Pecka v Salzburgu 2.

Nedeľa 8.júla 2007

S B. sa mi spalo skvele. Ten jej vlastnoručne vyrobený vankúš by si mala dať patentovať a predávať za ťažké prachy prostredníctvom Teleschoppingu. Určite by mal väčší úspech ako matrac Dormeo. Raňajky sme dali v centre v mekáči. Viem, žiadna romantika ani invenčnosť, ale tak...raz za čas môžeme byť neoriginálne. Treba skonštatovať, že pomalšiu obsluhu v pobočke (či ako sa správne nazýva táto jednotka vo franchisingovom jazyku) „umasteného koncernu“ sme ešte nezažili. Kočka pri pokladni jednoducho mala čas. Veď nedeľa, nie? Väčšina Rakúšanov nemaká, tak sa ani ona nepretrhne. Asi by som tam mala poslať na stáž Duška. By ich naučil...

Vlak do Salzburgu bol narvaný na prasknutie. Prešla som ho od začiatku takmer do konca. Nakoniec som našla voľné miesto. S úľavou som usadla a tešila sa, ako si užijem cestu a dočítam Bestiář. Moja radosť však veľmi rýchlo zašla. A to konkrétne v momente, keď si ujo sediaci vedľa mňa zapálil svoju prvú cigaretu (prvú asi z desiatich) a ja som si všimla, že sedím vo fajčiarskom vozni. Stáť sa mi dve hodiny nechcelo, tak som si povedala, že to vydržím. Ale asi som sa mala radšej postaviť, lebo potom si zapálila aj zamračená kočka s veľmi zlou pleťou sediaca vedľa mňa z druhej strany zajedajúca každý šluk mastným rezňom zabaleným v alobale aj týpek, čo sedel oproti nej. Z vlaku som vyskočila, keď ešte ani nestál, vyúdená ako fajná maďarská klobáska. Keď hovorím o našich južných susedoch, nedá mi nespomenúť: Ešte počas raňajok mi zavolal Roland, maďarský kolega, ktorému som vyzdvihla kľúče, ale akosi mi nedal vedieť, kedy ráči doraziť. Nuž a dorazil asi tak štyri hodky predtým, než som mala doraziť ja do Salzburgu. Nevadí. Nakoniec sme sa stretli na intráku zistiac, že o hodinku máme byť kdesi nevedno kde na zápise. Mali sme len adresu, v nedeľu bolo okolie internátu ako aj intrák samotný vcelku vyľudnené. Roland našťastie prišiel autom, tak ma doň naložil, po ceste sme vyzdvihli ešte dvoch Slovákov (Janku a Miška) a začala pravá sranda. Blúdili sme. Točili sme sa dookola ako psík, čo naháňa svoj vlastný chvost. Tesne, ale predsa sme ten zápis stihli. Išlo o to, že si nás potrebovali odfajknúť, že sme teda dorazili. Trvalo to asi tak päť sekúnd, ale tak, za tú srandu a Rolandovo hlasné bázmekovanie to stálo.

Pondelok 9. júla 2007

Roland bol milý. Zaviezol nás do školy, kde nás mali otestovať, aby nás mohli zaradiť do skupín. Dosť dobre hovorí po nemecky, cítim sa pri ňom ako najväčší jazykový lúzer na svete.

Test bol zaujímavý. Sto otázok. Prevažne gramatika. Niečo som po tých miliónoch rokov, čo sa nemčinu učím vedela, niečo som tipla. Asi 80 ľudí potom podľa testu rozdelili do ôsmich skupín. Skoro som odpadla, keď moje meno prečítal milý starší profesor medzi prvými. Nie, prvú nemenovali skupinu úplných začiatočníkov, ale práve naopak, grupu najlepšiu. So mnou v skupine sú aj Miško a Janka. Asi mali pri opravovaní slabosť pre Slovákov (Aj keď skôr mám pocit, že na našich školách sa jednoducho výborne naučíte gramatiku, o hovorenom jazyku radšej pomlčím, teda najmä v mojom prípade. Také koktanie, aké som ja schopná zo seba dostať, keď sa mám vymáčknuť po nemecky ste asi ešte nezažili.) Prekvapko číslo dva bolo, keď sme zistili, že Roland, ktorý melie nemecky ako keby sa tu narodil, je v skupine o stupeň nižšej. Myslím, že aj on sa v duchu smial, keďže mal predtým tú česť so mnou skúšať v nemčine komunikovať.

Stále prší.

Streda 11.júla 2007

Dnes začalo pršať až o deviatej večer. Skvelé. Nemusela som vyťahovať môj dáždnik po babke (ella, elláááá). Včera sme s Jankou zmokli pri prechádzke v meste. Moje čierne lakované topánočky sú síce fakt pekné, ale voda sa im nepáči. Pustili farbu a moje nožičky teraz vyzerajú ako keby som pol roka len po sadziach chodila. Kom kom kominár... Ale keď tak na to teraz kukám, tak to vyzerá skôr tak, že sa mi smola lepí na päty...Cez víkend sa má vyčasiť a majú byť tropické horúčavy. To bude skutočne krásne vyzerať. Nové takmer neviditeľné zlaté sandáliky a v nich čierne prsty. Skúšala som všetko možné. Pleťovú vodu s obsahom alkoholu, krémy, píling, pemzu, nič nepomáha. Deriem si nohy a zajtra si asi kúpim Domestos, alebo radšej Cilit Bang. Ten zvládne všetko. Už nebudem mať problém s čiernotou. Budem mať namiesto mojich chutných bacuľatých chodidiel len pekné bielučké kostičky.

Na kurze sme dnes točili prevažne o Mozartovi. Čítali sme nejaké listy, čo písal svojej vzdialenej sesternici, do ktorej bol zaľúbený. Dozvedeli sme sa, že milý mladý Wolfgang bol teda pekné prasa. A možno to vtedy bolo v móde písať nádejným milenkám o tom, ako sa dobre (s prepáčením) vysral, a ako sa teraz najedol, tak za chvíľku bude musieť končiť, lebo sa bude musieť ísť vysrať znova. Samé Scheisse, Schwanz, Arsch a zasa Scheisse. No nádhera. Tak som si šla po hodine odfotiť jeho sochu, ktorá stojí uprostred najväčšieho námestia. Vyzerá tam elegantne.

Je pol desiatej. Sedím na posteli, pijem Radler s bazovou príchuťou (mňáááám), zapíjam ho kávou s mliekom a zajedám to broskyňou (nie, nie som tehotná a nebojte, mám vlastné WC). Premýšľam o tom, či v kuchyni kuchynisku, s ktorou mám spoločnú stenu (konkrétne tú, pri ktorej je posteľ), bude dnes v noci zasa bujará party a ja sa budem snažiť o štvrtej ráno zaspať tak, že si do uší narvem vatové tampóniky a pustím si svoju aspoň o niečo menej tuctuc muzičku a pri tom všetkom premýšľaní, zapíjaní a zajedaní zasa ťukám do offlinu.

O tunajšej byrokracií napíšem len toto: Už tri dni sa snažím vybaviť ten account, čo potrebujem na to, aby som sa na izbe mohla napojiť na net. Posielajú ma od dverí k dverám, pričom každé spomínané dvere sa samozrejme nachádzajú na opačnej strane mesta. Myslím, že tá byrokracia je nekonvenčný nástroj na spoznanie mesta. Tak ma teda posielali z úradu do úradu, až kým som sa dnes neocitla tam, kde som moju púť začínala. Vzdávam sa. Pôjdem do internet café a tam vám to postnem. Celkom srandovný je ale fakt, že tetuša, čo nám zabezpečovala ubytko mi neodpísala na mail, čo som posielala kvôli pripojeniu, ale dnes poslala E-MAIL s tým, že zmena plánu. Odubytovať sa MUSÍME o deň skôr, než bolo pôvodne povedané. Našťastie som dnes mrkla do knižnice a vo veľmi zvláštnom programe na browsovanie som si stihla mrknúť maily. Inak by ma asi prišlo vysťahovať nejaké násilné komando. No, logika mi síce uniká, ale tak...študujem Kulturunterschiede v praxi.

Začala som čítať nového Viewegha. A hneď na prvej strane píše: „Náhoda je způsob, jakým Bůh anonymně vykonává zázraky...“Pekné. Čo na to povie Matilda?

Mala by som sa asi učiť. Zajtra máme prvý priebežný test. Ha ha ha. Jáááá už som na také čosi asi fakt stará.

Štvrtok 12.júla 2007

Test bol smiešne ťažký, som to otipovala celé.

Sranda, Miško bol včera na tom istom mieste kvôli netu ako ja a jemu account vytvorili. Diskriminácia? Ale bol taký zlatý, že mi poskytol prihlasovacie údaje, takže som sem tam online. Ale nemienim to preháňať, predsa len, mám pocit, že potrebujem oddych.

Ako to tak čítam tu v blogosfére, a súdiac aj podľa toho, čo sa mi v poslednom čase stalo, mám pocit, že je o vzduchu nejaká veľká guča negatívnej energie a neviem, z čoho pramení. Ľudia sú nasratí, prevažne na seba navzájom. Nepovedia si to do očí. Šíria sa fámy rôzneho druhu. Veci sa nafukujú. Vznikajú dohady, nedorozumenia, zbytočné negatívne emócie. A potom sa nestačím čudovať, čo sa o sebe všetko nedozviem. Rozprávky tisíc a jednej noci sú šuvix. Ale chápem. robím to podobne. Bojím sa povedať, čo ma trápi, čo mi vadí, čo sa ma dotklo. Obávam sa reakcie. Nechcem zbytočne mútiť hladinu, nechcem stále riešiť, nechcem kaziť chvíľku, snažím sa brať ohľady, lenže nejako sa mi zdá, že čím lepšie niekomu chcem, tým horšie to dopadne. Asi sa na všetko vykašlem. Bohužiaľ to asi nepomôže. Problémy človeka dostihnú, nezmiznú, keď sa zametú pod koberec. Nezmiznú, keď sa tvárime, že neexistujú, práve naopak. Udrú nás priamo do tváre vtedy, keď to najmenej čakáme s intenzitou nevídanou a často neadekvátnou. Na to som prišla už dávnejšie, ale udalosti posledných dní mi tento fakt pripomenuli.

