Ďalší výlet v seriáli "služobky"

Časť štvorky, čiže ja a ja a Pecosita a ja, sa rozhodla sprevádzať Reeda na jeho služobnej ceste do ďaleka a neznáma. /To značí, že nás bolo päť a Jack bol plný. Ako aj ja, pretože som mal večer kopu domáceho majonézového šalátu, čo asi ale nikoho nezaujíma. To len aby sa nezabudlo a informácie boli kompletné./ Výlet sme spojili aj s niečim príjemným. Nie žeby výlet s Jackom a Reedom príjemný nebol, ale predsa len niečo navyše bolo. /Fú, skoro som sa zamotal. To by bolo doma potom./

Pokiaľ nerátam frky po ceste. /Frky nie je moje slovo, no čo to som od Reeda nachytal už./ Keď už začalo byť ráno /naozaj netuším prečo sa im tá veta nepáčila/ sa Pecosita konečne zobudila. Reed práve rozprával o vyhlásenej súťaži „Kto vymyslí, ako spracovať ďalej odpad z hliníka, či jeho ďalšie využitie“. Pecosita neváhala a dostala ideu, žiarovka zasvietila a: „Na lyžovanie“! /A žiarovka zhasla./ Reed si najprv myslel že na vleky, ale zjazdovka mu nedošla. /U neho žiarovka ani neblikla, nevadí./

Po malom blúdení sme dorazili na miesto. Nasledovalo hľadanie súdu. Nenašli sme a tak sme sa popýtali okoloidúcej tety. Usmiala sa ukázala na budovu pred ktorou sme stáli. Taktiež nevadí. Tam sme sa stretli už aj ihneď zaraz zrazu s Germou. Nasmiali sme sa, podebatili, i čo to popili. Skvelú domácu. Aj kabát sme kúpili. Že vraj pekný, ale toľko hanby mi v obchode narobili. Ešte že ma už nikdy neuvidia. Ale o tom už viac Germa napísala.

Najväčší zážitok sme ale mali asi z Germinho mačiatka. Krásne. Najkrajšie bolo, keď mu Germa povedala: „Klára, ty krava.“ Tak teraz neviem, čo to bolo za zver, ale bolo TO krásne.

Dnes...

Chcem byť v saune. Teplo prehreje skrehnuté telo, neúprosne prestúpi jemnou bledou pokožkou až ku kostiam. Zohreje aj dušu? Vypotím zo seba všetok horkoslaný humus dnešného dňa, ktorý ma opäť pošpinil trochou prebudenia? Vanish ma tej škvrny nezbaví.

Strácam nadhľad, guráž a zdravý rozum. Narážam na zmrznuté obranné hradby a pošahané pravidlá vojny pohlaví. Tie svojim chladom zabíjajú každý náznak kvapky prichádzajúceho citu. Na čo by nám bol? Citový stredovek. Obdobie temna. Stačí si prečítať strohý návod na obsluhu a fičím. Po prvé, po druhé, po tretie. So easy. Poruším postup, končím. Nedosiahnem ďalší level. Too bad.

Závislosť na potrebe byť potrebovaná, silná, vytúžená, výnimočná, tá správna, je únavná. Nepoučiteľná masochistka so zmyslom pre všednú realitu so štipkou romantiky. Snívajúca.

Chcem nechcieť, nepočuť, nevnímať, nevidieť, nepremýšľať, netriezvieť. Fucking hard.

Zrkadielko, zrkadielko, povedz že mi, ktože je dnes najviac cool v tejto malej zemi?
Ten, čo si neváži životy iných a len tak sa zahráva?
Ten, čo pretiahne všetko, čo nepretiahne jeho?
Ten, ktorý sa tvári, že mu na vlastnom živote nezáleží a preto si môže dovoliť všetko?
Ten, kto sa prechlastá až k utíšeniu zvyškov svedomia?
Ten, čo ospravedlňuje hovadiny, ktoré robí, vlastným nešťastím?
Ten, čo sa tým všetkým chváli a očakáva obdiv?
Srab. Magor. Á, pardon, hrdina! Pokloňme sa!

...

Zavýjanie vetra straší zošúverené žlté listy premrznutých stromov. Vzdajú to, odovzdane spadnú na chladivú zem, kde budú podupané a potom zhnijú. Ešte pred pár dňami dýchali za iných. Tak im treba, mali sa starať len o seba.

Sorry Nick. Back to Jack!

Týmto sa dáva na známosť, že F4 sa dňa 28. októbra 2006 o jedenástej hodine dopoludnia rozrástla o piateho člena.
Po niekoľko-týždňových útrapách a následnej časovo a peňažne náročnej operácii sa na svet a do úzkeho rodinného kruhu der Fantastischen Vier dostáva Francúz.

Tam-ta-da-dááám!

Francúz má 1 025 kg a úctihodnú dĺžku 3,822 m. Kuká na nás svojimi športovo podsvietenými ciferníkmi a hovorí ľubozvučným rádiom s cd prehrávačom Panasonic cez štyri reproduktory. Na dotyky nie je Francúz vôbec skúpy – pán Mistral prišiel s hliníkovým packom...

Neustále ohmatávam jeho úžasnú páku.

Cestou do práce pradie ako najatý v rytme 1,4. A keď ho nechtiac priškripnem, tak sa mi pri vystupovaní odmení ľahkým elektrošokom pri dotyku s jeho karosériou.

Mmmm, tá karoséééria. Tmavomodrá, ako inak? I shall not deny my significant colour!

Krstiny sa konali na dve etapy, lebo Pecosita nebola doma, keď Francúz dorazil. Pyšný papa (to akože ja) ho oblial vínom značku Grauburgunder, ktoré sme následne dorazili my (akože F4). Na zdravie!

A aby sa nezabudlo, Francúz dostal americké meno... Jack.

Tak sorry, Nick. I am into Jack!

Víkend v krtke a ústrižkoch, alebo Nickov receptár

Matilda k nám na víkend zavítala aj s tým svojim. Videl som ho prvý krát, vtipálek to je. Veď bodaj by nie. Po tej jablkovici, čo doniesli a pár pohárikoch vína. Ale musíme dáko bojovať proti vírusom, čo nežná časť štvorky domov doniesla. Čajíčkujú, popíjajú, liečba ako má byť. Akoby som sám recept napísal. Teda ja by som pripísal ešte krabičku ibuprofenu či paracetamolu.

Matilda na návšteve znamená jednu zásadnú vec. Nakazí vás známym vírusom Breptocil. Také najväčšie perly z jej návštevy sú „nevesta so závejom“, „rovnaká krvná škrupina“, či aj „vybielené brucho“. Fakt nákazlivé. Ale takú návštevu ozaj odporúčam. To bude na druhom recepte.

Na treťom bude reality show. Tá o tancovaní. Keď má Adela svoj deň, tak to ide. „Samičky sa našuchorili“ bol asi výrok víkendu. A vlastne nie, výrok víkendu patrí Pecosite. Po zhliadnutí tancujúceho Golonku povedala. „Ja ho asi ogrciam.“

Recept číslo štyri, ďalšia reality show. Víkend u štvorkáčov. To by bola cena pre víťaza. A súťaž? Tá možno príde neskôr. No upútavku na STV2 nám už Hroch vymyslel. „Príbehy zo života štyroch mladých ľudí, ktorí zdieľajú spoločnú domácnosť. V sobotu o 22:00 na dvojke.“ Dovidenia!

Sebaľútosť, pravda o druhom rande a niečo málo o hovenku

Sebaľútosť

Vôbec to nie je tak, ako sa zdá. Zvyšok štvorky nevymrel. Ja píšem momentálne veľa, lebo...lebo sa mi nechce robiť nič iné. Charlie je chorá a unavená a chlapci naši milí majú presne to obdobie, kedy blogeri veľmi nepíšu. S Aprilkou sme sa zhodli, že ľudia v superšťastných fázach nemajú potrebu o tomto šťastí písať a podeliť sa. Prišli sme aj na iné, vážnejšie veci, ale fakt sa mi momentálne nechce premýšľať. Hlava ma bolí aj bez toho. Choroba zmohla aj mňa (a nehovorte, že to máme s Charlottkou z toho, že sa túlame po nociach). Som úplne nezábavná, vyzerám ako čmochta (permanentne) odetá v župane, smetný kôš mám plný použitých vreckoviek, smrkám, kýcham, nalievam sa čajom a trpím. Ach!

V sobotu v noci mi napísal môj veľmi dobrý známy, že ako to myslím, že som chorá. Bojí sa o mňa, lebo v utorok mám prísť pokecať s jeho študentmi na jednu prednášku, vlastne na dve. Normálne sa cítim dôležitá. (A mám trému ako hrom, ale o tom možno potom). Pýtal sa, ako mi môže pomôcť, či má priniesť ovocie a med. To teda vystihol! Toto je v mojom momentálnom stave asi jediný dôvod, prečo by som chcela mať frajera. Nemá mi totiž kto ani mandarínky priniesť a pohladkať ma po hlave a pomojkať a poľutovať. Smrk! (Hapčí! Kuc kuc!)

Koniec sebaľútostnej časti.

(On je inak fakt gentleman, vraj keby mu ten debil v piatok nerozbil auto, tak by tie mandarínky zohnal a prišiel by. (Bolo pol jednej v noci). Heh, mohol si vziať aj taxi, takže až tak mu na tej prednáške nezáleží.)

Pravda o druhom rande

Tak sme tak rozoberali všeličo, čo kto máme nové. A on, ako obyčajne vypustil niekoľko úžasných myšlienok, intelektuál jeden. Okrem „skrytých“ komplimentov typu: „Neverím, že nemáš nikoho na mandarínky, veď o TAKÚ, ako ty sa určite chlapi bijú.“ (Jasné, osemnásťroční pripití výrastkovia, čo mi ošahávajú zadok, mi po nociach nosia citrusové plody, aby som sa cítila lepšie.), zaperlil aj oveľa hlbšími hláškami. Za všetky odcitujem tú, ktorá ma úplne dostala. Neviem, či obsahom, alebo skôr formou: „Ako vieme my, skúsení mladi muži, keď nie je sex na prvom rande, tak bude až po par týždňoch. Sex na druhom rande je vo všeobecnosti PRUDKO nepravdepodobný.“

Keď človek stúpne do hovna...

...tak to smrdí. Sťažoval sa mi virtuálne Jasper, že ktorý oný vymyslel hovná na chodníku. Jeho image dokonalého voňavého chlapa je pošramotený. Verím, že sa z toho spamätá. Na povzbudenie som mu pripomenula, že aj Carrie v poslednej časti Sexu v meste stúpla do poriadneho výkalu (asi koníkovského). Všetko bolo akurát tak nanič. Cítila sa zle, sama v cudzom meste, vzťah na pokraji krachu, ľudia sa jej posmievali, ale potom sa všetko na dobré obrátilo. Sám Mr. Big prišiel po ňu až do Paríža. Nádhera, nie? Asi by som mala aj ja ísť na prechádzku a nájsť nejaké hovienko, veď to vraj nosí šťastie....ale až keď vyzdraviem. Obávam sa ale, že dovtedy začne mrznúť a aj tie hovná na chodníkoch už tiež nebudú, čo bývali.

Inak mám dobrú náladičku ;). A nie, tento post fakt nemá hlbšiu pointu.

PS:Pointu sice nemá, ale prišla reakcia. Swarovski sa vyburil ;).

„Addams Family“

Dejstvo prvé…

Obývačka. V telke práve bežia správy.

Otec: Ale ten Slota by si mal vziať Maďarku za ženu. To by bolo gesto na es-em-ká.
Reed: Bože, aspoň netliachaj zase.
Otec: Alebo tá Malinovka. To čo nepovie minister, že a teraz všetci policajti toto budete vyšetrovať…
Reed: Aspoň prestaň. Kto to má furt počúvať? Je mi to úplne jedno…
Otec (na starkú): A ty tu nevoď furt toho farára.
Starká: Čo, taký fajný človek.
Reed (ironicky): Fajný. Fajne všetko vždy po dedine roztrúbi.
Otec: Nieže mi tu bude lobzovať po dome.
Starká (durdí sa): Tak to pojdem do Sedlákov a budem tam čakať, keď Sedláčku pojde vyspovedať.
Otec: Mu povedz na spovedi, že ma hneváš, a nech tu nebehá, že všetko je trinásta komnata.
Starká: Ale čo?
Reed (na otca): Kriste, nekrič furt.
Otec: Tak ale ty nevieš, aké sú to galeje.
Reed: Že ja som zmeškal ten autobus…
Otec: Ti musím dať ešte tých 150 korún, čo si mi dal Alici na mäso a previesť tie peniaze.
Reed: Prosím ťa, nechaj tak, si mi kúpil pizzu.
Starká: Mu prevez aj z mojich. Potom mi vráti.
Otec (smeje sa): Len ty nič nenúkaj. Čo ak ti nevráti?
Starká: No tak bude mať hriech.
Reed: Ty si expertka. Idem radšej do tej sprchy.

