád, že som jej pomohol nájsť to správne slovo. Dúfam, že to bolo k veci. A obrázok som priložil tiež, vidíte to pozadie dúfam, tématické.
nedeľa 25. júna 2006
...vymazať...
Telefónne číslo, ICQ, smsky, maily.
Všetko preč!
Všetko vymazané. Pred pár minútami.
Prečo tak veľmi chcem a potrebujem dostať odpovede? Prečo nie si schopný mi ich dať?
Som trápne naivná. Verím v priamosť a úprimnosť. Dúfam v to, že to, čo si povedal, je pravda...ale tú zjavne nepoznáš ani ty sám.
Posrané klamstvá pri rozchodoch! Alibistické zbabelé čičíkanie krutejšie než rany zhrdzaveným nožom do hrude!
Asi to tak chodí.
Teraz mi už zostáva len taký "detail": vymazať Teba zo seba.
Všetko preč!
Všetko vymazané. Pred pár minútami.
Prečo tak veľmi chcem a potrebujem dostať odpovede? Prečo nie si schopný mi ich dať?
Som trápne naivná. Verím v priamosť a úprimnosť. Dúfam v to, že to, čo si povedal, je pravda...ale tú zjavne nepoznáš ani ty sám.
Posrané klamstvá pri rozchodoch! Alibistické zbabelé čičíkanie krutejšie než rany zhrdzaveným nožom do hrude!
Asi to tak chodí.
Teraz mi už zostáva len taký "detail": vymazať Teba zo seba.
Zbohom.
sobota 24. júna 2006
Sobota (ako vyšitá) – príbeh v zátvorkách
Na scéne sa objavili nové charaktery. (Možno na začiatok silné slovo. No pravdepodobnosť výstižnosti každým dňom stúpa.) V každom prípade pôvodne len Nickiho kamoši. S tromi z nich sme dnes dali sobotu ako vyšitú.
V rámci zachovania anonymity, ktorú si tu veľmi vážime, predstavenie bude krátke a zmätočné: Dve kreslené postavičky – volajme ich valasi (i keď pásť ovce sa zatiaľ pokúsil len jeden z nich, viac-menej neúspešne), a jeden LOLek (pôvodne som uvažoval nad označením vták Gabo, keď už sme pri tých večerníčkoch; žiaľ, ukázalo sa ako nevhodné), lebo Bolek trávil čas v žltých loptičkách v istom nemenovanom nákupnom centre (teda aspoň LOLek tvrdil, že ho tam odložil).
Pecosita a Charlie sa upratali k rodičom, a tak to dnes bolo len o Nickovi a mne. (Čitateľu, prosím, žiadne narážky – sme slušní a radi v centre pozornosti.)
Začali sme s LOLekom pod starým mostom. (Je to názov? Píše sa to s veľkým? Nicky, ja viem, že slovné spojenie „s veľkým“ ťa určite zaujme, no skús sa vyhnúť akýmkoľvek dvojzmyselným špekuláciám.) Korčule nás niesli svižným tempom po slnkom vyhriatej hrádzi (aké poetické) až k prvému bufetu, kde sme museli pekných štyridsaťpäťminút čakať na valachov (tu končí všetka poézia). Nakoniec sa valasi dovalili... ale bez plaviek. (A na tomto mieste už začíname tušiť, k čomu sa naši hrdinovia uchýlia v druhej časti príbehu.)
Zástavky boli pravidelné a determinované možnosťou zakúpenia tekutín, v spoločnosti označovaných ako minerálka a kofola. Išli ako na dračku – dovnútra (rozumej pitný režim) i von (rozumej potný režim). O druhej sme už sedeli v istej nemenovanej Markovej reštike v Čuňove.
(Pozor, nastáva zvrat, ktorý má každý dobrý a pikantný príbeh – úprimné priznanie, jedným slovom vyznanie:) Objednal som si pizzu a zjedol ju! Na svoju obhajobu uvediem len toľko, že zásady harmonickej a vyváženej stravy (zámerne používam označenie stravovacieho režimu, ktoré zodpovedá vyhláške F4 zo dňa 23. 6. 2006 prijatej v dôsledku šíriacich sa reakcií typu „ti jebe, že neješ mäso? ani jogurt? ani čokoládu? tak to je už choré!“) som porušil týmto len tretíkrát a uvedený pokrm neobsahoval mäso, cukor ani mlieko. (Howk.)
Napití (výlučne vodou a kofolou, hik!) a nadupaní (pizzou a podaktorí aj halászle – to sa aj [skloňu]je?) sme sa uchýlili k návratu. Slniečko pripekalo a podaktorých to motivovalo k zvláštnym hmatom. Hmaty zásadne viedli k vysokotóninovým recitálom jedného z valachov. (Valasi sú už raz takí.)
A potom prišiel čas sa rozlúčiť. Plavkári sa vyzuli (ááááááááááááááááááách – citoslovce úľavy) a tí z nás, ktorí si z nevysvetliteľných príčin (the truth is out there) plavky nevzali a nuda-kúpanie odmietli, sa pobrali svojou cestou (búúúúúúúúúúúúúúúúúúúú – citoslovce veď-vieme-čoho).
Prvý vliezol do vody LOLek vyhlasujúc, že voda je príjemná. (Bola. Ale fakt. Aj keď to píšem do zátvorky. No ale fakt bola! Príjemná!) A potom zrazu z nevysvetliteľných príčín (to už nebude náhoda, to bude karma) začali v Nickovej blízkosti dochnúť ryby. Samozrejme, nezaprel svoju slovenskú náturu a rybu nám ponúkol na večeru s tým, že na pravej ruke sa mu zachytila nejaká riasa, tak si to môžeme skombinovať. (Zásadám harmonickej a vyváženej stravy by to zodpovedalo.) A potom sa do tej vody v tej nádrži Nick praprosto vyšťal! (Absolútny koniec akejkoľvek harmónie a vyváženosti! Odmietol som sa do vody vrátiť. Podľa mojich výpočtov bude zase čistá až v roku 2046. To budem mať 67 rokov – som si vyrátal na kalkulačke, a k nádrži dokulhám o bakuľke plný nadšenia. Si predstavte, že by ste sa 40 rokov tešili, že sa znova okúpete. Neboli by ste nadšení?)
Na LOLeka a seba nemám čo nabonzovať. Boli sme slušní, svojim plávaním sme nerušili žiadne podvodné tvory (ani toho sumca, čo tu zabil to teľa – o ktorom, keď mi povedali, som sa skoro utopil), či rastlinky. Háčikom rybárov sme sa úspešne vyhli (to by bol úlovok!) a na blízkom brehu prebiehajúci „románik“ (ako to nazval Nick) dvoch chlapcov v strednom veku (rozumej okolo šestnásť) sme tolerovali napriek tomu, že to nie je normálne!