Už nikdy sa nebudem čudovať nad tým, kto preboha vymýšľa telenovely a seriály typu Beverly Hills. Realita je niekedy ešte absurdnejšia.

A ešte som prišla na jednu vec. Som jednoduchá. Som obmedzená. Totálne blbá. Prečo? Lebo asi nikdy nepochopím, prečo si ľudia robia navzájom zle. Čo im to dáva do života? Čo si z toho odnesú? Robia to vôbec naschvál, alebo je to spôsobené len rozdielnym pohľadom na veci? Prečo nie je všetko ružové, ako pozadie tohto blogu?

Zjavne tu mám priveľa voľného času. Končím s premýšľaním. Aspoň pre dnešok.

Chlapci zajtra letia do teplých krajín, teda...ehm, tak to Reed napísal v smske ;). Tak prajem šťastlivý let. Piatka trinásteho sa nebojte. Ja som tak letela kedysi dávno cez oceán a žijem ;).

Vaša Pecka

I can feel

Dojem je sviňa a pocit, že niekto si o vás myslí niečo, čo nie je pravda, nie je vôbec taký zlý ako pocit, že niekto si o vás myslí niečo, o čom vy ani len netušíte!

Moja časť tohto blogu je v poslednej dobe do neba volajúca všednosť. Všednosť v tom význame, že sem napíšem pár riadkov o tom, ako fičím, čo sa darí alebo nedarí a tak... Okrem jedného vyznania, som v podstate úplne vylúčil z blogovania city. Mám totiž dojem, že článkov o rôznych duševných rozpoloženiach sem pribúda aj bez môjho pričinenia. Na druhej strane, po akomkoľvek nadpriemerne pozitívne ladenom poste nasleduje všeobecná reakcia „ty nič nevrav, ty už máš všetko, čo si hľadal, keby som na tvojom mieste, mám sa inak“.

Je čas odblogovať...

To, čo sem píšeme, vyvoláva v čitateľovi rôzne pohľady na jednotlivých členov fantastickej štvorky. Nechcem a ani nebudem odhadovať ich obsah, aj keď pohľad niektorých čitateľov mi leží na srdci.

Je zrejmé, že len ja môžem vedieť, ako sa cítim a čo ma štve, čo mi je ľúto, čo ma poháňa a na čo začínam kašlať, pretože ma to už nebaví.

Ako sa cítim

Ako keď niekto rieši niečo o mne ale bez mňa. Jeden sa chytá každého slovka, ktoré poviem, alebo ma ignoruje. Druhý mi prekáža svojím teatrálnym prístupom typu „biiiig space queen“. Tretí sa so mnou rozpráva úplne normálne, no niečo mi tam nesedí. Štvrtý si zo mňa urobí dlžníka svojej nepozornosti. A piaty hádže trápne poznámky na základe toho, čo počul od tretieho. Našli ste sa? Nevadí!
Jasné, že sú aj takí, ktorých prítomnosť a prístup ma vôbec nenúti nad niečim podobným rozmýšľať. Mám sa vzdať „prvých piatich“?

Čo ma štve

Vie ma nasrať, keď sa niekto hrá na princeznú. Vie ma nasrať, keď ma niekto volá „usadlina“ len preto, že... Vlastne ani neviem prečo. Nemienim nad tým špekulovať, lebo by sa dotyčný ešte mohol cítiť dotknutý, hoci moje city sú mu asi... ukradnuté? Vie ma nasrať, keď čísi „najlepší kamarát“ z pohľadu kamaráta „najlepšieho kamaráta“ tejto definícii nezodpovedá a ostáva len dúfať, že sa už nikto nesklame. Vie ma nasrať, keď niekto pózuje ako znalec ľudí a „každého hneď prekukne a vyzná sa v ňom“.

Čo mi je ľúto

Okrem toho, že si návzajom ubližujeme a dovoľujeme robiť zo seba sluhov, neľutujem v tomto smere nič. I tak je to príliš!

Čo ma poháňa

Berú ma ľudia, s ktorými sa poznám roky – oveľa dlhšie ako s tými prvými, druhými, či piatymi. Z ich strany takýto prístup necítim. Oni mi nešpliechajú do tváre drísty typu „zmenil si sa“, „ja som iný ako ty“ či „mám iné priority“. Poháňa ma moja citová rozhodnosť. Hoci akúkoľvek inú rozhodnosť postrádam, viem presne, kedy a kde treba zavrieť alebo privrieť tie-ktoré dvere.

Na čo začínam kašlať

Za posledný mesiac začínam rozhodne privierať dvere. „Od epochy označovanej viacerými historikmi ako „opekačka“ alebo tiež „veľký tresk“ sa datujú početné výkyvy vzťahovej krivky.“
Netvrdím, že som úžasný, nad vecou a mám absolútnu pravdu. Len prestávam brať nepriamo-úmerný ohľad. Ohľad je skvelá vec, ale nikdy by nemal mať neúnosný dopad na ohľad berúceho. Je to niečo ako prirodzený výber? Možno po určitom čase dôjdeme k bodu, kedy úplne spoznáme osobu, s ktorou sme v kontakte a v tom sa rozhodneme, či chceme alebo nechceme mať ďalej niečo spoločné. A možno nemusí prísť absolútny zlom, ale stačí zmena statusu, iný level, no určite nie upgrade.

Máte podobný pocit?

Pecka v Salzburgu

Piatok 6.júla 2007

Dostala som štipko na trojtýždňový jazykový kurz v Salzburgu. Posledný výkrik študentských čias. Veľmi som sa tešila. Dovolenka za cudzie prachy. Že by som sa konečne nakopla a odvážila aspon trošku komunikovať v jazyku, ktorý som sa v škole učila asi tak milión rokov? Warum nicht? Haha, volovinka. Potrebovala som vypadnúť. Súrne. Od všetkého, od všetkých, ktorých mám rada, aj od tých ktorých rada až tak veľmi nemám a od tých, ktorí nemajú radi mňa. V poslednom čase sa akosi sralo všetko, čoho som sa dotkla. Energia unikala kade mohla. Viem, pozerám teraz na to cez supertmavé okuliare, ale tak, čo by ste čakali? Sedím v posteli zababušená v paplóne na intrákovej izbe v Salzburgu. Vonku leje a je tma. Okolité izby sú tiché, ako keby tu nikto nežil. Tak som si pustila Smatanovú a začala čítať Bestiář. Chyba. Viac depky som si asi ani privodiť nemohla. Dobre, že som si vzala horkú Sladkú vášeň (horká sladká...hm, zaujímavý kontrast...s tou vášňou to ale fakt sedí) s hyper obrovskými lieskovými orieškami, kafíčko a sójové mliečko.

Chrúmajúc čokoládu, pochlipkávajúc kafčo si ťukám. Do offlinu. Lebo síce sľubovali internetové pripojenie na každej izbe, avšak zabudli spomenúť, že na to potrebujem nejaký account, ktorý si môžem vybaviť kdesi v meste v nejakom kancli, do ktorého sa dostanem podľa takej otrhanej mapky, ktorá je nalepená na výťahu a sú tam veľmi chabo viditeľným písmom popísané ulice. Teda len ich názvy, nie ich tvar. Asi zabudli, že ženy sa nevyznajú ani v normálnych mapách, nie to ešte v takýchto mapách nemapách. Ale tak dala som si predsavzatie, že si dám internetovú pauzu. Tuším niekto tam hore nedôveroval mojej pevnej vôli a zariadil to tak, aby som mohla svoje predsavzatie dodržať. A zjavne vedel, čo robí...

Tiež som si povedala, že prídem o dva dni skôr, než začne kurz. Aby som mohla byť sama. Sama so svojimi myšlienkami. Aby som si ich mohla upratať. Ticho vraj lieči. Lenže prd makový. Ja to jednoducho neviem. Už som tu sedem hodín. Z toho šesť a pol som nestretla živú dušu. Zeleno hnedo kakaničková farba dverí na nálade tiež nepridáva. Mám chuť si to hodiť. A po knihe sa prechádza taká malá muška.

Cestovali sme spoločne s B. Ona dostala rovnaké štipko. Len do Insbrucku. V Salzburgu som vystúpila z vlaku ovešaná desiatkami kíl batožiny. Nevyspatá, pretože vlak odchádzal s Bratislavy o štvrť na šesť ráno a ja som do štvrtej (tiež ráno) ešte pracovala (o tom, čo, ako pre koho, až nabudúce). Určite som vyzerala veľmi zúbožene a poľutovaniahodne, dokázala to aj malá milá príhoda s taxíkom. Predstavte si mňa, v zelenom svetri, veľmi strapatú, s očičkami maličkými a červenými zmätene sa obzerajúc a rozhodujúc sa: bus, či taxík? Takto som pred Hauptbahnhof Salzburg stála asi desať minút, keď priamo predo mnou zaparkoval taxík a v ňom usmiata staršia pani v okuliaroch. Podišla som teda k okienku a samozrejme po anglicky (no lebo nemčinu som sa fakt učila LEN patnásť rokov) som sa spýtala, koľko by stála cesta k intráku. Teta povedala, že tak desať až dvanásť eur. No paráda. Nie je o čom. Radšej kúpim o pár Mozartových gulí menej, než by som šetrila a trepala sa s tým nákladom nejakým busom.