***

Otec (vbehne do kúpeľne): Poď. Tú starú treba zabiť… Ide v telke.
Reed (šampón v očiach): Kto tam hrá?
Otec: Taký čierny šišatý a nejaká baba.
Reed: Okay, prídem.

***

Otec: Kukaj, to je dobré.
Starká: Veru…
Reed (vchádza do obývačky, pozerá na TV): Jaj, to poznám. Na to som chcel ísť do kina.
Otec: Si to videl v kine?
Reed: Nie, som to chcel vidieť.
Starká: No, ale tá stará v tom filme je nemožná.

Otec a Reed na seba pozrú. Nikto nič nehovorí.

Otec (preruší ticho): Ticho, to je dobré.
Starká: Vidíš ho, hentých somárov.
Otec: To je vynikajúci seriál, tí Susedia. Tú starú treba zabiť (smeje sa), tam bolo.
Starká: Ktorá? To hentá hovorila?
Otec (smeje sa): Tam bolo napísané.
Starká: Idem sa vyšťať.
Otec: Nevieš povedať pekne, že na vé-cé?
Starká: Vé-cé to srať.
Reed (v kŕčoch): Ha-ha-haa.
Otec: Vieš, ako ja ju musím prevychovávať? Aby si ruky umyla, keď príde zvonka? Aby si ručník neomáčala v jedle? Že na vé-cé…
Starká: Na vé-cé to nie. To ja viem, kedy mi treba.

Všetci sa smejú.

FORTSETZUNG FOLGT

No toto!

S Charlie sme vyrazili bez našich chlapcov na beániu jednej fakulty, jednej univerzity. Táto fakulta má vraj najväčši podiel chlapskej populácie na danej univerzite. Tak čo by sme nešli? Posledný rok so statusom študentský, si treba užiť naplno.

Iggy nás vyzdvihol doma a priniesol...ehm, štartér. To ďalej rozoberať nebudem, bo som sa dopočula, že tento blog sem tam navštívi aj moja drahá mamička.

Takí naštartovaní sme sa dovalili na miesto činu. Bavili sme sa celkom statočne a bolo to vidno. Dav bol dosť hustý a zažiadalo sa nám niečoho tekutého. Iggy ma teda zdrapil za paprčku a prerážal ten virvar svojim mužným telom a ja som oddane cupitala za ním. Charlie kamsi zmizla. Neviem už ani čo to bolo, ale niečo nás v dobrodružnej ceste za kofolou (ako inak, mami) pribrzdilo, tak sme mierne spomalili.

Zrazu cítim niečiu ruku na mojom zadku. Skontrolujem Iggyho, či mu náhodou neprerástla zábava cez hlavu, alebo chcel skúsiť, či sú tie nové rifle kvalitné, ale on to nebol. Jednou rukou razil cestu, druhú mal strčenú v mojej dlani. Pomyslela som si: " To sa asi niekto pomýlil." Vtom však daná ruka pravú polovičku môjho neprehliadnuteľného pozadia citelne stisla. Otočila som sa a tam bokom ku mne stojí mladíček vyzerajúci ešte mladšie než môj mladší brat, ruka natiahnutá, dlaň na mojom zadku a drzo mi hľadí do tváre. Nemá problema. To ma už ale Iggy ťahal smerom k baru.

WTF?

Bull-Wahr

Áno, sme multijazyční. Veď Reed je okrem veľkého pána právnika aj pán učiteľ, ja mám štátnice zo všelijakých jazykov a v zásade pozeráme bezduché seriály a prudko hlboké filmy v pôvodnom znení. Keby som mohla mať aj štátnice zo vševedenia, bolo by fajn. To by som sa potom mohla vyvyšovať, a bolo by mi zo seba strašne dobre. Škoda len, že väčšinou tí, čo vedia všetko, vedia hovno. Ale nie o tom som chcela. Dnes to bude jednoduchšie, bezduchejšie a tak. Pravdepodobne sklamem jedného milého pána, lebo pravdepodobne v tomto článku spomeniem slovko sex, ale dúfam, že mi to odpustí.

To be a metla or not to be a metla?

Dnes ma potešilo niekoľko maličkostí. Napríklad to, že som zistila, že aj keď moje vlasy dnes ani náhodou nezaostávali za svojou povesťou rozzúreného zmetáka, v škole (príliš) plnej prváčok, ktoré samozrejme rešpektujú momentálny módny trend nevkusu, som sa necítila divne. Asi som už fakt stará. Je mi jedno, že som out. A vlastne, keď tak nad tým premýšľam, tuším mi to bolo jedno vždy, len teraz som na to aj patrične hrdá. Nejako sa totiž nazdávam, že mám aspoň štipku vkusu a teda ružové čižmy, zelené pančucháče, modrá sukňa (alebo to bol opasok?) fialové tričko a k tomu červená čelenka (chýba už len žltá kabelka), nebudú to pravé orechové pre mňa. Škoda, že na to musím denne čučať. Sú toho totiž plné ulice. Ja zaujmem strapatým neskrotiteľným három, aspoň nie som jedna z milióna rovnakých pipušiek.

Kolegynka Marika (jasné, že sa tak v skutočnosti nevolá), hneď ako ma zbadala povedala: „Pec, ty dnes vyzeráš akosi free.“ Tak neviem, či som sa mala uraziť, alebo potešiť. Ale ani o tom som vlastne nechcela. Tuším prechádzam z hlbokých úvah o múdrosti k úplne plytkým žvástom o móde a hairstylingu. Ach, mám to ja ale zaujímavú všestrannú osobnosť.

Záhada s krycím menom „Pizza“

Ráno mi píše Reed s akousi nástojčivosťou v písmenkách: „Nedá sa ti dovolať, ty trdielko.“ Hm, no, to sa mi síce nestáva často, ale bolo to na tú chvíľku celkom príjemné, že som bola nezastihnuteľná. Vymysleli s Nickom habaďúru. Teda, prekvapenie. Pôjdeme na prudko parádnu véču do jednej prudko žiadanej pizzerky, už urobili rezerváciu. Charlottkina paranoja zafungovala a preniesla sa aj na mňa. Hneď sa obávala, že Nick s Reedom sa chcú odseparovať a buď nás vyhodiť z bytu, alebo sa odsťahovať. Darmo, ona bola vždy „optimistka.“ Najprv nás tí dvaja namotkávali, že ide o oslavu zásnub ( a týmto je hádanka vyriešená), ale to pre nás nebola žiadna novinka. Takže čo to....? Veď sa uvidí večer.

„Pec, to ti chýba sex.“

...zadrela dnes pri varení kafe v kuchynke moja (inak veľmi nevinne a krehko pôsobiaca) kolegyňa ako odpoveď na moju otázku: „Kurník, prečo som v poslednom čase permanentne nasratá?“ No, a mám, teraz už viem. Ja sa viem fakt debilne pýtať.

No, ale skúste si predstaviť toto: začína deň zazvonením budíka o 5:45. Vonku tma ako v rohu. Po pamäti so zatvorenými očami (ešte k tomu s dioptriami +4,5) sa odšuchcete do kúpeľne. Reed deň predtým avizoval, že potrebuje nabehnúť do spomínanej miestnosti o 6:10. Snažíte sa poponáhľať, lebo ohľaduplnosť je v spoločnej domácnosti dôležitá. Z jeho izby počujete hlasné: „hihihi, ha haha...hihihi.“ Dvojhlasne a nonstop. No bruchá ich musia bolieť veru statočne. A to až kým si neumyjete zuby, „neučešete“ rozzúrený zmeták, neurobíte aký taký mejkap. Potom sa idete obliecť, a to hihňanie sa z tej izby ozýva ešte aj vtedy, keď si obúvate topánky. No, nenasralo by vás to? (a tu si predstavte óóbrovského smajlíka)

Večer (nič lepšie mi nenapadlo)

Blicla som si zo školy, Iggy je hrdina, a spáchal podvod, resp. sfalšoval môj podpis na prezenčke. Veď som sa chcela dozvedieť, o čo teda kráča.

Žiadna záhada. Niekedy sa veci jednoducho dejú spontánne a nemusí v tom byť zádrhel. Chlapci nás jednoducho vytiahli von. Nezvyk z ich strany, a ešte takto v pondelok, ale stalo sa. Asi mali dobrý víkend. My s Charlie sme totiž neboli prítomné. Vínko mali v tom podniku dobré, a pridali sa k nám aj Ranya a Reedov (fakt stále viac sexi) brat. Napchali sme sa pizzou a zabávali sme celý podnik. Niektoré skysnuté žienky sa nebavili (mrchy) a krútili nad nami hlavami. Hm, asi im tiež chýba sex.

Aj električka po ceste naspať si užila svoje. Doma nás čakala bullshitná show toho....ako sa volá, jááj Vila. Belohorcka, všadeprítomný nemecký živnostník Honzík, nejaký blond (očividne gay) stylista zahraničný friend a Drobovka so zle predĺženými vlasmi blbli na nejakých intrákoch, celkom prča. Tomu ale predchádzala akože vtipná scéna v Zuzkinej spálni, kde Vilo predvádzal niečo ako sexi váľanie sa po posteli a šepkanie do mikrofónu s akože sexi pohľadom. Fakt som si nemohla odpustiť poznámku: „Pogrciam sa teraz, alebo teraz?“ Touto hláškou sa inšpiroval Reed, a použil ju v ten večer ešte raz. Vínko bolo síce veľmi chutné, a pizza tiež, ale zjavne nám to všetkým bohvieako nesadlo, a milí chlapci mi prišli o polnoci ťukať na dvere, že či aj mne je zle a či nechcem minerálku s bublinkami, vraj sa z nej dobre...ehm, no, uľaví.


Neodchádzajte, pokračujeme a dokonca ani reklama nebude.


PS1: Keby ste si náhodou neboli istí, alebo vám ten očividný fakt unikol: Áno, Nick a Reed sú pár. Už niekoľko týždňov, či mesiacov? Nejako to rýchlo ubieha, najmä preto, lebo väčšinu času ich nevidno, keďže sú niekde zalezení ;). S Charlie sme skonštatovali, že sme asi jediné singles v okolí. Každý nám naznačuje, že sa máme dať dokopy. Zatiaľ touto ideou nie sme príliš nadšené, ale....človek nikdy nevie.

PS2:Dahpnee is back! Tak, a teraz poprosím všetkých mužských hetero čitateľov prečítať jej nový ( a dlho očakávaný) článok. A vlastne aj ženy. Skvelý článok. Len premýšľam, je Daphnee žena?

PS3:Hurá!!! Jedna mne veľmi blízka žienka (podľa mojich očakávaní a prianí) stále prežíva úžasné šťastie. A nielen to. To šťastie graduje, graduje...len tak ďalej! Držím palce, ja aj zvyšok domácnosti. Nech graduje donekonečna. Je skvelé vedieť, že TO existuje.

Premáha ma...

Pocit, pri ktorom hlas prednášajúceho znie ako dunivé dusivé kŕkanie žiab, keď v noci nemôžem zaspať od únavy. Rušivé. Chcem spať! (A viem, že nie som v našej domácnosti jediná.)

Tranz, v ktorom prítomnosť zadúša a budúcnosť desí. Prirodzený vývoj? Normálne v tomto období života?

Stav, v ktorom ma nezmysly vyslovované z povinnosti pripravujú o rozum. Zbytočnosti! Preč s nimi!

Stres. Lebo nič nefunguje tak, ako má. Kompjuter štrajkuje, pošta mešká, telefón zamŕza, blogger mi toto tu formátuje všelijako, škaredo. Vrrr. Na porazenie.

Situácia, v ktorej mi strach z akéhokoľvek pocitu (jedno či dobrého, alebo zlého) bráni sústrediť sa na kohokoľvek dlhšie, než pár minút. Som srab.

Potreba iného, nového, neznámeho, neopísateľného, intenzívneho. Mieša sa s obavou práve z tohto vytúženého a pramení z nedostupného. (Kokos, aká veta.) Neuveriteľné, idem proti svojim zásadám. Prekvapujem samu seba. No a čo?

Hnev nad premrhanými hodinami vďaka zdanlivo (???) nedôležitým žvástom. Nie hodiny, nie dni, ale roky.

Úzkosť z možnosti nevyužitia potenciálu na maximum. Vidím ho využitý, tak na pol percenta. Energia na viac akosi chýba.

Únava z rutiny, z toho, že sa skôr stmieva, z vidiny hrubých svetrov, z toho, že žijem s tými, ktorých stretávam len na pár hodín za týždeň. Lepšie už to asi nebude, k tomu totiž spejeme. Potvorsky prirýchly svet dospelých. Padajú mi vlasy. pomalicky. Jeden za druhým.