Domov sme došli nadšení a vyfľusnutí potom, čo sme si odkorčuľovali celú cestu späť pod starý most (tak s veľkým, či čo?). A koniec je rýchly a krátky... Koniec.
V rámci zachovania anonymity, ktorú si tu veľmi vážime, predstavenie bude krátke a zmätočné: Dve kreslené postavičky – volajme ich valasi (i keď pásť ovce sa zatiaľ pokúsil len jeden z nich, viac-menej neúspešne), a jeden LOLek (pôvodne som uvažoval nad označením vták Gabo, keď už sme pri tých večerníčkoch; žiaľ, ukázalo sa ako nevhodné), lebo Bolek trávil čas v žltých loptičkách v istom nemenovanom nákupnom centre (teda aspoň LOLek tvrdil, že ho tam odložil).
Pecosita a Charlie sa upratali k rodičom, a tak to dnes bolo len o Nickovi a mne. (Čitateľu, prosím, žiadne narážky – sme slušní a radi v centre pozornosti.)
Začali sme s LOLekom pod starým mostom. (Je to názov? Píše sa to s veľkým? Nicky, ja viem, že slovné spojenie „s veľkým“ ťa určite zaujme, no skús sa vyhnúť akýmkoľvek dvojzmyselným špekuláciám.) Korčule nás niesli svižným tempom po slnkom vyhriatej hrádzi (aké poetické) až k prvému bufetu, kde sme museli pekných štyridsaťpäťminút čakať na valachov (tu končí všetka poézia). Nakoniec sa valasi dovalili... ale bez plaviek. (A na tomto mieste už začíname tušiť, k čomu sa naši hrdinovia uchýlia v druhej časti príbehu.)
Zástavky boli pravidelné a determinované možnosťou zakúpenia tekutín, v spoločnosti označovaných ako minerálka a kofola. Išli ako na dračku – dovnútra (rozumej pitný režim) i von (rozumej potný režim). O druhej sme už sedeli v istej nemenovanej Markovej reštike v Čuňove.
(Pozor, nastáva zvrat, ktorý má každý dobrý a pikantný príbeh – úprimné priznanie, jedným slovom vyznanie:) Objednal som si pizzu a zjedol ju! Na svoju obhajobu uvediem len toľko, že zásady harmonickej a vyváženej stravy (zámerne používam označenie stravovacieho režimu, ktoré zodpovedá vyhláške F4 zo dňa 23. 6. 2006 prijatej v dôsledku šíriacich sa reakcií typu „ti jebe, že neješ mäso? ani jogurt? ani čokoládu? tak to je už choré!“) som porušil týmto len tretíkrát a uvedený pokrm neobsahoval mäso, cukor ani mlieko. (Howk.)
Napití (výlučne vodou a kofolou, hik!) a nadupaní (pizzou a podaktorí aj halászle – to sa aj [skloňu]je?) sme sa uchýlili k návratu. Slniečko pripekalo a podaktorých to motivovalo k zvláštnym hmatom. Hmaty zásadne viedli k vysokotóninovým recitálom jedného z valachov. (Valasi sú už raz takí.)
A potom prišiel čas sa rozlúčiť. Plavkári sa vyzuli (ááááááááááááááááááách – citoslovce úľavy) a tí z nás, ktorí si z nevysvetliteľných príčin (the truth is out there) plavky nevzali a nuda-kúpanie odmietli, sa pobrali svojou cestou (búúúúúúúúúúúúúúúúúúúú – citoslovce veď-vieme-čoho).
Prvý vliezol do vody LOLek vyhlasujúc, že voda je príjemná. (Bola. Ale fakt. Aj keď to píšem do zátvorky. No ale fakt bola! Príjemná!) A potom zrazu z nevysvetliteľných príčín (to už nebude náhoda, to bude karma) začali v Nickovej blízkosti dochnúť ryby. Samozrejme, nezaprel svoju slovenskú náturu a rybu nám ponúkol na večeru s tým, že na pravej ruke sa mu zachytila nejaká riasa, tak si to môžeme skombinovať. (Zásadám harmonickej a vyváženej stravy by to zodpovedalo.) A potom sa do tej vody v tej nádrži Nick praprosto vyšťal! (Absolútny koniec akejkoľvek harmónie a vyváženosti! Odmietol som sa do vody vrátiť. Podľa mojich výpočtov bude zase čistá až v roku 2046. To budem mať 67 rokov – som si vyrátal na kalkulačke, a k nádrži dokulhám o bakuľke plný nadšenia. Si predstavte, že by ste sa 40 rokov tešili, že sa znova okúpete. Neboli by ste nadšení?)
Na LOLeka a seba nemám čo nabonzovať. Boli sme slušní, svojim plávaním sme nerušili žiadne podvodné tvory (ani toho sumca, čo tu zabil to teľa – o ktorom, keď mi povedali, som sa skoro utopil), či rastlinky. Háčikom rybárov sme sa úspešne vyhli (to by bol úlovok!) a na blízkom brehu prebiehajúci „románik“ (ako to nazval Nick) dvoch chlapcov v strednom veku (rozumej okolo šestnásť) sme tolerovali napriek tomu, že to nie je normálne!
Domov sme došli nadšení a vyfľusnutí potom, čo sme si odkorčuľovali celú cestu späť pod starý most (tak s veľkým, či čo?). A koniec je rýchly a krátky... Koniec.
utorok 20. júna 2006
Psycholak
Keď som bol malý (náročky nepíšem „decko“, lebo to som asi ešte stále), tak sme s chalošmi zvykli stanovať u nás na záhrade.Pretože nás vždy uprostred noci vyhnal vlastný strach z hororových príbehov, ktoré sme si rozprávali, nikdy sme v tom stane nevydržali do rána.
Okrem hrôzostrašných príhod bol najväčším strašiakom tzv. ucholak.
Včera Charlie jedného zabila v kuchyni papučou. Neviem presne, kde sa na treťom poschodí vzal – a radšej po tom ani nebudem pátrať. Dôležité je, že mi pripomenul, ako sme si s chalanmi pchali vatu do uší s cieľom predísť tomu, aby nám ucholak svojimi drobnými klieštikmi prestrihol ušný bubienok.
Teraz som už vraj veľký, no občas si želám, aby prišiel ucholak. Niektoré veci sa človeka jednoducho dotknú alebo ho vyhodia z koľaje ako električku na nábreží. Bol som vyhodený z koľaje. Nemyslel som, že sa mi stane, aby ma nejaký chlap vyhodil z koľaje...
A tak namiesto ucholaka prišiel psycholak. A ako ho ja len neznášam! Votrie sa do mňa v tom najhoršom momente a rýpe, rýpe, rýpe...
Chvalabohu :)
p.s.
Len, aby sa nezabudlo... Toto nie je o JP.