Teta zapla taxameter a šli sme. Po dvoch metroch ale zastavila, ospravedlnila sa a vybehla z auta, kiričac na nejakého Franza. Hm, no, nevadí. Motor fičal, na taxametri sa číselko zýšilo o pár centov a teta bola naspäť. Potom sme už šli plynule. Keď sme zastavili na prvú červenú, zastavila taxameter asi na minútu. Vraj preto, lebo som na ňu čakala. Milé, povedala som si. To by sa v našej hlavnej dedinke nemohlo stať. Po ceste mi rozprávala, aké lístky na autobus sú najvýhodnejšie, o tom, že jej dcéra pracuje vo Viedni, a že Salzburg je so svojimi stopäťdesiatimi tisícami obyvateľmi takmer dedina. Už sme sa blížili k internátu. Tak aspoň povedala, keď zastavila taxameter na 10,55. Vraj lebo povedala, že to bude medzi desať a dvanásť. No toto! Potom ma viezla ešte asi päť minút a keď som platila a podala jej pätnásť eur, tak mi päťku vrátila, že to je ok, že za desať je to akurát. Pozerala som na ňu ako puk. Ešte som sa jej pokúsila povedať, že mne to jedno euro až tak chýbať nebude, ale ona sa na mňa usmiala a povedala: „You‘re so nice, enjoy Salzburg.“ Vyložila mi veci, s úsmevom zamávala o odišla. Chvíľku som nevedela, či sa mi to snívalo, alebo či mi šibe, ale asi to bolo skutočne len tým, že tu sa ľudia jednoducho nechcú ošmekávať navzájom a vycucať z turistov čo najviac. Alebo som len mala šťastie. Alebo ma ona mala za chudobnú študentku z tamtej diery, čo sa volá Slovensko...alebo je to jedno. Bolo to milé a basta.

Toť pozitívny zážitok. Pani na ubytovacom bola odmerane zdvorilá a smrdelo jej z úst. Mala som vyzdvihnúť kľúče ešte pre kočku z Košíc, ktorá príde v nedeľu a pre nejakého Rolanda z Maďarska, ktorý príde neviemkedy a hlavne neviem, ako sa so mnou skontaktuje. Ale tak kľúče pre neho mám. Nech si ma nájde. Vybalila som sa, navliekla perinky, pustila muzičku, čo mi poslal Sufjan a zaľahla. Zobudila som sa až na zvonenie telefónu, nejaký veeeeeeľmi pomaly hovoriaci pán sa ma pýtal, s kým hovorí, tak som sa slušne, aj keď rozospato predstavila a on sa potom veeeeľmi pomaly predstavil mne a veeeeľmi pomaly sa ma pýtal, či ešte hľadám prácu. Odpovedala som, že už niečo mám a veľmi rýchlo som sa rozlúčila. Zvláštne, ako inak vnímame čas, keď prijímame hovor v roamingu. Relativita, relativita.

Keď som sa už zobudila, konečne som bola schopná vnímať, ako to okolo mňa vyzerá. Izba je fajn, aj keď tá farba dverí je skutočne no... mierne povedané grcná. Kúpeľňá malá, ale čistučká a nová. Keď som si spravila výpravu za infoškami o internete, skúšala som nájsť aj kuchynku, ktorú spomínali v prospektoch. Chcela som si spraviť to kafíčko. No a našla som ju. Kuchynku. Kuchynisko! Tri krát väčšiu ako celý päťizbový byt F štvorky. A taká je na každom poschodí. Šešť štvorplatničkových varičov, štyri mraziace boxy, šesť chladničiek. Skrinky z číslami izieb s funkčnými zámkami. Gauče síce nie najnovšie, ale na pohľad pohodlné a veľké jedálenské stoly. Veľké repráky, z ktorých znela dosť fajná muzička. Nikde síce ani noha, ale podľa vône som usúdila, že tam niekto nedávno niečo dobré kuchtil. Keby ste nevedeli, čomu sa čudujem, vysvetlím. V ranných študentských rokoch som totiž bývala na jednom z tých lepších intrákov v Mlynskej doline. Aj tam sme mali na každom poschodí kuchynku. Lenže tá kuchynka mala rozmery dva krát tri metre a bola v nej tak akurát jedna dvojpatnička a desaťročné plesne. Tu by sa veru robili iné palacinkové hody...

No, ale aby som sa vrátila k mojej chuti si to hodiť a nezamotala sa do spomínania na študentské časy. Tá čierna nálada sa síce sem tam dostaví, ale tak ako vždy, aj teraz to prežijem. Píšem B., že mám zlé počasie vonku aj v sebe, že mám chuť sa zbaliť a ísť za ňou. Ona duchaplne (ako vždy) odpíše, kedy mi ide vlak (keďže one nepotrebuje nejaký account z nejakého kanclu a inet jej fičí aj tak a má k dispozícií veľkú posteľ a návštevy povolené) a ja sa hneď cítim lepšie. Vypínam Smatanovú, púšťam veselšie rytmy. Risknem to znovu s tým Bestiářom. V poslednom čase siaham po knihách, v ktorých sa viac, či menej nájdem. Možno je to tým, že niektoré veci platia skutočne všeobecne. A možno je to niečím úplne iným. Napríklad toto: „ Proč mi vždy chybí muži, kteří mne zraňují? A proč mi každý normální, spolehlivý a do mne zamilovaný muž začne dřív, či později (spíš dřív!) vadit?“ No, to by aj mňa zaujímalo. A vlastne mi je to jasné. Preto, lebo chceme trpieť. Keď netrpíme, máme pocit, že necítime to, čo by sme mali. Niektorí z nás…Alebo: „Do takzvaně báječných mužů jsme zamilovány jen do té doby, dokud nepotkáme někoho ještě báječnějšího. Všechno je relativní. Ale jak přebít někoho, kdo mi dal pocit, že je nejbáječnější na světe, a přitom mi nedal šanci zjistit, že ten pocit je vlastně iluze, můj vlastní sen?“ Asi by som mala zasa začať čítať mužských autorov. Keď dočítam Nesvadbovú, príde na rad nový Viewegh, už sa teším. Andělé všedního dne ma snáď neunudia k smrti, ako jeho Báječný rok. A áno, čítam teraz mainstream (či ako to nazvať) a nejako sa za to nehanbím.

Zajtra vám to postnem z Insbrucku. Teraz idem ležať.

Sobota 7.júla 2007

V Salzburgu už od rána pršalo. Busom som sa odviezla na stanicu a musím povedať, že mesto je krásne, keď sa vrátim z Insbrucku, už sa teším ako ho budem nadšene objavovať.

V Insbrucku ma privítalo slniečko a usmiata B. Depka je ta tam. Pochodili sme mesto, dali si dobré pivko, pripiekol sa mi dekolt a teraz mi B. ako správna kamoška vyrába provizórny vankúšik tým, že mi do návliečky nastrkala svoje svetríky a vatovanú vestu. Šikulka. Je fajn mať niekoho ako je ona.

Zatiaľ sa lúčim.

Vaša Pecka

Naozaj...

... je desné nudiť sa v práci, keď rátate minúty do konca pracovnej doby pri predstave voľného večera. Je ešte len pondelok a ja sa ešte len hodinu tvárim, že niečo robím. Hodinu preto, lebo doteraz robota bola. A keď nebola robota, bol obed. A keď nebol obed a ani robota, boli aspoň maily, ktoré už nie sú.

... sa mi nechce čítať ďalší kontrakt na dielo a vymýšľať nejaký nezmyselný koment len, aby som niečo povedal a bolo jasné, že robím aj ich agendu, nielen svoju, že celá táto šaráda má zmysel. Keby nebolo tých diét, tak ďalšie predstavenia zmetiem zo stola.

... by už mohlo prestať pršať. Zase mi bude stačiť trojminutová chôdza na zastávku autobusu, aby mi následne po päťnástich minútach v ľudským dychom vykúrenom povoze zmizli z gatí puky a vlasy sa nepoddajne zvlnili. Hm, Monika v subtrópoch sa môže schovať! Už len harfu do ruky, svätožiaru nad gebuľu, plahotku cez korpus a môžem ísť...

... už nemá zmysel prehladávať internet a dúfať v inšpiráciu. Obkladačky, podlahy, dvere, sanita, kuchynské linky. Aké je citoslovce jebnutia? Jeb... Nemám rád, keď sa niečo naťahuje. „Bude to úžasné, keď budeme mať už ten byt a budeme vyberať kuchyňu a podlahy. To už bude potom malina...“ Aááárgh! Neznášam maliny. A tieto dozrievajú sakra pomaly. (Akákoľvek súvislosť s touto, je čisto náhodná. Fakt!)

... sa nemusím po hodinovom behu a následnej sprche trepať na druhú stranu Mainu, aby som zistil, že lososa mi škrtli z menu, a potom sa trepať do Sachsenhausenu, lebo som tam videl vysvietené logo mekdonaldu (áno, pripravený zhrešiť a vypáliť si vnútornosti dákym fišom s hranolkami), aby som následne zistil, že to bola len reklama a aj napriek tomu, že som sledoval šípku na nej zobrazenú, ani po 15 minútach svižnej chôdze som sa stále nedostavil k fastfood-ovému žriedlu. Basomti! Nazostalo iné, ako si to svižnou chôdzou prejsť k najbližšej (ale napriek tomu ďalekej) stanici Sbahn-u a nechať sa zviesť... na junkfood do mesta.

... chcem sedieť v autobuse z letiska do Bratislavy, naštartovať Jacka, zhodiť vak pri posteľ, v ktorej bude podriemkavať Nick.

... chcem, aby už bola sobota a projekt na kuchyňu a obkladačky, umyvadlá, vane a iný sajrajt tiež.

... mám rád veci uzavreté, jasné a definované.

... chcem napísať úplne obludný, negatívny, stresujúci a vnútorný pokoj sťažujúci článok... ale zrazu zase začnú chodiť maily a „Bude to ok :D Nechcem nič prevratné, veď to vieš... Prevratné už mám.“ No, a potom sa ešte skúste sťažovať!

... sa to nedá :)))

Ked idú odborári mestom...

Na dnes som pripravil malú hádanku. Na priemerné IQ ľudí na nasledovnom obrázku sa pýtať nebudem, to by bolo priveľmi ľahké. Skúsim trochu ťažšiu otázku. Kto na nasledovnom obrázku z pochodu odborárov za podporu nového zákonníka práce má najväčšie IQ? Trochu som vám graficky nenápadne napovedal.