Neistota. Čaká ma úspech? Neúspešne úspešná samota? Úspešne dokafrané zdravie a nervy nadranc?

Premôže ma?

Dajte mi, prosím, viac odvahy, menej strachu z držkopádu a stohodinový deň.
Keď nie hneď, tak aspoň na Vianoce.

Ďakujem vopred. (Len mi neporaďte, že mám napísať radšej Ježiškovi.)

Politická tlačenka

Aj sme sa tak zhodli na ďalšom tlačenkovom vyhlásení. Rozhodli sme sa byť trochu politickí. Treba uznať, že takto to už ďalej nejde. Ficovada na čele s Robom nám už pomaly pije krv. Správy sa nedajú pozerať. Niekedy tak premýšľam, či ten človek naozaj tomu verí, čo vraví, alebo len tak zo srandy vedome klame. U Vlada mi to bolo jasné, ale u Roba neviem. Miestami mám pocit, že je naozaj tak hlúpy a nevie si zrátať dve a dve. Vlastne vie, vždy mu to dá päť.

Čiže nemá zmysel komentovať zníženú sadzbu DPH na lieky, zníženie poplatkov u lekára a v lekárni a pritom zvýšiť zdravotné odvody o percento. Pretože dva a dva je päť. Nemá zmysel komentovať zrušenie špeci súdu, ako ani nemá zmysel komentovať štedré sociálne dávky a trináste dôchodky. Ako aj tzv. milionársku daň od 47 600 Skk. Pretože dva a dva je päť. A to je stále viac ako štyri.

Týmto vyzývame pána Roba, aby i naďalej šetril našimi peniazmi ako doteraz. Tak ako aj chce zosobniť finančnú škodu spôsobenú nerokovaním vlády v kaštieli Betliar. Sme radi, že si sám uvedomil, že on bol ten, čo rokovanie presunul, keď prípravy boli v plnom prúde. Sme radi, že si vie priznať chybu. Dúfame však, že zákon padajúceho hovna nepadne na tetu sekretárku s hrubou mesačnou mzdou 10-tisíc Skk. Veď spravodlivosť musí byť. A vinník je každému jasný. Čo na to povieš Robo?

A tak by som to slušne (vopred sa ospravedlňujem za nedostatočne vystihujúci vulgarizmus) uzavrel spoločnou výzvou známou z minulosti. Dosť bolo kokotov, ďakujeme, odíďte.

Romantická hádanka alebo Trošku staršia novinka alebo Odhalenie (?)

Dnes tu nenájdete žiadne konkrétnosti, žiadne odpovede, žiadne klepy ani iné novoty. Budete si ich totiž musieť domyslieť sami. Nápovedou nech sú tieto dve dôkazové fotky.

Otázky teda znejú:

Kto je na fotkách?
Kto to dielo vytvoril?
Prečo ho vytvoril?
Čo z toho vyplýva?
Chytí sa toho bulvár?
Je to záväzné alebo je to zo srandy?

Odpovede sa možno dozviete a možno nie. Za najkreatívnejšie prípadne najviac sa približujúce odpovede a dohady uverejnené vdiskusií MOŽNO aj niečo vyhráte, prípadne MOŽNO niekedy nabudúce zverejníme celú pravdu.

Tlačenka ohľadom Hviezdoslavovho námestia

Sme proti. Sme proti zlému návrhu riešenia americkej ambasády na Hviezdoslavovom námestí. Ako môže normálne rozmýšľajúci človek postaviť protitankové stĺpiky len tak na námestí, aby ich tanky videli? Och. Navrhujeme vysadiť živý plot, a tým stĺpiky dostatočne skryť. Za živým plotom odporúčame vykopať vodnú priekopu. Prekvapenie zaručené. Aj pre všetky nepriateľské tanky bežne sa premávajúce po Bratislave.


Neviem, čo mali za bezpečnostného analytika, ale bezpečnosti sa venujem už zopár rokov. Do kúpelne chodím zásadne v protišmykových jarmilkách. Dotyčný bezpečnostný analytik ale zabudol na zásadnú vec. Čo bude chrániť ambasádu v prípade útoku vrtuľníkom? Ale Lajči, nezúfaj, aj na to máme riešenie. Navrhujeme cez celé námestie rozprestrieť nepriestrelnú oceľovú sieť hrubú pol metra. Na okolitých strechách protivzdušnú raketovú ochranu a iné drobné nepostrehnuteľné vylepšenia nekaziace estetický dojem celého námestia.

No ale musím končiť, lebo mám pocit, že je za rohom paranoja. Áá, nie, už je pri mne. Ale aby som nezabudol. Sme proti takýmto amatérskym riešeniam. Sme proti. Aj proti tomu, že sa chudák Hviezdoslav teraz musí v hrobe obracať. Tak sa potom nečudujme, ak bude jeho socha horeznačky.

Koniec tlačenky.

Reklamácia

Začali sa nám množiť reklamácie. Nie, nedistribuujeme vadné výrobky. Problém je skôr v tom, že nedistribuujeme žiadne. Články myslím.

Decká, písať by aj bolo o čom...

Napríklad o tom, ako sme s Charlie navrhli dopravnému podniku, aby prepravoval cestujúcich za polku (alebo valčík, či tango). Alebo o tom, ako sme s Cositou a Nickom urobili tlačové vyhlásenie ohľadom Hviezdoslavovho námestia. Či o tom, ako som sa rozpísal (viac prezradiť nemôžem, má to byť hádanka).

Len toho času je akosi pomenej...

Ženskej časti F4 (teraz myslim Charlie a Pecositu) začala tento týždeň škola. Vhupli do toho rovnými nohami, diplomovka klope na dvere a popritom stíhajú ešte aj pracovať a behať v údolí (ale len po druhú neónovú lampu, lebo by ich mohol niekto v tej tme nebodaj znásilniť).
Charlie len toť prišla z Kánarov opálená ako čokoládka. Kanárika nedoniesla, za to sa jej však začala šúpať pokožka medzi poprsím. Vyzerá to ako dáky sektársky znak. Sorry, Cha.
Pecosita sa rozšupla chodením von – asi nám chce ísť príkladom. Tento týždeň bola otrokom „o“ a včera vygruntovala celé naše obydlie.

Pánska časť F4 pokračuje vo full-time-ovom zvyšovaní DPH (ako hovorím ja, lebo som Polepetko) a muchlovaní.
Nick chrlí vtipy, ktorým nikto nerozumie (naposledy miesto toho, aby sa uložil, sa uložil ako) a programuje, až sa mu z kečky parí a keď už nevie ako ďalej (ako napríklad včera a dnes), tak jednoducho skonštatuje, že tam má asi chybu, aby následne prišiel na to, že to nie je jeho chyba.
Ja sa hrabem v paragrafoch (človek sa každý deň naučí čosi nové) a zase učím, behám (aj za druhú lampu, lebo človek nikdy nevie) a žehlím košele (toho človeka, čo ušil prvú košeľu a vynašiel žehličku, navrhujem verejne popraviť).

A preto, z hore uvedených dôvodov, nedistribuujeme momentálne žiadne články. Ale ako sa hovorí pánu farárovi, keď vyzve k oľutovaniu hriechov, vynasnažím(e) sa polepšiť...

Naprogramovaná?

Čítam, čo som napísala zhruba pred rokom. Doslova to vystihuje moju náladu minulého týždňa. Mám pocit, že v posledných rokoch žijem v akýchsi ročných cykloch. Nie všetky udalosti sa dejú každoročne, ale ak sa udejú, tak zvyčajne v rovnakom období roka.

Zaľúbim sa väčšinou v januári.

Prácu mením zvyčajne v marci.

Najšťastnejšia bývam v apríli.

Rozchádzam sa obvykle v júni.

V auguste zažívam nezáväzné sexi dobrodružstvá.

V septembri mávam obvyklú jesennú depku bez udania dôvodu.

A dnes sa nebojím priznať, že sa už teším na január...

Hubov výrok dňa

Môj najukecanejší kolega, volajme ho Huba, včera naozaj perlil. Rozprávali sme sa o nejakom dievčati, načo sa kolegyňa spýtala, že či rozprávame o mojej frajerke. V tom Huba zahlásil. „Ale veď Nickie má určite chalana, že Nickie.“ Skoro ma prekotilo.

Reed to uzavrel tým, že som si nemal obliekať teplý outfit. Hneď som ho vyviedol z omylu, keďže už druhý týždeň nenosím nič biele, ani ružové. Nechápem len to, ako na to prišiel. Ja a ho-ho-homosexuál? Boh ma ochraňuj.

Senzácie, šuškandy a iné bulvárne útvary

Niektoré momenty majú svoje čaro. Sú momenty, ktoré získajú to svoje práve vtedy, keď na ne myslím v čase, kedy dnes už nie je dnes, ale zajtra ešte nie je zajtra. Napríklad tieto.

No dobre, tak toto bol fakt trápne poetický začiatok. Stop. Znovu:

Keďže si uvedomujem, že nás žeriete, a nemôžete sa dočkať toho, aby ste sa dozvedeli, čo je u nás nové, nech sa páči. Trochu bulváru.

(Upozornenie: tento článok obsahuje niekoľko, ehm...dosť, výkričníkov. Napriek tomu, že ja osobne ich nemám rada, nedalo sa inak. Za pochopenie vopred ďakujem.)

F4 CORNER

Reed nás opustil...

Sme z toho všetci smutní. Veľmi smutní. Neprišlo to ale ako rana z čista jasna. Akosi sme to očakávali. Okolnosti tomu nasvedčovali. Pobalil si svoj batôžtek a je fuč.

Až do nedele. Odviezol sa ďáááleko preč, lebo sme mu už liezli na nervy.

Teda vlastne nie. Išiel navštíviť kamarátku do Mníchova. A pýtal sa, čo mi má odtiaľ priniesť. V poslednej dobe som dosť brzda, nič originálne mi nenapadlo, tak som zo seba vydolovala nechutné klišé: „Co ti frnkne do nosu...“ Tak dúfam, že mi donesie nejaké orechy, v ktorých budú fasa handry, na ktoré zbalím princa na koni a príde fucking happy end alebo nejaký iný druh vyvrcholenia. Tak ako dnes, keď sme s Charlottkou dali spoločný SEX. Ale o tom neskôr.

Hovadsky nepríjemná sitjuešn...

...nastala, keď nám v robote vypli vodu. Úplne. Bez varovania. Jednoducho zrazu netiekla. A čo to znamená? No, to, že hajzlíky nesplachovali, nemohli sme si ani ruky umyť a nebolo z čoho variť kafe. Tragédia!

Najprv to bola celkom sranda, ale tri hodky po obede všetci tak nejako ozelenievali. Plné močové mechúre (aj iné ústrojenstvá) bojovali s nevôľou použiť wécka s tým, že nebude možné spláchnuť.

Rozmaznaní sme. Ono je to ale fakt rozdiel používať suché záchodky napríklad na festivale, alebo na horskej chate, než v kancelárií plnej kolegov.

Bonznem teraz niečo.

Pripravení? Tri štýýýri! ( a tu si predstavte palcový titulok, hociaký)

Charlottka papala necelozrnné cestoviny a potoooom....si dala aj zákusok.(!!!!!!!!) Tam, kde minule. Ale majú tam nového čašníka. Treba ísť okuknúť. Vyzerá ale tak na 17. Charlottka po ňom aj kukala, ale Nick sucho skonštatoval: „Milá moja, darmo sa usmievaš. Fúkol mu do ucha ten druhý fešák.“ Tak, a potom, že človek má mať nádej.

CELEBRITY CORNER

Osud, alebo náhoda?

Stretla ho! Už druhý krát. V električke! Sympatického moderátora hlavných správ verejnoprávnej telky. Prvý krát to bolo tuším v nedeľu. To sme boli prítomní všetci a klasicky sme v električke perlili, ako vždy, keď sa my štyria stretneme v nejakom prostriedku MHD. Vtedy sa sympatický moderátor dosť podozrivo uškŕňal najmä na Charlottiných hlodoch. Veď bodaj by nie. Kto by už zadržal smiech, keby naša krehká okatá Charlie na plné ústa v električke zarevala: „ Nick, mal si si oholiť tie metrové fúzy, šak ti na to stúpim!“

Osud, alebo vyššia moc (kto z koho?) zariadlil, že dnes sa stretli znova. Reed dostal domácu úlohu nabudúce hrať (hhahaha) očividného homosexuála, aby tým Charlottke neskazil šancu. A teraz príde senzácia! Ready?

Charlottka sľúbila, že ak to osud zariadi tak, že sa stretnú opäť (ach), tak mu dá.....svoje telefónne číslo!