„Who the fuck is JP?“
sobota 17. júna 2006
Taký zvláštny deň
Plný radosti a najväčšieho sklamania. Ani vo sne by mi nenapadlo, že to, čo sa stane, je možné.
Posledná skúška tohto semestra úspešne za mnou, aj keď som to nečakala. Konečne prázdniny. Budem s ním, budeme vychádzkovať za ruky. Budeme sa milovať v tráve. Bude nám hej.
Mal konečne prísť na víkend. Nepríde. Ani dnes, ani zajtra, ani už asi nikdy.
Ešte stále tomu nemôžem uveriť, v jednej minúte do telefónu povie: „Už sa na teba veľmi teším, milujem ťa.“ V ďalšej: „ Asi naozaj bude lepšie, keď to skončíme.“
A to vraj na vierovyznaní nezáleží, keď sa dvaja milujú.
Hovno!
Ako môže povedať: „Ja ťa milujem, ale moja mamička nechce doma ateistku?“ Naozaj by som nikdy neverila, že je toto možné a už vôbec nie, že sa to stane nám. A vlastne...niekde v kútiku duše som to asi tušila.
Ako to mohol len tak vzdať? Teraz, keď som sa utvrdila v tom, že toto naozaj je „ono“. Aj Jasper povedal, že my dvaja spolu vyžarujeme niečo, čo sa len tak nevidí.
Miliónkrát sme sa o tom bavili. Vždy prišlo uisťovanie, že všetko zvládneme, že príde žiť sem, že budeme spolu a všetko bude ružové. Že jemu to nevadí. Nech si maminka a ktokoľvek, hovorí čokoľvek.
Škrt cez rozpočet. To, čo nás držalo nad vodou, dočasnosť odlúčenia a nádej na to, že budeme konečne spolu nie je pravda. Všetko sa zmenilo. Klinec do rakvy.
Prečo vždy, keď už uverím, tak je všetko inak? Chcela by som mu vidieť do hlavy. Chcela by som vedieť, ako to všetko naozaj bolo.
Prečo ho milujem, aj keď sa vedel takto vzdať? Alebo to bola odvaha? Prečo podľahol tlakom? Prečo mi radšej nepovie, že už ma nemá rád a namiesto toho mi v nocí volá a necháva odkazy, v ktorých mi znova a znova vyznáva lásku? Prečo túžim, aby som sa ráno zobudila so zistením, že to bola len ďalšia nočná mora a všetko je v poriadku?
Chcela by som niečo urobiť, ale nemôžem. Nie je čo. On sa rozhodol. Vybral si jednoduchšiu cestu. Alebo nie? Neviem. Ja by som sa asi nedokázala vzdať lásky, nevzala by som si na triko to, že som sa možno vzdala toho jediného skutočného. Ale bojovali sme dlho, vlastne od začiatku do konca. S osudom, s rodinou, s diaľkou. Vybili sa mu baterky.
Môžem sa teraz pohnúť ďalej? Áno, dá sa to. Bude sa dať. Niekedy. Už zasa. Poznám to, len už strácam energiu. Rozumovo všetko zdôvodnené už len otupiť tú bolesť, vymazať city. Ako jednoducho to znie.
Koľkokrát ešte?
Ja už nechcem. Nechcem milovať a ... Nechcem cítiť tú bezmocnosť. Viem, to ma prejde, ale ja už vážne nechcem takéto zvláštne dni.
PS: Chápem, že narušujem celkovú atmosféru tohto blogu, ale snáď to prežijete a snáď tu nebudem otravovať vzduch pridlho.
Ako sme s Reedom zisťovali, či je JP gay
„Prídeš o 18:45, počkáš na mňa pri mašine na sladkosti a ja ti ho ukážem. Ale nepriznám sa k tebe.“
„Tak ako budem vedieť, že je to on?“
„Veď nejako žmurknem alebo ho pozdravím, to už budeš vedieť.“
„Dobre. Sme dohodnutí. Budem tam.“
„Ale spýtaj sa ho najprv na vek, keď bude mať pod dvadsať, tak nato kašleme.“
„Rozkaz. Vykonám“
Plán pripravený. Už len vymyslieť formuláciu a nepomýliť si JP s iným teenagerom.
„Už je vnútri, sedí na gauči a má zelené tričko bez rukávov. Nechcem ťa nejako súriť, ale už by si mala ísť. “
Od nedočkavosti aj farby prestal rozlišovať, nakoľko to tričko nebolo zelené, ale hnedé, až také kaki by som povedala. No, vkus ten deň rozhodne nechal doma.
Akcia ľadová stanica
„Ahoj. Ty si JP?“
„Hej.“
„Môžem sa ťa niečo spýtať?“
„Jasné. “
Veľmi jasné a hlavne stručné odpovede. Je pragmatik.
„Koľko máš rokov?“
„22.“
Super. Prvý bod splnený. Ale tak pohotovo a bez problémov som ešte nikoho nevidela hovoriť o svojom veku. Darmo, nebol žena.
„Môžem mať jednu indiskrétnu otázku?“
„No.“
„Niekto by mal o teba záujem, ale je v tom jeden malý háčik. Je to chlap. Myslíš, že by to bol problém?“
Zamyslenie.
„Nooooo, to by bol veľký problém!“
Konečne jedna dlhá veta.
„Tak ďakujem. Čau.“
„Tak ako budem vedieť, že je to on?“
„Veď nejako žmurknem alebo ho pozdravím, to už budeš vedieť.“
„Dobre. Sme dohodnutí. Budem tam.“
„Ale spýtaj sa ho najprv na vek, keď bude mať pod dvadsať, tak nato kašleme.“
„Rozkaz. Vykonám“
Plán pripravený. Už len vymyslieť formuláciu a nepomýliť si JP s iným teenagerom.
„Už je vnútri, sedí na gauči a má zelené tričko bez rukávov. Nechcem ťa nejako súriť, ale už by si mala ísť. “
Od nedočkavosti aj farby prestal rozlišovať, nakoľko to tričko nebolo zelené, ale hnedé, až také kaki by som povedala. No, vkus ten deň rozhodne nechal doma.
Akcia ľadová stanica
„Ahoj. Ty si JP?“
„Hej.“
„Môžem sa ťa niečo spýtať?“
„Jasné. “
Veľmi jasné a hlavne stručné odpovede. Je pragmatik.
„Koľko máš rokov?“
„22.“
Super. Prvý bod splnený. Ale tak pohotovo a bez problémov som ešte nikoho nevidela hovoriť o svojom veku. Darmo, nebol žena.
„Môžem mať jednu indiskrétnu otázku?“
„No.“
„Niekto by mal o teba záujem, ale je v tom jeden malý háčik. Je to chlap. Myslíš, že by to bol problém?“
Zamyslenie.
„Nooooo, to by bol veľký problém!“
Konečne jedna dlhá veta.