Zdroj: www.sme.sk

Narodeniny

Myslím, že práve teraz dozrel čas na článok o mojich narodeninách, prekvapeniu a všetkých tých vecí. Prvá vec okolo bola tá, že Reed bol odcestovaný na pár týždňov mimo domova a celkom som sa na neho tešil (to mu ale nevravte, nech si toľko nenamýšľa). Druhá vec okolo bola tá, že ostatok našej domácnosti sa tváril, že vlastne narodeniny nemám a že je obyčajný deň. A ja som im to uveril, hajzlíkom.

Kto by si to ale nemyslel, keď už prišla 23hodina a nikto nič! Charlie išla spať, Pecosita sa zabávať a Reed? Ten bol niekde na ceste z letiska domov. Super narodky, fakt. Ľahol som teda do postele s tým, že idem urazený a odutý na celý nespravodlivý a hnusný svet srať, teda späť.

Pri snahe o spánok (u mňa snaha trvá tak cca. 5-15minút, nie ako u Reeda, ktorý po necelej minúte ležania vyhlási „nemôžem zaspať“) som začul otvorenie dverí. A kto neprišiel! Reed! Vrhol sa do postele a .. nie, nie. Vstal a šiel sa vybaliť. No neroztrhajte ho. Človek sa teší na sex a on sa ide vybaľovať. A sprchovať a motať po byte, ako to len on vie. A tak čakám, čakám a konečne po polhodine sa vráti do izby.

Všade tma a ja len vidím tortu so sviečkami a kvetmi. Chápete? Ja a kvety. Moje prvé kvety v živote. A pritom som večeral, ach. No nechápal som, nečakal som, zaskočený som bol. No a potom prišiel šampus a darček, ehh.. Asi prvý darček pri ktorom som sa ozaj začervenal.

A s darčekom súvisí aj moja žiadosť na Vás. Potrebujeme vymyslieť meno pre DŽU DŽU II. Sem sa s nápadmi. Toľko k spestreniu sexuálneho života. Praktické skúsenosti opisovať radšej nebudem, aj tak to nechcete počuť. A ak by ste si ho chceli kúpiť, tak v Billa ho nekúpite. (To som sa v nedeľu poobede zobudil a cca. 14-ročné deti na ihrisku rozprávali o tom, že v Billa nekúpite vibrátor.)

Mimochodom, bola ho kupovať Charlie, ktorá je už stálym zákazníkom v seksšope a zľavu má istú. Mám pocit, že aj April bola s ňou. Kupovali aj Džu Džu 3, že vraj pre kamarátku, ha, tú imaginárnu. April, veď to nie je hanba! Vymyslíme meno aj tvojmu?

Čo mi ale nedalo spať je to, že dievčatá na mňa zabudli! Polnoc preč, narodeniny tiež a ony na mňa zabudli! Zobudil som sa a nasledoval ranný rituál, tzv. Nickov trojuholník. Záchod – kúpeľňa – šatník. Za druhým uhlom trojuholníka ale nastala zmena. Vojdem do obývačky a tam už nastúpené dievčatá, a na stole plno dobrôt, jednoducho raňajky pre kráľa, čiže mňa. Mňam, puding, praženica, pribináčik, monte od zotta, nutela od neviem koho, všetko možné a pravdaže Hubert Deluxe. Tak sme sa teda napratali. Mňam.

Toto boli prekvapenia štvorkáčov. Ďaľsie dni ma prekvapkali Lolek s Bolkom a príručkou pre pindíka a April nočným setom. To značí ponožky, vankúšik do lietadla a škraboška na oči. A to všetko v ružovom. Juchuuu...

Narodeniny ako vyšité. Len čo ja nešťastník budem robiť, Reedove sa blížia tiež.

Magori a iné monštrá, čo priťahujem

Fakt tomu nerozumiem. Mám na čele napísané: "Si magor? Skvelé! Nalep sa na mňa."? Magori, úchyláci, divné typy. Priťahujem ich. Neviem čím, neviem ako, neviem prečo.

Najprv jeden, čo mi už štyri roky vypisuje a vyvoláva, že som po troch stretnutiach jeho platonická láska, "nie" pre neho nie je odpoveď, "nechcem" tiež nie a perla "dovoľ mi ťa milovať a uvidíš, že aj ty pocítiš lásku" mi spôsobuje úsmev za sprievodu nepríjemných zimomriavok už riadne dlho. Našťastie už býva mimo Slovenska, tak sa ho veľmi nebojím.

Potom ten, čo mi z utajeného čísla voláva uprostred noci a neprestane, kým nezdvihnem. Potom zloží. Niekedy to spraví aj desať krát za sebou. S kratšími, či dlhšími prestávkami to robí už rok. Mám podozrenie, o koho ide, ale prezumpcia neviny...mi nedovolí to tvrdiť nahlas.

A teraz ďalší. Odmietla som rande. Pred dvoma rokmi. Odvtedy sa viac menej pravidelne ozýva a ja ho viac menej úspešne ignorujem, pretože nič iné na neho neplatí. Lenže teraz už zašiel priďaleko. Poslal mi fotky. V predmete správy bolo: Piatok. Fotky sú štyri. Som na nich ja a moja kamaratka B. v meste. Na rôznych miestach. To už prestáva byť sranda a ...začínam sa trochu báť. Aj keď pravedpodobne nemám čoho, len je to dosť nepríjemný pocit, že ma niekto fotil a ani som o tom nevedela a ešte ako taký riadny úchyl z amerického thrilleru mi tie fotky posiela. Akože bububu.

A teraz príde vskutku nečakaná otázka: Ako to robím?
A ešte jedna: Čo s nimi? Repelent? Poradíte nejaký spoľahlivý? A tiež poprosím návod na použitie. Vopred ďakujem.

Zopár otitulovaných ťukov a divný pocit

Tak som teda otitulovaná ( a aby ste boli úplne v obraze, tak aj Charlottka). Huráááá huráááá. Mám teraz plnú hlavu všeličoho, čo by som mohla napísať a neviem, kde začať. Tak to asi zhrniem mojim zopárťukovým štýlom. Snáď vás úplne neschaosím.

• Divný pocit. Mám ho už asi dva týždne. Pred štátnicami som nemohla spať, tak som pred komisiu predstúpila po troch prebdetých nociach a tak som aj vyzerala. Nezľakli sa. Snáď. A keby aj, tak je to už teraz jedno. Hneď po ohlásení výsledkov som nalačno exla pár vodiek, a v tomto duchu sa niesol zvyšok týždňa. Preto som teraz brutálne unavená, hanbím sa za seba ako pes a zaprisahala som sa, že okrem dobrého bieleho vína už nepijem. Aspoň týždeň.

• Treba podotknúť, že oslavy okrem toho, že boli alkoholicky výdatné, boli aj búrlivé a vlastne sakumprásk vydarené. To môže potvrdiť aj Nick, ktorý ma dva dni po štátniciach stretol po ceste do práce o ôsmej ráno, keď som sa konečne vracala domov po pretancovanej noci, raňajkách na schodoch parlamentu a rannej kávičke vo Vienna Cafe (btw. viete niekto o kaviarni, ktorá je v BA otvorená o piatej ráno? my sme takú nenašli, prvá otvárala o siedmej. Nie je to trapas?). Jediná čierna škvrnka je to, že nový rektor mojej alma mater dal zatrieť náš originálny a výrazný výtvor na chodníku pred školou. Asi mu tá červená hviezda v kruhu spôsobila nával paranoje, že je to nebodaj mierené proti jeho osobe.

• Jáj, a ešte sa musím a chcem ospravedlniť April a Lotke, ku ktorým som sa značne (ehm ako to nazvať?) podgurážená pridala v sobotu okolo polnoci po opekačke na intráku. Ani sa nečudujem, že ma nechali sedieť v mekáči vonku a nechceli, aby som s nimi šla kúpiť junk food. Ako som sa od Aprilky na druhý deň dozvedela, vyzerala som ako sfetovaná lesná víla, ktorú prešiel bager kominár. Vo vlasoch kadejaké lístky, po tvári sadze. Nálada povedzme vtipná, kedy sa smiech striedal s plačom a v jednom kuse som nadávala na každého, na koho som si v danej chvíli a v danom stave dokázala spomenúť. Komu sa v tú noc štikútalo, asi vie prečo. Neberte to ale osobne, v podstate som mierumilovná a mám rada každého. Takže ešte raz: Dámy, PREPÁČTE, máte u mňa mojito. Ja si dám virgin. A Aprilke ďakujem za nedeľňajšie raňajky v podobe riadnej nádielky zmrzky a vlastne za všetko.
  

• Ten môj divný pocit asi nesúvisí len s tým, že humpľujem svoje telo nedostatkom spánku a alkoholom. Škola skončila. Totálne zmiešané emócie mám. Hm. Nikdy by som neverila, že to poviem, ale asi mi to bude chýbať. Nie učenie, ale ten status študenta, ľudia, blicovanie, krúžkovice, posedávanie v bufete a kecanie o všeličom a istý nárok na miernu dávku nezodpovednosti... A hlavne, kurník šopa, čo ďalej? Čo teraz? Nemáte pre mňa fajný job?
  

• Okrem titulu mám ešte jednu príjemnú novinku. Má krásne zelenohnedé oči, mihalnice dlhšie ako ťaviatko Nick, krásne ruky, sexi hlas, príjemný humor, pevné objatie a ... veľa iného, o čom však musím mlčať, lebo mi zakázal to hovoriť, aby vraj nespyšnel.

• Ako ste si mohli všimnúť, Reed začal znovu písať. Tie služobky robia nášmu blogu dobre, škoda ale, že to, čo robí dobre blogu, nerobí dobre Nickovi, ani zvyšku F4. Predsa len nám doma chýbal. Ak to ale takto bude aj keď nabudúce vyrazí do Dojčlandu, tak možno dostanete aj odpovede na svoje závažné otázky.
  

• S Charlottkou a April sme zasa raz navštívili Obchod (rozumej sexshop). Džu džu sa stal populárnym, tak sme mu šli kúpiť kamošov. Ale o tom sa hádam dozviete viac z nasledujúceho Nickovho postu. K tomu poviem len toľko, že na to, ako sa Charlottka nenápadne tvári, tam chodí podozrivo často.