Drahí naši čitatelia, týmto vás prosím o poskytnutie akýchkoľvek informácií o súkromnom živote tohto usmiateho sympaťáka. Ženatý? Deti? Milenka? Farba spodného prádla? Gay? Všetko chceme vedieť pre dobro milovanej Charlie. Veď on bol celý zladený! Je to jej osudový muž! Zmilujte sa!

Vopred ďakujem.

Superstar or lost....?

Dnes sme mali celkovo šťastie na „mediálne známe“ osbnôstky aj celkom milé celebRITKY. Nebudem teraz spomínať, že sme stretli pár finalistov Vyhulených...ehm, Vyvolených, alebo víťazku Štetky, ehm, pardón Nevesty pre svetríkového Honzu. To je úplne nepodstatné a bežné! Pravda je taká, že sme stretli našu „kamošku“ Zdenku. Išli sme totiž pozrieť Reedovho bračeka (ktorému týmto odkazujeme, že tá briadka, ehm...radšej nie. Strnisko je viac sexi.). Je zamestnaný v jednom veľmi nóbl podniku. A ona tam prišla! Zdenka! Krásna je, treba uznať. A potom sa to stalo! Pozrela na nás. Ako keby pokrútila hlavou. Pamätá si...Nie, to isto nebolo preto, lebo sme obchytkávali tú briadku Reedovho bračeka....a.....

...nespoznala nás. Hm. Divné.

Sklamanie sme chceli s Charlie vybehať, tak sme sa navliekli do teplákov a šup šup na tradičnú trasu. Dnes však nebola tradičná, ale netradičná. Našli sme totiž ďalšieho finalistu Superstar. A to rovno za domom. On bol chudáčik stratený, ale celkom milý. Išiel oproti nám vyzerajúc zmätene. Najprv sme ho nezaregistrovali, ale ako sme prechádzali popri ňom, oslovil nás. Áno, samotný Tomáš Zababku...ehm Bezdeda. Pýtal sa na cestu a my, sme mu, ako správne žienky, ktoré bežia vždy rovnakou trasou veľmi poradiť nevedeli. Teda vedeli, ale on chcel poznať skratku...a to my teda fakt akože neovládame, skratky. Chápeš cica moja? A nechceli sme, aby sa ešte viac stratil, a on to nechcel risknúť, zjavne sme boli zmätené viac ako on. Potom sa nás spýtal, či chodíme takto večer behať. A my sme prikývli. Odpovedal: „Aj ja by som mal,“ tľapkajúc sa po celkom slušnom pupku. Že by sa k nám chcel nabudúce pridať?


THE SEX CORNER

Isto ste nezabudli. Sľúbila som, že detailnejšie popíšem, ako sme dali s Charlottkou spoločný SEX po behu. Táááákže, tu to máte:

Prišli sme domov upachtené a po ničom inom sme netúžili, len sa oddať SEXU. Spoločne. Uvoľniť napätie z celého dňa. Dnes naposledy. Charlottka odchádza na dovolenku.

A tak sme si ho dali. Bolo to také zvláštne iné ako po minulé razy. Plné napätia, uvoľnenia, aj slzička nejaká z očka vytiekla. Naplno sme sa sústredili len naň. Úplne nás pohltil.

Posledná časť nášho dušu hojaceho seriálu nám padla ohromne vhod. Všetko dobre skončilo.

THE END

Bobor superstar...

...alebo mrňa prerazila aj v zahraničí :)

Nedá mi to. Včera som ho našla tam, kde by som ho nečakala. Bobra. A nenormálne ma tento kúsok hodnotnej poézie potešil. Potešte sa aj vy.

ENJOY.

Tlamine lastúrniky

Kedysi dávno, pradávno v krajine, kde sa piesok preosievať nemusel, lebo bol ako hladká múka 00 extra špeciál, a voda klasifikovala ako pitná, keďže podiel aktívneho chlóru zodpovedal STN 75 7111, žila Tlama.

Tlama pochádzala z rodiny miestneho podnikateľa, ktorý sa zaoberal produkciou, odchovom, chovom, sádkovaním, zberom a dovozom živých lastúrnikov. Tlamina mama vlastnila reštauráciu „LastÚRNIK“, ktorá bola v celej krajine vychýrená svojimi kulinárskymi špecialitami pripravovanými z Pošvovky (Ensis directus), Vŕtačky lodnej (Teredo navalis), Rozďavy obrovskej (Tridacna gigas), sestier jedlých – Ustrice a Slávky, a iných lastúrnikov.

Tlamin otecko bol veľmi zaneprázdnený muž. Okrem toho, že v celej krajine prevádzkoval jediné zariadenie, kde sa lastúrniky vhodné na konzumáciu prijímali a finalizovali – odstraňoval sa z nich kal, nečistoty, blato a sliz, musel v zmysle nariadenia vlády č. 318/2003 Z.z., ktorým sa ustanovujú minimálne opatrenia na tlmenie určitých chorôb lastúrnikov, uchovávať záznamy o živých lastúrnikoch a pozorovanej abnormálnej mortalite.

Bolo na dennom poriadku, že Tlamin tatko odišiel i na niekoľko dní do zahraničia, či už do Stredomoria, Indie, Dánska alebo napríklad do Maroka, kde na príslušnom úrade Direction de l´élevage (Riaditeľstvo pre chov zvierat) vybavoval overenia a potvrdenia, že živé lastúrniky spĺňajú požiadavky smernice 91/492/EHS. Odchádzajúc, vzal do náručia svoju jedinú Tlamu, vtlačil jej pusu na pusu a podal ju svojej manželke so slovami: „Drž Tlamu.“ A ona držala.

Tlama rástla s lastúrnikmi a na lastúrnikoch. Kým jej spolužiaci čítali v „Prírodovede pre 3. ročník ZŠ, diel 1., ISBN 80-7158-286-7“ o párnokopytníkoch, Tlama už dávno vedela, že lastúrniky sú pôvodne gonochoristy, no vyskytujú sa aj hermafrodity.... že párové gonády v primitívnejších prípadoch ústia do metanefrídií, u fylogeneticky vyšších majú vlastné vývody... že gonády nemajú žiadne akcesorické zariadenia ani kopulačný orgán a k oplodneniu dochádza vo vode a... že vývin je nepriamy cez larvu typu veliger a u Unionoidea cez glochídium. Tlama mala Filipa a povolanie vopred isté.

A tak sa Tlama celý svoj život venovala otcovým lastúrnikom. A možno sa im venuje až doteraz, ak medzitým nepomreli – či už lastúrniky alebo Tlama.

Piatkove ranne njuzy

Dobre rano stvorka,

sice keby bolo na mne, tak napisem rovno zle rano, lebo nic krajsie sa na zaciatok tohto dna ani povedat neda. Ale ako povedal moj kolega, praje sa vzdy dobre bez ohladu na poveternostnu situaciu.

1. v noci sa zobudim o 3:15, lebo musim ist na zachod..neznasam chodit na zachod v noci, kukam do Nickovej izby ci sa v noci odstahoval, kedze boli pootvorene dvere..vstanem o siestej a tma!!! fuci a do tohto mam ist von?!

2. neviem co si obliect, kedze VRAJ ma byt PEKNE, asi tak 29°C :) tomu by ani dieta neuverilo a vonku fuci, prsi a okolo slnka to ani neutekalo..

3. otvorim vchodove dvere, nasledne dazdnik, ktory mi hned otoci opacne, stahujem a nez dojdem na zastavku, mam rozfukane a zmoknute vlasy a to som si rano pred zrkadlom hovorila, ako dobre dnes vyzeram..zabudnite, jak manuska..

4. aby toho nebolo malo, pred nosom mi odisla 12, takze som nestihla 70ku o 7.15, nez prisla dalsia, som sa drkotala viac ako 5 minut na zastavke a potom este aj na druhej, kedze sme dosli 2 minuty po tom, co odisla 70ka..a potom poslali MALU!!! natrepana do popuku a kedze prsalo, moc otvorenych okien nebolo..zadus sa alebo vystup a chod peso..to su mi moznosti...

5. dazdnik nevydrzal napor vetra, ked som ho na tie 3 sekundy otvorila a pokrutila sa jedna palicka a druha sa roztrhla, takze budem musiet prisivat tycku k tej ciernej latke alebo kupit novy dazdnik..snad nebudem chodit s takym potrhanym...

ach, to je rano a este dojdem do kuchynky v praci a nejaka mala holka si pouzila moju vodu!! to je ta dnesna mladez..

dufam, ze mate lepsie rano..podelte sa aj ked nie
prajeme si lepsi den
idem robit
Charlie

Hlúpa?

Nedávno som mala celkom zaujímavú msnkovú debatu s kamarátom, ktorý žije v UK. Neviem, ako sme sa k tomu dostali, ale spomenul nejakú svoju známu, ktorá naletela sobášnemu podvodníkovi a ten ju potom obral o všetky ťažko zarobené peniaze. Vyjadrila som ľútosť nad dotyčnou. Muselo to byť pre ňu strašné, keď zistila, že človek, ktorému verila a myslela si o ňom, že mu na nej záleží, je len peňazí chtivý sviniar. Sebavedomie v prdeli a ešte aj švorc.

Kamarát mi oponoval, že veď je to to isté, ako keď obchodníci presvedčia zákazníka, aby kúpil aj to, čo v skutočnosti nechce. Využijú jeho hlúposť. Aj ona bola hlúpa a nechala toho týpka túto skutočnosť využiť, aby dosiahol zisk. Zarazilo ma to, ale v istom zmysle mal pravdu. Obchodníci hrajú na city, a hľadajú slabé miesta v človeku. Lenže predsa len, je trochu iné nechať niekoho veriť v lásku a potom ho odkopnúť a ešte obrať, než ho presvedčiť, aby si kúpil nejakú nepotrebnú haraburdu, alebo službu, ktorú nikdy nevyužije.

Kamarát potom utrúsil poznámku, ktorá mnou mierne zatriasla: „No, jasné, že bola hlúpa. Keby si ju videla, došlo by ti to. Veď má doma zrkadlo, malo jej to dôjsť. Ako mohla uveriť, že sa mu páči?“

No, mohla a veľmi jednoducho. Chcela uveriť. Chcela spoznať ten pocit, že ju má niekto rád. Nepochopiteľné? Pre mňa nie. Keď niekto hovorí, že ma má rád, a aj sa tak správa, mám pochybovať? Dokedy? Čo je dôkazom toho, že takéto slová nevypúšťa len s nejakým zištným úmyslom? Ktoré slová treba brať vážne a ktoré sú len kaleráby? Treba nabehnúť na amícky systém a podpisovať premanželské zmluvy?

Skúsenosti môžu za to, že sa voči slovám stávame odolnejšími. Získavame nadhľad. Filtrujeme. Pochybujeme. Chránime sa, ale zároveň prichádzame o krásnu eufóriu a pocit šťastia z vlastnej výnimočnosti a opätovaného (?) citu.

Je človek, ktorý túži byť milovaný hlúpy? Je naivný, keď uverí, že je výnimočný a hodný lásky? Je žena, ktorá síce nikdy nevyhrá súťaž krásy, úplne mimo realitu, keď uverí, že pre niekoho by krásnou byť mohla?

Predražený účes

Návštevu u rodičov v mojom rodnom mestečku zvyknem využiť aj na návštevu kaderníčky. Je dobrá, bo je telepatka a dokáže pretaviť moju predstavu vo vlasatú realitu. Okrem toho, oproti tým bratislavským salónovým expertkám má aj značne nižšie ceny. Dostanem kvalitu za rozumnú cenu.

Minule som to však neprešpekulovala až tak dokonale. Vybrala som sa ráno do salónu, všetko prebehlo hladko, s účesom som bola veľmi spokojná. Vyžehlené vlasy sú pre mňa vždy zážitok, pretože rovnosť je za normálnych okolností pre moje vlny doslova nedosiahnuteľný stav. Mám potom tendenciu stále si tie rovné chaluhy chytať. Po ceste naspäť som nemohla spustiť oči z mojej ofiny v spätnom zrkadielku. Žena za volantom.

Moje rodné okresné mestečko, napriek tomu, že je to tak trochu diera, zažíva denne dopravnú situáciu, za ktorú by sa nemusela hanbiť ani hlavná dedina v čase rannej špičky. Funguje to tam tak najmä odvtedy, čo akosi divno zmenili systém naskakovania zelenej a červenej na semafóroch hlavnej (a jedinej) svetelnej križovatky.