„Tak ďakujem. Čau.“
nedeľa 11. júna 2006
Pravá viera
Dnes som zašiel do kostola. Cítil som ten zvláštny pocit, ako už dávno nie - oslobodzujúci. Tešil som sa. Bolo to ako kedysi, keď som si ešte zvykol „zahulákať“ z chóru.
Zrazu prišla kázeň a ja som sa dozvedel, že musím ísť voliť, lebo inak sa môže stať to, čo sa stalo v Taliansku, keď bola malá účasť vo voľbách a vyhral Mussolini. WTF?
Bol som upozornený na to, že napríklad taká pani Černá o sebe vyhlasuje, že je veriaca, ale pritom propaguje homosexuálne zväzky, ktoré urážajú Boha. Vraj je trápne, keď sa robí veľa kriku v prípade, že z práce vyhodia homosexuála a nerobí sa krik, keď z práce vyhodia otca štyroch detí.
Farárko sa zjavne veľmi rád zaoberá následkom, ale príčinu neobjasnil. Nepovedal, že veľa kriku sa robí iba, keď homoša vyhodia práve preto, že je homoš. V každom prípade i tak sa nijaký podobný krik ku mne ešte nedoniesol.
Musím ísť voliť, lebo inak i tu (vraj podobne ako v Belgicku) môže byť jedného dňa podaný návrh zákona, ktorý odobruje „sexuálne tetle-mechtle dvanásťročných detí“.
Štvorkáči, ešte sa čudujete, prečo som bol nadšený z tej kázne, ktorú sme si u nás vtedy vypočuli spolu? Tu ho máš...
Zrazu prišla kázeň a ja som sa dozvedel, že musím ísť voliť, lebo inak sa môže stať to, čo sa stalo v Taliansku, keď bola malá účasť vo voľbách a vyhral Mussolini. WTF?
Bol som upozornený na to, že napríklad taká pani Černá o sebe vyhlasuje, že je veriaca, ale pritom propaguje homosexuálne zväzky, ktoré urážajú Boha. Vraj je trápne, keď sa robí veľa kriku v prípade, že z práce vyhodia homosexuála a nerobí sa krik, keď z práce vyhodia otca štyroch detí.
Farárko sa zjavne veľmi rád zaoberá následkom, ale príčinu neobjasnil. Nepovedal, že veľa kriku sa robí iba, keď homoša vyhodia práve preto, že je homoš. V každom prípade i tak sa nijaký podobný krik ku mne ešte nedoniesol.
Musím ísť voliť, lebo inak i tu (vraj podobne ako v Belgicku) môže byť jedného dňa podaný návrh zákona, ktorý odobruje „sexuálne tetle-mechtle dvanásťročných detí“.
Štvorkáči, ešte sa čudujete, prečo som bol nadšený z tej kázne, ktorú sme si u nás vtedy vypočuli spolu? Tu ho máš...
sobota 10. júna 2006
Vytiahli sme do boja
Vždy sa snažím mať dobré susedské vzťahy. Za čias bývania v rodičovskom ma mali susedia radi. Nikdy sme im s bratmi nekradli čerešne priamo pred očami. V dákom podobnom duchu sa to snažím aj tu, len bez čerešní. Ale čo je veľa, to je veľa.
S Pecositou sme dnešný deň chceli stráviť (m)učením. A spaním, no dobre, priznávame sa. Ale plán zatiaľ spĺňame. Keď tu zrazu, tam zrazu, neďaleko obďaleč, taká hlasná hudba od susediek pod nami. Hrôza. Bývajú tam také mladé fešandy, asi študentky, či dáky podobný druh. Jednoducho dáke ženy, viac nevieme a ani vedieť nebudeme.
Zvolili sme na ne s Pecositou priam úchvatnú taktiku. Pustili sme si hudbu ešte hlasnejšie ako ony. Pridali sme k tomu aj dupanie a skákanie. Skutočne to bola bravúrna taktika. Odrazu bolo ticho, fungovalo to. A tak tu mám na hlave dáky výživný maglajz, sedíme pred telkou, vyjedáme zmrzlinu a za chvíľu si otvoríme pivo. Len s tým rozdielom, že nepustíme futbal. Ale radšej Bridget Jonesovú.
S Pecositou sme dnešný deň chceli stráviť (m)učením. A spaním, no dobre, priznávame sa. Ale plán zatiaľ spĺňame. Keď tu zrazu, tam zrazu, neďaleko obďaleč, taká hlasná hudba od susediek pod nami. Hrôza. Bývajú tam také mladé fešandy, asi študentky, či dáky podobný druh. Jednoducho dáke ženy, viac nevieme a ani vedieť nebudeme.
Zvolili sme na ne s Pecositou priam úchvatnú taktiku. Pustili sme si hudbu ešte hlasnejšie ako ony. Pridali sme k tomu aj dupanie a skákanie. Skutočne to bola bravúrna taktika. Odrazu bolo ticho, fungovalo to. A tak tu mám na hlave dáky výživný maglajz, sedíme pred telkou, vyjedáme zmrzlinu a za chvíľu si otvoríme pivo. Len s tým rozdielom, že nepustíme futbal. Ale radšej Bridget Jonesovú.
piatok 9. júna 2006
Jóóóóóóóóóóój!!!!!
Dnes večer som sama doma. Reed fuč, Charlie fuč, dokonca aj Nick, ktorý sa dnes celý deň tváril, že sa učí, je fuč (pre zachovanie bulvárnosti uvádzam, že odišiel Hrochom). On sa ale vráti (snáď) aj s pizzou (snáď ju nespapá po ceste). Tak som si dnes pre zmenu na odľahčenie pustila správy na Jojke.
A dozvedela som sa úúúúúúžasnú vec. Že ŽENA, ktorá chodí nakupovať, odnesie za život asi milión ton. Objav storočia!!! Moja "obľúbená" "reportérka" (tie uvodzovky sú tam náročky zvlášť, lebo nie je ani obľúbená, ani reportérka), dokonca zastavila nejakú tetu s coolovými športovými slnečnými okuliarmi. Volala sa tuším Marta, alebo tak. Martuška jej priamo na ulici ochotne poroprávala, že chodí nakupovať podľa potreby a síce dva, až trikrát denne. To som vždy chcela vedieť! Moja milá "reportérka" dokonca uskutočnila anketu v uliciach a ukázala nám svoje bicepsy v posilňovni. To, že použila úžasný tvar slová kilo, konkrétne povedala : "...o pár kiloU viac," a skloňuje ako Slota, keď sa rozkrikuje v nejakej diskusnej relácií, by som jej možno prepáčila.
Ja skapem. Týždeň pred voľbami a takéto niečo v siedmej minúte hlavnej spravodajskej relácie? Informácie o Zarkáwím (tak sa to píše???) a iných udalostiach zo sveta prišli na rad až o 19:45.