• Kúpila som si knihu Evy Urbaníkovej: Všetko alebo nič. Potrebovala som oddychovku po tých kvantách múdrostí a teórií, ktoré som si musela narvať do hlavy. No a môžem povedať, že je to fakt oddychovka. Celkom milá. Nie príliš hĺbavá, ale zasa ani nie príliš lacná. Len by som tam možno tak nasilu nepchala časopis Eva a rádio Okey.
  

• Týmto zdravím nášho nového čitateľa Misha, ktorý napísal Reedovi pekný mail o tom, akí sme super.

Dalo by sa toho poťukať oveľa viac, ale tuším som zasa unavená, tak to nebudem siliť. Dá sa niekedy dospať dvojtýždňový deficit?

Čauky čauky.

Vaša Ing. Pecosita

„Bruce Darnell pre chudobných“

To mi šplechla Upírka. Sa cítim poctený. (Chápete to? Som „poctený“ pôvodne napísal „podstený“!) A preto prinášam ďalšie dobrodružstvá môjho a zdá sa, že i vášho hrdinu...

Včera som zappen-il (rozumej: prepínal televízne kanály za účelom nájdenia vhodného programu) a natrafil na nášho hrdinu u J.B.Kernera v talk show na ZDF.

Hr. Darnell má 49 rokov a každý deň cvičí tak hodku a pol. Teda ani nie tak každý deň, pretože... keď je na hoteli, tak spraví takých 30-40 brušákov na posteli a basta fidli. Božský Bruce jedáva veľa, ale snaží sa to rozdeliť na celý deň a spáva tých 8 až 9 hodín denne... „a k tomu ešte treba prirátať to, čo naspí v noci,“ ako následne poznamenal show master :)

Zdá sa, že sa hanbí za výroky typu „ich werd gleich in meine Hose kaka machen“ a tvrdí, že je spontánny, čo následne dokazuje tým, že sa show mastra spýta, či môže povedať „Scheisse“ a zrazu si uvedomí, že už to vlastne povedal...

Hr. Darnell šprechuje skvele, hovorí po nemecky predsa už 25 rokov. Občasné preklepy v orálnom prejave jeho zjav a vystupovanie len a len umocňujú: „DAS HandEtasche muss lebendig sein!“. Predviesť živú kabelku nie je pre Bruca, samozrejme, žiaden problém :)

Je to fakt! Keby sa niekto iný takto odviazal, je to všeobecne považované za trapošinu, vytáčanie sa a hodnotené ako „divné“ (viď. dlhovlasý kaderník ukrajinského pôvodu z jojkárskeho wannabe celebritného kempu, ktorého tiež môžete nájsť na you.tube, ako hlási počasie štýlom „helou maj bejbi“).

Darmo, Bruce je len jeden a Germany´s Next Topmodel jednoznačne „one man show“.

Designed for your pleasure

Tento príbeh (ak sa dá nazvať príbehom) je retrospektívny. Reed je ešte stále mimo vlasti a v príbehu sa opisuje bližšie nešpicifikované ráno bližšie nešpecifikovaného dňa. Toľko prológ (teraz som už múdry, keď sme si v našej ostatnej debate s Ranyou vysvetlili zásadné rozdiely).

Rána (rozumej čas medzi 0630 a 0745 hod.) boli vo štvorkovej domácnosti v poslednej dobe „poněkud tiché“ (sa ospravedlňujem všetkým bohémom, ak sa to píše inak, ale takto by sa to malo písať, tak sa to už raz naučte...), lebo Pecosita mala v tom čase práve polnoc a Charlie mala v tom čase neviem-čo, keďže sme o nej počuli akurát tak z mailov. Vieme však, čo mali Reed a Nick. Problémy so vstávaním!

Teraz sa bude bonzovať...

Obaja trdliaci (inak hlavní hrdinovia tohto postu – zatiaľ len postu, ale ich hrdinstvo bude raz docenené!) pozerávajú do noci rôzne seriáliky, počínajúc Prison Break-om (ktorý momentálne nebeží, lebo majú pauzu, ale Reeda ako vždy sklamal, lebo druhá séria skončila blivne), cez Desperate Housewives (ktoré momentálne fičia na plné obrátky, i keď Bree civilne rodí a seriálovo dovolenkuje) až po Heroes (na ktorých sa Rick brutálne namotali, dúfajúc, že časť, ktorú videli minulý týždeň, nebola poslednou v prvej sérii, pretože chcú vedieť, kto to vlastne vybuchne a či sa Sylera nejako zbavia už teraz, akoby sa patrilo a nebudú to naťahovať do trinástej série ako Akty X).

Trdliaci ráno vstali...

Je ťažké povedať (nie to ešte napísať), kto vlastne vstal skôr, ľahké však je povedať (aj napísať), kto z trdliakov je moták. Hoci motáctvo motáka sa prejavuje najmä vo večerných hodinách, keď miesto toho, aby sa už konečne(!) odobral pod sprchu, pobehuje v spodnom prádle (v tom lepšom prípade) po izbe a robí všakovaké úkony, ktoré by každý normálny(!) človek nechal na druhý či tretí deň (a možno aj na budúcu sobotu) – moták z rodu motákovcov sa nezaprie a cestou do sprchy, ktorá je dlhá asi osem mestrov a ktorú absolvuje tak za tri švrte hodiny, ešte založí dáke „dôležité“ papiere do zakladača, poškrabe sa tristopäťkrát na tých najnemožnejších miestach na tele, zabudne si vziať uterák, odskočí si do kuchyne (na úúúplne opačnú stranu bytu), aby zahodil do odpadového koša nejakú nitku, ktorú odkiaľsi vytiahol, vysmrká si nos do toaleťáka a nespláchne, lebo pôjde ešte močiť a... – motká sa i ráno.

Následne je priam zázrakom, že sa moták v takéto ráno dopravil k Jackovi, naštartoval, naložil Nicka (ktorý medzičasom stihol vysypať aj smeti) a zaradil sa do rannej zápchy, lebo zase raz nestihol odísť z domu dosť zavčasu na to, aby ju obišiel.

Ranná zápcha by bola super príležitosťou na siahodlhé rozhovory, lenže... nie je. Rick na striedačku čučia do blba. Do blba čučali aj v to ráno, ktoré sa však od iných rán odlišovalo tým, že im uštedrilo ranu, čumiac do blba. Vytáčal sa na zastávke električky.

Stačil jeden pohľad a vedeli... „Designed for your pleasure!“ Rifle na eL, tmavomodrá klasika, tenisky vykričanej značky – ležérne nasadené, asi tričko (nebolo moc vidieť), na tom kožená bundička (pochybnosti o tom, či to bol Hugo von Miletič, boli rýchlo preč). Na opasku značky DG (určite nie Drahý Goméz) sa hompáľaľ ten najtenší jabĺčkový mp3 player s displejom v ešte značkovejšom obale. Rozmýšľam, čo je zvrátenejšie – zasadiť si to na opasok alebo na rameno? V tvári mal osadené bríle podľa najnovšej módy – veľké a nápadné (pretože o pol ôsmej ráno treští slnko nevídanej sily). Už len nalepiť mu na čelo EAN.

Ostáva už len pár zásadných otázok...

Myslíte si, že také dodávajú aj v darčekovém balení? Sú náhradné diely drahé? A najmä... dá sa to prefinancovať cez americkú hypotéku?! (A toto definitívne je epilóg.)

Ekonomické minimum

Ako náhle chcete niekto robiť skúšky na Ekonomickú univerzitu, ako také ekonomické minimum potrebujete. A ja to viem veľmi dobre, keďže som ich zopárkrát robil a keďže som aj veľmi lenivý a nie a nie preliezť tretí ročník, tak ich opäť budem robiť. Ale nie o tom som chcel.

Do ekonomického minima samozrejme spadajú ujo Keynes, Malthus, Marx atď. atď. No asi najhlavnejšieho som zabudol úmyselne. Adam Smith a jeho najznámejšia teória neviditeľnej ruky trhu. Jednoducho povedané ide v tejto teórii o to, že každý jeden sme vlastne egoistom a sledujeme vlastný záujem, no ale svojím konaním nepriamo prispievame k blahobytu každého jedného. A trh si funguje. Teoretické a zjednodušené, ale základ trhu je položený.

Po včerajšom dni a hlavne po nápade s novou rafinériou som túto teóriu musel trocha upraviť. Definícia viditeľnej ruky Fica ja taká, že každý sledujeme svoj egoistický záujem sa nabaliť, ale v podstate nám to je hovno platné, bo vždy sa nabalí ten čo riadi trh a tým priamo prispieva k blahobytu seba samého. Snáď nebudeme tak naivný, že to je pre naše dobro.

Kde som to už len videl. Aha, Dark Sidious chcel postaviť Death Star. Či to bolo science fiction? A je tam rozdiel?

Diakritika mimo praxe

V jeden úplne nenormálne teplý pracovný deň na ICQ...

Upirkaa: ale dnes vecer ideme urcite pit, si sa slubil
Nick: hej hej, ale tento tyzden je to hrozne, mam piciu snuru normalne
Upirkaa: ehh?
Nick: slovny zaklad pit

o chvíľu neskôr...

Nick: ty koza
Upirkaa: ked uz tak, tak mam dve
Upirkaa: do pusky
Upirkaa: vypadla nam elektrika
Nick: ehh?

Piratenlook kommt, Brzda immer noch nicht

Včera som sa statočne kosil na hotelovej izbe. Bruce válil! „Ich werde KAKA in meine Hosen machen,“ bola zjavne veta večera a na hlodavej stupnici minimálne rovnako dobrá ako: „Ohne Tasche keine Competition!“. Potom to ešte zaklincoval tým, že sa snažil vyvolať napätie opakovaním tej istej otázky: „Wie fühlst du dich, Barbara? Wie fühlst du dich? Na, wie fühlst DU DICH?“

Dnes ráno statočné kosenie na hotelovej izbe pokračovalo. (Varovanie: Nekoste sa s hubou plnou zubnej pasty a najmä nie vtedy, keď tam máte strčenú ešte aj zubnú kefku!) Dozvedel som sa totiž, že prichádza Piratenlook. Mh, vždy som túžil uviazať si páčo šatkou s lebkami a obliecť si čierno-biele pásikové gata a la Beetlejuice!