Chcela som sa vyhnúť brutálnej zápche, tak som si to švihla, tak ako zvyčajne, bočnou uličkou. Bohužiaľ, odkedy som tam bola naposledy túto uličku zmenili na jednosmerku. Tak som sa ocitla zoči voči pánom policajtom. Zlízla som parádnu pokutku. Nepomohol ani nový účes, ani vystrašený pohľad, ani môj argument, že veď ešte nedávno tu tá blbá jenodsmerka nebola, ani to, že som chudobný študent (aj keď môj účes na to nevyzeral) a ani to, že nemám hotovosť. Je mi jasné, že strážcom poriadku a dodržiavania dopravných predpisov som to hovoriť nemusela. Číhali tam totiž zjavne naschvál na rodákov, mne podobných, ktorí už po meste jazdia tak akosi automaticky a značky si veľmi nevšímajú. Najmä také, ktoré by človek na niektorých miestach skutočne nečakal a ešte k tomu dobre skryté pod stromami. Policajt bol však aspoň slušný a to ani netušil, že to je moje tenkrát poprvé. Teda...čo sa pokút týka.

Ostrihanie ma síce vyšlo o niečo (dobre, tak o dosť) drahšie, než som mala pôvodne v pláne, myslím ale, že celková suma sa na „vychytené“ salóny mesta Bratislavy ešte stále nechytá.

Pokoj a bratská láska

Včera som bol dobrovoľne nasilu na omši svätej. Dočasne som usúdil, že poslednýkrát.

Dozvedel som sa napríklad, že sa nemám čudovať, keď sa ľudia doma vadia, ak svoj dom stavali v nedeľu. Vraj všetko sa nám vráti. Dobro sa dobrom a zlo zlom opláca. Hovorili pán farár o karme?

Jediné, čo mi pozdvihlo náladu bol akt podávania si rúk.

Následne som bráchovi musel vysvetliť, že jeho pocit spájajúci podávanie si rúk s komunizmom je viac než hlúpy. Napriek tomu trval na svojom a navrhol túto činnosť vyškrtnúť z liturgie omše svätej. Tým by ma znechutil ešte viac, nebyť istej ženy, ktorá sedela o dve lavice predo mnou.

Doma sme ju vždy volali „krstná mama“, hoci nemám páru komu tou krstnou je, či bola. Počas podávania rúk so slovami „pokoj a bratská láska nech je medzi nami“ sa otočila ku mne a keďže som bol priďaleko na to, aby mi podala ruku, len perami naznačila slová „bratská láska“.

A mne sa pred očami objavila jej sestra žijúca v Bratislave, s ktorou sa „krstná mama“ už roky nerozpráva kvôli majetkom a iným hlúpostiam...

Pokoj a bratská láska...

Mrňa škaredá

Reed sa zase raz zabudol pochváliť. Ako vždy. Na narodeniny dostal od Jaspera a Vandy takého ultra super ľahkého bobra do vane. Aby v nej nebol sám, že vraj. Neviem či ho aj testoval, ale našiel mu miesto na koši pri záchode. Keďže som o tom ani len netušil, tak som si ráno šiel vyprázdniť mechúr a po zhliadnutí bobra som sa nezdržal. „Ty mrňa škaredá!“

A v tom sa ozvala Pecosita z izby. „Prosím?“

Momentos interesantes

Spravili sme si o dosť predĺžený víkend. Na návštevu k nám zavítala spoločnosť veľmi príjemná, vtipná a nenapodobiteľná: Krajči. Z priebehu posledných štyroch dní by sa dala natočiť jedna celkom fajná séria vydareného sitcomu. Mám naponáhlo, tak prinášam len pár momentiek.

Ondatra
Vychádzka na Slavín. Neuveriteľné, aké hrôzy dokážu ľudia za ťažké prachy stvoriť. Mám teraz na mysli bašty nevkusu, teda obrovské prekombinované vily a pokusy o modernu, v ktorých bývajú niektorí majetní spoluobčania. Kocky bez okien. Skleníky. Paláce s gýčovitými vežičkami. Pri jednom z nich Reed zahlási: „Tak toto vyzerá ako klietka na ondatry.“ Tuším aj spomenul, kde klietku na ondatry videl, ale na to si už nespomeniem. Nick si samozrejme neodpustil poznámku: „Zazvoním? Určite sa ozve ženský hlas: Áno, Ondatrová.“ Ja zisťujem, že neviem, ako vyzerá ondatra, ale naši páni majú samozrejme na všetko odpoveď: „Ondatra? To je niečo medzi mačkou a Lasicom a má to také zúbky ako ty.“ No, nabudúce budem vedieť, že sa nemám sprosto pýtať.

Drahý dezert a samica
Po skvelej pizzi papanici niektorých z nás „naháňa Mlsná“. Tak sa ešte vyberieme do Starého mesta na dezertík. Keďže ja sladké nemusím, dávam som si kafe. Reed nás dočasne opustil, zvyšok podľahol lákadlám sladkostí. Mňamka, ktorú priniesol síce fešný, ale zjavne gayatkovitý čašník vyzerala skvele. To len Charlottke skysne úsmev na perách, keď na účte zbadá sumu, ktorú má zaplatiť za porušenie makrobio životného štýlu v podobe banánu v bielej a mliečnej čokoládke. Okoloidúci psík nás inšpiruje ku konverzácií o tom, aké je fasa mať psa s papiermi. Takému „značkovému“ havinovi za to, že si užije s nemenej značkovou slečnou dokonca zaplatia. Nick v tejto súvislosti spomína na kolegu: „Môj kolega mal tiež psa s papiermi, teda....samicu. Ehm fenku, ale nedalo mi aj jeho ženu nespomenúť.“ Tak teraz neviem, či ňou myslel samicu, alebo fenu.

Nickova hetero chvíľka
Zasa raz zabávame električku. Sedím, Nick stojí nado mnou. Zrazu sa zatvári nejako čudne. Spýtavo na neho pozriem a z neho vypadne: „ Práve som sa pristihol, že som ti kukal do výstrihu. Tak to je fakt veľmi zlé!“ Už, už sa chcem uraziť, keď dodáva:“ ...teda, nie to, čo vidím, ale že som tam čumel naschvál!“ Ešteže tak!

Pod rúškom noci
Mars sa pozorovať nedá, je zamračené. Tak dorážame posledné zásoby vína, čo nám doniesli hostia ešte kedysi dávno na oslavu mojich narodenín. Romantický film, po ňom babské rozhovory. Chlapi, práca, chlapi, chlapi, sex, chlapi, chlapi, chlapi. Klasika. Krajči má úžasnú schopnosť formulovať životné múdrosti. Napríklad:
Ja: „Prečo sa vždy zrealizuje práve tá najmenej pravdepodobná a najneočakávanejšia možnosť?“
Krajči: „ Moja, a to si si nezvykla? Šak to sa volá život.“

Alebo:
Ja: „Chlap keby sa ráno zobudil ako žena, tak prvé, čo urobí je, že si chytí prsia. Ja neviem, ale keby som sa ja zobudila ako chlap, tak by som sa asi nechytala rovno za svoj rozkrok.“
Nick: „No, šak nie svoj, ale jeho...“
Krajči mu to pohoršene krútiac hlavou vysvetlí: „ ...no, šak je tam len ona, nie?“

Pípne mi SMS. Je už po polnoci. Kto to...? A to Alessandro. Taliansky fešák, s ktorým som mala krátku ale žhavú aférku takto pred rokom. Nedávno som ho spomínala v neviem akej súvislosti a on to asi cítil. Lámanou anglinou píše, že chce prísť na budúci mesiac do Bratislavy, lebo nesmierne túži ma zasa vidieť. Volá ma supergirl. Po zhliadnutí Supermana mi to teda bohvieako nelichotí. Rehocem sa už dosť nahlas, lebo je to vtipné. A vtipné je to najmä preto, lebo takýchto smsiek mi od neho prišlo už asi tak dvadsať a Bratislava ho zjavne ešte nezažila. Ach, tá túžba po mne. Normálne dojemné, nie? Niektorí chlapi takto fungujú. Nestalo sa mi to po prvý krát. Rok, alebo dva od posledného kontaktu majú potrebu sa ozvať. Vtedy, keď môj záujem o nich je už dávno pasé. Vtedy, keď si už neviem vybaviť ani ich hlas. Tak teda neviem, je to tým, že sú to spomalené brzdy, alebo len majú momentálne do čoho pichnúť? No, do mňa si veru nepichnú. S krížikom po funuse? Nie, dík. Tu neplatí, kto si počká ten sa dočká. Ja nečakám. Nepotrebujem to. Asi fakt nie som taká romantička, ako na prvý pohľad vyzerám.

Okolo jednej sa nám tu už Krajči váľa po koberci, lebo oni doma nemajú ani jeden koberec. Tak si to chce užiť.

Reed hovorí: „Pecosita, nenaťahuj si tie chaluhy.“ Neviem, či si pomýlil moje nádherné vlasy s tým, čo zvyčajne papá v rámci harmonickej stravy a životného štýlu. Niečo mu na to zašomrem a on odpovedá: „Čo? Som hluchý, ako patrón.“ Hluchý patrón som síce ešte nevidela, ale Reed vyzerá dobre v pyžame. Čas ísť hajať.

Zúrim...

Nemôžem rozprávať..nechcem počúvať..
Nemôžem spať..chce sa mi plakať..nemôžem..
Neviem prestať rozmýšlať..
Zajtra bude zo mňa omáčka...

Vyhlásenie F4 o kultúre, konkrétne jogurtovej kultúre

Reklamná kampaň spustená. Zo všetkých strán do nás hučia, jogurty Jogobella sú skvelé. Charlie to zhodnotila spôsobom jej najkrajším, že sú v riadnej prdeli a majú nízke zisky. Už len na doplnenie by som dodal, že aj v tej prdeli ostanú. Keďže my F4 ich nekupujeme. Opakujem, nekupujeme. Ďalšie otázky smerujte na tlačové oddelenie F4. Ďakujeme.

Zahajujem protestnú hladovku!

Moja šéfka je (ako už podaktorí veľmi dobre viete) tehotná. O ničom inom ani netočí. A keďže sa v práci momentálne nehorázne nudí, tak o tom točí neustále. Je v druhom mesiaci, a o fotkách z ultrazvuku jej budúceho potomka sa mi už pomaly sníva. To je fakt horšie, ako keď mi ešte pred otehotnením rozprávala pikantné detaily zo svojho sexuálneho života.

Počas dňa sa to snažím ignorovať tak, že sa jej otočím chrbtom a úpenlivo a veľmi zreteľne a viditeľne pracujem. Potom však prichádza čas obeda a ja sa ho už pomaly ale isto začínam denne desiť. Nerada jem sama, a tiež mi je blbé odmietnuť, keď ma zavolá aby som sa pridala k nej a ďalším kolegyniam s tým, že pôjdem neskôr a sama. Som slaboch! Ale asi sa k tomu budem musieť dokopať, alebo skutočne nejesť, lebo ma z toho načisto porazí.

Aby bolo jasné, konkrétne mi na spoločných babských obedoch prekáža najmä tematika obedových rozhovorov. Tu je rebríček podľa frekvencie rozoberania danej témy:

1. tehotenstvo ako také
2. kojenie a jeho výhody a nevýhody
3. ktorá koľko pribrala, keď bola tehotná
4. priebeh jednotlivých pôrodov do najmenších detailov (mňamky, tak k obedu)
5. ako znášal pôrody a veci s tým súvisiace manžel, partner, brat, aj bratranec z miliónteho kolena
6. čo ktorej chutilo a nechutilo, keď bola tehotná, z čoho grcala a z čoho zasa nie, z čoho ju preháňalo a z čoho mala zápchy
7. čo ktorá včera varila a či je lepší segedínsky guláš alebo plnená paprika (obe jedlá patria k tým, ktoré skutočne nevyhľadávam)
   
8. ktoré dieťa je talentovanejšie, krajšie, inteligentnejšie a úplne najviac super
9. kto z firmy je tehotný a ak nie je, tak by mal byť
10. svokra

Ešte donedávna som sedela v kancelárií s chalanmi. Všetko programátori. Malo to svoje nevýhody aj pri obede, keď som absolútne netušila o čom točia, ale radšej budem počúvať o tagoch a bugoch a scriptoch (neviem ani, či sa to takto píše), než o detských hovienkach.

Na moju obhajobu uvádzam, že deti ako také mám rada. Jedna kolegynka je teraz na materskej s úplne úžasným malilinkatým drobcom. Keď k nej prídem na návštevu, tak sa idem celá potentovať z neho. A ona chce hovoriť o všetkom možnom, len o plienkach nie. Skvelá to žena! Snáď niekedy vo veľmi vzdialenej budúcnosti nejaké to bábo budem mať. Chcem byť dobrá mamina. Dúfam ale, že mi tá krásna udalosť a obohatenie života o ďalšiu rovinu nezoberie polovicu (up to 90%) mozgu.

Resumé

Napätie.
Trhá niečo vo vnútri.
Preplnená pocitmi rozletím sa na milión farebných čriepkov.
Zasiahne niekoho niektorý?
Ak áno, ako hlboko?