Viem, viem, čo čakať od Jojkových správ. Teraz ale neviem, čo je horšie. Či magazín Reflex, kde si vajcový Bruchala nacvičuje recitáciu na Hviezdoslavov Kubín a desná Horná predvádza, ako sa to (moderovanie) naozaj robiť nemá, alebo táto "spravodajská" relácia.
Jóóóóóój!!!
štvrtok 8. júna 2006
Lenivá Charlotta
Prišla na mňa lenivosť. Len teraz neviem, že aká, keďže jar už bola, oficiálne je leto a vonku to vyzerá na jeseň. Nazvime ju rozlišovacia. Tak ako tú diétu, čo som nedávno videla v telke, kde do nás zase tlačili, že akí sme obézni, ako sa zle stravujeme, málo cvičíme a blablablaaaaaaaaaa... Hlavne že sme stále pekní. Ale vráťme sa k podstate veci. Zobrala som si na pondelok voľno, že pôjdem ku kaderníčke, nech sa na mňa dá zase aspoň trochu kukať. Nakoniec z kaderníčky nič nebolo, tak prišiel na rad náhradný plán.
Ešte včera večer som sa sama so sebou, aj keď po stráaaašne dlhých úvahách dohodla: doobeda skočím do knižnice (fakt tam nechodím často), potom hurá do práce a večer ešte na angličtinu. Za normálnych okolností by to bol taký môj normálny deň. Čo však Charlotta – pokušiteľka chcela, sa jej aj podarilo. Ráno o siedmej zvoní budík, odhrniem záves, slniečko je už relatívne vysoko, ale moje oči naopak relatívne hlboko. Neviem kedy som si navykla spať osem hodín denne (!), ale musím s tým okamžite prestať, lebo si pokazím reputáciu. Charlotta začala vymýšľať a spustila: „ale moja, kam by si chodila, veď máš voľno. Do práce? Nemusíš tam byť každý deň. Vyspi sa, aby si sa zas celý deň nedula na ľudí a nečučala na nich jak čerstvo vyhrabaný krtko. Šak oni za to naozaj nemôžu, že sa furt na superženu hráš a nevieš, kedy je na čase počkať na supermana.“ Jaaaaaj, to by som sa ale načakala. Aj možno celých tisíc rokov. A čo keby nejaký ten na koni za ten čas zabudol, že ružová trúba ešte stále kdesi drichme, čaká a nie a nie sa prebrať? To by bola pakáreň. To si v tejto situácii fakt nemôžem dovoliť.
Nakoniec som skončila pri pozeraní relácie pre ženy o chudnutí za nula korún, v strašnej kose a s plným tanierom jedla.
Takže ponaučenie: nedebatovať po ránu so Charlottou, lebo tá by aj ťavu presvedčila, že po hrbe by sa jej lepšie po púšti behalo a ani prstom by pritom nemusela pohnúť;)
Ešte včera večer som sa sama so sebou, aj keď po stráaaašne dlhých úvahách dohodla: doobeda skočím do knižnice (fakt tam nechodím často), potom hurá do práce a večer ešte na angličtinu. Za normálnych okolností by to bol taký môj normálny deň. Čo však Charlotta – pokušiteľka chcela, sa jej aj podarilo. Ráno o siedmej zvoní budík, odhrniem záves, slniečko je už relatívne vysoko, ale moje oči naopak relatívne hlboko. Neviem kedy som si navykla spať osem hodín denne (!), ale musím s tým okamžite prestať, lebo si pokazím reputáciu. Charlotta začala vymýšľať a spustila: „ale moja, kam by si chodila, veď máš voľno. Do práce? Nemusíš tam byť každý deň. Vyspi sa, aby si sa zas celý deň nedula na ľudí a nečučala na nich jak čerstvo vyhrabaný krtko. Šak oni za to naozaj nemôžu, že sa furt na superženu hráš a nevieš, kedy je na čase počkať na supermana.“ Jaaaaaj, to by som sa ale načakala. Aj možno celých tisíc rokov. A čo keby nejaký ten na koni za ten čas zabudol, že ružová trúba ešte stále kdesi drichme, čaká a nie a nie sa prebrať? To by bola pakáreň. To si v tejto situácii fakt nemôžem dovoliť.
Nakoniec som skončila pri pozeraní relácie pre ženy o chudnutí za nula korún, v strašnej kose a s plným tanierom jedla.
Takže ponaučenie: nedebatovať po ránu so Charlottou, lebo tá by aj ťavu presvedčila, že po hrbe by sa jej lepšie po púšti behalo a ani prstom by pritom nemusela pohnúť;)
streda 7. júna 2006
Nenapraviteľný
Som nenapraviteľný. Zase som raz dospel do štádia, kedy neviem...
Chcem Ťa na plný úväzok? Nechcem Ťa na plný úväzok?
Mám chuť pátrať ďalej po JP? Mám chuť ho každý utorok a štvrtok odignorovať?
Nazriem zase na pokec? Nenazriem?
Brrrr!
Snažím sa preniesť cez vedľajšie účinky tvojho absolútneho odchodu, rozohrať geniálnu partiu šachu tak, ako si to vedela len ty. Pešiaci sa rozbehli. Budem mať tú trpezlivosť, vyčkať, kým sa objavia prvé výsledky?
Budem musieť... Dve dilemy.
A čakanie je také únavné.
Chcem Ťa na plný úväzok? Nechcem Ťa na plný úväzok?
Mám chuť pátrať ďalej po JP? Mám chuť ho každý utorok a štvrtok odignorovať?
Nazriem zase na pokec? Nenazriem?
Brrrr!
Snažím sa preniesť cez vedľajšie účinky tvojho absolútneho odchodu, rozohrať geniálnu partiu šachu tak, ako si to vedela len ty. Pešiaci sa rozbehli. Budem mať tú trpezlivosť, vyčkať, kým sa objavia prvé výsledky?
Budem musieť... Dve dilemy.
A čakanie je také únavné.
nedeľa 4. júna 2006
Domovy
Dospel som do štádia, kedy mám dva domovy. Jeden s rodinou - tam, kde som vyrástol - a druhý s vami (sem rátam i teba, J.). Tým, že ste ma prišli podporiť, priniesli ste kus nášho spoločného domova do toho môjho rodinného.
Prišli ste skôr a práve včas... Moje domovy splynuli a srdce pookrialo. Neuveriteľne.
Stačil jeden pohľad cez ten dav ľudí, cez to príšerné sklo - pripomínajúce pavilón opíc - a ja som bol na kilometre vzdialený, a predsa stále dostatočne prítomný.
Zostali ste so mnou až dokonca. Od uplakaných očí a súcitno-povzbudzujúcich pohľadov som zas a znovu nachádzal k vám, moji drahí.
Ďakujem...
Prišli ste skôr a práve včas... Moje domovy splynuli a srdce pookrialo. Neuveriteľne.