Keď som následne prišiel do práce, našiel som si mail od Brzdy. Okrem toho, že sa mi patrične vysmiala...

Aha, to som ešte nespomínal, že mi môj Arbeitgeber rezervoval izbu v hoteli priamo pri najlepšom a najznámejšom miestnom bordeli. Odvtedy ten hotel voláme „Hotel am Puff“. Týmto vám prinášam Brzdinu reakciu, ktorá zodpovedá všeobecnému priemeru: „:-))))))))))) Vôbec sa nesmejem, kde bývaš :-))))))))))))))))))))))) No ty koky, riadny hotel! Zainvestovali!“

Náhodou, nie je to až také zlé. Je to v centre a od včera mám izbu smerom k rieke, takže už konečne nepočujem hluk, ktorého zdrojom bol tamojší Verkehr :-P (Pre nemecky nepostihnutých pripomínam, že slovo Verkehr má dva významy – jedným je doprava a druhým pohlavný styk.)

Zdrojom Brzdinej škodoradosti je fakt, že nedobrovoľne preťahuje svoje tehotenstvo do ďalšej päťročnice: „Chápeš to? On si vo mne rozložil stan a každý, kto ma vidí alebo mi zavolá, sa pýta: EŠTE NIČ? Som agresívna, keď počujem tú otázku...“

Samozrejme, ako sa na správneho Reeda patrí, spýtal som sa jej to! :-))) Vraj ma zabije, takže keby sa mi niečo stalo, viete, kde máte začať pátrať...

„Kokoos, v piatok ma jedna ženská nasrala. Nastupovala som do autobusu a ona ma pustila, že Poďte, Vy ste dvaja, alebo aj traja?! ... No uznaj! Ti vravím, naše dieťa bude jedináčik!“

Brzda, prinesiem ti zo služobky fasa darček... Tehotenský test! Záramuješ a zavesíš si ho v spálni nad posteľ ako VÝSTRAHU do budúcna!!! :-))

Študentská jebóza, soľ a pleseň

Nerieš, nepremýšľaj, ser na všetko a uč sa, milá Pecosita. Prosím ťa pekne v mene zachovania psychického zdravia tvojho aj tvojho okolia.

Dnes je deň Blbec. Odkedy som vstala všetko čo spravím, poviem, napíšem je zle. Môžem sa vyhovoriť na počasie, na málo spánku, na nezáživné štátnicové otázky, ale nebudem to skúšať. Proste mi statočne zadrbáva (a to ani nepapám také isté tabletky ako Charlottka).

Zobudím sa na vŕtanie (do prdele, prečo vždy vŕtajú práve vtedy, keď potrebujem spať, lebo som sa učila do rána?). Tak sa nasratá poberiem do kuchyne, že si spravím smrťáka a pôjdem pokračovať v šprtaní. Kafe som si síce spravila, ale oblejem ním práve šprtanú otázku číslo 30: Transnacionálne korporácie a ich vplyv na vývoj svetového hospodárstva. Písmo sa krásne rozpíja, zvýraznené časti stvoria strašidelný ružovo žlto zelený obrazec. Budem mať z neho nočné mory ešte roky. Hreším, nadávam, suším to fénom, snáď z toho ešte niečo bude. Musím variť novú kávu a na milión percent tú otázku na štátniciach tasím.

Zapínam komp. Chyba. Zamotám sa do diskusie len preto, že sa mi nechce šrotiť, dovolím si nesúhlasiť a potom sa dozviem, že som hysterická, urazená, infantilná a neviem ešte čo (no, nič nové pod slnkom, ale áno, opakovanie matka múdrosti a treba mi osviežiť pamäť). Zatváram všetky okná, a snažím sa do hlavy dostať čo to o finančnej kríze v novoindustrializovaných krajinách juhovýchodnej Ázie, keď začujem, ako mi škvŕka v bruchu. Oujé, moja milá, zabudla si sa najesť. Otváram chlebník a čo ma tam čaká? Plesnivý chlieb. Nádhera. Tak ho hodím do koša a chuť si nechám zájsť, resp. nahradím plesnivý chlieb kúskom Enciánu.

Sadám k učeniu. Japonsko je celkom fajn téma. Zaibacu, keirecu, éra Meidži... Nááájs. Počujem kroky, hlasy, Rick sa vrátili z práce. Do kríčka jahodového, to už je toľko hodín? Koľko vlastne je? Kukám na komp, lebo hodinky nevediem a tam mi na Gmaili svieti Reedov status: Pecosita nevie vynášať smeti...a ešte čosi k tomu. Za normálnych okolností by som si ja dala status podobne vtipný, ale v danom rozpoložení a pri mojej výbušnej povahe o sile pár ton semtexu nabehnem k nemu do izby, zaklopem, v zápätí sa zháčim, otočím na päte a zdrhám naspäť do svojej komôrky. Lenže Reed zaťuká a pýta sa, čo sa deje. No a vtedy milej Pecke rupnú nervy už nadobro. Začnem neartikulovane blabotať čosi o tom, že mám stres, nezvládam sa učiť a ani upratať poriadne a ... už ani neviem čo. Reed to vzdá, zatvára dvere a ja sedím na stoličke, ruky v dlaniach a plačem. Slzy mi nezadržateľne stekajú po tvári zhruba pol hodiny. Vzlyky nedokážem zastaviť. Tak to vzdávam a radšej sa poriadne vyrevem.

Trochu sa mi uľaví. nabehnem do kuchyne, ospravedlním sa Reedovi. Z očí mi stále strieka slaná tekutina, ale už sa cítim lepšie. Chalani to tuším chápu (vďaka, vďaka) a tak mi naberú z veľmi chutnej a dobrej a výživnej polievky, ktorú cez víkend navaril sám Nick (bez Reedovej pomoci). Jedló! A bez plesne! To mi asi chýbalo. Pri papaní rozoberáme teóriu veľkej spotreby toaletného papiera v našej domácnosti za posledný týždeň a iné chutné záležitosti. Plné bruško, čistejšia hlava. Môžem študovať. Teda až po tom, čo si šľahnem pohárik bechera na uvoľnenie.

Uff. Už aby bolo zajtra. Alebo radšej o mesiac. Alebo radšej o pol roka. Chcem titul. Chcem vedieť, čo ďalej. Zostať pracovať tam, kde som teraz? Ísť niekam inam? Hľadať? Snažiť sa predať? Som dosť dobrá? Zostať v hlavnej dedine, alebo skúsiť zahraničie? Stihnem sa našprtať tie hromady informácií a nespravím si trapas pred komisiou? Nesklamem našich? Nesklamem sama seba? Neporazí ma z toho všetkého?

Prepáčte všetci, čo so mnou prídete do styku v budúcnosti veľmi blízkej. Neberte ma vážne, nevšímajte si ma a keď uvidíte, že sa správam divne, objímte ma/prefackajte (nehodiace sa škrtnite) a potom sa radšej vzdiaľte do bezpečnej vzdialenosti. Pár dní zvládneme, no nie? A potom...potom bude dobre.

V skratke o tom, o čom a prečo niet času písať

V práci to mám poslednú dobu veľmi veselé. Naladili sme sa na nôtu čierneho humoru. Občas až takého brutálneho, čo by nikomu tu nebol smiešny. Tak ale o čom budeme pri obede v pizzerii. Včera sme konečne zistili, podľa čoho vymysleli tvar pizze, respektíve podľa čoho ho pizzu vyrezávajú. Neviem či to priamo súviselo s tým, že boli otvorené dvere na dámske wécé, ale asi to tomu trochu pomohlo. Apgrejd už bola pizza, ktorú keď preložíte a pricviknete doskou.. už zapaľuje? Nie? Nevadí. Calzone je správna odpoveď.

Minule nám napadlo aj také menšie vylepšenie denného menu. Namiesto zákusku by bola thajská masáž. No kto by to nebral. Masáž chrbta. „Poprosím biznis menu, nie ďakujem, zákusok nebudem, namiesto toho masérku.“ Povedal by aj taký, ehm, napríklad Hannibal Lecter. Hlad je hlad.

O inom som ale chcel písať. Poslednú dobu máme veľmi málo času. Asi to je aj vidieť na množstve nových článkov. Týmto sa pokúšam dementovať bulvárne informácii o rozhádaní sa F4, či nebodaj odsťahovaní sa určitej časti F4. A nemyslím tým jednej ruky alebo nohy. Ale keď tak uvažujem, tak kebyže zverejním fotky Pecosity a Charlie zo sprchy, tak môžem hneď písať ďalší článok s titulom „Hľadáme nové spolubývajúce“. Hmm, to si ešte nechám prejsť hlavou, no určite nie tak, ako Curt Cobain.

Vážne teraz. Veľa práce máme a dievčatá sa učia na štátnice. Teda Pecosita sa snaží. Teraz sa snaží už druhý večer s niekým niekde vonku. Práve prišla, že vraj dnes to bol pohovor, HA! Určite osobný, hehe. A Charlie sa snaží tiež. Ale orgazmus, ktorý sme jej s Reedom naordinovali nie a nie. Musíme zaobstarať Džudžu 2. A nebude to žiadne lacné pokračovanie. Ešteže sme už členské kartičky v seksšope dostali.

Dievčence sa teda učia. A čo sa udialo závažné v životoch mužskej časti F4 v posledných dňoch? V pondelok sme boli na tanečnom divadle Warhol. Odporúčam. A to nielen preto, že tam tancovali polonahí tanečníci s ultrasupernajsamlepšímeakrajšími telami. Ale aj preto, že to malo dej a úplne krásne sa dal pochopiť život Andyho Warhola. A spomínal som už tie telá?