Uvoľnenie.
Za akú cenu?
Kamene padajú zo mňa jeden za druhým.
Aj z vás na mňa.
Väčšina triafa citlivé miesta.
Ale aspoň už neťažia.
Zostáva po nich iný druh úzkosti.
Stopa v podobe ryhy.

Intuícia.
Prvé dojmy potlačené raciom.
Neklamali.
Tie neklamú.
Zvyčajne.
Lož neznášam asi ani v milosrdnej forme.

Zamotávanie.
Odmotávanie bolí, ale bez neho to nepôjde.
Tušenia sa stávajú realitou,
Krutou aj oslobodzujúcou.

Riešenie.
Chcem zjednodušiť všetko.
Aspoň na chvíľku.
Pôjde to magickým lusknutím,
Alebo potrebujem preštudovať hrubú knihu kúziel?

Oslobodenie.
Nech nikoho nič nebolí.
Nech nikto nie je sklamaný.

Odvaha.
Neodpúšťať všetko bez nároku na ospravedlnenia.
Existuje aj neodpustiteľné.

Nesúdiť.
Posúdiť sa musí každý sám.

Jednoduché melódie nech znejú a rozliehajú sa našimi životmi.
Silné, ale príjemné, bez zbytočných trilkov a ozdôb.
Krikľavé čačky sú nanič.
Masky.
Tóny základnej stupnice stávajú sa základnou istotou.
Bez nepotrebných klišé.
Čisté.
Bezbolestne plynú.
Len biele klávesy na mierne rozladenom pianíne.
Hľadajme ich v sebe.
Každý je svojím vlastným ladičom svedomia.
Sami a predsa spoločne.

Čáry máry.

Hovorme...

Ako to bolo so supermanom naozaj

To je tak, keď sa človek teší do kina so štvorkáčmi. Usadili sme sa a konečne po dlhej dobe som mal naozaj skvelé miesto. Vedľa seba štvorkáčov, pred sebou žiadna veľká hlava a nikoho s pukancami. No Charlie také šťastie nemala. A po úvodných ukážkach ma požiadala o presadenie sa, pretože cez niekoho hlavu nevidela. No dobre, je menšia, ja väčší, obetujem sa. Poslednýkrát! Už nikdy viac. Nikdy!

Vôbec mi nevadil ujo s veľkou hlavou predo mnou, kvôli ktorému som nevidel titulky. Veď ani nebolo treba, dialógy jednoduché, zámerne som nenapísal úbohé. Tým chcem len povedať, že som všetko rozumel. Ale ten ujo vedľa mňa. Nikdy som nevidel niekoho, kto by vyslovene žral pukance hodinu a pol. Pukanec po pukanci, dôsledne zapíjaný minerálnou vodou. Chvílkami som mal tik, že mu pichnem ruku do toho vreca s pukancami s tým, že koľko ich tam preboha ešte má.

Keď už som myslel, že super, dojedol, tak nebolo super. Nie. Potom si sadol, začal tam vykladať niečo svojej žene a stále si odfukoval pod nos. Mimochodom mu nesmierne páchlo z úst. Nie, vôbec to nie je povrchné, naozaj zapáchal. Čiže aký bol superman?

Ja by som to zhodnotil mojim laickým, zato ostrým okom takto. Ak niekto videl rimejk planéty opíc od Tima Burtona, tak ostal sklamaný. No ak uvidí nového supermana, bude sklamaný oveľa viac.

Ale ak by ste chceli recenziu od pukancového uja, tak po skončení filmu to uzavrel na polku kina. „Väčšiu pi*ovinu som nevidel už dávno.“

Deň ako stvorený pre nespoločenské hry

Občas, ráno cestou do práce, hráme s Charlie v električke nespoločenské hry... „Kto vydrží byť najdlhšie ticho?“, „Ignoruj ma!“ alebo „Hru na cestujúcich v električke“. Dnes sme hrali všetky tri naraz.

Včera bol mizerný deň...
V práci totálna nuda – to je taká, pri ktorej človeka už ani chat nebaví a surfovanie po nete otravuje.
Na kastingu do reklamy absolútne zlyhanie – to je také, kedy máte zahrať „ochrápaného“, čo na svoj momentálny stav zvládnete ľavou zadnou, no „prebudený“ vo vašom prevedení pôsobí skôr ako hlavná postava z poviedky Martina Kukučína, vlatným menom Bencúra.
V kine mejkapové a dejovo-líniové sklamanie – to je také, keď má Superman mejkap ako východoázijská gejša a prechádzajúc cez Sad Janka Kráľa máte pocit, že tých 260 miliónov dolárov si mohli ušetriť.
Do postele zase v nekresťanskom čase – to je taký, kedy vám po komplikovanej matematickej operácii vyjde, že v dôsledku dva a pol hodinového filmu a hodinového behania, ktoré sa nedalo odložiť na inokedy (pretože sa chodí behať každý druhý deň), spíte zase len päť hodín.

A teraz, čuduj sa svete, že dnes je deň ako stvorený na nespoločenské hry!

Na druhej strane...
V makrobio som si kúpil koláčiky, ktoré som počas supermanovských minút nadšene požieral.
V kine sa objavila Mery. Potriasla mi ťapkou, do ksichtu vtlačila bozk a do ruky extrémne vyšľachtený kosatec, plyšového tigra z Macka Pu, špaldové tyčinky s ľanom (v noci padli veľmi dobre!) a tak. Dokonca, a napriek môjmu varovaniu, šla so štvorkou na Supermana.
Po kine prišla sms-ka od Trenčana. Zastihla ma práve uprostred fázy samonasierania (pre bližšie vysvetlenie pojmu kontaktujte Pecositu). Potešila.
O polnoci som v kuchyni, najmä v Nickovej spoločnosti, ládoval chlieb s cícerovou nátierkou, pórom a kyslou kapustou a keď som vyrazil do chladničky ešte aj po džem, vyvolal som zase raz všeobecné pobúrenie. To ja rád.

Viem, všetko je vecou pohľadu. No darmo, vidím to tak, že dnes je deň ako stvorený na nespoločenské hry. Človek ho jednoducho občas potrebuje.

Čo človek nespraví pre krásu...

Už dva razy som bola v tescu, aby som kúpila fit loptu. Reedova je nepoužiteľná nakoľko je minimálne o 20 centimetrov vyšší a vhodnosť lopty pre jednotlivé výšky je prísne vystupňovaná. Celá natešená som ju konečne včera doniesla domov a keď som ju išla fúkať, chýbal štupel. To sa môže fakt stať len mne. Spomenula som si, že som obal vyhodila do koša...hups...niekto už odpadky vyhodil do kontajnera. Čo teraz...? Nič iné ako sa zahrať na bezďáka a vyloviť ich z kontajnera. Nanešťastie bezďák bol rýchlejší a už urobil poriadnu selekciu celého obsahu a keďže nebol vôbec plný, visela som na ňom ako keby som tam chcela vliezť. Ako na potvoru všetci pociťovali potrebu sa ponevierať po okolí práve vtedy, keď som ja bola do pol pása strčená v odpadkoch...Nakoniec som síce sáčik našla, ale štupel nie :(

Medzinárodný deň boja proti moliam

U nás doma, vo vile, riešime so štvorkáčmi z času na čas vážne otázky zasahujúce celé ľudstvo. Napríklad meškanie krámov, dôsledky prijatia zákona o registrovanom partnerstve, žalúdočné problémy, pojedanie nadmerného množstva kyslej kapusty, či tie pokašlané mole, čo sa u nás objavili.


Toho sa nedá zbaviť. Včera som vyhodil plnú tašku potravín. Boli všade. Múka, ovsené vločky, roibos, pšeno, všade. Zabil som ich asi zo dvadsať, ďalej asi päť kusov molích červíkov. Ráno sa prebudím a čo nevidím. Ďalšie dva kusy plus dva kusy molích červov. Bilancia mŕtvych ukončená. V moľom svete ma považujú za brutálnu Nikitu, či Terminátora tri. Vidia tie svaly, nedajú sa prehliadnuť.

No pomaly už mám dosť toho boja. A dúfam, že keď sa ráno zobudím, tak už nenájdem ani jednu. Bo ak hej, tak ja si vás nájdem. Viem ako vyzeráte, na to nezabudnite.

Včera, dnes a zajtra: O rok starší Reed a jeho „post it“-ová cesta

Keď som bol malý, rodičia ma vodili k tete Irme. Volala sa Mária a vôbec mi nebola tetou a... bola zázračná! Po izbe roztiahla leporelá a hrali sme sa na cestovateľov. Spoznal som s ňou tie najúžasnejšie krajiny bez toho, aby som čo i len nos vytiahol z domu.

V štvrtok som mal déjà vu...

Sobota
Píšem článok odzadu.
Venujem ho Charlie, Nickovi a Pecosite (v abecednom poradí a podľa poličiek v chladničke) za to, že ma dostali a za to, že ja som dostal ich. Ľúbim vás, decká!
Venujem ho Zdenke, lebo na to jestvuje milión neopísateľných dôvodov.
Venujem ho Mimi, lebo je úžasná poslucháčka, za jej úprimnosť a siahodlhé maily.
Venujem ho Marie, za vzájomné objatia v najťažších chvíľach.
A venujem ho Germe, lebo si pre mňa vyhradila každý nepárny deň, okrem nedele :-)

Piatok
Budím sa o rok starší...

Štvrtok
Väčšinu dňa som strávil v Žiline, s Charlie a Pecositou. (Nick mal doma pracovné povinnosti.)
Najprv cesta tam, pojednávanie, ktoré zase raz nič neprinieslo, potom rýchle nákupy a zase cesta späť. Šoférovanie je pre mňa ešte stále činnosť skôr stresujúca a mojich pravidelných päť a pol (hodín spánku) mi na sviežosti nepridalo.
Vyesemeskovaná Pecosita sa necítila dobre, a tak sme ju zaviezli domov a ja s Charlie sme ešte skočili na neskorý obed a vrátiť auto do firmy. Domov som došiel maximálne vyfľusnutý. Výstup na tretie poschodie som zvládol LTT (len tak tak) a... zrazu sa mi zamarilo, že na stene vidím na „post it“-och napísané svoje meno.

Reed. Kuk! Reed. Hu! Sleduj lístočky! Sleduj pokyny.

„Pecosite asi zostalo vážne zle,“ napadlo mi. Preberám sa...

Dnes sme si to pripravili,
prekvapenie obrovské.
Aby sme sa pobavili,
to je pre nás typické.

Rehocem sa pri siedmom lístočku, prichádzajúc k dverám do bytu.

Na druhej strane dverí ďalší pokyn.

To je fakt typické. Pobaviť sa na iných. To je fakt ef-štvorkácky typické... Otváram dvere a vydávam sa na „post it“-ovú cestu. Nevídanú a plnú prekvapení. Zimomravú a zábavnú. Poďte so mnou!

Keď prídeš domov, čo máš urobiť hneď po tom, ako sa vyzuješ?

Vyložiť si veci z tašky? Nafakliť sa pri telke?

Pre nápovedu otoč...
Umyť ruky! Čistota pol života.

Mierim do kúpeľky. Na zrkadle ma čaká lístoček.

A skontrolovať nos... či nepribudol nový člen, pán Jebák.
Nový jebák potrebuje dezinfekšn.
Cup, cup, lekárnička. Špajza!

My máme lekárničku??? Na všeobecné pobavenie mne v pätách zavesených Nicka, Cosity a Charlie zisťujem, že máme. Zíva však prázdnotou... až na jeden lístok prilepený na vnútornej strane plastových dvierok.

No, tak tomuto jebáku už nič nepomôže, čakaj a daj si pšeno.

Načiahnem sa do police. Vyťahujem balíček pšena. Lístok však chýba. Hľadám. Padol do toho najtmavšieho kúta pod policu. Obecenstvo sa baví, keď im šmátrajúc pod regálom otŕčam svoj zadok – Reed otŕčajúci svoju riť. Čítam a chechcem sa, vraj...

Aj Hugh Grant by si dal pšeno. Ponúkni ho.

Otáčam sa na päte a utekám do svojej izby. Na stene ma už čaká Hugh G. a Sandra B.

Nekukaj tak na mňa, ja som hetero! Kuk! Pšeno rýchlo trávi, bež sa radšej vykadť :-)

Vykadť? Ajojo, chýba „i“.
Otváram dvere na vécku. Wow! Toaleta kompletne oblepená lístkami.

Hľadaj! Tu nie! Kuk. Že by vnútri? Čo si myslíš, že dali darček do hajzľa? Ale ťa ojebabrali, čo? Hľadaj! Ešte nič? Pozor kam šlapeš! Potiahni!