Stačil jeden pohľad cez ten dav ľudí, cez to príšerné sklo - pripomínajúce pavilón opíc - a ja som bol na kilometre vzdialený, a predsa stále dostatočne prítomný.
Zostali ste so mnou až dokonca. Od uplakaných očí a súcitno-povzbudzujúcich pohľadov som zas a znovu nachádzal k vám, moji drahí.
Ďakujem...
sobota 3. júna 2006
Rozvíjej se poupátko, časť druhá
Darmo, začínam mať pocit, že na narodeniny musí byť oslávenec za degeša. Tým nemyslím len spievanie semenu mäty priepornej, ale aj párty. Ale pekne poporiadku. Najprv k semenu. Zo semena vyrástol sedem ročný bonsaj. Zázrak.
Na oslavu mojich narodenín sme prišli ako všade, fashionably late. Prišiel som ako zákusok. Ale tak to všetko tým Džonyho dokrkvaným tričkom, čo fakticky vyzeralo ako keby ho krave z papule ťahal. Zahrievacie kolo hruškovicou, chlapi zo severu, rozumej Džony, nevedia piť. Hrôza, des, sklamanie.
Sklamaním ale neboli prekvapkania vo forme darčekov. Jasper s Vandou ma ozdobili osláveneckou čiapkou, hrabličkami, trúbkou a vozom s týmito komponentmi. Traja na sebe nalepení vojaci (naozaj nie som na military veci), pi-cha-ču, napodobenina Matúša (to je taká veľmi dobrá sýkorka),smradľavá plastelína, dláto na bližšie neurčené použitie a také prasiatko naplnené neznámou tekutinou a celaskonom.
Od Tušky Aladinovu lampu, z ktorej po zašúchaní vylezie to, čo si budem želať. Pravdu povediac, asi sa tam niečo pokazilo. Šúchal som celú noc, a nič nevyliezlo. Tak buď je pokazená, alebo neviem šúchať. Snáď to prvé.
Od Hrocha to je dáke prekvapenie na DVD a ešte aj DVD Willmušky. Idem pozrieť to DVD, snáď to nebude veľká prasačina. Jéééj, špukiho som dostal. Traumschiff Surprise, tak to sa ti ozaj vydarilo Hrošíku.
Od Tomina s Ďurkom to bola knižka Hon na ovcu s venovaním. „Naháňať sa dajú aj ovce, nie len sýkorky.“ Čo tým asi tak mysleli? Hmm.
A čerešnička na torte bola moja obľúbená Edita Papeky. Fakt tam bola. Síce zacvičiť nechcela, ale bola, a to mi stačilo. Tak čo kukáš ako banán na makak, bolo fakt skvelo. A to ani nebudem vravieť o tom, ako sme to tam na parkete roztočili.
Mimochodom. Ak ste včera videli tancovať dvoch chlapov spolu v nemenovanom podniku v starom meste, tak vedzte, že ja a Jasper máme alibi. Dopočutia.
Na oslavu mojich narodenín sme prišli ako všade, fashionably late. Prišiel som ako zákusok. Ale tak to všetko tým Džonyho dokrkvaným tričkom, čo fakticky vyzeralo ako keby ho krave z papule ťahal. Zahrievacie kolo hruškovicou, chlapi zo severu, rozumej Džony, nevedia piť. Hrôza, des, sklamanie.
Sklamaním ale neboli prekvapkania vo forme darčekov. Jasper s Vandou ma ozdobili osláveneckou čiapkou, hrabličkami, trúbkou a vozom s týmito komponentmi. Traja na sebe nalepení vojaci (naozaj nie som na military veci), pi-cha-ču, napodobenina Matúša (to je taká veľmi dobrá sýkorka),smradľavá plastelína, dláto na bližšie neurčené použitie a také prasiatko naplnené neznámou tekutinou a celaskonom.
Od Tušky Aladinovu lampu, z ktorej po zašúchaní vylezie to, čo si budem želať. Pravdu povediac, asi sa tam niečo pokazilo. Šúchal som celú noc, a nič nevyliezlo. Tak buď je pokazená, alebo neviem šúchať. Snáď to prvé.
Od Hrocha to je dáke prekvapenie na DVD a ešte aj DVD Willmušky. Idem pozrieť to DVD, snáď to nebude veľká prasačina. Jéééj, špukiho som dostal. Traumschiff Surprise, tak to sa ti ozaj vydarilo Hrošíku.
Od Tomina s Ďurkom to bola knižka Hon na ovcu s venovaním. „Naháňať sa dajú aj ovce, nie len sýkorky.“ Čo tým asi tak mysleli? Hmm.
A čerešnička na torte bola moja obľúbená Edita Papeky. Fakt tam bola. Síce zacvičiť nechcela, ale bola, a to mi stačilo. Tak čo kukáš ako banán na makak, bolo fakt skvelo. A to ani nebudem vravieť o tom, ako sme to tam na parkete roztočili.
Mimochodom. Ak ste včera videli tancovať dvoch chlapov spolu v nemenovanom podniku v starom meste, tak vedzte, že ja a Jasper máme alibi. Dopočutia.
piatok 2. júna 2006
Rozvíjej se poupátko
Narodeninové dietka majú čarovnú moc. Ako náš Nick. Alebo má len zvláštne poľnohospodárske schopnosti...hmmm...Ja som mu vravela, že by mal voliť Slovenskú agrárnu stranu (či ako sa volá ta haluz, čo som našla v tom lajstri, čo nám prišlo, s tým, že "POĎTE VOLIŤ".
Chcete aj vy zažiť malý zázrak? Tu je recept.
Zoberte jedného oslávenca (napríklad Nicka), najlepší čas je tak okolo polnoci, keď sa noc prehupne práve do narodeninového dňa dotyčného. Dajte mu semiačka mäty (alebo inej zeliny), črepník, dva papierové obrúsky a trošku vody. Donúťte ho, aby semiačka zasadil. Použite ešte zvláštnejšie presviedčacie schopnosti a zabezpečte, aby chúďatku semiačku zaspieval Róózvíjej se póóupátko (lebo inak nič nevyrastie). Keď sa bude tváriť, že neovláda slová, pomôžte mu.
Myslím, že štyria akože dospelí ľudia falošne spievajúci taký nadupaný song uprostred noci by rozrehotali aj to najzaťatejšie a najdistingvovanejšie semienko. Aj toto Nickovo semeno (ehm mätové samozrejme) sa takejto zábavke potešilo, a ráno milého Nicka obšťastnilo.
Ako, to vám už isto povie Nick sám.
Ešte raz, zlatíčko: VŠETKO NAJ NAJ NAJ NAJ!!!
Chcete aj vy zažiť malý zázrak? Tu je recept.