Zdroj: www.snd.sk

Sviatok sme s Reedom strávili chodením v jednej nemenovanej lokalite s heslom „poznaj svoj budúci kraj“. Obzreli sme lenivých robotníkov, ktorí ani cez sviatok nelenili a čiže vlastne ani nie sú leniví a pracovali. Na panskom, veď za tie peniaze, kto by nerobil. Potom sme si dali dobrého švédskeho lososa a na záver konečne návšteva tety Kika. Fakt pekné kusy tam majú a tým nemyslím predavačov. Aj takú krásnu pohovku mali, čo sa najmä Reedovi páčila, pokiaľ sme nezbadali visačku so sumou 120tisíc. Naozaj bola hnusná, zhodli sme sa obaja. Fuj.

Včera sme cestou do práce stretli Reedovho spolubojovníka za zdravú stravu. Darmo, netušil som, že aj oni sú makrobiotikmi.

A týmto som dal aj nenápadne odpoveď pre Lilith, ktorá by bola rada, kebyže vydáme kuchársku knihu. Haló, Erde ruft Lilith, kto by to jedol, ha? Aj keď chápem, že kakacinky vyzerali lákavo, ale ostatné by som neriskoval. Najmä nie ryžu od Charlie a iné pochúťky z našej kuchyne.

Inak verím že sa polepšíme a aj častejšie napíšeme. A keď sa pustíme do tej 57% jabĺčkovice od svokra, tak hneď máte aj odpovede na vaše súrne otázky, na ktorých závisia životy. Prípadne ak otázky, na ktorých záviseli životy nie sú aktuálne, oznámte nám to, a my ich tak dáko s pietou a jemnejšie zodpovieme. Nesľubujeme ale.

Ku koncu už len odkaz nášmu novému čitateľovi Stefano, ktorý nemá rád anglické vsuvky a články bez logiky. Ehh, čo som to chcel týmto článkom? Hmm, neviem. Ale dont wory, bi hepi! Bude lepšie. Fakt.

Njúzy z jedného malého šuštiaceho mestečka

Caute fesaci a fesanda,

kedze som slubila, ze sa budem tak priebezne hlasit, tak sa hlasim, tu som :) este stale som sa nezblaznila, aj ked uz k tomu nemam daleko. Moji rodicia zacinaju chapat co znamena zit so mnou kazdy den pod jednou strechou, aj ked som si myslela, ze to utajim dlhsie, ale prva davka bezdovodneho smiechu pripominajuca splasenu kobylu prisla uz vcera alebo predvcerom, uz si to presne nepamat, dni sa mi nejako zlievaju do jedneho. Jedine co viem, je ze mam 3 dni sklz, co moze byt pricina mojho vyssie uvedeneho stavu.

A aby som nezabudla na najdolezitejsiu novinku, na ktoru urcite netrpezlivo cakate, orgazmus som nemala, aka skoda :) aha to asi moja...nevadi, nejako si to vynahradim distribucnymi systemami, s ktorymi zacinam zajtra, kedze dnes koncim prvu cast z trilogie statnicovych otazok. ale kedze ma uz nebavi pisat o sebe, pochvalte sa co mate nove?

Pec, podarilo sa odovzdat nacas doplomovku? a co ti povedali v praci? uz mas bezkonkurencnu pracovnu ponuku s horibilnym platom ;)? a ozaj si tu ci tam? tym mam samozrejme na mysli, ze ci si este v BA alebo uz v Telnici, ci ako to Nick nazval :)))a to som vam este chcela povedat, ze nam (mne a brachovi) tatino kupil tabletky na podporu mozgovej cinnosti, koncentracie a tak vsetkeho suvisiaceho so sedou korou, tak len hltame, tvarime sa ze nam to pomaha a dufame ze tie skoly skoncime na prvy pokus. aj keby to fungovalo len na psychologickom efekte, staci :))) a este objavil bio obchod a doniesol mi tiez nejake vysoko stimulujuce pripravky a sladkosti, asi aby som na nich nevrcala, lebo on teraz kazdemu rozprava, ze sa ucim. To je namiesto "dobry den" - moja dcera sa uci, tak mi pre nu nieco doporucte :) Zabava a to ani z domu nemusim vychadzat a ani nevychadzam. teda pred chvilou som bola ulozit popolnicu a vcera rano som davala rano psovi vodu, ale nepobudla som vonku viac ako 2 minuty, takze sa to ani nerata, takze aj toto je jedna z veci, ktore mi riadne lezu na mozog :) este ze mam svoje tabletky :)))

Tolko vysunuta spravodajkyna zatvorena medzi styrmi stenami, dobrovolne :)))

Majte sa krasne a ja sa zase ozvem, ked budem na pokraji druhej fazy zufalstva :)))

Toto musím linknúť: Pozvánka na podujatie roka

Nemienim okolo toho veľa kecať, tak len napíšm toto: Kliknite a plačte od rehotu so mnou.


Prajem krásny deň všetkým (aj tým, čo nedopisujú diplomovku na poslednú chvíľku a nezačínajú stresovať zo štátnic).

Jeden skvelý týždeň, alebo opäť raz pár ťukov

Pondelok večer, sedím doma pri počítači, snažím sa už konečne dopotiť diplomovku, ale asi ešte nemám ten správny stres, ktorý ma donúti napísať 100 strán za 10 hodín. Nevadí, veď nejako bolo, nejako bude a keďže mám písať diplomovku prípadne sa učiť na štátnice, tak vám, milí naši čitatelia, s radosťou prinášam svojich ďalších pár ťukov a postrehov z toho, čo sa dialo aj nedialo v poslednom čase v našej domácnosti, aj mimo nej.

• Tramtaradá! Môj nový supertruperskvelý vibrujúci kamarát nadobudol svoje jedinečné meno. Ďakujem za invenčné nápady všetkým zúčastneným. Rozhodovanie bolo síce veľmi ťažké, ale Jasperkovo Džu džu ma jednoducho oslovilo. Jasper vyhráva drink. Vybrať si ho môže kedykoľvek bude mať čas a chuť ( a ja nebudem práve štátnicovať, alebo tak).
  


• Posledný týždeň sa ešte stále niesol v duchu mojich narodenín. Ja som si myslela, že nemám veľmi čo oslavovať, ale prišla som na pravý opak. Keď už pre nič iné, tak pre dôvod na pitky menšieho, či väčšieho rozmeru, ako aj pre tú fúru darčekov, ktoré som si asi zaslúžila od všetkých mojich drahých priateľov aj kolegov. Nedá mi to, musím sa pochváliť, pretože som bola niekoľkonásobne potešená a Džu džu s tým potešením nemá veľa spoločného. V sobotu som zvolala do našej skvelej a úžasnej domácnosti dušičky mne blízke spolu s ich telesnými schránkami. A tak sme jedli, pili, hodovali a radovali sa. Prvý prišiel Jasper v celej svojej dvojmetrovej kráse. Od neho som dostala prírastok do mojej knižnice aj audiotéky. Samá kvalitka. Leporelo z kvalitného tvrdého materiálu s výstižným názvom Cicák (s precíteným Jasperovým prednesením predslovu v jazyku maďarskom, v ktorom je mimochodom tento kus hodnotnej literatúry pre deti a mládež napísaný od prvej až po poslednú siedmu stranu, pričom ja viem po maďarsky povedať akurát tak nem tudom) a CD, ktoré by som žánrovo mohla zaradiť do world music (rozumej úžasná česká dychovka). Od B. som dostala krásne zelené náušnice a ručne odšklbnutú kyticu orgovánu. Iggy aj s mojou druhou školskou láskou Bruníkom mi darovali veľmi užitočné antistresové hračky, ktoré si potom Jasper aj s April pol večera hádzali z jednej strany obývačky na druhú. April ma obdarovala sexi voňavkou (na obale bolo napísané, že do nej nemám pchať baterky, škoda škoda, mohla byť sranda) a telovým mliečkom v rovnakej vôni a ako čerešničku na torte som od nej dostala Príručku sexu pre pokročilých. Nuž, som rada, že má o mne takú vysokú mienku. To, že asi vyzerám tak, že sa v tejto oblasti potrebujem vzdelať dokázal aj darček od Lolkovcov, ktorí mi okrem mňam torty so sviečkami (podľa nich mám 18) dali aj Kámasutru do prírody. Juchu! Sa teším, až sa oteplí. No a jeden z ďalších zlatých klincov programu bol príchod Upííírky a samotného záhadného Disposable draka v celej svojej kráse. ĎAKUJEM VŠETKÝM za príjemnú spoločnosť aj za darčeky a vôbec nevadí, že po oslave mal Džu džu podozrivo vymlátené baterky.
  


• Oslavu mi spáchali aj kolegovia. Pizzeria v Petržalke bola len naša. Spolupracovníci prekvapivo intonačne správne zaspievali Happy Birthday a dostala som plno krásnych zelených bižu prkotiniek a zelený hrnček v zelenej taške. Vedia, čo mi svedčí. Kvak! Vodka bola skvelá, jeden kolega je Dídžej a domov som sa vrátila nad ránom dosť slušne vyskackaná.
  


• S Aprilkou a Upííírkou sme si v sobotu naplánovali intelektuálne raňajky spojené s burzou kníh. Upííírku sklátila choroba, tak sme si v sobotu s Aprilkou privstali a strávili krásny deň v meste. Asi to začneme praktizovať častejšie. Sobotňajšie doobedie sa totiž dá využiť aj príjemnejšie než dospávaním piatkového flámu. To naše sa pretiahlo do neskorého popoludnia, ale nevadí. Navštívili sme našu obľúbenú obuv (ak máte niekto navyše tri litríky, tak som sa zaľúbila do jedných úžasných topánočiek), prehrabovali sme sa starými knihami na burze, posedávali na námestí popíjajúc hnusné mojito a vyhrievajúc sa na slniečku a preberali všeličo možné aj nemožné. Mňa síce nechránený styk so slnečnými lúčmi stál mierne spálený noštek a o niečo viac spálený dekolt, ale stálo to za to. Reed s Nickom mi teraz s obľubou a škodoradostným úškrnom hovoria: „Pecositka, daj si už dole ten červený podbradník.“ A ja si hovorím, že čo, keby bol výpadok dodávky plynu, tak si môžem spraviť volské oko na vlastnom dekolte.
  