A tak ťahám toaleťák z rolky a... nič! Leziem na misu a obzerám svetlo, lebo tam je lístoček so šípkou... Falošná stopa. Prehrabávam sa medzi domestosom a osviežovačmi od výmyslu sveta. Otváram odpadový kôš... Fľaša vína!

Ak si myslíš, že sme ťa takto odbili, tak nás nepoznáš. Choď do šatníka!

Tak to dúfam, že neodbili... Padám do izby ku skrini, som však zhartovaný. Vraj „šatník“. Aha, kto sa v tom má vyznať?

Slonom zase chutí varená kukurica. Dobre po nej prdia! Tak ako si prdel včera pri bazalke na balkóne.

Ups. No čo? Ale sme sa narehotali aspoň. Hľadám lístok pri bazalke. Niet ho. Zase padol...

Zdenka sa nám sťažuje, že sa nad ňou SEXUJE... (Uff, to sa rýmuje.)

Zdenka? Mám jej fotku na polici v izbe. Fičím tam, no obecenstvo zastavuje už na chodbe a potom... potom mi dochádza, že myslia Prednú. Máme predsa jej plagát na chodbe – presne medzi kúpeľňou a véckom. Nad Zdenkou visí kalendár od LOLka a BOLka. Doniesli nám ho z Grécka. Zobrazuje všetky možné sexuálne pozície – dokonca i medzi osobami rovnakého pohlavia.

Hľadaj svojich!

Bez problémov nachádzam stránku zobrazujúcu sexuálny akt dvoch mužov.

Úúú, nejaký si vzrušený, choď do postele a pod vankúšom nájdeš...

Prehadzujem vankúše (konkrétne dva), plyšového psa, nakoniec i paplón... Prezervatív!

Nie že by si to potreboval, ale áno. Potrebuješ. V chladničke je banán. Vieš snáď, ako to použiť.

A do paže, už som sa začínal tešiť... Utekám k chladničke. Tempo presunu medzi jednotlivými stanovištiami sa zvyšuje s každým ďalším lístkom. V chladničke ma na banáne čaká ďalší „post it“.

Aj James Dean má rád banány (aj keď nie je Makak), ponúkneš ho? Alebo si sebec?

Už to začínam chápať. Fičím do Pecositinej izby k plagátu Jamesa D.

Čo čumíš jak banán na Makak? Odhoď šupku do koša!

Kurde, a zase do kuchyne, lebo kôš je pri chladničke. Zákeráci!

Ale si sa zasvinil, treba ísť po nové tričko do skrine. Na dverách ďalšie inštrukcie.

Na dverách ďalšie inštrukcie?!! Keď som otvoril svoju skriňu, zízalo na mňa asi päťdesiat lístočkov. Všetky na prvý pohľad čisté. Dobre si to vymysleli, skety! Reed bude teraz trapošiť a otáčať jeden po druhom, aby vedel ako ďalej... Lenže ako to už v rozprávkach býva, ozvala sa pani Šťastena. A bez toho, aby Reed musel odniesť babičkinu nošu suchého raždia, alebo rovno komplet babičku, z dverí odpadli dva lístky. Pecosita niečo zamrnčala a ja som hneď vedel, že jeden z tých lístkov bol onen vyvolený...

Oper si! Kde asi?

A v práčke som našiel ďalšie chladom orosené vínčisko.

Prekvapený? Chceme vychovať nového alkáča! Posvietime si na teba zblízka v obývačke!

Neviem, či čakali, že sa budem liepať na luster... Rovno som zamieril k stojatej lampe pri gauči (vyslúžil si pochvalné pohmkanie od obecenstva) a vytiahol z jej hornej časti ďalší lístok.

Aj Nickov maco si chce pripiť na zdravie.

Úúúúú. Nicky! Tvoj maco??? Zjavne som to nepochopil správne. Mysleli len plyšového medveďa v Nickiho izbe.

Nezabudni na môjho kamaráta Lucky Harryho!

A krišpín dolina! To je kto? A potom som si spomenul, ako nám raz Pecosita hovorila: „a toto mi doniesol tatino z Írska.“ Larry, či Harry – to je jedno – hlavne, že visí na chodbe.

Odkiaľ je Larry? Z Írska. A preto choď do krajiny ruží...

Mmh, táto hra je zjavne založená na logike! Ruže? Izba našej Charlie!

Odkiaľ je Papeky? Z krajiny ruží nie. Ale rada cvičí na fit-lopte!

A zase do mojej izby. V rohu pod oknom sa od pondelka váľa moja nová fit-lopta. Pod loptou sa skrýva doteraz najdlhší pokyn.

Veveričky majú dlhé chvosty,
ale samec veveričiak nie je sprostý,
a preto ďalšiu indíciu hľadaj tam,
vo svete, kde by veveričky nikdy neskákali.
V MEXIKU
u ženy s veľkým obočím!

Automaticky vyťahujem z poličky DVD-čko s filmom „Frida“ a klátim sa na úžasne absurdnom prechode z veveričiek do Mexika. Nachádzam ďalšiu logicko-nelogickú hádanku.

Rozhádzaná posteľ, špinavé ponožky,
to nám teda nie sú harmonické zložky!
Tie v posteli nenájdeš, iba ak sa obuješ.
A keď sa chceš obúvať, musíš správny kľúčík mať.
K tomu treba lodičky,
to sú blbé básničky!
Kľúčik skrýva Daniela,
romantička Steelová.

Viete, ako to býva v tých úžasných holywoodskych filmoch. Keď už si myslíte, že ste stratený („ale Steelovú nemá v svojej ružovej záhrade ani Charlie“), tak sa stane niečo absolútne nečakané. Chvíľku to trvalo, ale nakoniec sa Steelová objavuje v knižnici v obývačke. V epike úžasnej literárnej hodnoty nachádzam kľúč a predposledný odkaz.

Pichni do správnej dierky! Nie tam, ty prasa!

Napísané Nickiho písmom. Typické!
Nemysliac na verše ostatnej rýmovačky o kľúčoch, mimovoľne kráčam k botníku. Ten kľúč totiž poznám. Dával som ho robiť.

Vo vzduchu visí tajomstvo. Za dverami botníka čaká konečné rozlúštenie, koniec nečakanej narodeninovej cesty. Kľúč vkladám do zámky a otočím ním. Zámka cvakla a dvere sa odchýlili. Uprostred všetkých tých nepotrebných krámov sa v lúči svetla objavila torta a... posledný odkaz.

Harmonická strava... mňamiky.

Tak kvôli tomuto prekvapku Nick nešiel do Žiliny, Pecosita tak horlivo esemeskovala, utekala domov a Charlie tak dokonale zavádzala, nepozorovane prezváňala a vodila ma ako na vodítku. A ja som si nič nevšimol... Mňamiky.

Zas a znova, dookola

Keď príde ten deň, kedy to opäť raz vzdáš. Už po miliónty krát. Aj keď sa presviedčaš, že všetko bude just all right. Ale nie je.
Znova.

Lebo to nemá význam. Lebo sa bojíš seba a vlastne všetkého.

S pocitom, že nikto nie je na tvojej strane,
napätie prenesené z trápenia blízkych topíš v slzách,
alebo prebíjaš napätím svojím,
štekaním, ranami v sebaobrane.

Lebo máš strach. Lebo všetko tu už raz bolo. Lebo znovu to už nezvládneš a máš dosť toho každodenného zahrávania. Vlastne zvládneš, ale už to nechceš zvládať dookola.
Prekonávaš, otupievaš, mrzneš, strácaš cit v končekoch prstov, a neskôr aj v perách. A už nehovoríš. Nebozkávaš. Nevychutnávaš. Máš chuť ostrihať sa dohola, a zostať zabudnutá niekde v horách. Ako pustovník.
Škaredá.

Hystéria z neistoty. Typické chyby. Kto nič nerobí, nič nepokazí. Tak už radšej mlč. Buď nad vecou. A potom príde necitlivé prázdno, čo mrazí.
Všade.

Kreslíš hrubé čiary za všetkými srabmi, čo ti skrížili cestu. A zanechali jazvu. Vraj nechtiac.
Ďalšiu.

Opíjaš sa s tými, ktorí vedia, prečo sa opíjaš a radi sa opíjajú s tebou. Whisky alebo víno.
Je to jedno.

A dookola neprichádza tá skutočná krása.
Aj oni majú svoje dôvody.
Už zasa.
Ako všetci.

Opíjať sa nedá donekonečna.


No matter.
Try again.
Fail again.
Fail better.
(Samuel Beckett)

Nevidomá

Tesco Žilina pri pokladni:
Charlie odbieha vymeniť deodorant. Bojí sa, že Rexona by jej aj napriek sugestívnej reklame nezabezpečila tú pravú lásku, tak vsádza na osvedčenú značku. Ja na ňu s mininákupom čakám, otáčam sa, hľadám, kam presne odišla. Pani za mnou, okolo štyridsiadky, celkom zachovalá, upravená, sa na mňa usmieva a pozerá mi priamo do očí. Tak sa na ňu usmejem naspäť. A ona ešte stále pozerajúc do mojich očí hovorí: "Pozerám na vás, lebo ste pekná."

Zabehne mi slina. Vypleštím na ňu oči a hovorím: "Kuc, kuc. Ďakujem. Hehe" Neprirodzený prekvapený úsmev mi skriví ksicht. A ona sa usmieva ďalej a čučí na mňa.

Na jazyk sa mi derie otázka: "Teta, vy ste nevidomá?"

...ale v tom prichádza Charlotte.

Mám rada Klimtove obrazy

Neviem, či pre tú schopnosť zachytiť zmyselnosť okamihu v podobe takej, že mi pri pohľade na ne zvlhnú nohavičky...

...alebo pre to, že sa mu páčili ryšavé ženy plnších tvarov.

Blogerka a jej mačka

Píše sa o tom všade. "Priemerný blogger je 14-ročné dievča, ktoré píše o svojej mačke." Keď som prvýkrát reprodukoval tento stejtment, tak som ho zreprodukoval nasledovne. "Priemerný blogger je 14-ročné dievča, ktoré pestuje svoju mačku." Odpoveďou mi bolo: „Čo už by len o intím strihoch mohli písať 14-ročné dievčatá“.

Post

Disclaimer

Tento post nie je o nikom z tých, o ktorých sme si mysleli, že by mohli zaplniť niečo, čo je veľmi ťažko zaplniteľné. Tento post nie je o tom, o ktorom sme hovorili „On“, ani o tom, ktorý nám je dôverne známy ako „Trenčan“. Tento post je len post, my precious.

Ako človek zistí, či to, po čom tak neskonale túži, nemá rovno pod nosom?

Či viete, alebo nie, mám neskonalý frňák. Na všeličo. A nielen to. Pre svoj frňák nevidím, čo mám (a čo nie) rovno pred nosom. Vraj pod lampou býva najväčšia tma. A možno občas... občas nám musia iní povedať alebo ukázať, čo v tme naozaj je.

Ako človek príde na to, že to, o čom tak úpenlivo sníva, je od neho vzdialené len na krok?

Prvý krok dieťaťa. Prvý krok do školy. Prvý krok s rukou v ruke. Prvý krok v práci. Prvý krok na mesiaci. Ľudia robia rôzne kroky. Závisia od rozhodnutí. Väčšinou sú spontánne a pramenia z odvahy. Ak plánujeme, tak až tie ďalšie. Preto prvý krok je ten najneistejší... a najdôležitejší. Kroku predchádza rozhodnutie.

Ale čo predchádza rozhodnutiu, keď rozmýšľanie nad krokom vedie len k bludnému kruhu otázok?

Ako človek dokáže oddeliť rozum od srdca?

Jedného pekného dňa si uvedomíš, že si človek, ktorý zistí, že to, po čom túži, má rovno pod nosom. Jedného pekného dňa si uvedomíš, že si človek, ktorý príde na to, že to, o čom tak úpenlivo sníva, je od neho vzdialené len na krok.
No náhle to tvoje chvíľkové nadšenie zruší tvoj úžasný rozum otázkami typu „čo ak?“, „čo keby?“.

A potom, možno raz, príde deň... a nemusí byť ani pekný... keď si uvedomíš, že existuje jediná účelná zbraň unifikujúca srdce a rozum... a ON ťa rozosmeje. A ty vieš, že rozum už nemá šancu... a že tvoje srdce je plné... plné jeho srdca.

Vlastivedná vychádzka a ohrozenie pásomnicou

Sedem mesiacov po tom, čo sme sa nasťahovali do nášho spoločného hniezdočka sme sa konečne vybrali obhliadnuť okolie. Prechádzka sa zvrhla na vlastivednú vychádzku a zistili sme, že aj v hlavnom meste sadá nájsť kúsok prírody a takmer sa stratiť v lese. Aj keby sme sa skutočne stratili, hladom by sme nepomreli, pretože v tom lese sú značné zásoby černíc. Mňam mňam. Návykové. Dáš si jednu, a potom pozrieš o pár centi ďalej a tam sú ich celé strapce. Nedalo sa prestať vkladať si ich do úst a vychutnávať...Ach! Tŕne v prstom nám nevadili. Napásli sme sa ako kobylky na pšeničnom poli (toto som len tak zadrela, lebo vlastne neviem, čo také kobylky papajú.)