Zoberte jedného oslávenca (napríklad Nicka), najlepší čas je tak okolo polnoci, keď sa noc prehupne práve do narodeninového dňa dotyčného. Dajte mu semiačka mäty (alebo inej zeliny), črepník, dva papierové obrúsky a trošku vody. Donúťte ho, aby semiačka zasadil. Použite ešte zvláštnejšie presviedčacie schopnosti a zabezpečte, aby chúďatku semiačku zaspieval Róózvíjej se póóupátko (lebo inak nič nevyrastie). Keď sa bude tváriť, že neovláda slová, pomôžte mu.
Myslím, že štyria akože dospelí ľudia falošne spievajúci taký nadupaný song uprostred noci by rozrehotali aj to najzaťatejšie a najdistingvovanejšie semienko. Aj toto Nickovo semeno (ehm mätové samozrejme) sa takejto zábavke potešilo, a ráno milého Nicka obšťastnilo.
Ako, to vám už isto povie Nick sám.
Ešte raz, zlatíčko: VŠETKO NAJ NAJ NAJ NAJ!!!
pondelok 29. mája 2006
Vé Gé
Nick je už raz taký, čo nevie, nepovie. Ej, ale ja som rovnaká. Ale uznajte, musela som sa pochváliť s tým darčekom, nie?
Cesta k nemu bola poeticky povediac celkom slušne zarúbaná. A aj relatívne vtipná. Minulý víkend prišiel Johnny, a šli sme sa napapať na Račko,do nášho obľúbeného červeného podniku. Tam sme sa celkom nažhavili, keďže sme sa dlhšie nevideli. Po ceste na električku ma drahý stiahol iným smerom a vtiahol ma do TOHO OBCHODU, kde sme Jasperovi zaobstarali Salvatora Živenu.
Tváril sa ten milý Johnny ako veľký hrdina, ale jeho pravá tvár sa ukázala, až keď sa staršia z predavačiek na nás obrátila s otázkou, či nám môže nejako pomôcť. Johnny až podozrivo rýchlo odpovedal: "Ďakujeme, zatiaľ pozeráme." Teta (nedá mi ju tak nenazvať) sa diskrétne vzdialila a môj drahý, zrazu akýsi červený (hlavne uši) mi šepká: " Keď ja sa pred tebou hanbím."
Musela som sa smiať. Nakoniec to dobre dopadlo. Spýtal sa s rumencom v lícach na to, čo súvisí s Venušou a gulôčkami, nechal si vysvetliť, ako to funguje, ako sa to zavádza, co sa s tým stvára. Dozvedeli sme sa, že je dobré ich nosiť pri upratovaní. To ma asi navnadí (na upratovanie, alebo čo).
Johnny radšej rýchlo zaplatil, ešte som narýchlo pokynula Salvatorovmu bratovi vo výklade a bežali sme kadeľahšie. Po ceste z OBCHODU, ktorý (ako mnohí isto viete) sa nachádza presne za zastávkou slávneho autobusu 39, sme prechádzali okolo mladíka (okej, tak puberťáka), ktorý nahodil desne drsný výraz, ale ako sme ho obchádzali, neubránil sa úšknu na celú hubu. Asi závidel ;).
sobota 27. mája 2006
Čo nám týždeň priniesol, bocian našťastie nič
- Narodeninovú párty jednej spoločnej známej v homo bare. No fuj, boli tam ho ho homosexuáli! Ale dobre bolo. Tam bola posledne videná sýkorka menom Matúš. Chcem číslo!
- V Eláme sme dali oldies párty. To sa nám dievenky opili. A ja tuším tiež, toľko vodiek s krídlami som ešte nemal. A ešte som tam aj bývalého stretol, aby sa nezabudlo.
- Že vraj chytil som maďarská prízvuk. Úplne ma to prekvapkalo. Ja a maďarský.
- Pecosita dostala neskorší narodeninový darček od frajera, hádajme čo. Sú to dve slová. Jedno má dačo s Venušou a druhé dačo s guľôčkami.
- Jednu svadbu v Rakúsku. Strašne dobrá sýkorka tam bola, ach jaj. Snáď nebudem mať na fotkách otvorené ústa.
- Reed sa nám zakukal do násťročnej sýkorky. Ako Jasper povedal, vitaj v Nickovom svete. Veľmi smiešne Jasper!
- Charlie nám málo spala, no to je u nej normálne. Kiežby mi stačilo v priemere štyri až päť hodín spánku denne.
- Zmenil som dočasne pracovisko. A tak som u jedného nemenovaného mobilného operátora za debila.
- Inak bol týždeň blbec. Až na pár spravených skúšok nežnejšej časti našej štvorky. Nie, ja som nespravil ešte ani jednu a Reed už doštudoval. Naozaj myslím holky.
- A nakoniec týždňa musel dôchodca nášho pána učiteľa upozorniť na zákaz konzumácie jedla v električke. Ďakujeme, už mu to ozaj musel niekto povedať.
streda 17. mája 2006
Konečne som muž
V utorok som po dlhom čase navštívil bývalú. Prácu samozrejme, ženu asi ťažko. Idem si tak po chodbe s bývalou kolegyňou a počujeme za nami hlasy.- Kto je to ten mladý fešák pred nami?
Otočil som sa a spoznali ma.
- To je nebodaj mladý Nickie!
Dozvedel som sa, že vyzerám spokojne, zdravo, chudo a že som sa zmenil. Že vraj som zmužnel. Konečne som muž! A tak dlho som na to čakal.
f4.nick@gmail.com to f4.reed@gmail.com at 09:54
Ahojte herecky :)Neuverite, dnes je ale europsky, ci svetovy boj proti homofobii, takze Reed,
dnes ta budem tolerovat ;))
Pha :))
Nickie
nedeľa 14. mája 2006
Horúčka sobotňajšej noci
Sobota bola nudná a vstávanie nutné. Už o pol šiestej ráno som bol na nohách a do dvanástej som sa nezastavil. Brekeke! Popoludní som z povinností snáď-budúco-pracovných presedlal na povinnosti vyváracie a reálne-pracovné. Double brekeke!
Večer začal ostýchavo. Jasper sa chvíľu ondel, ale potom dorazil. S láskavým dovolením Pána sirupu (rozumej Nick) namiešala Pecosita brzdu a ja som z komory vytiahol hruškovicu (ročník 2004). Je dobrá na upaľovanie bacilov a rozviazanie jazyka.
O baciloch nič neviem, ale jazyky sa nám rozviazali. A veci sa začali vyjasňovať. Pucle (osobne dávam prednosť výslovnosti „pazl“, ktorá je však širokej verejnosti zo záhadných dôvodov zatiaľ neznáma) do seba zapadlo. A my tiež, hoci niektorí brzdili a iní zas nie.
Priznávam, som iný.
P.S.