• Neviem, či je to vekom, alebo len tou diplomovkou, ale asi som sa nakazila sklerózou. Príklad: Pečiem mozzarelovú pizzu, vytiahnem mozzarelovú pizzu, spapám mozzarelovú pizzu. Mňam. Potom si dám šlofíka a po ňom pokračujem v písaní toho skvostu ekonómie nazývaného diplomová práca. Zrazu ťuk ťuk na dvere. Nick: „Moja a ty pečieš neviditeľný koláč?“ No, takže tak. Aspoň, že si ešte pamätám, ako sa volám a kde bývam.
  


• Nickie, chúďatko naše malinké a krásne je choručké. Reed sa o neho ale vzorne stará, takže sa nie je čoho báť. Aj tak by ho ale určite potešila zbierka farebných tabletiek hocijakého druhu, nejaké ovocie, čokoládky a iné hodnotné podarúnky. Takže ak máte chuť, viete, kde bývame. A ak neviete, tak škoda.
  


• Už od prvého apríla sa snažím prísť na chuť novému Fun radiu a asi sa toho prídenia nedočkám. To teda riadne (s prepáčením) posrali. Fakt ma už nebaví počúvať dookola takmer v tom istom poradí tie isté songy. Nebaví ma zaspávať s odrhovačkou v hlave a ráno sa s ňou prebudiť a po zapnutí rádia zistiť, že ju hrajú znova (alebo ešte stále???). Vyzerá to tak, že preladím, len vážne neviem kam.
  


• Za posledných sedem dní som sa zoznámila s troma úžasnými ľuďmi, s ktorými by som dokázala kecať od rána do večera a od večera do rána o veciach vážnych aj menej vážnych. Odporúčam všetkým. Je to osviežujúce, obohacujúce, potešujúce a celkovo nádherné.
  


• Už chcem, aby bolo 24. mája. Dúfam, že budem otitulovaná a nehorázne opitá.

Veľká noc, veľa vody, vibrátor a dierky

Myslím, že nebudem veľmi originálna, keď poviem, že nemám rada šibačku. Už to dávno nie je taká švanda, ako bývala, keď som bola decko. Teraz je to viac menej trápna povinnosť. V očakávaní tohto druhu doobedňajšej sviatočnej nudy som začala aj tohtoročný Veľkonočný pondelok. Pravidelní šibači odišli okolo jedenástej, ja som zostala podivuhodne suchá (ehm, teda teraz myslím moje oblečenie). Nikoho iného som nečakala, tak som zaliezla do mojej izbietky v rodičovskom dome, prezliekla sa do pohodlného s ambicióznym plánom, že pohnem s diplomovkou. Vtom zazvonil zvonec a rozprávky je ešte len začiatok.

Maminka na mňa kričala: „Pééééckaaaa, nááávšteva pre teba!“ Začudovala som sa. Kto by to tak mohol byť? Tých, čo ešte v okolí môjho rodného menšieho okresného mesta mám, som navštívila v nedeľu. „Mamíííí a kto to jeee?“ Precvičila som si hlasivky zasa ja. „No poď, budeš prekvapená, dlho si ich nevidela.“ Tak to som už vôbec netušila, kto by to mohol byť. Matilda so Šťastím sú predsa mimo republiky. Tak som sa teda zasa nahodila do nového trička, rukami prehrabla chaluhy (pre neznalých: chaluhy=moje háro) a cupitala dole schodmi. Prišla som ku dverám a kto tam nestál! F3 (F3= F4 mínus Pecka). Tu som začala šípiť nejakú habaďúru. Tak som ich pekne privítala a čakala, čo sa z toho všetkého vykľuje. Reed ma požiadal, že či by som s nimi nešla na malú prechádzku. Bolo mi to podozrivé, ale čo už. Nech je sranda. tak sme teda šli. Asi desať krokov, pred dom, kde už čakal Jack. Chalani otvorili kufor, vybrali dva zatvorené kýbliky od kyslej kapusty a na mňa aj na Charlottku vychrstli celkom slušnú dávku H2O! Reed trafil Charlottku teda statočne a ja, keďže som mala nežný tušák, čo sa chystá som sa postavila tak, že Nick svojím strelivo zasiahol síce mňa, ale zvládol aj celkom slušne umyť auto môjho tatíčka. Charlie tuším zvýskla. Ja som sa ani na to nezmohla, len som v sebe dusila rehot. A to nebolo všetko.

Aby tých prekvapení nebolo málo, Reed sa rýchlo vrátil k Jackovi a niečo z neho vytiahol a schoval si za chrbát. Potom ma chytil za ruku a pred nos mu strčil nádhernú kyticu oranžovožltých tulipánov: “Všetko najlepšiééé, trošku popredu, ale aj tak.“ Ahá, tak o toto išlo. Veď mi aj nešlo do hlavy, ako by mládenci presvedčili Charlie, aby s nimi šla k nám za tým účelom, aby bola verejne na ulici obliata. Po Reedovi prišiel na rad Nick a po prenádhernej gratulácií mi do ruky dal darčekové vrecko. Keď ma vybozkávala aj Charlie, tak prišiel čas pozrieť sa na darček. Už som tušila, čo to bude. Ani neviem ako, ale tušila.

Tramtaradá! Áno. Aj keď sú štvorkáči romantici, citlivé umelecké duše, majú zmysel pre užitočné a využiteľné praktické darčeky. Normálne som ich začala upodozrievať, že sa spikli s Upííírkou, s ktorou sme pár dní pred tým spoločne posilnené silnou nadržanosťou surfovali po internetových sexshopoch. Túto moju teóriu štvorka odmietla. Z toho mi teda vyplýva, že nedostatok sexu je na mne dosť vidieť a cítiť a preto sa rozhodli kúpiť mi vibrujúceho obšťastňovača veľmi realistického vzhľadu z kvalitného materiálu. Žiadny lacný plast, ale kvalitka. Skvelé!


Keď som uprostred ulice prestala mávať vibrátorom, pozvala som nečakanú, ale o to príjemnejšiu návštevu dnu. Usadila som ich v obývačke k môjmu vtipnému tatovi, ktorý na otázku: „Hádaj, čo som dostala?“ odpovedal: „No, dúfam, že to, čo zabezpečí, že už nebudeš taká nervózna a frflavá.“ Ehm, nuž, neviem, ako to vedel, ale zjavne vie, čo potrebujem.

Pohostenie síce nebolo harmonicky kóšer, ale snáď ma za to kamaráti neohovoria. Od mojich vtipných rýpavých rodičov sa štvorčeka na mňa dozvedela všetko možné, verím, že to nezneužije proti mne. Keď sme už mali usedené zadočky, navrhla som, aby sme si šli zastrieľať z tatovej superfasašportovej kuše. Pri garáži máme postavený provizórny terč v tvare diviaka. Nick ho trafil do chvosta, ja do zadnej nohy. Sme sadisti! Potom prišla na rad Charlottka. Natiahnuť, vložiť šíp, odistiť. Cvak! Šíp skončil v nedávno ohodenej stene novej garáže. Tato sa začal smiať, že paráda, tam dáme obraz, aspoň nebudem musieť vŕtať dierku. Smial sa aj Reed. Dosmial sa, až keď jeho strela skončila pár centi od tej Charlottkinej v rovnakej stene. No čo? Nemal byť ten diviak taký krpatý, nie? A aspoň budú obrázky na stene visieť dva, aby im nebolo smutno.

Po prehliadke domu, spapaní niekoľkých nemakrobiotických zákuskov ma štvorka naložila do Jacka a namierila si to k Charlottke a potom domov do hlavnej dediny. Doma sme si všetci náležite obzreli môjho nového kamoša na baterky, kamoši ma požiadali, aby som po vyskúšaní predniesla správu o spokojnosti a skúšali sme vymyslieť mu meno. Na nič priliehavé sme neprišli, tak by som vás, našich priateľov a kreatívnych čitateľov, chcela poprosiť, či by ste mi nepomohli vymyslieť mu meno. Totiž u nás doma to tak chodí. Keď majú meno fit lopty a bobor sídliaci na záchode, mal by mať svoje meno aj vibrátor. Najkreatívnejší nápad bude odmenený minimálne tým, že jeho výmysel bude zakomponovaný do môjho (sexuálneho) života a ak to bude možné, výhercu pozvem na drink.

PREVENTÍVNE UPOZORNENIE PRE GRGU PITIČA: "Na drink" neznamená predvádzanie vibračnej hračky v akcií.

Týmto veľmi ďakujem Charlie, Nickovi a Reedovi za prekvapko, vodu, aj darčeky, ktoré sú doslova osobné. :) Miláčiky, ste úžasní! A prepáčte, že som chlapom zabudla dať po vajci, bola som taká natešená a v šoku, že som zabudla. Tak vám posielam aspoň toto.

Krútim hlavou

... nad šoférmi, ktorí sa bez problémov preradia do vášho pruhu spôsobom nabúram, nenabúram, je mi to jedno, snáď ubrzdí

... nad šoférmi, ktorým nepoznajú prednosť sanitkám

... nad chodcami, čo nevedia, kde majú prechod pre chodcov a bezhlavo skáču do cesty a pritom sa ešte dokážu aj rozčuľovať

... nad chodcami, ktorí nevedia, že na eskalátoroch sa stojí vpravo, keďže vľavo chcú prejst ľudia, čo sa ponáhľajú

... nad ľuďmi, ktorí sú schopní zastaviť v tenkom priechode v obchodnom dome bez ohľadu na to, že ostatní nemajú kade prejsť

... nad ľuďmi v obchodoch, ktorí idú hlava nehlava

... nad premiérom, ktorí si myslí, že za ekonomický rast krajiny nemôžu vlády, ale len a len ľudia... nad ľuďmi, ktorí mu to naozaj veria a nie je ich málo

... nad p. Gaburom, ktorý tvrdí že k téme homosexualita sa už vyjadrovať nebude, no opäť potvrdil svoje výroky na margo nej

... nad netoleranciou a večnou hlúposťou

... nad ignorantstvom a egoizmom ľudí


Krútim hlavou a hovno mi je to platné.