Nestretli sme medvedíka, ani líšku s pásomnicou. (Pre vysvetlenie: Reedova kamoška, ktorá žije v Nemecku mu povedala, že tam majú problémy práve s líškami, ktoré majú pásomnicu, a preto ľudia vôbec nejedia lesné plody. Tá pásomnica totiž vraj potom človeku zostane na celý život. Tak teda premýšľam, či by som v rámci diéty nemala zájsť do Nemecka na maliny.) Ale zato sme našli bodliaky. Také tie, čo hodíte, po Reedovi, a bodliak sa mu prichytí vo vlasoch. A Reed na pomstu nečaká, a hádže bodliaky kade tade, a potom sme už obodliakovaní všetci. Moja úžasná tepláková bunda zostala celá ochĺpkatená. Aspoň teraz viem, aké to je, mať chlpatú hruď.

Náš návrat k prírode ale trval len pár minút, kým sme (samozrejme kvôli môjmu hladnému žalúdku) sa nerozhodli, že ideme dať kebab a kofču. Teda, len ja a Nick, lebo taký kebab a kofola veru nie sú harmonické. Ani jeden z nás z kombinácie černíc a spomínaných dvoch predstaviteľov nezdravého jedla nechytil hnačku, čo bolo najmä večer dosť pozitívne.

Príroda unavuje. Keď sme sa vrátili domov, zaľahli sme. Všetci okrem Nicka, ktorý je masochista a išiel ničiť svoje telo do fitka. Večer potom vyzeral ako unavená veverička s mihalnicami ako ťava. Tak sa chúlil na tom gauči v našom obľúbenom podniku, kde sme to zasa raz roztočili.

What time is it?

Keď som po prvýkrát cestoval do cudziny, kamarát Adam mi dával radu. „Nickie, ak ideš do cudziny, stačí, ak vieš povedať slová sex a peniaze v ich rodnom jazyku a dohovoríš sa určite.“ Adam ich vedel povedať v najmenej dvadsiatich jazykoch. Aj tak v Írsku dopadol. Na letisku za detektorom kovov s vibrátorom a nožničkami v ruke bez vysvetlenia. Sex a peniaze mu vtedy nepomohli.

Teraz po dovolenke viem, ako sa to správne robí. Naučil nás to Italian boy. Prišiel nenápadne, zložil sa na pláži, vyzliekol sa a začal sa preťahovať. Šnúru, taký rozkrok, hen taký výkop. S Valachmi sme len kývali hlavou, čo to bude za termošku. A aj bola, buzo ako vyšitý.

Došiel za nami s diskrétnou otázkou. „What time is it?“ Odpovedali sme a vzhľadom na to, že som nevedel, či vie po nemecky, som si odpustil poznámku typu „Eine blöde anmache“. To však nebolo všetko. Prihovoril sa i druhýkrát. Ako inak. Čakali sme to, keď už na nás neustále zízal. To už komunikoval s jedným z Valachov.

Italian boy: Sorry guys. And where are you from?
Valach: Slovakia.
Italian boy: And are you here together?
Valach: Yeah.
Italian boy: But are you three here together?

Neviem čo tým sledoval, ale zjavne mu jeho predstavivosť pracovala na plné obrátky.

Italian boy: And are you gay?
Valach: Yeah.
Italian boy: Well, nice to meet you. I’m ….

V tom momente si neuveritelne dačo zašomral. Ja som bol už v kŕčoch na deke.

Valach: Hmm.

A Vlach pokračoval v čítaní časopisu. Ako som sa neskôr dozvedel, nerozumel mu a ani nepostrehol, že sa predstavil. Bol to oddrb storočia, nechcený ale zato riadny. Zbavili sme sa Italian Boya. Celý pobyt nás našťastie ignoroval, až posledný deň dobehol k nášmu autu, že či tu nepoznáme dáke kluby, kde by sa mohol zoznámiť. Chudák, fakt že bol na tom zle asi.

Na čas sa nás prišiel spýtať aj taký Nemec z jednej rodinky. Asi sme fakt vyzerali, že v batohu máme kukučkové. Oni ale boli ale neskutočne milí, zachránili sme im veci pred odfúknutím do mora, začo sme trocha pokonzervovali a dostali keksy. Socializing ako má byť. Mňam, dobré boli. A sýkorky tam boli obvzlášť dobré. Mňam. A aj chobotnice, asi som na nich závislý. Mňam. Ale tie polonahé sýkorky. Mňam. Chuťové okienko končí.

Flirting with disaster

Každý deň flirtujem s katastrofou.


Otázne je, kedy mi to prerastie cez hlavu a katastrofa bude mať navrch.

Alebo už má?

Zastávkar a iné omyly

Opäť som sa raz stretla s jedným známym, ktorého radšej nevidieť a ako skonštatovala Pecosita "raz za rok sa s ním stretneš a potom pól roka nadávaš". Tento raz to dopadlo nejako lepšie. Možno to bolo tým, že som bola s kamarátkou Katkou alebo tým, že som si povedala, že budem k nemu tento raz nejako milšia alebo...už neviem.

Pre objasnenie situácie, známeho nazvime zastavkár. Hneď vysvetlím prečo. Keď sme sa raz vybrali na takú poloromantickú prechádzku do mesta a k Dunaju...uhuhuuú, na spiatočnej ceste sa z neho vykľul taký veľký džentlmen, že som takmer dýchať prestala. Nakoľko bol autom, som nejako ja krava sprostá očakávala, že hoci to má od ruky, ale vzhľadom na ráz walkingu, by ma mohol aj domov hodiť. Aj som si u neho v aute nechala veci zo zištných dôvodov, ale samozrejme že som zahrala slušne vychovanú dievčinu, ktorá je pripravená ísť domov autobusom...chachachaaaaaá...zádrhel bol len v tom, že to tak naozaj bolo. Fúha...dávno ma nič tak nezaskočilo ako táto reakcia. Samozrejme, že som na sebe nedala nič znať, šak som nejaká herečka, a vybrala sa na zástavku, zatiaľ čo si pánko uháňal domov na svojom tátošovi...

Už máte predstavu, prečo svojho známeho volám zastavkár a teraz k veci, čo som tým chcela povedať. Po prekvapivo príjemnom posedení v meste, si vykračujeme domov a vtom sa ohlási sms. Prekvapenie číslo dva tohto večera. Šak posúďte:

"Zajtra mozme ist ak milka nedonese marhule na 13:40 autobus do hlohovca. Keby simal cas mohol by si kupit tu zehlicku do obeda."

Tak neviem, či kúpili žehličku, čo je s marhuľami a či išli na bus a asi sa to už ani nedozviem.

A aby som nezabudla, ozval sa Nick. Zdá sa že zabudol ako sa balia sýkorky, ale zase sa popri tom naučil niečo z dadaizmu alebo čo to je. Treba prečítať viackrát :)

"Dobro dosli :-) akcny den, bojime sa dalsich. Prisadol si k nam talian, ze kolko je hodin a az sa spytal ci sme gays :-) a potom sa predstavil, sme ho oddrbali tak ze sme sa mu nepredstavili, lebo sme mu nerozumeli a talian odisiel :-) bol desny, robil tu snuru na deke."

Mladá korčuľa

Včera som sa cítila ako srnčie mláďa, lebo som nikdy nepočúvala rádio Ragtime. Len ten názov mi znel trochu povedomo. Rádio vraj krachlo skôr, než ma mohlo začať zaujímať.

Dnes sa cítim ako stará korčuľa, lebo jedna hudobná telka vysiela "Retro charts" a medzi tými starinkami je až príliš veľa songov, ktoré si až príliš dobre pamätám.

Cestovná horúčka

Paprika, tričká, nohavice, plavky, okuliare, šampón, mydlo, uhorky, holiaci strojček, papuče, pyžma, šľapky, deka, boxerky.. Áá, telefón... Zubná pasta, zubné kefka, hrebeň, gél, kondómy, ponožky, opaľovacie mlieko, hmm, mám všetko? Preboha a čo tam robia uhorky?

Mám rád celkom saponátne nápady. Rozhodol som sa (resp. som bol zavolaný Valachmi), že pôjdem na krátku dovolenku k ďalekému moru za sýkorkami! Zanechávam tu svoju izbietku a zvyšok štvorkáčov v nedotknutom stave. Dávajte teda na nich pozor, nech nerobia žiadne hlúposti. A veď, ja sa snáď vrátim. Alebo si nájdem dákeho dobrého Chorváta a ... pokračovanie príbehu snáď o týždeň.

One Art

Dnes som sa nadchol. A vo svojom nadšení som si uvedomil, kedy sa cítim najzraniteľnejší...

Ako štvorkáčí bývame spolu už nejaký ten mesiac. Na začiatku sme sa obligátne pred sebou „hanbili“, no po určitom čase sa hranice našej prístupnosti a tolerancie upravili, a teraz nemáme problém pobehovať po byte alebo posedávať v kuchyni, či pred telkou v spodnom prádle.

Uvedomil som si neskoro, že ten film má pár, t.j. dve, veľmi citlivé miesta...

Sedeli sme s Charlie na našom zelenom soc-pop-íkovom gaučiu a sledovali príbeh dvoch sestier v „In Her Shoes“. Bolo ukrutne dusno, a tak sme boli naľahko. Veeeľmi naľahko.
Keď mi po líci stiekla prvá slza a dopadla na moju holú hruď, cítil som sa, akoby ma nahého a urevaného vystavili v klietke na hlavnom námestí nejakého miliónového mesta (jediné, čo si pamätám, je tá tlupa japonských turistov s minifotoaparátmi v ich minirukách).

Je zaujímavé, že i keď ste s niekým, vám veľmi blízkym, neubránite sa pocitu poníženia a nekonečnej zraniteľnosti v prípade, že sa vaša takmer-nahota prelína s tým najčistejším prejavom citov – plačom.

A teraz si tento obraz doplňte o pocit straty...

The art of losing isn't hard to master;
so many things seem filled with the intent
to be lost that their loss is no disaster.

Lose something every day. Accept the fluster
of lost door keys, the hour badly spent.
The art of losing isn't hard to master.

Then practice losing farther, losing faster:
places, and names, and where it was you meant
to travel. None of these will bring disaster.

I lost my mother's watch. And look! my last, or
next-to-last, of three loved houses went.
The art of losing isn't hard to master.

I lost two cities, lovely ones. And, vaster,
some realms I owned, two rivers, a continent.
I miss them, but it wasn't a disaster.

Even losing you (the joking voice, a gesture
I love) I shan't have lied. It's evident
the art of losing's not too hard to master
though it may look like (Write it!) like disaster.

(Bishop, One Art)

***

- Tak, čo si myslíš?
- Dobré.
- O čom je tá báseň?
- O strácaní?
- Čoho?
- Lásky?
- No, a je už tá láska stratená?
- Tak... na začiatku hovorí o strate materiálnych vecí, ako kľúčov. A potom... potom už stráca celý kontinent.

- Ide do extrémov.
- Áno, a ten spôsob, ktorým to hovorí je ako... akoby na tom nezáležalo. Vidíš, chce pôsobiť, akoby nezáležalo na tom... na tom, aký strašný je pocit straty.

- Straty čoho? Alebo koho? Je to milenec?
- Nie... Je to... PRIATEĽ.

Octodeciliard

„Ja už neviem, či sa na niečo vôbec teším. Som nejaká apatická, potrebujem motiváciu. Máte nejakú v šuplíku pre mňa, ktorú nepotrebujete? Dosť by sa zišla...“

Máme?

Potrebuješ projekt... (Zámerne sa vyhýbam označeniu "plán", lebo to je čosi iné)
Tak ako ja.

Môj dlhodobý projekt je...
Zarobím, pôjdem do Mníchova, nakúpim (handry, korčule, mp3-player, DéVéDéčka), neskôr poriešim auto a spravím si Ph.D.

Môj krátkodobý projekt je...
Tento víkend si upravím metódu v učebniciach na anglinu, kuknem celého a rozšíreného LotR-a na domácom kine a plazme, budem sa opaľovať a sprchovať v záhrade, vyžierať karobovú nátierku a celozrné palacinky s džemom, stretnem sa s Brzdou a Matildou.

Mám svoj "plán", na ňom si zakladám (á la Kontrafakt) :))

A možno raz, o octodeciliard rokov, si nájdem frajera :)))
Chápete už, prečo si to označenie pamätám? :P