Chlapi – či mám napísať radšej „kvetiny“, ako hovorieva Jasper (?) – na niečo sme zabudli... Ono to nie je len o tom, že musí byť sympatický, inteligentný, vtipný, verný a dobrý. Musí aj neuveriteľne priťahovať, a to v tých najnemožnejších situáciách. Ich meine HALLO! Keby tomu tak nebolo, tak už by sme dávno... Poviem to takto: sme sympatickí, inteligentní, vtipní, verní a dobrí.
Večer začal ostýchavo. Jasper sa chvíľu ondel, ale potom dorazil. S láskavým dovolením Pána sirupu (rozumej Nick) namiešala Pecosita brzdu a ja som z komory vytiahol hruškovicu (ročník 2004). Je dobrá na upaľovanie bacilov a rozviazanie jazyka.
O baciloch nič neviem, ale jazyky sa nám rozviazali. A veci sa začali vyjasňovať. Pucle (osobne dávam prednosť výslovnosti „pazl“, ktorá je však širokej verejnosti zo záhadných dôvodov zatiaľ neznáma) do seba zapadlo. A my tiež, hoci niektorí brzdili a iní zas nie.
Priznávam, som iný.
P.S.
Chlapi – či mám napísať radšej „kvetiny“, ako hovorieva Jasper (?) – na niečo sme zabudli... Ono to nie je len o tom, že musí byť sympatický, inteligentný, vtipný, verný a dobrý. Musí aj neuveriteľne priťahovať, a to v tých najnemožnejších situáciách. Ich meine HALLO! Keby tomu tak nebolo, tak už by sme dávno... Poviem to takto: sme sympatickí, inteligentní, vtipní, verní a dobrí.
štvrtok 11. mája 2006
Štence
Štence sú malé.
Vidím.
Štence sú nevinné.
Dúfam.
Štence sú hlučné.
Nesmierne!
Sobota ráno. Po fláme. Budím(e) sa už o pol ôsmej za rytmického zvuku škrípajúcej hojdačky. Kde sú tie časy, keď rodičia strčili štence pred telku a štencom do ruky fungl nový ovládač? Nová doba! Štence sú na čerstvom vzduchu od prvého kohútieho kikiríík.
Streda popoludní. Snažím sa pracovať. Vonku zase revú štence. Nájde sa snáď nejaký svedomitý rodič, ktorý im vysvetlí, že keď jačia, akoby ich drali z kože, odráža sa nimi vydaný vreskot od stien okolo stojacich domov?
Na(ne)šťastie, nie som svedomitý rodič a tiež si myslím, že štence by horeuvedenému vysvetleniu porozumeli asi ako textu piesne od Björk. Volím prístup v štýle, ktorý je štencom blízky – hodný päťdesiatich centov: „Kurva, držte huby!“
(A nabudúce... keď budem z tretieho poschodia štence verbálne vychovávať, otvorím si okno, aby ma lepšie počuli. Sľubujem!)
streda 10. mája 2006
Kotva
Mám obľúbenú Pí Ár menedžérku. Padli sme si do oka hneď pri prvom stretnutí. Tuším vtedy, keď si prilepila vlastnú žuvačku na rukáv a celý čas ju dávala dole. Alebo to bolo vtedy, keď si obliala celú klávesnicu kofolou? Alebo vtedy, keď mala na sebe ten mech? Ehh, vlastne videl som ju v niečom inom?Aby sa tu ale zase nerozprávalo o tom, aký som povrchný, opíšem ju a hodím na seba lepší obraz. Zoberte si desiatich Nickov, ako objemom myslím, a dostanete objem menedžérky. (To vôbec nebolo povrchné Nickie, ideš ďalej, ide ti to.) To by nebolo ani na škodu, pokiaľ by nechodila ako kosačka a nebola oblečená ako je, v mechu. Pí Ár menedžérka musí vyzerať! (Týmto si zo seba Nickie striasol podozrenie z povrchnosti, bravó!)
Najviac ma dorazila svojou inteligenciou a odbornosťou. Včera som si našiel od nej e-mail s otázkou, čo znamená v CMS systéme KOTVA (v angličtine Anchor). Mal som sto chutí napísať „Kokotská tvár, ty krava“. No ovládol som sa. To preto, že ju mám naozaj rád. Najmä, keď ju nevidím.
utorok 2. mája 2006
Sýkorky s príchuťou jahodového sirupu
Sú naozaj všade. Na ulici, v električke, v autobuse, v obchode a dokonca aj v banke! No je to normálne? V nedeľu v posilňovni (áno chodím tam občas a nie len očumovať, či kvôli sprchám) bola vyšportovaná opálená sýkorka, ach. Dnes na zastávke mladší dvojník Lee Rayna z Blue (na fotke), objímajúci dáke dievča. Nevadí, chcem na neho číslo, nie každý je hneď dokonalý!A v autobuse taký športovec. V podstate priemer, ale tak pekne pozeral. A hlavne vždy odvrátil zrak, keď som na neho pozrel. Nenamýšľam si, vážne. Ale ten účes by mal zmeniť. Potom mi môže napísať, ak toto číta. Alebo ho dáme ostrihať Pecosite, tá s tým má skúsenosti.
Ďalej sýkorka, ktorá vždy cestuje mojím autobusom, och. A dnes na obchodnej, uff, aká modelkovská tvár inej sýkorky. Nepáčia sa mi také typické modelkovské, ale tento mal dačo do seba. Dačo veľa, asi som nemal pozerať s otvorenými ústami.
A nakoniec, predchvíľou v električke. Sedel priamo predo mnou. Oči krásne hnedé, mihalnice dlhé, krása, jednoducho krása. Na záver človek príde domov, že sa pochváli a čo sa nestane. Rozbije sa mu jahodový sirup v chodbe. Teraz len zistiť, čím to bolo. Či tým vytržením zo sýkoriek alebo tým, že po tých krásnych sýkorkách som zbadal len Pecositu s Charlie. (Určite mi povedia strigôň, ale ja len pátram po príčinách.)
pondelok 1. mája 2006
Čerešne
Tak ale toto musím napísať. Pre istotu ešte raz otočím kľúčikom a idem na to. Aj na holky prišla jar. Najmä dnešným dňom. Máj, lásky čas prišiel, a s ním aj chuť bozkávania sa pod rozkvitnutou čerešňou. „Čo na to povieš Nickie?“, zdôraznila Pecosita a pozrela tými jej šibalskými očami. Jáj, keby Džony vedel! A tak, tak som sa pre istotu zavrel v izbe. Zase! Snáď ich to rýchlo prejde. Reed, vráť sa konečne, nech na ne nie som sám.
Kým príde si pustím niečo tématické.. La la la.. Keď sa na vás chlapec, zadíva uprene, ako tie čerešne, budete červené. La la la.. Tak čo, je to aspoň do divadla?
Kým príde si pustím niečo tématické.. La la la.. Keď sa na vás chlapec, zadíva uprene, ako tie čerešne, budete červené. La la la.. Tak čo, je to aspoň do divadla?